Pred oficiálnym odštartovaním 54. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice sme sa zhovárali so šéfdirigentom Robertom Jindrom. V uvoľnenom rozhovore sa dozviete, či je v poriadku, ak sa dirigent správa arogantne, ktoré hudobné diela liečia zlú náladu a čo dokáže orchester „okoreniť“. Možno vás prekvapí, že horúca vaňa plná peny zohráva pred koncertom dôležitú úlohu, ako aj fakt, že najvyšší honorár nášho šéfdirigenta nie je žiadne tajomstvo.

Štátna filharmónia Košice štartuje 54. sezónu, ktorý koncert považujete za NAJ?


Je veľmi ťažké určiť jeden z mnohých koncertov sezóny, pretože pri tvorbe dramaturgie vždy človek premýšľa o dielach, ktoré má rád. A niekedy je to aj stavané na tom, že si plní svoje sny, premýšľa, čo je pre orchester dobré. Čo prinesie pôžitok nielen divákom, ale aj čo to prinesie našim hráčom, napríklad motiváciu, nové technické výzvy. Keby som si mal vybrať len jeden z koncertov, tak tu budeme do rána, pretože by som začal rozprávať postupne o všetkých. Myslím si, že plán tohtoročnej sezóny je naozaj atraktívny, sú tam tituly od tých najznámejších až po tie v našich končinách takmer neznáme.


Aké pocity máte z Otváracieho koncertu?


Teším sa na náš Otvárací koncert, pretože je to symbol sezóny. Zaznie veľmi raritná symfónia Kurta Atterberga –  Symfónia č. 3 D dur “Obrázky západného pobrežia” – bude to bonbónik sezóny. Musel som si ju trošku vybojovať u riaditeľky ŠFK Lucie Potokárovej, mala určité obavy, či to je práve ten správny titul. Ale hudba symfónie je veľmi krásna, až s takým filmovým nádychom. Myslím si, že táto hudba môže divákov nadchnúť a doslova ich postaviť zo sedadiel. Pre náš orchester bude veľkou výzvou, keďže partitúra je nesmierne náročná a ťažká. (pozn. red. – rozhovor sa realizoval pred Otváracím koncertom)


Splníte si niektorým koncertom v aktuálnej sezóne svoj sen?

Ešte stále som vnímaný ako operný dirigent, avšak som rád, že už došlo k odbočke a postupne sa viac venujem symfonickej tvorbe. Preto paradoxne vnímam, že niektoré základné veci zo symfonického repertoáru chýbajú v mojom osobnom zozname diel. Medzi moje priania bolo vždy robiť Beethovenovu 9. symfóniu, a to sa práve tento rok stane.

Na spoluprácu s akou osobnosťou sa extra tešíte?

Ja sa teším na spoluprácu s každým umelcom, ktorý je pre mňa inšpiráciou. Nemusí to byť len sólista. Teším sa na akúkoľvek skúšku s naším orchestrom, preto som tu. Práca s orchestrom ma baví veľmi, je pre mňa obrovskou inšpiráciou. Je to aj psychologická sonda. Čím viac som na skúške, tým viac poznávam našich hráčov a viem, čo mi môžu ponúknuť. Príde mi inšpiratívne, keď od nich dostanem impulz. Práca je tu veľmi kreatívna, atmosféra behom skúšok a impulzy sú pre mňa obrovským motorom.

Má orchester ŠFK niečo, čo iný orchester nemá?

Myslím si, že každý orchester je svojím spôsobom špecifický. Ono to súvisí aj s mentalitou jednotlivých národov. Inak človek pristupuje k orchestru v nemecky hovoriacich krajinách a trochu inak komunikujem v tuzemských mestách alebo v Osle. Je to rôznorodé. V Košiciach je naozaj  výnimočné to, že sú tu nielen vynikajúci muzikanti a inšpiratívny orchester, ale dokážu sa aj radovať z úspešného koncertu. To je niečo, čo ma vždy zahreje pri srdci. Keď sa niečo podarí, hoci skúšobný proces bol náročný, tak tá radosť v ich očiach „že sme to zvládli“, s tým sa nestretávam bežne. Aj keď sa koncert nepodarí úplne podľa predstáv, tak vidím, že ich to mrzí. Takže práve empatia a sebareflexia je ich veľká devíza. Veľmi si to cením, teší ma to a inšpiruje.

Existuje niečo, čo vás dokáže na skúške vytočiť?

Vo všeobecnosti – neprofesionalita. Vytáča ma, keď sa pri každom zastavení počas skúšky začne svojvoľne hovoriť, to ozaj na profesionálnu pôdu nepatrí. Avšak dirigent musí byť predovšetkým dobrý psychológ. Keď chcete ukázať, že je niečo zle, tak to ide aj taktne a úderne. Neznamená to, že by sa mal dirigent chovať arogantne alebo povýšene. Aj dirigent je jeden z muzikantov. Avšak autorita a rešpekt sú nutné. Keď človek cíti napätie alebo stres, musí ho skrotiť. Pretože zbytočné emócie nič dobrého neprinesú.

Váš dlhodobý cieľ s orchestrom ŠFK?

Jeden z hlavných zámerov je, aby tu vniklo povedomie o tom, že orchester ŠFK je konkurencieschopný v európskom kontexte. Nie iba svojou kvalitou a prevedením, ale aj zaujímavou dramaturgiou. Aby sme sa nestali iba orchestrom, ktorý bude dookola opakovať tie isté veci. V tomto si myslím, že je riaditeľka Lucia Potokárová absolútne ústretová. Vízia urobiť veľmi široko rozkročenú dramaturgickú líniu, od najznámejších diel až po menej známe, od klasicizmu až po súčasnosť sa mi veľmi páči. Tiež by som chcel, aby orchester dostal špecifickú farbu, aby každý pri počúvaní vedel rozoznať, že toto je zvuk košickej filharmónie.

Ako vnímate výjazdy s orchestrom mimo Domu umenia?

Zájazd je vždy korením pre súbor. Výjazd do nového prostredia je aj nebezpečný, lebo nevieme do akej sály ideme, môžu tam byť akustické úskalia a my nemáme dostatok času sa etablovať. Tak či onak je to ozdravné, lebo to poznávanie je veľmi zaujímavé. Teším sa na zájazd do Madridu v novembri. Zaznejú tam veľmi zaujímavé skladby komornejšieho charakteru. Najmä som šťastný, že po dvojročnej mŕtvolnej nekultúrnej dobe, kde protipandemické opatrenia spôsobili umlčanie kultúry, na zájazd vôbec môžeme ísť.

Silné puto medzi šéfdirigentom Jindrom a košickými filharmonikmi


Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, ako sme aplauz divákov brali za samozrejmý. Zvykli sme si, že publikum príde, že tlieska. No nie je to samozrejmé. Teším sa z každého koncertu či zájazdu. Reflexia publika je dôležitá. Nenájdete vo svete lepší honorár než aplauz, volanie „bravó“ od publika a nadšené divácke oči.

Máte svoj rituál pred koncertom?

(Smiech.) Môj jediný rituál, ktorý mám naozaj rád v deň koncertu, je ľahnúť si do napustenej vane s penou. Už je to aj môj stereoptyp, že niekedy sa mi aj nechce a zároveň si nedokážem predstaviť , že by som si do tej vane nevliezol.

Rituál po koncerte?

Milujem stretnutia s priateľmi, muzikantmi. Pripiť si na úspešný koncert, rozprávať sa o hudbe a povedať si, kam smerujeme. Toto ma veľmi teší a tento rituál dodržiavam dodnes.

Prvá (hudobná) pomoc na zlú náladu?

Pravidlo číslo jedna pre mňa ako dirigenta, resp. šéfa je, že moju zlú náladu si nesmie nikto všimnúť. Keď prídem na skúšku a všetci vidia, že som naštvaný alebo utrápený, či unavený, zničím tým celú skúšku. To nikoho nesmie zaujímať. Takže, keď mám deň blbec, tak si pustím nejaký seriál alebo film nenáročného charakteru na štýl Žena za pultom. Účelom je vypnúť mozog a zabudnúť na svet okolo. Ale väčšinou sa liečim hudbou. Na konkrétnu náladu mám konkrétnu nahrávku. Keď som v melancholickej nálade, až skoro depresívnej, tak si púšťam záver z opery Kráľ Artuš od Ernesta Chaussona. Naopak, keď mám euforické stavy radosti, tak si púšťam svojho milovaného Wagnera.

Záverom, čo by ste chceli odkázať čitateľom?

Chcel by som návštevníkov ŠFK hlavne čo najsrdečnejšie pozvať na naše koncerty, pretože každý si v aktuálnej sezóne môže nájsť svoj obľúbený titul, alebo naopak objaviť niečo úplne nové. Veľmi sa tešíme na naše publikum. Živá kultúra, koncerty naživo s publikom sú to, čo je úplne nenahraditeľné. Atmosféra v sále, to že človek cíti hudbu, ktorá do neho vstupuje, to sa nedá sprostredkovať cez žiadnu obrazovku. Pozývam našich návštevníkov, aby sme spoločných večerov zažili čo najviac. Teším sa na reakcie publika, ako sa im bude sezóna pozdávať a do akej miery ich bude inšpirovať.

Zhovárala sa Lucia Radzová
Foto: Jaroslav Ľaš

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno