Speváčka, skladateľka, autorka textov a hudby a klaviristka Katarína Máliková je to najlepšie, čo na súčasnej slovenskej scéne môžeme nájsť.
Po debutovom albume Pustvopol z roku 2016 sa Katarína Máliková na konci roka 2019 objavila s novou kolekciou piesní, ktorú nazvala Postalgia. Nahrávku vydalo vydavateľstvo Slnko Records a je paletou rôznorodých piesní, kde sa speváčka a skladateľka prezentuje ako vyzretá muzikantka a speváčka. Je mimoriadne kreatívnou osobnosťou, ktorá dokáže zužitkovať v tvorbe klasické hudobné vzdelanie ako klaviristka, pridáva experimentovanie s elektronikou a zároveň nevynecháva ani lásku k folklóru. Tá láska však nie je prvoplánová. V kompozíciách buduje dômyselnú nadstavbu a každá z ponúkaných skladieb albumu Postalgia je iná – má svoj vlastný hudobný svet, svoj mikrokozmos, do ktorého sa musíte ako poslucháč ponoriť celý, inak to nemá význam.
Otváracia pesnička Ústa je fascinujúca od prvého tónu. Text piesne, pod ktorý sa podpísala autorka Katarína Máliková je nádhernou, poeticky – trpkou výpoveďou o láske. Začína sa jednoduchým vokálnym motívom, ktorý speváčka postupne vrství, pridáva ústrednú melódiu s textom. Hoci možno znie ako voľná improvizácia, určite ňou nie je. V téme fascinujú najmä jej čisté výšky a pekná farba jej hlasu, ktorú okamžite rozpoznáte. Práca s elektronikou jej umožňuje prácu s vrstvením vokálnej zložky, takže poslucháč má vždy dojem a capella skladby, až kým sa neozve po gradácii jednoduchý rozložený klavírny akord (Máliková používa aj techniku hry na preparovaný klavír, čo je v našich končinách skôr raritou ako samozrejmosťou). Nie. Toto nie je ani pop, ani šablónovitá world music. Katarína je v textoch osobná a v hudbe natoľko odvážna, že už od prvej skladby viete, že prekračuje hranice vo všetkom. Túto osobnú meditáciu ukončuje v rovnakom piánku ako ju aj začala. Je dobrou muzikantkou a presne vie, ako vytvoriť peknú gradáciu skladby, ako ju zase vtiahnuť do ticha a ukončiť.
Čierna šelma, ktorá nasleduje, je opäť krátkou výpoveďou speváčky a skladateľky. Ako sa dalo očakávať, je znovu osobná. Je to niečo, čo pohlcuje jej vnútro, proti čomu nemožno bojovať, depresia, ktorá je krutá a neúprosná. Skladba tvorí mimoriadny hudobný kontrast voči otváracej skladbe. To, čo nenájdete v minimalistickom texte, objavíte v hudbe – skvelý Tomáš Hríbik za bicími nástrojmi, mnoho zmixovaných syntetizátorov – najmä v strednej, gradujúcej časti (basový syntetizátor – basgitarista Michal Šelep) a v tejto jedinej skladbe, tak zvukovo bohatej je za syntetizátormi aj skvelý jazzový muzikant – klávesák a hráč na hammond, Tibor Feledi. Čierna šelma patrí azda medzi najexperimentálnejšie songy novej platne Málikovej. Nielen v hudbe, ale aj z vokálneho hľadiska – Katarína skúša svoj vokál, jeho výšky, hĺbky a rozmanité farebné odtiene, pričom s hudbou tieto improvizácie výborne korešpondujú.
Príbeh ďalšej piesne, Vodník, má zaujímavú story. Vybral si ju dramaturg rešpektovaného amerického rádia KEXP zo Seattlu, kde sa v decembri stala skladbou dňa. Naliehavo sa opakujúci minimalistický hudobný motív, nad ktorým sa vyníma krásna kantiléna, vytvára silný kontrast. Máliková pekne pracuje aj s harmóniou – ako autorka hudby aj textov dokáže v piesňach podčiarknuť atmosféru tak, že vás do nej doslova vtiahne. Pritom cítite, že jej výpovede sú hlboké a osobné, no nemáte problém pochopiť ich.
Zhudobnený smútok, ktorý sa priam vrýva pod kožu, prichádza v clivej piesni Biely deň. „Nič nám nie je sväté, nevieme byť verní druhým, ani sebe,“ začína spev v intimite speváčka v miernom prejave, ktorý vygraduje v dramatický, niekedy až šansónovou poetikou zaváňajúci prejav. Práve v tejto piesni, ktorá začína nevinným pizzicatom violončela, si prizvala klasické obsadenie sláčikového kvarteta: prvé husle Martin Jeriga, druhé husle Kamila Dujavová, viola Šimon Truszka a violončelo Ján Bogdan. Všetko mladí a talentovaní hudobníci, čo je zrejmé aj z nahrávky, pretože aj keď v tomto prípade nejde o virtuózne pasáže, len subtílny sprievod k osobnému vyznaniu speváčky, práve v tom je náročnosť prednesu – zahrať také pekné vyvážené piano. Veľmi dobre vymyslené aranžmán spolu s klávesmi robia s tejto piesne nežnú poéziu, smutno-láskavé pohladenie, vyznieva síce jednoducho, no čaro tejto meditácie objavíte až po niekoľkonásobnom počúvaní. Máliková opäť experimentuje so svojím vokálom, necháva plynúť melodickú líniu akoby mala svoj vlastný svet – nezávislo od všetkých ostatných zložiek hudby. A pritom spoločne so sláčikmi, ktoré znejú v excelentnej, precítenej interpretácii a v takom prekrásnom pianissime, akom skladbu začínajú, ju aj uzatvárajú, tvoria napriek tejto nezávislosti krásne fungujúci celok. Od Bieleho dňa je mimoriadne ťažké odtrhnúť sa. Vždy a vždy sa k nemu musíte vrátiť, pretože v ňom nájdete také silné emócie kombinované s originálnou muzikou, že najprv sa neprestávate diviť, že či vskutku ide o slovenskú produkciu a potom, keď sa s týmto faktom už stotožníte, necháte sa donekonečna len unášať prúdom čistoty, štýlovosti a energie. A stále vám to stačiť nebude…
Autorka vás však nenechá snívať dlho. Zo zasneného smútku a nostalgie vás vytrhne skladba V dome. Rytmicky svižná a elektronikou nadupaná pesnička je opäť signálom, že Katarína nabrala odvahu experimentovať. Vrství niekoľko rôznych hudobných materiálov, nad ktorými kraľuje jej priezračný vokál (aj ten v niekoľkých líniách), pričom neopomína ani folklórne prvky. Práve tu sa približuje asi najviac k alternatívnemu rocku – jednoducho, v každej piesni vám vyrozpráva iný príbeh, iné vízie, iné spomienky, ale je tak diametrálne odlišná aj hudobne.
Skutočnosť, že táto autorka je silnou osobnosťou, najlepšie demonštruje skladba Skrytý. Z jediného verša dokáže vystavať nádhernú pieseň, v ktorej sa skrýva celý príbeh. A vy ho len tušíte, no vďaka hudobnej atmosfére a vokálu, s ktorým doslova čaruje, dokážete predpokladať, čo sa za piesňou Skrytý skrýva. Pamätáte si Lisu Gerrard vo svojich najlepších časoch? Tak potom aj Slovensko má tú svoju. A je ňou práve Katarína Máliková. To, čo pôsobí ako romantická, snivá improvizácia je však niečo, kde má každý jeden tón svoje exaktné miesto. V tejto piesni môžeme obdivovať dynamiku speváčky aj jej neuveriteľný rozsah. Treba zároveň poznamenať, že aj vokálna technika, ktorou disponuje, je obdivuhodná. Máloktorá speváčka na Slovensku dokáže tón pekne nasadiť alebo zaspievať čisto falzet. Máliková to vie a dokazuje to práve v tejto skladbe. S ľahkosťou. Obdivuhodná je aj jej intonačná čistota (mnoho slovenských popových celebritných speváčok by sa od nech malo čo učiť). Skrytý je ďalším esom v rukáve tejto platne. Ak vôbec možno takto nazývať tieto songy, pretože každá má niečo do seba, každá je do detailu prepracovaná, každá má svoj svet a každá zaujme niečím iným.
Nádherná je aj biblická De profundis. Máliková zhudobnila jeden z najznámejších a najobľúbenejších žalmov kresťanskej tradície, pričom opäť uprednostnila klasické hudobné nástroje: okrem dominantného klavíra počujeme opäť sláčiky: na husliach Žanetu Tomek, na violončele Jozefa Luptáka a tiež dychové nástroje – klarinet v podaní Barnabáša Kollárika a trombón v podaní Mikuláša Havrilu. Čo je však charakteristické a čo ju odlišuje od hudobného spracovania, je harmónia. Použila totiž neštandardné harmonické zvraty a zaujímavé modulácie, čo zo skladby nerobí len tradičný žalm v popovej verzii. Ako sa Katarína vyznáva v buklete albumu, venovala ho svojim starým rodičom, ktorí sa dokončenia Postalgie nedožili. Aj prostredníctvom tejto skladby zisťujeme, aká je speváčka osobná. De profundis, je modlitba za zomrelých, je volaním človeka o pomoc k Bohu a hovorí o tom, ako sa ocitol na samom dne.
Z predposlednej skladby Rozhodnutie je citeľný model, ktorý sme už na platni počuli. Hudobný podklad si žije svojim vlastným životom, nad ktorým sa vyníma vokál speváčky, akoby v samostatnom hudobnom priestore. Opäť tu vystupuje hudobná naliehavosť v podobe repetitívneho motívu a najkrajšie sú gradujúce pasáže, v ktorých speváčka spieva vo výškach dramatický prejav len na slabiky. Je to temná, až ponurá skladba, ktorá je len pre silné povahy.
Album ukončuje skladba Nešťastná nedeľa. Pôvodne ide o maďarskú pieseň Szomorú vasárnap, ktorú nazývajú aj „hymnou samovrahov“ alebo najsmutnejšou piesňou na svete. Zhudobnil ju Seress Rezső a text Jávora Lászlóa prebásnil Vlado Janček. Až doposiaľ som nie celkom rozumela, prečo túto pieseň považujú za najsmutnejšiu na svete. S novým, veľmi dobre zvládnutým textom, ktorý sa (našťastie) nepridržiava otrocky pôvodnej predlohy (mení dokonca už aj názov – pôvodne „Smutná nedeľa“ sa v jeho preklade stala nešťastnou) a s takým expresívnym prejavom, akým sa ho zhostila Katarína Máliková, sa už približujem tomuto prirovnaniu. Umieračik znie z každej jednej frázy a synťákové party popri vokáloch doslova plačú a kupodivu, ani neznejú tak umelo.
Záverečná klavírna koda robí za celým týmto albumom prekrásnu bodku. Ostáva len skonštatovať, že Katarína Máliková je naozaj všestranný talent. Asi sme ešte nemali na scéne speváčku, ktorá si dokáže sama napísať texty, hudbu, hrať na klavíri (okrem zopár akordov aj celé frázy s pekným prednesom – a dokonca zjavne pozná aj Johna Cagea) a podpísať sa pod taký album, kde má každá skladba svoje miesto a svoj zmysel.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slnko Records, Barbora Dolinajová
