Divadelný festival Eurokontext v SND, zameraný tento rok na činohru, uviedol v pondelok 10.6. inscenáciu Kalifornia – Grace Slick divadla TR Varšava v réžii Reného Pollescha.
Kalifornia je zemepisný, kultúrny a mentálny priestor, na ktorý sa odvoláva najnovšia inscenácia na motívy jeho hry. Intelektuálne a spoločenské trendy, ktoré sa zrodili v Kalifornii v 60. rokoch minulého storočia, radikálne zmenili Západ. Dnes je mesto Palo Alto v samotnom srdci Silicon Valley – domova internetu a technických gigantov a miesta, kde sa rozhoduje o dnešnom i budúcom svete kapitalizmu. Takto uvedená hra nás „pošle“ na výlet pobrežím Pacifiku a naspäť na hrebeni civilizačnej vlny, ktorá sa vracia do dnešnej Európy vo forme digitálnych technológií, virtuálnej reality a nových ekonomických paradigiem. Zdroj SND uvádza, že hra je pokusom porozumieť, kam doviedla koloniálna expanzia a hľadanie nových území západnú civilizáciu.
Na javisku stojí dom (evokujúci nákladný kontajner s posuvnými dverami a plátnom). Dom má svoj retro interiér 60-tych rokov minulého storočia – pohovka, stolík, matrac jednoduchá obývačka tvorená na stenách plagátovými tapetami. Z vonkajšej strany kontajneru je priamo z interiéru kamerou snímaný obraz na plátno, čo znamená, že sa divák pozerá na začiatku predstavenia na akési živé kino, na dej, ktorý sa odohráva vnútri domu. Herci posuvnými dverami otvárajú priestor, vychádzajú z neho na ulicu, ktorú tvoria veľké dlažobné kocky zo sivého penového materiálu. Nemotorne sa pohybujú na ulici, ktorá je ako zo špongie a navodzuje dojem zle položenej dlažby. Symbolizuje deštrukciu na ulici, deštrukciu všeobecne, kdesi vonku, kde je svet nebezpečný, kde sa pohybujú opilci a kde sa môže čokoľvek stať. Nielen tu doma na „našej ulici“, ale všade vo svete v širšom kontexte.
Našou sprievodkyňou je Grace Slick, rokenrolová hviezda 60. rokov a ikona hnutia hippies v USA. Psychedélia, sexuálna revolúcia a dobytie vesmíru, virtuálnych svetov a startupy sa stretajú v tretej Polleschovej inscenácii, ktorú napísal pre TR Varšava, a ktorej predchádzali tituly Ragazzo dell’ Europa a Jackson Pollesch.
Ako tvrdí režisér: „Je tu len jeden obraz, jediná fotografia, ktorá zobrazuje celé ľudstvo. Nič viac, len traja ľudia. Áno, títo traja nie sú na obraze, na ktorom sú všetky živé bytosti. Obsiahli ľudstvo a zjednotili sa v ňom. Fotografia je prvý záber našej planéty z vesmíru. Možno povedať, že ide o globálny pohľad, univerzalistickú ikonu. A ako vieme, tí traja, ktorí záber zhotovili, na Zemi v danej chvíli neboli. Hovorí sa, že študentské protesty sa stali rozhodujúcou udalosťou roku 1968. No skutočným symbolom onej doby je fotografia, ktorú zhotovila posádka vesmírnej lode Apollo 8. Traja kozmonauti. Stala sa míľnikom, od ktorého pokrok ľudstva začal strácať niť.“
Na javisku sú traja ľudia, dve ženy, jeden muž, na začiatku majú odeté sivé metalické nohavice, snáď ako nepriamy symbolický odkaz na troch kozmonautov, ktorí fotografiou, (paradoxne, na ktorej oni ako jediní z celej zemegule nie sú) zmenili svet. Herci pred kamerou, v dome, ale aj na proscéniu rozohrávajú mimoriadne živé komunikačné divadlo, založené na dravej diskusii vskutku o všetkom možnom, preskakujúc z témy na tému. Rozprava začne intelektuálne o tom, ako sa netočia filmy, o nových technológiách, o nezáujme a lenivosti ľudí, aby sa preklopila do užasnutej debaty o tom, ako tí traja nešťastníci z vesmíru nie sú na fotke. Pokračujú ďalej o revolúcii z roku 1968 až do témy o „smarthouse“ (múdrom dome), ktorý je riadený kamerami a technikou tak, že nás vlastne sleduje. Preberú témy o homosexualite, o situácii v súčasnom divadle, občas spontánne do rozhovoru zahrnú československé reálie v narážkach na Bratislavu, alebo Vondráčkovú, čím sprítomňujú dej a posúvajú ho bližšie k domácemu divákovi.
V konečnom dôsledku rozoberú snáď všetky témy sveta markírujúc občas hrane opilcov a to všetko v dravom, živočíšnom herectve, s použitím mnohých vulgarizmov, ale ktoré sú tu akosi na mieste, karikujú svoje vlastné postavy, ironizujú, hrajú okázalo, extrovertne a napriek týmto hereckým polohám, v ktorých hrajú (aj sa hrajú) ich správanie pôsobí prirodzene a uveriteľne. Verbálna, situačná i charakterová komika je zadefinovaná v celej inscenácii a hoci celý čas rozoberajú výsostne vážne témy, ktoré sa týkajú každého jednotlivca a zároveň celého sveta, situácie vyznievajú smiešne. Tematicky sa hýbu od globálnych problémov až po tie konkrétne – kalifornská ideológia, kalifornský sieťový kapitalizmus, kalifornská avantgarda sa ako víchor zhostili zvyšku kapitalistického sveta a oni traja majú na to svoj názor a zmätok v duši zároveň.
Od kritiky súčasnej virtuálnej existencie až po karikovanie avantgardných divadelných metód poľského tvorcu, od tém, ktorým rozumejú všetci až po témy, ktorým rozumie iba divadelná komunita. Pôsobivé sú aj úvahy o existencii a neexistencii človeka, o smrti, o druhom svete, o pominuteľnosti rozoberané z vášňou a nasadením, ale aj o psychických disharmóniách súčasnej generácie s bežnou samozrejmosťou. Kalifornia – Grace Slick je jeden veľký živý rozhovor troch kamarátov (s pohybujúcou sa „šepkárkou“ so scenárom na javisku, ktorá občas čosi nenápadne hlesne), ktorí sa stretnú v jednom dome a rozprávajú sa niekoľko hodín o všeličom a o všetkom a akoby aj o ničom neustále obviňujúc jeden druhého, že je opitý. A práve tento chaos obrazov, myšlienok, tém, úvah a analýz je odrazom súčasného zmäteného sveta a našej existencie v ňom. V jednej obývačke v dizajne 60-tych rokov minulého storočia sa rozoberie v necelých dvoch hodinách skaza ľudstva. A ten zmätok, ktorý ostáva v duši diváka, je presným zrkadlom toho, čo žijeme.
Poľskí divadelníci, ako zvyčajne, opäť nesklamali a hoci nenaplnili sálu činohry SND a občasne niektorí diváci nevhodne počas predstavenia odchádzali, nechali tu odkaz, nad ktorým sa treba zamyslieť a nechali aj tu aj „odkaz“ o inom type herectva, než na ktoré sme zvyknutí. Inscenácia Kalifornia – Grace Slick, v rámci témy festivalu, ktorou sú tento rok Limity, ich takmer všetky (formálne, herecké, významové…) prekročila a ukázala ako sa robí poľské divadlo. A presne o tom festival je.
Premiéra: 8. decembra 2017
Autor textu, réžia: René Pollesch
Preklad: Karolina Bikont
Scéna a kostýmy: Nina von Mechow
Asistentka režiséra: Karolina Gębska
Inšpicientka: Katarzyna Gawryś-Rodriguez
Vedúca výroby: Katarzyna Białach
Hrajú
AGNIESZKA PODSIADLIK
TOMASZ TYNDYK
JUSTYNA WASILEWSKA
Autor textu: Barbara Brathová
Info, citácia: zdroj web SND
Zdroj foto: SND
