S naším spevákom sme sa zhovárali o jeho novom albume, ktorý vznikol v kolíske jazzu, o jeho kariére, o mladých talentoch našej scény, aj o symfonickom koncerte, ktorý zaznie v rámci festivalu Viva Musica! „Vo chvíli nahrávania som bol jedným z nich. Nebol som ani spevák, ani slávny, ani kapelník, bol som jeden z tých muzikantov. A to bol pre mňa krásny pocit. A to celé sa odohralo v New Orleans – meste hudby,“ hovorí pre náš portál Peter Lipa, ktorý oslavuje 80 rokov.
Pieseň Balada o štyroch koňoch, ktorá je na novom albume NOLA pod názvom 4 koone v NOLA, zrazu dostala úplne inú rytmiku, drive aj energiu. Vznikla v New Orleans, s americkými muzikantmi, je zrazu úplne iná, najmä rytmika na nej neskutočne šlape. Sú tieto dva svety porovnateľné – miesto, kde vznikol jazz, muzikanti, ktorí tam stále tvoria a na druhej strane slovenská scéna?
Hovoria, že Jamison Ross je „the best drummer in the city“, čo je síce pekné, ale v new Orleans je bubeníkov možno päťsto, takže zasvietiť medzi nimi nie je jednoduché. Jamison je evidentne dobrý bubeník a keďže on bol producentom, drží to celé. Dôležité sú tým pádom aj jeho bicie, myslím si, že tomu celkovo pomohli. Dôležitý je aj zvuk, lebo keď počuješ dobre zvuk bicích a dobrú nahrávku, naraz je aj celok lepší. Takže to sú dve veci, ktoré idú spolu. Okrem toho, že bol producentom albumu, vybral aj štúdio a ďalších hudobníkov. Pre mňa osobne to znamenalo dobrý ťah. Keby som mal rozmýšľať ako šachista, tak by som nazval dobrým ťahom to, že som našiel práve jeho a on sám bol ochotný byť producentom albumu. Má ambíciu byť producentom a keď sa odhodlal, že to bude produkovať, bolo to pre mňa najdôležitejšie.
V pesničke ste využili aj suzafón, hudobný nástroj, ktorý je známy práve z tradičného jazzu. U nás ho nevídať veľmi, ak, tak na festivaloch, kde znie práve tento štýl jazzu, dodnes ho majú niektoré kapely. Aký je suzafón, keďže jednak dokáže nahradiť basovú linku a ďalej je preňho charakteristické, že sa s ním ťažko chodí cez dvere (úsmev)…
U nás suzafón nevyužívame v takých hudobných súvislostiach. Tubu u orchestrov poznáme, ale aby sme mali muzikantov, ktorí sú na suzafóne schopní improvizovať, to nie. Práve hudba z New Orleans je preň stvorená, je spojená s pochodovaním. Je to veľká oslava všetkého, marching bandy dodnes fungujú v New Orleans či na karnevale alebo pri iných príležitostiach. Tak, ako majú v Riu svoj karneval, aj Orleans má Mardi Grass, ktorý vrcholí posledný utorok Fašiangov pred Popolcovou stredou. Na tomto karnevale možno vidieť aspoň tridsať marching bandov, pričom každý jeden z nich má asi 50 členov. Hrajú v jednom sprievode a je úžasné, že tá kultúra tam stále kvitne a zdokonaľuje sa. Práve hudobník Steve Glenn je jedným z tých, ktorý na tom nástroji vedia hrať. Keď sme album nahrávali, posledná pesnička bola Balada o štyroch koňoch a basistu sme poslali domov. Nahrali sme to len so suzafónom, ktorý basu nahradil a zároveň to osvietil a povzniesol do výšin.
Tá basa tam vôbec nechýba, zvuk je veľmi hutný a najmä je to iný spôsob rozmýšľania. Kým u nás je hudba ponímaná viac lineárne, orientovaná na melodiku, v Amerike majú iné hudobné myslenie, koncentrované na vertikálnu zložku hudby. Sú aj ostatné piesne tak poňaté?
Nahral som s hudobníkmi najprv päť pesničiek a táto bola šiesta v poradí, ktorú sme nahrávali. Celý ten príbeh bol taký, že som spravil z piatich slovenských pesničiek demá a poslal som ich Jamisonovi. Vypočul si to, vybral muzikantov a štúdio a päť skladieb sme nahrali v inej zostave – basa, bicie, klavír a gitara. Potom sme na Štyri kone vrané sme zavolali dychárov. Hrajú tam trombónista Terrance Taplin, trubkár – Jeron „Ricio“ Fruge, tenor saxofonista – Orlando Gilbert a suzafonista Steve Glenn. Keď však hovoríme o hudbe, veľmi dôležitý bol klavirista Oscar Rossignoli. A samozrejme producent, ktorý organizoval hudobníkov, keď prišli do štúdia. Povedal im, zahrajte to, ako to vidíte. Mali tempo, formu, tóninu, takže to zahrali a začal ich organizovať a trošku meniť výslednú podobu piesne.
Pracuje sa týmto spôsobom priamo v štúdiu aj i nás?
Týmto spôsobom nahrávajú muzikanti na celom svete, určite by sa to dalo aj u nás. Demo nahrávka je absolútne výpovedná informácia, keď si ju človek vypočuje, pomaly začína tvoriť z bodu nula a keď sme sa dostali k momentu, že to znie dobre, producent dal pokyn k nahrávaniu. Stále sme boli na mikrofónoch, komunikovali sme a skúšali. Spieval som s nimi od prvej chvíle. Keď už sa to nahralo, spravili sme tri-štyri „tejky“ z každej pesničky a on vybral, ktorý budeme používať.
Ako keď kedysi Miles Davis prišiel do štúdia, povedal iba hudobníkom let´s swing a už hrali…
Presne tak to bolo (úsmev). Akurát ja ako autor už som mal demo nahrávky, ktoré si oni vypočuli a potom už vedeli, ako majú hrať.
Takto by mal vyzerať ozajstný jazz, nepripravený, je tam moment improvizácie, sú to všetko špičkoví muzikanti, ktorí okamžite vedia reagovať…
Väčšina ľudí tak nahráva určite aj dnes. Samozrejme, medzičasom je technika taká pokročilá, že využíva sa aj tá druhá forma. Sú muzikanti, ktorí tvoria inak. Nahrajú si sekvenciu klavíra a do nej začnú nahrávať. Je niekoľko možností, ale moment kolektívneho nahrávania je stále najvzácnejší. To je v tejto hudbe veľmi dôležité. Potom sa dá kadečo prihrať, preto sa nahráva na click, aby tempo bolo isté, no my sme to nerobili tým spôsobom. Išli sme tak, ako sme chceli, celé skladby.
Keď sme spomenuli New Orleans, ako to ovplyvnilo tvorivý proces a hudobné myslenie v Tvojom prípade? Keď je človek v inom prostredí, ešte k tomu v kolíske jazzu, určite to na neho vplýva…
Áno, určite je to tak, preto som tam išiel. Dobrí muzikanti sú na celom svete, nebol by problém. Fakt je, že keď sme boli zavretí v štúdiu, každý mal slúchadlá a nahrávali sme, táto fáza sa už mohla odohrávať hocikde. No ten vyšší kontext je New Orleans. Išiel som tam štyri-päť dní pred nahrávaním, nasal som atmosféru, spoznal som ľudí, vedel som, kde ako hrajú, aká je úroveň. Stal som sa súčasťou celého diania a bola to pre mňa veľmi sviatočná atmosféra. A ten pocit bol úplne mimoriadny. Bol som vo vytržení, dá sa povedať, aj keď som sa tomuto pocitu musel brániť. Vo chvíli nahrávania som totiž bol jedným z nich. Nebol som ani spevák, ani slávny, ani kapelník, bol som jeden z tých muzikantov. A to bol pre mňa krásny pocit. A to celé sa odohralo v New Orleans – meste hudby. Je to mesto mojej hudby. Keď sa retrospektívne pozriem dozadu, odkedy som vôbec začal počúvať hudbu, do dnešných dní, vidím, že to, čo sa mi páči, je späté s New Orleans. Stále tam vidím nejaké vzťahy, od začiatkov, od Armstronga, až po dnešok cez Marsalisa, Jona Batistu… Všetci pochádzajú z New Orleans a odtiaľ pochádza dobrá hudby, ktorá sa mi páči. Bol to pre mňa veľký sviatok.
Album je darčekom k Tvojim 80.narodeninám. Oslavuješ ich hudobne?
Hudba je to, čo mi pomáha žiť. Ak som teda ešte pojazdný (smiech), je to práve kvôli hudbe. Dáva mi energiu a ja sa jej musím venovať a musím to vrátiť. Ten kontakt musí byť veľký. Aj dnes večer mám v Kremnici koncert, zajtra ideme do Prievidze. Hudba je to, čo ma baví. Ak to môžem vrátiť hudbe a môžem povýšiť svoje hudobné pocity a realizačné, vyššie, ako som to spravil v Amerike, pomáha mi to, aby som ešte dlhšie vydržal, aby to bolo ešte záväznejšie a ešte lepšie.
Budú tieto verzie pesničiek, ktoré vznikli v Amerike, znieť aj u nás na koncertoch?
Tie verzie sú odkázané na individuálnych výkonoch, takže nebudú na koncertoch na Slovensku. Nechcem mojich muzikantov nútiť, aby sa to naučili podľa iných hráčov. Je to nahrávka, ktorá vznikla a ten najväčší moment svetla a pravdy bol vtedy a tam. Keď sme dva dni nahrávali, to bol ten „magic“, ten zázrak. Život ide ďalej. Neporovnávam tie nahrávky, ktorá je lepšia alebo horšia. Všetky tie pesničky sú iné.
Išlo teda o to, dať hudobníkom slobodu. Keď hovoríme o jazzovom žánri, k jazzu sloboda patrí…
Samozrejme, aj v širšom slova zmysle, rovnako hudobníckom. Jazz je slobodná hudba.
V širšom slova zmysle čo znamená sloboda pre Teba?
Ľudia vždy chodili na jazzové festivaly a koncerty preto, lebo tam bola sloboda. Nebolo tam presne v pesničkách určené, čo sa bude hrať. Ľudia mali isté očakávania, ale nevedeli, čo konkrétne sa bude hrať. Do dnešného dňa je pojem jam session pre ľudí niečím mimoriadnym a stále sa na to tešia. Čakajú, že sa v tom momente stane niečo, čo ešte v hudbe predtým nezaznelo. Stále to platí. Celá jazzová hudba je slobodná. Keď sa odohrá téma a klavirista nastúpi v improvizácii, vzniká hudba v priamom prenose. Ten muzikant komponuje naživo, vytvára niečo nové, keby sme si to zaznamenali, nájdeme novú melódiu v tej istej forme.
Ak hovoríš o tom, že každý interpret má individuálny prejav, na základe ktorého ho poslucháč spozná, z toho plynie ďalšia otázka. Sú na slovenskej scéne z nastupujúcej generácie osobnosti? Práve tie, ktoré spoznáme? Niekedy sa neviem zbaviť pocitu, že hráme jednotný štýl, máme dnes z Ameriky trendy, v zvuku kapiel chýba osobitý prejav, na scéne dominuje fusion a jeho odnože. Druhá vec je, aké produkty nahrajú a čo dokážu naživo hrať. Dnes už sa zvuková produkcia študuje, takže v štúdiu sa dá vyrobiť fantastický zvuk a efekty, ktoré naživo nie sú…
Zvuk, kompozícia, spôsob nahrávania majú do seba zapadnúť. Sú to všetko ozubené kolieska, ktoré musia do seba zapadať. Ak má byť platňa jedno veľké ozubené koleso, potom sú v ňom všetky malé, ktoré musia dobre fungovať. Improvizuje sa veľmi dobre, keď vieme, čo je téma, čo je improvizácia, aké máme mantinely, akú plochu. Je to legitímne, ale niekto všetky kolieska neustriehne. A každý má len svoje možnosti a dispozície a tie sú obmedzené. Sú veci, na ktoré sa človek necíti, každý by mal odhadnúť svoje možnosti a schopnosti. Čo sa týka hudobníkov, máme veľa tvorivých hudobníkov. Určite viac ako v časoch, keď som ja začínal tvoriť. Dnes sa dá jazz študovať, čo je vzácne. Mnohí študujú aj v zahraničí, vrátia sa domov a hrajú. Majú záujem zdokonaľovať to. Medzi spevákmi sú napríklad Samo Hošek a Kristína Mihaľová. Nielen speváci, ale aj inštrumentalisti. Máme dobrých bubeníkov, gitaristov, basistov, možno trubkárov nemáme toľko, ale tá scéna žije.
Ak sa povie jazz, spravidla širšie publikum reaguje odmietavo. Hovoria, že je to hudba, ktorá vyžaduje znalosti a počúvajú ju intelektuáli, no Ty si práve dokázal osloviť aj iné publikum, nielen jazzové. Zachoval si pritom prvok improvizácie, dokonca modernizuješ aj zvuk, stále si išiel s dobou, kapela sa vyvíjala z pohľadu soundu. Čo k tomu musí mať interpret, aby dokázal osloviť aj iných ľudí ako jazzových fanúšikov?
Opäť sa musím vrátiť do histórie, všetko je už niekde napísané a vymyslené. Vždy som obdivoval ľudí, ktorí hrali vynikajúcu hudbu a zároveň boli komerčne úspešní. Keď hovoríme o Armstrongovi alebo Ray Charlesovi, nikto im nikdy po umeleckej stránke nemohol nič vytknúť. Ale ich hudba bola zároveň veľmi úspešná. Boli prví v rebríčkoch v Billboarde. Je to otázka umenia a hudby, ktoré oslovuje širšie publikum, no pritom nezľavovania zo svojich ambícií a predstáv. Zachovať si svoje meno a svoje predstavy, no pritom sa snažiť osloviť široké publikum, to je pre mňa kľúč. Dnes už vôbec nehovorím o tom, že jazz a miera jazzu alebo aký je to štýl.
Napokon, v Tvojom vokálnom prejave je aj blues a ďalšie formy, takže sa ani nedá vyhranene hovoriť o jednom štýle…
V teoretickej podobe je to ťažká debata, ktorej sa vyhýbam (úsmev). Venujem sa vyššej kategórii a tou je hudba. Robím hudbu a keď v tom niekto nájde jazz, som poctený. Je to pre mňa radosť, no keď nenájde, nevadí mi to. Ide o to, aby bola tá hudba dobrá. Je to pre mňa vyššia kategória. Pre každého umelca je dôležité byť rozpoznateľný. Mať svoju tvár, svoj štýl. Ak sa mi toto darí a ľudia mi povedia, že hudba a texty, ktoré robím, sú pre mňa charakteristické, je to pre mňa pochvala, bez ohľadu na to, či to je jazz alebo nie. Tak, ako chce saxofonista mať svoj typický zvuk, na základe ktorého ho budú poznať, maliar chce maľovať tak, aby ho spoznali, tak isto ja chcem tvoriť tak, aby som bol rozpoznateľný. Všetko pre to robím, samozrejme, prirodzene, nie s nejakým cieľom a za tie roky sa mi snáď podarilo vytvoriť niečo, čo už nepodlieha kritériám, či to je alebo nie je jazz. História aj svetová scéna poznajú mnoho príkladov, že to takto funguje.
Poďme ku koncertu, ktorý zaznie na festivale Viva Musica! Pôjde o symfonický orchester (28.7., Slovenský rozhlas), veľký zvuk, s dirigentom a úpravami Tvojich skladieb. Ako vyzerá príprava na takýto koncert? S dirigentkou Michaelou Rózsa Růžičkovou si už spolupracoval…
Na takomto koncerte je dôležitý dirigent a v tejto konštelácii je najdôležitejší aranžér. Pesničky aranžuje Adrian Harvan. Je to celé na ňom, v podstate je to jeho koncert. On je tvorca piesní, tých aranžmánov a my sme interpreti.
Je to výnimočný aranžér, ktorý dokáže dať pesničkám zaujímavú, novú podobu, rozumie orchestru. Málokto si uvedomuje aký je dôležitý človek, ktorý piesne upravuje do symfonickej podoby.
Je to alfa omega, my ostatní musíme splniť jeho predstavy. Aranžmány musia byť atraktívne a upútať niečím. Formu musí zachovať, no pritom musí ukázať nové možnosti orchestra, ktorý by nemal hrať stále tutti. Vtedy je to jednoduché, keď hrajú všetci. Moje predstavy sú také, aby bolo počuť znieť xylofón či vibrafón alebo len basy. Spraviť ten zvuk zaujímavý.
Aké pesničky na koncerte zaznejú? Tešíš sa na koncert?
Nemám so sebou síce playlist, no budeme hrať všetko, to znamená od klasiky, ktorú som robil s Milanom Lasicom až po Maturantky a Štyri kone. Prehľad všetkého možného. Na koncert sa veľmi teším, lebo je to pre mňa výzva.
Po kariére, ktorú si spravil, ešte niečo pre Teba môže byť výzvou?
Samozrejme! Beriem to veľmi zodpovedne. Je to pre mňa niečo obrovské, keď si uvedomím, že celé to pódium vzniká kvôli mojim pesničkám. Musím sa postaviť pred desiatky hráčov symfonického orchestra, možno moji kolegovia muzikanti budú počúvať a musím tam byť dobrý! Aj ich na pódiu musím presvedčiť, rovnako tých, čo sú tam dole. Je to naozaj veľká výzva. Už teraz viem, že budem mať trému. Väčšina vecí, ktoré nie sú obvyklé a samozrejmé, vyvolávajú iné pocity ako tie, ktoré sú mimoriadne. Bežná vec je pre mňa postaviť sa s kapelou a odohrať koncert, ale keď ma dajú do situácie – s orchestrom a kapelou, odohrávajú sa vo mne úplne iné pocity.
Máš ešte po tých rokoch trému?
Tréma je zdravá vec a patrí k životu. Ten liek je taký, že keď sa človek pripraví na 150 percent, možno to dá na tých 80 percent. No keď len na 100 percent, je to málo, vtedy to môže skĺznuť. V tomto prípade tá príprava určite nebude zanedbaná, hráči orchestra sú profíci, ktorí sa postavia pred ľudí a hrajú. Samozrejme, dôležitý je aj dirigent. Teda v poradí aranžmán, dirigent a potom ja.
Za redakciu prajeme Petrovi Lipovi všetko najlepšie, verných fanúšikov, stále veľa dobrých pesničiek a pevného zdravia!
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Viva Musica! archív, archív Petra Lipu, Braňo Špaček
