Azda nik nedokáže rozprávať s takou láskou o opere ako Peter Dvorský. Pozrite si dokument Ivety Malachovskej o našom najslávnejšom tenoristovi so slnkom v hlase.
Zatiaľ to nie je s nami také zlé. Dokážeme si patrične uctiť naše osobnosti, aké sa rodia možno raz za sto rokov a vďaka ktorým aj vo svete vedia, kde sa náš maličký štát v srdci Európy nachádza. A najmä vzdať im hold. Ak nie nik iný, práve Peter Dvorský je tým človekom, ktorý si zasluhuje našu hlbokú úctu.
Autorka dokumentu Peter Dvorský, režisérka Iveta Malachovská, sa témy o našom spevákovi chopila vo viacerých rovinách, v prvom rade však nakrútila dojemný, ľudský film, ktorý ukazuje našu opernú hviezdu ako človeka i ako svetovo uznávaného umelca. Je to film, ktorý dojíma úprimnosťou, autenticitou, nefalšovaným človečenstvom.
Operný spevák, ktorého poznáme ako slovenského Pavarottiho, unikát so slnkom v hlase, patrí medzi najlepších tenorov svojej generácie. Začiatkom 80-tych rokov bol oficiálne radený do štvorice najlepších tenoristov sveta a dokument ho predstavuje aj mladej generácii, možno tým, ktorí sa s ním len zoznamujú. Zostrihané rozhovory s maestrom Dvorským v divadelnom prostredí sú prestrihávané s archívnymi fotografiami a zábermi zo svetových operných domov a divák tak putuje jeho profesným, ale i osobným životom.
Čo robí film dôveryhodným, pútavým a skutočne silným, je otvorená „spoveď“ Petra Dvorského. Vlastne to ani nie je spoveď, pretože snímka neodhaľuje žiadne skryté tajomstvá, po ktorých by prahol bulvár. Je až neskutočné, s akou čistou dušou odhaľuje svoj život, svoje vnútro a umenie, ktoré obdivovali diváci na celom svete (ale i umelci), pred kamerami. Všetci, ktorí poznáme jeho ľudskosť, humor a priateľskú povahu, nebudeme prekvapení. No tí, ktorí ho budú mať možnosť vidieť „zblízka“ na veľkom plátne po prvý raz, budú dojatí jeho otvorenosťou, ľudskosťou, ale i priamočiarosťou.
Najväčším plusom filmu je, že neopúšťa žáner dokumentárneho filmu. Ostáva pravdivý, neštylizuje sa do žiadnych póz, nepridáva k výpovediam nič, čo by ich smerovalo do vyumelkovaných fikcií vzďaľujúcich sa od reality a všetci respondenti, ktorí v dokumente účinkujú, sú reálni ľudia, žiadni herci, ktorí by prikrášľovali realitu. Pretože aj to je dnes módnym trendom v súčasnom dokumentárnom filme, v snahe zdynamizovať dielo. Otázkou potom je, či tvorcovia ešte skutočne zachovávajú čistotu žánru a divák nie je manipulovaný. Peter Dvorský nemanipuluje v ničom. Naopak – odhaľuje ako na tácke svoje emócie a pravdivý príbeh, nielen svojej kariéry, ale i rodiny.
Scenárista Marián Turner odviedol vynikajúcu prácu, keď ako mozaiku zložil príbeh nášho svetového umelca, no nedržal sa ho chronologicky. Filmu to pritom neublížilo, naopak, má dostatočnú dynamiku – je to dôkaz, že sa dá dosiahnuť aj tradičnými filmárskymi prostriedkami, bez toho, aby ste respondentov tlačili do iných, divákovi príťažlivejších výpovedí. Ústrednou postavou, od ktorej sa odvíja celý film, samozrejme, ostáva Peter Dvorský.
Vidíme ho v historickej budove Slovenského národného divadla, jeho domovskej scéne (i ďalších lokáciách), kde ako mladučký sólista začínal. Skvelá práca so svetlom a kamerou (Štefan Rybár – kamera) prináša divadelnú atmosféru s reflektorom zachytávajúcim umelca na pódiu. Opona, pohľad do prázdneho hľadiska, hra na klavíri – to všetko umocňuje emocionálny zážitok a stelesňuje spomienky tenora na minulosť. Hneď v úvode vieme, že to bude mimoriadne humorný a priateľský človek, ktorý sa pred kamerami na nič nebude hrať. Čerstvý sedemdesiatnik so šibalským pohľadom povie, dívajúc sa priamo do kamery: „ako sa medzi nami mladými dnes hovorí – v opere som happy“.
Ťažko vybrať zo spomienok Petra Dvorského, ktoré táto snímka priam zhmotňuje, aké z nich sú najdojemnejšie, no chytia vás za srdce a vôbec sa nebráňte tomu, keď vás dojmú k slzám. Živo si predstavujeme prostredníctvom jeho rozprávania, ako v detskom veku videl prvý raz v živote Čajkovského Onegina a celý týždeň nemohol spať. Vysníval si rolu Lenského, vzápätí počujeme áriu „Kuda, kuda…“ a jeho komentár, že ho chytilo tenorové spievanie.
Začiatky na Ľudovej škole umenia, ktoré sa divákom dokážu oživiť prostredníctvom archívnych fotografií, zrazu ožívajú vďaka šťavnatému a humorom nasiaknutému rozprávaniu speváka. Jeho trápenie s klavírom vyústilo v poznanie jeho pedagóga, keď mu prvýkrát zaspieval a učiteľ doznal svoj fatálny omyl, že ho zbytočne týral s klavírom. Okamžite pochopil, že sa v ňom skrýva obrovský talent. Zato profesorka Ida Černecká mu počas štúdiu na Konzervatóriu nedarovala nič zadarmo. Je úsmevné a zároveň cenné vidieť speváka, vďaka archívnym záberom RTVS, ako absolvuje hodinu za prísneho vedenia pani profesorky, ktorá mu vytýka chyby. Fotografie pre film poskytla aj Izabela Pažítková, dlhoročná tlačová tajomníčka SND. Aj vďaka tomu zrazu snímka ožije divadlom a dýchne na vás história.
Film kladie silný akcent na interpretačné majstrovstvo Petra Dvorského a prezentuje jeho kariéru doma (v tomto prípade však z nepochopiteľných príčin chýba jeho významné účinkovanie v Suchoňovej Krútňave), ale najmä na zahraničnej scéne. Z plátna doslova cítite jeho odvahu, húževnatosť a pracovitosť. Bola to veľká vec, keď sa československý spevák dostal do milánskej La Scaly. Snímka to dokumentuje titulkami novín, rozhovormi, ktoré v tej dobe absolvoval a samozrejme, tým, čo všetci najviac milujeme – jeho hlasom, v ktorom je ukryté slnko, vášeň, hlboká vrúcnosť, lyrizmus, bôľ, dráma. Vždy spieval nie na sto, ale na tisíc percent. Zrazu počuť všetky árie v podaní Dvorského v kine, s kvalitným zvukom, je priam ohromujúci zážitok, ktorý vás paralyzuje. Ak sa pýtate, kde sú tie veľké hlasy, ktoré dnes tak veľmi chýbajú v operných domoch dnes, tento film vám na túto zásadnú otázku nedá odpoveď. Na to je Dvorský až priveľmi inteligentný a distingvovaný umelec, aby sa púšťal do takejto dišputy. No okrem jeho života a umeleckej dráhy však prináša aj ďalšiu rovinu – názor rešpektovaného umelca, ktorý s odvahou prezentuje svoju kritiku na súčasné divadelné trendy, často nezmyselné a alogické.
Azda nik nedokáže rozprávať s takou láskou o opere ako Peter Dvorský. Ak ste aj v tejto oblasti nedotknutým „panicom“, po zhliadnutí tejto snímky zrazu zatúžite vidieť toto kráľovské umenie. Hovorí o svojich kolegoch, špičkových dirigentoch, ktorí s umelcami dýchajú, s veľkým rešpektom a každým jedným slovom zaručene viete, že operné umenie preciťuje všetkými svojimi bunkami v tele. Hudba je dar, s ktorou sa Peter Dvorský narodil – mal ju pri sebe už od kolísky. A hoci jeho mamička túžila, aby sa stal lekárom, neskôr na neho bola právom hrdá. To je ďalší z momentov filmu, ktorý vás chytí za srdce. Otvorenosťou, úprimnosťou a tým, že sa na nič nehrá. Ak v súčasnosti vnímame obavy jeho rodičov, že sa ako „komediant“ neuživí, je to príjemne veselé, nostalgické a zároveň trošku aj clivé. Peter Dvorský vo vás zanechá mix pocitov – vtiahne vás od prvého momentu, budete s ním prežívať jeho lásku, kariéru, rodinu, umeleckú dráhu, humor, získa si vás svojou nefalšovanou človečinou.
Čo však v umeleckom svete môže právom zarezonovať, je dobre mienená kritika, ktorú umelec zo svojej pozície vyslovuje. Zamýšľa sa nad tým, prečo mnohé úspešné operné inscenácie, známe tituly, ktoré v divadlách fungujú a publikum ich vyhľadáva, zošrotujú a miznú z repertoáru. Prípadne ich nahradia novými, modernými. Náš spevák nie je typ človeka, búrliváka, ktorý by kohokoľvek hanil alebo kričal. Jeho kritika je vecná, racionálna, podložená argumentmi a cítiť v nej aj spravodlivý hnev. Umelec, ktorý vystupoval v Metropolitnej opere v New Yorku, vo Veľkom divadle v Moskve, vo viedenskej Štátnej opere, v milánskej La Scale a v londýnskej Covent Garden v Spojenom kráľovstve, si to zo svojej pozície môže dovoliť. A je dobré, že dokument prináša aj toto zamyslenie – nejde len po povrchu, ale prihovára sa aj odbornej verejnosti.
Vo filme sa objavujú aj ženy jeho života. Manželka Marta (ktorá neustále rastie do krásy a jej úsmev je priam odzbrojujúci) a dcéry Kristína a Marta. Najsilnejšie pôsobí výpoveď jeho manželky – dozvedáme sa úsmevný príbeh, ako sa zoznámili. Náš tenor bol už v tom čase sólistom v SND, no jeho nastávajúca ho „degradovala“ na zborového speváka našej prvej scény. Je to nádherný príbeh lásky, spolupatričnosti, oddanosti, symbiózy, rešpektu, ktoré sú citeľné z každého pohľadu, z každej fotografie, z každej jednej vety, ktorú vysloví samotný spevák či jeho manželka Marta.
Keď sa muž díva s takou láskou na ženu, s akou sa díva na tú svoju Peter Dvorský, viete aj sprostredkovane, v kine, že je to pravá láska na celý život. Presne taká, akú nosí v srdci k opere náš najlepší tenor.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Dvorský Film
