Divadlo Aréna uviedlo poslednú premiéru divadelnej sezóny 2024/2025, ktorou je inscenácia Najdúch – známa veselohra s ostrým satirickým podtónom. Príbeh Jonáša Záborského o Slovákoch a aktualizácia Jakuba Nvotu priniesla groteskný a absurdný obraz slovenskej spoločnosti, ktorý je až príliš reálny. Takto bola inscenácia avizovaná.
Vždy, keď sa na repertoári akéhokoľvek divadla ocitne klasické dielo „z čitateľského denníka“, respektíve povinného čítania školských čias, profiluje v sebe esenciu dvoch protikladných fenoménov. Tým prvým je akási podvedomá nechuť, automatické odmietanie, tým druhým skrytá radosť zabalená v nádeji, že inscenácia otvorí ďalší rozmer. Ja osobne som z týchto divadelných načieraní do slovenskej klasiky spravidla (aj napriek počiatočnému váhaniu) profitovala v zmysle komparácie literárnej predlohy a inscenačného spracovania. Paradoxne, zdanlivo diskutabilné a nie zrovna „na prvú“ lákavé tituly sa stanú cez divadlo populárnymi. A to je dobre.
Piatok trinásteho teda priniesol na dosky Arény tzv. „národného hriešnika“. Jonáš Záborský (*1812 – †1876), rodák zo Záboria, básnik, prozaik, historik, novinár, evanjelický farár a neskôr rímskokatolícky kňaz, teológ a tiež dramatik s ostrým perom, nabrúseným najmä do vlastných radov, vzdelanec, ktorý sa stretával s nepochopením rodiny, spoločnosti, politikov i národných buditeľov. Sklamal sa vo viere, v národe, prežil život plný krutých paradoxov a horúčkovitej snahy odhaliť svojím súčasníkom pravdu o nich samých. Vniesol do našej literatúry vysokú iróniu, sarkazmus vzdelanca a až groteskné obrazy. Záborského klasické dramatické dielo Najdúch je príbehom o nás Slovákoch a na jeho pohľade na nás máločo zostarlo, ako sa dozvieme z tlačovej správy a napokon aj z inscenácie.
Nuž, kto by už nepoznal Chujavu? Synonymum malej slovenskej dediny, kde sa mixujú politika, intrigy, boj o moc, honba za majetkami, obchody a peniaze. Napokon takou Chujavou môže byť vcelku hocijaká dedina, či mesto, ba krajina, Chujavou sa azda stal aj svet. Požičiam si slová tvorcov, ktorí logicky veľmi presne definujú, čo divák uvidí: Vplyvní manželia Kobozyovci, ich arogantný syn Gejza túžiaci stať sa starostom, utláčaný Chreňovský a vypočítavá Sajha, nešťastná vdova Rojkovička a jej mladučká dcéra Maňuša s nemanželským dieťaťom. Všetky tieto postavy nachádzame nielen v chalupách z devätnásteho storočia, ale aj v kultúrnom dome, ktorý prežil obdobie socializmu a stojí dodnes. Postavy akoby sa tu znova a znova objavovali už po generácie s rovnakým príbehom. Nedokážu ho prerušiť, pretože vo svojom vyvrcholení nesie zase len zárodok začiatku – akoby išlo o nezastaviteľné divadelné predstavenie, ktoré herci hrajú stále, až do skonania sveta.
A v skutku sa ocitáme v kultúrnom dome z čias socializmu kdesi na vidieku, hoci pokojne by to mohol byť aj bratislavský Zrkadlový háj, alebo DK Ružinov (scéna Matúš Ďurian). Uniformná architektúra interiéru, nevábny nábytok sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, retro svietidlá a centrálny visiaci dekoratívny objekt súboru kovových gúľ, charakteristický pre tento typ kultúrnych zariadení osemdesiatok minulého storočia. V kúte prenosný, pravdepodobne čiernobiely televízor, po stranách zvinuté červené koberce, ktoré sa neskôr použijú spolu s nábytkom na kreovanie volebnej miestnosti. Druhá časť scénu výrazne nezmení, pridá sa pódium a raster stoličiek (priestor na ochotnícke divadelné predstavenie). Na zadnom horizonte je spúštacia mreža garáže (akási stále polozatvorená vstupná brána, alebo únikový východ). V rohoch miestnosti sú nízko nad podlahou situované portály, ktorými postavy nepohodlne vstupujú, aj odchádzajú štvornožky prikrčené ako tunelom (symbolicky ako potkany, resp. exempláre s pokrivenou chrbtovou kosťou a charakterom). Vizuálnu stránku priestoru kreuje aj svetlo (svetelný dizajn Dominika Katonová), ktorý konštantne presvetľuje scénu, intimizuje ju len v občasných situáciách (evanjelický farár Kozák na konci prvej časti so svojou skľučujúcou „správou“ o slovenskom národe), alebo s použitím stroboskopu pri dynamických pohybových sekvenciách skupiny takmer všetkých postáv. Kostýmy (Katarína Hollá) majú civilný charakter vtedajšej súčasnosti socialistických rokov, avšak bez výrazných znakov, skôr s indiferentnými prvkami vidieckeho vkusu, ktorý by sme našli v realite aj dnes, plus s presahom aj do momentálnej súčasnosti (hlavne v postave Vybubnovanej – manželky starostu s častým leopardím vzorom na šatách a malomeštiackej načančanosti v detailoch). Výtvarné znenie scény aj kostýmov nás síce vracia do nedávnej minulosti socializmu a zároveň svojou pretrvávajúcou existenciou desivo naznačuje, že sa toho zas tak veľmi nezmenilo. Časovú prítomnosť vskutku signalizujú len mobilné telefóny, ktoré postavy používajú na selfie a na natáčanie kompromitujúcich situácií na následné prípadné vydieranie. Vlastne sa v princípe nič nezmenilo, v charakteroch, správaní, machináciách, špekuláciách, intrigách, v používaní moci, v rozdieloch medzi chudobnými a bohatými od čias Záborského v devätnástom storočí, cez socializmus až po súčasnosť. Akoby sa v čase posúvali iba technológie, ktoré, paradoxne, a príznačne generujú ďalšiu (a vyššiu) úroveň osobného aj spoločenského nebezpečenstva.
Režisér Jakub Nvota (dramaturgia Saša Sarvašová) preniesol dej do súčasnosti, ale nechal postavy žiť príbehy, ktoré im určil Záborský. Text prešiel jeho úpravou, z hľadiska jazyka postavy hovoria viacerými nárečiami i jazykmi, ale autor ho ešte viac zosúčasnil aj detailmi modernej jazykovej kresby, ktoré sa objavujú v slangu a trendovo „zľudoveli“ (výrazy typu „furt dačo“ a pod.). Tvorcovia použili takmer rovnaký dej, rovnaké postavy, ale to, ako hovoria a ako myslia, patrí viac do súčasnosti. Sám režisér hovorí: „ Najdúch je naša budúcnosť, ktorú si pohadzujeme, na ktorú nemáme čas pre všetky tie spory, ktoré riešime dnes“.
V Chujave sa schyľuje k voľbe starostu. Otec Kobozy – doterajší viacnásobný starosta, chce, aby všetko prebral syn a tak sa ututlali jeho sprenevery z minulosti. Chýbajú mu však peniaze na poriadnu kampaň. Pôžičku od majetnej Sajhy komplikuje náhly príchod dievčaťa, ktoré so sebou prináša aj malé dieťa – Gejzovho nemanželského syna. Taký škandál si nemôže nikto dovoliť a preto treba vymyslieť, čo s deckom. Obrovský konflikt tlmí farár Kozák, ktorý o celej veci spíše veselohru a navrhne, aby si ju dedinčania pre pobavenie zahrali. Ten jediný vidí skutočný obraz našej spoločnosti, komentuje dianie autentickými vyjadreniami autora Záborského a odhaľuje tak charaktery postáv tohto panoptika. Záborského príbeh a Nvotova aktualizácia sú groteskou a smiešnou absurditou, ktorá je až príliš reálna.
Ako tvrdí režisér, všetky postavy v hre sú také ako ich vytvoril Záborský. Majú rovnaké mená a charaktery a rovnako sú posplietané vo vzťahoch. Akurát Gacek nie je správcom kultúrneho domu, ale správcom Kobozyho hospodárstva. Dej prvej časti sa odohráva presne tak ako u Záborského. Základnou zápletkou sú voľby v Chujave, Gejzova kandidatúra, jeho nepriznané dieťa s Maňušou. Akurát Sajha zatvára svojho muža u Záborského do chlieva, tu len do auta. Na konci prvej časti skutočne dôjde k rebélii občanov, ktorú vyvolá stará Rojkovičová a slová farára Kozáka sú autentické slová samotného Záborského. Tými akoby hra vyvrcholila a v druhej časti nám autor predstavuje úplne iný dej – sledujeme ako sa Maňuša snaží dieťaťa zbaviť a podhodiť ho novým postavám, ktoré vstupujú do deja, aby nakoniec skončilo opäť v rodine Kobozyovcov. Jakub Nvota hovorí: „Touto cestou sme už so Záborským nešli a dokončili príbeh volieb v Chujave, ako sme ho rozohrali v prvej časti. Stáva sa z neho príbeh dedinského divadla, ako ho napísal farár Kozák, ktorý je tu našim Jonášom Záborským.“
Poďme si teda rozanalyzovať, čo nám vyššie tvorivý tím zadefinoval a čo kreatívne inscenácia Najdúch na dosky divadla Aréna reálne priniesla. Inscenácia navodzuje dojem – vizuálom, atmosférou a problémami (aj hudobným podfarbením a výberom skladieb, hudba: Mario Buzzi), že sa vraciame v čase. V princípe sme však uviazli v akejsi časovej slučke, ktorá sa stále opakuje „vďaka“ charakterovým vlastnostiam malého, nevzdelaného, ale zato drzého slovenského človiečika s prízemným pokútnym riešením problémov, postaveným na špekulácii v zmysle osobného profitu. Praktiky včera, dnes a zajtra sa nemenia – moc treba využiť, uchmatnúť čo najviac pre seba bez ohľadu na kompetencie a spravodlivosť voči iným, najlepšie všetko ututlať a tváriť sa, že problém neexistuje. Pritom sa nenápadne hudobne na časovej osi hýbeme od Zagorky (Hana Zagorová a jej povestná pieseň Maluj zase obrázky), cez Gipsy Čáve s Topolčianskou zlatokopkou až po Fergie v grotesknej pohybovej formácii na A Little Party Never Killed Nobody. A hoci hudba znie fragmentárne, vytvára náladový oblúk inscenácie.
Pred oponu po ľavej strane javiska prichádza evanjelický farár Kozák (Kamil Mikulčík), ktorý oznamuje publiku začiatok hry (v tejto chvíli ešte nie je celkom jasné, či je to oznam smerom k reálnym divákom v sále, alebo zatiaľ z kontextu vytrhnutý fragment, ktorým sa prihovára k divadelným ochotníkom, ktorí by mali zahrať jeho hru). Občas sa ozve vlažný potlesk, obecenstvo sa cíti zľahka manipulované (zrejme zámer), v každom prípade tento moment vnáša hneď na začiatku istý typ rozpačitosti a ľahkej (nie veľmi vtipnej) trápnosti. Postava farára Kozáka je prítomná takmer po celý čas na javisku, hoci textu nemá veľa. Je to tichý výkričník, ktorý občas zasahuje do deja (najprv snaživo, neskôr rezignovane), vzdelaný skeptický pozorovateľ sediaci v kúte s popcornom na kolenách, vnútorne trpiaci nad situáciou v Chujave, ktorú chce „napraviť“, či skôr provokatívne na ňu upozorniť prostredníctvom divadelnej hry, ktorú o Slovákoch napíše. Kamil Mikulčík vystihol z núdze benevolentného a sarkasticky skľúčeného farára so sympatickou hereckou drobnokresbou. Jeho prejav je vyzretý, s dávkou nadhľadu i komediálnej grácie. Výrazne karikovanou postavou (charakterom, jazykom i prejavom) je Kobozy, starosta v Chujave v interpretácii Juraja Loja. Ten zjavne prekračuje svoju komfortnú zónu, posúva postavu do roviny grotesky. Niektoré pasáže udrží v polohe zábavnej komiky (spočiatku prekvapí svojou komediálnosťou), neskôr však skĺza (možno zámerne, ale predsa len zbytočne) predimenzovane do kŕčovitej grotesky a svoju postavu prehráva. Podobný, prekvapivo extrémne extrovertný prejav, sa objaví u jeho syna Gejzu v podaní Martina Šalachu, ktorého divák pozná v rôznych úrovniach kvalitného herectva. Jeho Gejza, hoci to má byť rozmaznaný hlupák, ktorý sa arogantne hrabe na post, na ktorý nemá, je agresívne ukričaný, veľké gestá a „akrobatické“ kúsky komiku nezachránia. Správca kultúrneho domu Gacek je zahraný Richardom Autnerom adekvátne zemito, má to byť simplexný dobráčisko, ktorého v zásade zaujíma len kšeft, ale nečakane prejaví ľudskú empatiu voči nájdenému dieťaťu. Je to týpek v kapsáčoch, ktorého si domov nepozvete, ale neublíži. Milým hereckým prekvapením sa javil Peter Trník v postave Chreňovského, starostu v Hahure. Svojho podpapučového, extrémne submisívneho manžela s foot fetishom, ktorý až pod vplyvom alkoholu naberie „odvahu“, zahral nadmieru uspokojivo a vtipne.
Rovnako sympaticky zarezonovala Agáta Spišáková, vdova Rojkovička, ťažiac aj z nevábneho outfitu a primitívnej, ale ráznej rozhodnosti postavy. Eva Sákalová v postave dominantnej a zľahka unudenej Sajhy, manželky starostu v Hahure, sa mohla plne spoľahnúť na výrazný styling, driečnu postavu a fragmentárny komický prejav, hlasovo za svojimi kolegami pomerne zaostáva (nie je ju dobre počuť), hoci je ju výrazne vidieť. Rojkovičovej dcéra Maňuša, (v podaní Evy Mores) okolo dieťaťa ktorej sa celý dej točí, je zahraná snaživo až premotivovane (zdá sa, že jej viac sedí kamera, než javisko). V kočíku má (a často nemá) Najdúcha – áno je to jej Najdúch, ktorého splodila s nádejným starostom Gejzom a prišla mu na voľby robiť problémy, je to TO dieťa, ktorého si postavy pohadzujú, ktoré nepatrí nikomu a patrí všetkým – synonymum krajiny, aj budúcnosti, reprezentant našej minulej aj súčasnej reality. Zámerne som si na koniec nechala highlight celej inscenácie v rámci herectva, manželku starostu v Chujave, Vybubnovanú, v skvelej interpretácii Anikó Vargovej. Postavy sa niekoľkokrát dožadujú v scenári autentickosti, autentickosť ako povahová črta je tu vtipne povyšovaná na piedestál, akcent na populárnu autentickosť je posunutý do humornej roviny. Ak tu však vskutku je niekto naozaj herecky autentický, tak je to rozhodne Anikó Vargová vo svojej hereckej plnokrvnosti a živočíšnosti. Trochu akoby vo vizuálnych súvislostiach „vypadla“ z retro seriálu Sľub, len má vyššiu „hodnotu“ ako manželka starostu a okázalejší kostým s leopardím motívom. Svojim spôsobom práve ona drží herectvom inscenáciu „nad vodou“.
Z režijného hľadiska disponuje inscenácia dvomi časťami, prvá nasleduje Záborského, v druhej, ktorá nekopíruje Záborského, sa ním akoby stáva farár Kozák. Zatiaľ čo prvá rieši základnú zápletku volieb starostu, druhá viac rozvinie tému Najdúcha v kritickom pohľade farára cez ním napísanú divadelnú hru, ktorú ochotníci vlastne nehrajú, hoci v závere sa chytia scenára na čítanej skúške. Vzniká kontinuálne prelínanie deja, kde sa stiera rozdiel medzi Záborským napísanou hrou, napísanou hrou postavy farára, hraním Záborského textu a textu farára a hraním sa v divadle na divadlo. V konečnom dôsledku na tomto sčasti nečitateľnom a zároveň kontinuálne plynúcom chaose až tak nezáleží, lebo principiálne sa tematicky hýbeme na stále tej istej ploche reťazca absurdných (a tak našich) situácií v charakterovo zvrátenom chuchvalci postáv.
Najdúch v Divadle Aréna je hra o tom, čo sa na Slovensku dialo a stále deje. Je o desivom zastavení v čase a o hrozbe jeho pokračovania v rovnakom znení. O tom, ako sa Slováci nemenia, aké „hodnoty“ v spoločnosti víťazia, aké priority sú nastavené, ako zúfalo sme historicky nepoučiteľní, aj zbabelí. Najdúch nám šepoce do ucha skúsenosť z minulosti a zároveň nástojčivo vykrikuje súčasnosť. Tých inscenácií o slovenskej realite, aj o súčasnej slovenskej spoločenskej a politickej realite, je v ostatnom čase celkom dosť a zrejme stále málo, hoci z môjho divadelného pohľadu by už aj stačilo. Nie preto, žeby neboli potrebné, len sa obávam, že ten správny adresát si do divadla nesadne.
Priznávam, nešla som na Najdúcha v prvom pláne s nekontrolovaným nadšením, skôr s obavami, hoci obsadenie inscenácie ma neskrývane motivovalo. Svojim spôsobom sa posledná premiéra tejto sezóny Divadla Aréna niesla v rozpačitej nálade vzhľadom na ostatné udalosti spojené s odvolaním jeho riaditeľa po dvadsiatich troch rokoch existencie. A tak možno Najdúch sa stal neplánovane akýmsi (nie som si celkom istá, či všeobecne dobre pochopeným) mementom. Musím konštatovať, že moje emócie si po vzhliadnutí prehodili garde – obavy z inscenácie sa nenaplnili, ale nenaplnili sa ani (až na drobné výnimky) herecké očakávania.
Divadlo Aréna má v spektre svojej histórie aj súčasného fungovania na repertoári kvalitné tituly s veľkými témami. Aj Najdúcha ako výstrahu Slovensko zrejme stále potrebuje. Divadlo ale zas potrebuje Najdúcha (ako aj akúkoľvek inú inscenáciu), čuduj sa svete – autenticky zahrať. Iste, premiérové publikum spravidla vždy freneticky familiárne aplauduje, slovenský divák si nezmyselne zvykol, že vyskočiť zo sedadla je asi „nóbl“, že sa to má. Ale nemusí. A v piatok trinásteho, za jedného mimoriadne príjemného letného večera, som po dvoch hodinách a štyridsiatich piatich minútach v zľahka konsternovanej emócii ostala sedieť.
Barbara Brathová
Foto: Bara Podola
TVORCOVIA:
Autor: Jonáš ZÁBORSKÝ, Jakub NVOTA
Úprava: Jakub NVOTA
Dramaturgia: Saša SARVAŠOVÁ
Scéna: Matúš ĎURAN
Kostýmy: Katarína HOLLÁ
Hudba: Mario BUZZI
Réžia: Jakub NVOTA
Asistenti réžie: Aneta BOCKOVÁ (poslucháčka VŠMU), Katarína JUNGOVÁ (poslucháčka VŠMU)
HRAJÚ:
KOBOZY, starosta v Chujave – Juraj LOJ
VYBUBNOVANÁ, jeho manželka – Anikó VARGOVÁ
GEJZA, ich syn – Martin ŠALACHA
GACEK, správca kultúrneho domu – Richard AUTNER
CHREŇOVSKÝ, starosta v Hahure – Peter TRNÍK
SAJHA, jeho manželka – Eva SAKÁLOVÁ
KOZÁK, evanjelický farár – Kamil MIKULČÍK
ROJKOVIČKA, vdova – Agáta SPIŠÁKOVÁ
MAŇUŠA, jej dcéra – Eva MORES
