Tohtoročný kinohit Oppenheimer znova rozvíril nikdy nezabudnuté diskusie o použití jadrových zbraní v praxi. Tento vynález uvrhol svet do neistoty na celé desaťročia a neraz stačilo naozaj málo na to, aby jadrový konflikt skutočne vypukol.
V tom, či sa v minulosti jednalo pri použití nukleárnej zbrane o nevyhnutný krok alebo nie, sa ľudia na celom svete zrejme nikdy celkom nezhodnú. O teste Trinity a následnom útoku na Hirošimu a Nagasaki vzniklo množstvo filmov. Tie západné sa na problematiku často dívajú z pohľadu strojcov bomby – teda víťazov vojny. Podobne na prípad nahliada aj Nolanov Oppenheimer. Svojsky zaujímavý je však aj pohľad z vonku či pohľad priamo zo strany porazených.
V tomto kúte sveta (In This Corner of the World) je japonská animovaná snímka z roku 2016, ktorá ukazuje udalosti záveru 2. svetovej vojny z pohľadu mladej japonskej ženy Suzu, pochádzajúcej z mesta Hirošima. Tak ako je nemecká armáda vo vojnových filmoch zobrazovaná zväčša ako masa zla, podobne to býva aj s japonskými vojakmi. Snímka režiséra Sunaoa Katabuchiho podáva úplne iný obraz o ľuďoch tej doby. Japonskí muži sú miernymi a pokornými vojakmi a ženy sú nemenej disciplinované, nie len v dobe vojny. Je prekvapujúce a pre nás nezvyčajné, aké možnosti obrazového vyjadrovania ponúka pokojný a rozvážny animovaný film a koľko komplexných tém dokáže pojať v dvojhodinovej metráži. Od komplikovaného romantického vzťahu medzi manželmi a ich bývalými nápadníkmi, cez začlenenie sa do novej rodiny až po obrazy vojnou a nukleárnymi zbraňami zmietanej krajiny.
Dielo francúzskej novej vlny Hirošima, moja láska (Hiroshima mon amour – 1959) režiséra Alaina Resnaisa bolo v závere 50. rokov prvým západným filmom, ktorý daroval hlas japonskému ľudu. Resnais kombinuje archívne zábery zranených obyvateľov mesta s hraným materiálom a v asociatívnej skladbe motívov prezentuje túžbu zabudnúť, ktorá je marená nutnosťou pamätať si na tragédiu. Dej filmu sa odohráva pár rokov po útoku a mesto Hirošima v tom čase slúži ako veľký pamätník pre celý svet. Film už v úvode kritizuje postoje osôb “z vonku”, ktoré hoci poznajú dejepis a vedia vyjadriť súcit s obeťami bombardovania, v skutočnosti si nevedia ani okrajovo predstaviť tú hrôzu biblických rozmerov. Len veľmi málo západných autorov sa do toho času (okolo roku 1959) a tiež odvtedy odvážilo nazrieť na udalosti bombardovania z druhej strany.
Každý týždeň sedem dní – Strach z možnej nukleárnej vojny svojho času neobišiel ani Slovensko. Eduard Grečner, jeden z priekopníkov umeleckého filmu na Slovensku, sa v 60. rokoch inšpiroval Resnaisovým dielom a do svojho filmu vniesol vlastný strach z nukleárnej hrozby posilnenej krízou na Kube. Tak trochu zabudnutý slovenský filmový klenot je dodnes aktuálnou výpoveďou o oprávnených obavách z ničivej sily mocou zneužitej vedy. Slovenský filmový ústav snímku v roku 2021 digitálne zreštauroval a “znovuobjavená” bola aj na filmovom festivale v Rotterdame v roku 2022, kde bola uvedená v sekcii klasických filmov Cinema Regained.
(Dostupné na HBO MAX)
Legendárna čierna komédia Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu Stanleyho Kubricka z roku 1964 trefne vystihla povahu studenej vojny aj nálady jej aktérov. V najvypätejších momentoch tichého konfliktu totiž stačilo aj menšie nedorozumenie vo vlastných radoch na to, aby hrozilo odistenie rozbušky v spotených rukách amerických autorít pod tlakom stresu a paranoje. Obavy spôsobovalo najmä vedomie, že svetovú katastrofu môže rozpútať aj obyčajná náhoda či skôr nehoda. Ktovie nakoľko je Kubrickov príbeh zveličený. Isté je, že táto komédia rokmi zostarla len nepatrne a stále ponúka svieži, poriadne cynický a napínavý zážitok.
(Dostupné na Apple TV+)
S podobne prepiatými udalosťami pracuje aj snímka Vojnové hry (Wargames) režiséra Johna Badhama. Mladý hacker David Lightman sa nechtiac nabúra do vládnych bezpečnostných systémov v domnienke, že ide o počítačovú hru. Netuší, že svojím konaním a pričinením umelej inteligencie s vlastnou víziou spustí reálnu nukleárnu hrozbu. Snímka z roku 1983 si napriek svojej technologickej zastaranosti uchováva stále aktuálne otázky, ktoré vzbudzujú živé verejné diskusie. Je bezpečné mať osud sveta vo svojich ľudských rukách alebo je istejšie zveriť ho do rúk presnejšiemu stroju či programu? Vojnové hry, tak ako aj Dr. Divnoláska, pracujú s motívom zahrávania sa s príliš veľkým ohňom. Stačí málo a vypukne nezastaviteľný požiar. My ľudia si musíme dávať pozor, aby nám naše vynálezy neprerástli cez hlavu a nedostali sa do fázy, kedy nad nimi nebudeme mať už žiadnu kontrolu.
(Dostupné na Apple TV+)
Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: Wikipedia Commons
