„Nemusíme ani chodiť ďaleko, dlhé roky som strávil v Poľsku a musím povedať, že tam je ich prístup k novému jazzu úplne iný. Je tam veľká tradícia chodiť na koncerty, takže poslucháči sú vzdelaní a hudobníci tam môžu zahrať také veci, ktoré by tu nestrávil skoro nikto,“ hovorí pre náš portál trubkár Oskar Török, ktorý na jazzovom festivale v Liptovskom Mikuláši vystúpi s novou formáciou.
Na Mikulášskom jazzovom festivale vystúpite prvýkrát s novou zostavou hudobníkov. Je čas na nový projekt?
Teraz konečne prišla príležitosť. Pôvodne sme tam mali hrať s Lenkou Dusilovou a Joannou Dudou, no táto zostava padla, takže sme museli vymyslieť niečo iné.
Takže festival vlastne spravil príležitosť na to, aby ste začali hrať v novej formácii… S kým budete hrať?
Bude hrať Juraj Griglák, ktorého keď som oslovoval, začul to vedľa sediaci Ľuboš Šrámek a prihovoril sa, aby sme si zahrali spolu. Je to trošku praktické riešenie, lebo najprv som sa pokúšal dať dohromady formáciu v Prahe. Už keď som ju dal dokopy, zavolal mi volal basák, že už hrá s niekým iným. Pražskú partu som rozpustil. V tom momente bol vedľa mňa Juraj Griglák a Nikolaj Nikitin, tak som oslovil oboch. Povedal som si, že to nebudem komplikovať, keď mám hotovú novú kapelu. Všetkých tých muzikantov dobre poznám, okrem bubeníka, ktorého som spoznal až keď sme skúšali. V tejto zostave bude s nami hrať bubeník žijúci vo Viedni Matheus Jardim.
Keď ste hrali v rôznych projektoch, uvádzali Vás ako hosťa, teraz po rokoch s novým projektom. Ako sa Vám hrá s touto zostavou?
Minulý týždeň sme mali konečne skúšku, bolo to fajn a veľmi sa teším, celkovo sme mali spolu dve skúšky pred koncertom.
Do akej miery sa dá vyformovať skladba, keď máte dve skúšky? Viete ešte usmerniť muzikantov, ako chcete? Čo nie je problém, často to v jazze robia tak, že sa stretnú hudobníci prvýkrát len deň pred festivalom a ak sú dobrí muzikanti, zahrajú to…
Nie je to problém, na dve skúšky hrať je pohoda, dokonca aj jedno stretnutie pred festivalom je fajn. Hudobníci sa navzájom poznajú, sú dostupné nahrávky a ak je dobrý hudobník, stačí mu to. Záleží aj od hudby, či je komplikovaná alebo jednoduchá, ale záleží od konkrétnej situácie. Je to však celkom bežný model, lebo niektorí sú na takej úrovni, že môžu hrať spolu hneď.
A teraz ste spokojný s tým, ako znie táto formácia?
Teraz som v štádiu, že to nejako znie, viem si predstaviť, že by som niektoré veci ešte spravil inak, takže ešte je sa kam posúvať. Podstatné je, že sme si dobre zahrali. Som spokojný, zvukovo, aj čo sa aranžmánov týka. Určite zaznejú v skladbách veci, ktoré nikdy nezazneli, ani nikdy nezaznejú. Aj preto som organizátorov poprosil, aby sme mohli mať na koncert hodinu 20 minút. Rád by som nechal dosť času a priestoru hudbe, začať ju z ticha a ničoho, nechať ju cez seba prúdiť a znieť. Teším sa na to, veď je to celý môj život.
Čo sa dá nové priniesť s týmito muzikantmi? Jazz je práve o tom, že hudobníci prinesú vlastný vklad, zrazu sa menia pôvodné skladby, ktoré zneli inak. Aký repertoár ste skúšali?
Vedel som, že sú to všetko dobrí muzikanti, takže som nemusel príliš špekulovať. Repertoár koncertu v Liptovskom Mikuláši bude aj zo starých skladieb skupiny Vertigo. Zaznie skladba aj z debutového albumu, ktorý sme vydali pred 20 rokmi (apríl 2004 – pozn.red), ďalšie dve budú zo staršieho repertoáru a pre túto príležitosť som napísal aj dve nové. Zahráme aj jedno hudobné prekvapenie a dve skladby zaznejú od Nikolaja Nikitina. Určite bude aj voľná improvizácia, ktorá je potrebná a v poslednú dobu ich robím asi najradšej.
Konečne hudobník, ktorý to povie, lebo dnes je to s improvizáciou veľmi ťažké. Jazzového fanúšika nemožno oklamať naučenou improvizáciou. A do Liptovského Mikuláša chodí vzdelané publikum, ktoré rozpozná takýto typ hrania. Je ešte improvizácia jazzom, ak je naučená?
Aj celá improvizácia môže byť naučená, ale je to tenký ľad. Je to ako keď sa človek naučí rozprávať, naučí sa nový jazyk a potom ďalší. Má určité frázovanie, spôsob hrania, no v zásade nejde o to, či je improvizácia naučená, ale o to, či je v nej nejaký odkaz pre publikum. Podstatné je, či hudba má nejaký obsah.
Nie je teda podstatné, že ten proces improvizácie nie je spontánny? Ak sa aj hudobník naučí improvizovať ako trebárs John Coltrane, ale viete, že hrá vopred pripravenú pasáž, nehrá to rolu?
Spontaneita v tomto procese je veľmi dôležitá. Dokonca v poslednej dobe som rád, keď improvizácií je podstatne viac. S týmito muzikantmi tvoríme výbornú partiu a vieme si zahrať tak, že nedám im žiadne noty, nepoviem nič a môžeme hrať. Ak budeme viac spolu hrať, budeme viac zohratí.
Nedá sa to však povedať každému muzikantovi, aby hral týmto spôsobom, však?
Nedá. Model improvizovanej hudby vo forme témy, improvizácie, témy, je skoro bezproblémový.
Neviem, či pre každého. Dejiny jazzu tu máme vyše storočia, moderný jazz sa píše od be bopu, každý snáď má niečo napočúvané a mal by k tomuto procesu pristúpiť tvorivo. Nie som si istá, či mnohí nevyberajú pohodlnejší štýl.
Nemusíme ani chodiť ďaleko, dlhé roky som strávil v Poľsku a musím povedať, že tam je prístup k novému jazzu úplne iný. Je tam veľká tradícia chodiť na koncerty, takže poslucháči sú vzdelaní a hudobníci tam môžu zahrať také veci, ktoré by tu nestrávil skoro nikto. Dokonca aj ja som pozeral na kombináciu saxofón a bubny. Tiež som sa to musel naučiť najprv počúvať, lebo som bol udivený, že sa to dá, aj keď som o takejto kombinácii vedel.
Čím je teda poľské publikum iné ako naše? Sú posluchovo v jazze skúsenejší a akceptujú aj takúto novú zvukovosť?
Povedal by som, že je otvorenejšie a hudba je tam inde, aj vďaka tomu, že jazzové školstvo je na inej úrovni ako u nás. Publikum dokáže akceptovať moderné smery a neodsúdi ani experimenty.
Aj preto ste tam šli študovať?
To bola trochu náhoda, ktosi mi povedal, aby som išiel do Katovíc k Piotrovi Wojtasikovi, tak som si to obzrel a povedal si, že to skúsim. Piotr sa ukázal ako jeden krásny človek, neskutočne pracovitý, výborný trumpetista, jeden z najlepších v Poľsku. A samozrejme skvelý učiteľ, zlatý človek. Do Poliakov som sa zamiloval hneď, nielen do muzikantov, ale aj bežných ľudí. Išiel som napríklad na skúšku a hneď mi niekto zastavil, že ma tam odvezie. Sú nápomocní, na škole si všetci pomáhajú a to som vnímal intenzívne. Nie, že by sme to nemali aj u nás. Možno som potreboval dospieť, aby som takúto prirodzenú ľudskú empatiu dokázal vnímať aj u nás.
Aký ste typ muzikanta? Keď hráte ako hosť v kapele, trumpeta je neprehliadnuteľná (k jej špecifickému tónu sa ešte dostaneme). Hoci pôsobíte hudobne introvertnejšie, Vaše sóla sú zapamätateľné, aj keď je ich menej, sú dostatočne farebne a esteticky výrazné. Ako tvoríte s muzikantmi v rámci celkovej, komplexnej výstavby dramaturgie skladby a jej zvukovosti?
Myslím si, že v tomto som celkom dobre vycvičený. Mám skúsenosti ako sideman a postupujem veľmi intuitívne. Nacítim hudbu a navnímam náladu. Nebolo to tak vždy, v minulosti som mal veľmi vyhranený názor, čo je v hudbe dobré a čo nie. Postupne sa mi otvárali aj nové možnosti v hudbe. Každá hudba dokáže niečo priniesť, už nesúdim tak, ako v minulosti. Asi som musel trošku dospieť. Treba asi povedať, že nie každému sa to podarí, niekto ostane zamrznutý len na svojom vkuse. Tiež mám nejaký vkus a podľa neho počúvam alebo nepočúvam nejakú hudbu, no učím sa nové veci. A podľa mňa to je práve dôležité – stále skúšať a objavovať.
Presne toto hovoria dobrí interpreti, virtuózi. Interpret by sa nemal prestať rozvíjať nikdy, poznáme svetovo známych hudobníkov, ktorí sa nikdy neprestali ďalej učiť a hovoriť, keď už mali 80 rokov, že ešte stále môžu objavovať nové veci, vzdelávať sa a rásť, ale hlavne sa učiť. Možno niekedy hudbu obsiahnuť?
S kapelou Vertigo hráme už 20 rokov hudbu, ktorá je trochu experimentom, je to jazz na hranici s vážnou hudbou. Možno sa nemusí každému páčiť, lebo niektorí sú u nás vyhranení, ale v česko-slovenskom priestore je to bežné. Na to, aby sa človek mohol niečo nové naučiť, musí si prestať myslieť, že už všetko vie, súdiť iné smery, že to už nie je jazz a prestať skrátka mudrovať a hodnotiť iných, radšej by sa mal rozvíjať. Tiež nie je, podľa mňa dobre, ak sa niekto venuje iba modernému jazzu, napríklad si povie, že bude hrať be bop a nič viac. Bez toho, aby sme pochopili základné veci, to nejde. Aj opačne to platí.
Čo sa týka súčasného jazzu, sú nejaké nové možnosti? Často počujeme diskusie, že rozvíjame smery, ktoré už boli v histórii, lebo nemáme akou cestou ísť. Pritom každá hudba je predsa reflexiou danej doby, aj dnes muzikanti tvoria v istom kontexte, hudobnom, aj spoločenskom, nemusia kopírovať trendy z minulosti alebo z Ameriky…
Nikdy takto nad tým nepremýšľam. Počúvam hudbu rôznu, jediným mojim merítkom je, či sa mi páči alebo nepáči. Nesledujem veľmi ani trendy, ani novinky, ani experimenty, lebo dnes môže hrať každý hocičo. Kapela nemusí hrať novú hudbu, ani keď je nová, môže hrať starý jazz či moderný. Občas sa mi dostane hudba, ktorá je pre mňa nová, je pre mňa skoro až šokujúce, že takéto niečo sa vôbec môže. Sme naučení na správne tóny, ktoré do jazzu patria alebo také, ktoré tam už nepatria. To platí dovtedy, kým to človek začne vedome porušovať, či už to plynie zo vzdelania alebo skúseností. A potom to môže padnúť na úrodnú pôdu poslucháča, ktorý je otvorený. Takto sa vzájomne posúvame dopredu a nehráme stále to isté.
Z akej hudby podľa Vás prenikli tieto vplyvy aj do jazzu? Môže to byť klasická hudba? Skladatelia novej hudby často skúšajú napríklad extrémne polohy hudobných nástrojov, rôzne nové formy a nové zvukovosti.
Aj z vážnej hudby, ale napríklad aj elektronická hudba dokáže posúvať jazz novými smermi. Samozrejme, elektronická hudba nie je žiadna novinka, ale elektronické inštrumenty, ktoré dávajú hudbe nové možnosti, prenikajú aj do jazzu aj do klasiky. Takže tiež je dôležité neignorovať elektronickú hudbu.
Možno nie vždy a všade sa to hodí. Poďme však k Vášmu špecifickému tónu, ktorý preferujete. Každý muzikant sa snaží o to, aby bol rozpoznateľný práve vďaka tvorbe tónu, jeho štýlu, zvuku a estetike. V histórii sme mali veľa dobrých trubkárov, samozrejme, netýka sa to len ich. O aký zvuk sa snažíte Vy? Aká bola cesta k Vášmu osobitému tónu?
Keď už mi to trošku na trúbke začalo hrať a začal som počúvať aj modernistov, tak som začal tvoriť. Od začiatku mi bolo jasné, že nemám rád ten klasický, kričiaci trúbkový tón. Môže byť super, ale je to iba jedna farba nástroja. Trúbka je natoľko flexibilná, dá sa na nej zahrať toľko rôznych nálad a farieb, ak človek správne využíva hlavu a srdce, nástroj sám reaguje na nálady človeka, ktorý na ňom hrá. Ani sa veľmi nemusím snažiť a hneď je tam tón. Je totiž spojený s dychom a na dychu je postavených veľa vecí. Dokonca aj komunikácia. Na človeku hneď spoznáte, podľa toho, ako dýcha, akú má náladu a jeho rozpoloženie. Vedel som teda, že nechcem ostrý tón, aj keď samozrejme, treba ovládať takýto klasický tón, pretože ten je základom. Nehovorím, že na sto percent ho musí každý ovládať, no je dobre ho vedieť. Potom som počul trumpetistov, ktorí hrali veľmi jemne, za všetkých spomeniem Cheta Bakera. Neskôr som objavil nórskeho trubkára Nilsa Pettra Molværa, ktorého veľmi jemný tón ma zaujal. Bol iný a ten zvuk sa mi veľmi páčil. V poslednú dobu je pre mňa mágom trúbky Arve Henriksen, ktorý hrá úplne inak. Jeho zvuk sa mi veľmi zapáčil, skúšal som to napodobniť, dodnes sa ho učím. Až u Piotra Wojtasika, ktorý ma učil, mi tón spevnel. V predstavách pri hraní som myslel na tón, ktorý som počul a páčil sa mi a potom to už išlo ľahšie.
Pomáhajú Vám tieto psychologické cvičenia? Zrejme je to obdobné ako v speve, ak pomyslíte na vysoký tón ako nie vo výškach, nasadíte ho sebaisto. Zrejme ten princíp je obdobný. Ako ste objavili tohto trubkára?
Nie je to proces, ktorý mám vopred vymyslený, už mi ten tón išiel, len som v ňom potreboval získať istotu. Ak si vypočujete Henriksena, hrá ho s takou ľahkosťou, či už vo vrchných alebo nižších polohách. Je to nórsky hudobník a ešte v minulosti som objavil ďalších hudobníkov v nemeckom vydavateľstve ECM. Vydávajú aj klasiku a jazz, kde som prvýkrát počul takzvaný jazz hrať ináč. Najprv som počul nahrávky, ktoré ma zaujali a zistil som, že majú spoločné vydavateľstvo. Tak som objavil aj severskú scénu, ktorá ma oslovuje celý čas.
Možno však povedať, že Vás priamo tento hudobník inšpiruje? Asi sa nesnažíte priamo kopírovať ho…
Ako som vravel, nechcel som hrať ostrým tónom, lebo sa mi zdá nudný a išlo mi to samo, lebo trúbka reaguje na ten dych. V tom tóne je veľa vzduchu, šumu a ďalších ruchov, dohromady to vytvára niečo špecifické, čo ja mám rád. A zrejme aj ďalší ľudia, aspoň dúfam.
Ten tón je veľmi pekný a zaujímavý, pretože ten „kričiaci“, o ktorom hovoríte, poznáme z inej hudby a už pre publikum nie je ničím špecifický. A zrejme je aj náročnejšie zahrať ten, ktorý hráte Vy, ako ten klasický…
Určite, napríklad keď dám synovi trúbku, zahrá ten ostrý tón (smiech). To myslím trošku s nadsázkou, lebo čokoľvek ma vidia moji synovia robiť, musia skúsiť tiež, tak som ich to nechal vyskúšať. Podstatou celého hrania je špecifický tón. Mne na tom veľmi záleží, lebo pri trúbke je to veľmi dôležité. Sú nástroje, kde to nie je až také podstatné, napríklad klavír, na ktorom si tiež zahrám. V každom je osobitosť, len ju treba nájsť. Trošku mám taký pocit, že ak by som ostal v Bratislave, nebolo by to pre mňa a asi by som nenašiel ľudí, ktorí by so mnou hrali to, čo chcem hrať ja. Možno dnes už je situácia iná, ale nie až taká ružová. Slovensko je celkovo uzavreté. Určuje sa, čo je dobré a čo už nie, samozrejme, zažívam to aj v Čechách.
Často Vás zaraďujú do smeru ambientnej hudby, čo si však nemyslím. Čo na to hovoríte?
Je to veľmi zavádzajúce, ale keď hovoríme o projekte s Michalom Ratajom, určite v tom sú prvky ambientnej hudby. Keď si chce niekto zjednodušiť prácu, povie, že je to ambientná hudba, ale určite robím inú hudbu. Začnem voľnú improvizáciu, začnem tichým tónom, držím jeden tón, dám naň hall, pomáha mi ponoriť sa, posunúť a tvoriť ďalej. Každým ďalším tónom sme zanechali ambientnú hudbu tam, kam patrí (smiech).
Poďme aj k ďalším koncertom. Aké budete mať leto? Kde budete hrať?
V pondelok budem hrať s bubeníkom Karolom Žabkom, ktorého som stretol v Prahe na škole. Zavolal ma hrať jam do Košíc, uvidíme, čo bude, lebo poslal aj noty, veľmi ťažké…
Ako sa dá jam session robiť s notami? To už predsa nie je jam session.
No veď práve (smiech), podľa mňa to bude skôr koncert.
Musím sa ešte spýtať na spoluprácu s Vladom Šarišským. Je to jeden z našich progresívnych skladateľov, ktorý je otvorený aj iným žánrom. Ako vyzeral koncert s ním?
Stretli sme sa už v Košiciach, bolo to už dávnejšie, hrali sme aj v ďalšom projekte So Sisou Fehérovou. Vlado má presah do jazzu aj klasiky, nič neodsudzuje, ide po kvalite a nebojí sa hrať improvizovaný koncert. Jeden z mála, s ktorým sa môžem zobrať na koncert, nemáme žiadne noty a môžeme spolu hrať.
Takto by to v jazze malo vyzerať, ale málokto si na to trúfne…
Súvisí to aj s tým, že ľudia u nás nie sú zvyknutí to počúvať. U nás sa skôr ide v ústrety poslucháčovi, ale takým hlúpym spôsobom. Hrá sa dokola to isté a za umenie sa považuje niečo, čo ani nie je umenie, len je to opakovanie stále niečoho toho istého dokola. A môže to byť jazz, klasika, čokoľvek. Ak sa hudba nerozvíja, len kopíruje, čo je akože svetové, zostať v tom a myslieť si, že to už je umenie, je veľká brzda v hudbe, ale aj v živote.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník, archív
