Nadišiel ďalší filmový sviatok (posledné obdobie im praje) a Christopher Nolan púšťa do kín svoj najnovší veľkofilm. Režisér si celosvetovo stále drží obrovské renomé, pomaly však nastáva čas priznať si, že jeho posledným snímkam už čosi dôležité chýba.
Je to prvý raz, čo tento britský režisér siahol po skutočnom príbehu a knižnej predlohe, ktorú sám previedol do filmového scenára. Svet okolo Roberta Oppenheimera bol plný matematických aj politických vzorcov a iste nebolo ľahké sa v ňom orientovať. Presne taký je aj Nolanov nový film. Prosté, lineárne rozprávanie príbehu nikto ani neočakával, a tak tu už tradične máme bystré a neúnavné preskakovanie z jednej dejovej línie do druhej po dobu troch hodín. Dialógy medzi postavami navyše znejú aj mimo obrazu, takže občas vzniká zmätok v tom, ktorú linku sledujeme a ktorú pritom počúvame, dokopy z toho však vzniká fungujúci systém zodpovedne a v pravý čas dávkovaných informácií. Toto je však recenzia nespokojného diváka, a preto sa nejdem nútiť chváliť niečo, čo má z môjho pohľadu viac problémov ako kvalít. Áno, treba uznať, že takto komplikovanú látku by len málokto zvládol uspokojivo spracovať a Nolan je jeden z tých režisérov, pre ktorého nie je žiadna téma príliš veľkou výzvou. No akosi sa neviem zbaviť pocitu, že rovnaká látka by lepšie padla do rúk napríklad takého Martina Scorseseho. Vysoká politika, kravaty a bezcitné zvieratá na najvyšších mocenských postoch, v týchto vodách Nolan doteraz neplával a zdá sa, že svoj zmysel pre budovanie napätia s kancelárskym prostredím nedokázal zladiť na jednotku.
Je pravda, že dialógové súboje medzi postavami majú šmrnc, sú pestré, vtipné, odvážne, no žalostne im chýba rozvaha a trochu ticha. U Nolana sme zvyknutí, že pri naliehavom hudobnom sprievode vidíme ako Matthew McConaughey dokuje vesmírnou loďou na splašenej polorozpadnutej stanici alebo ako sa Christian Bale preháňa v batmobile po uliciach Gotham City, alebo Tom Hardy na nebi vo francúzskom vzdušnom priestore a zostreľuje pri tom nacistickú stíhačku. V novom filme nás však Nolan núti so zatajeným dychom a pri rovnako napínavej hudobnej zložke sledovať zväčša iba postavy sediace za stolom, ako si v extrémnom tempe vracajú slovné údery. Nielen že pri veľkolepom ohlušujúcom zvuku občas nepočuť ani slovo, ale ani čítanie rýchlo sa striedajúcich titulkov nie je v takej chvíli práve najpríjemnejšia aktivita.
Sám Christopher Nolan presadzuje názor, že vo filme treba veci povedať čo najstručnejšie, ale s čo najväčším dosahom. Nie je práve to dôkazom, že rozsiahle konverzačné drámy by mal radšej nakrúcať niekto iný? Oppenheimer vyžaduje, aby ste celé tri hodiny zostali v permanentnom strehu. Aj v prípade, že sa začnete v príbehu strácať (čo je takmer isté), na konci každého dialógového duelu postavy v rýchlosti a zjednodušene zrekapitulujú, čo vlastne chceli v predošlých minútach povedať, nehovoriac o otravných krčmových prednáškach z fyziky, bez akých sa však tieto filmy asi nezaobídu, pretože diváci by si z filmov bez učebnice neodniesli nič. A tak sa všetci môžeme posunúť ďalej. Napokon zrejme väčšina divákov zostane úspešne v dianí, nič to však nemení na tom, že všetci odídu z kina uťahaní ako dobytok. Oppenheimer kladie vysoké nároky a to je v poriadku. Problém je, že za odmenu ponúka prislabý zážitok.
Ako vraví Tarantino: “Emócie vždy zvíťazia nad tým, čo je cool alebo chytré. Keď scéna funguje emocionálne a je cool a chytrá, vtedy je to skvelé. To je to, čo chceš.” Nejde to samozrejme použiť paušálne, ale v prípade Oppenheimera toto tvrdenie nemôže byť presnejšie. Nolanove scény stále ponúkajú istý úžas a premyslenosť, no už dobrých pár rokov im chýbajú emócie a nový Oppenheimer iba dokazuje pokles režisérovho záujmu o hlbšie prežívanie svojich postáv. A to je veľká škoda. Zdá sa, že odkedy sa na scenároch nepodieľa režisérov brat Jonathan Nolan, nie je nablízku nik, kto by ustrážil novým filmom ľudskú stránku. Oppenheimer má presne tie isté problémy ako starší Tenet alebo Dunkirk. Režisér nás stavia pred situácie, kedy by sme mali niečo cítiť, ľútosť, hnev alebo smútok, lenže nič z toho neprichádza, pretože to skrátka nie je podané správne. Možno ani sám režisér netuší, čo robí zle, pretože to, čo na nás dnes skúša, mu kedysi pri Dokonalom triku či Interstellare fungovalo na výbornú. Možno nie je správne očakávať, že sa podobne silné príbehy v Nolanovej ďalšej filmografii ešte niekedy objavia, no práve tie mi od roku 2014 chýbajú.
Problém nie je v tom, že by bol Oppenheimer príliš komplikovaný. To samozrejme je, ale keď idete do kina na Nolana, musíte s tým jednoducho rátať. No pamätám si, keď som prvý raz odchádzal z kina po filme Interstellar. Tiež som mnohým veciam nerozumel, avšak zážitok to bol tak silný, že nasledujúcich pár dní som s ľuďmi nedokázal hovoriť o ničom inom. Neskôr sa ukázalo, že v rafinovanosti tejto vesmírnej odysey sú značné trhliny, no vďaka emocionálnemu zážitku mu mnohí diváci dokážu odpustiť aj logicky slabšie časti. Naopak, do časticovej úrovne premyslený scenár nedokáže ani pri najväčšej snahe nahradiť to ľudské. Oppenheimer je možno logicky dokonalý, a podobne ako Tenet, maximálne vhodný na opakované projekcie, aby bolo možné pochopiť väčšinu detailov, v skutočnosti však neponúka nič, čo by ma o ďalšej návšteve kina naozaj presvedčilo. Určite sa vo filme skrýva viac, než som si doteraz bol schopný uvedomiť, pochybujem však, že by mi ďalšie objavovanie a skúmanie stálo za to. Druhý Interstellar to jednoducho nie je.
Možno sa táto látka nehodí Nolanovi, alebo nový Nolan sa už viac nehodí mne ako divákovi. Podľa mnohých recenzií a dojmov si Oppenheimer našiel svojich stúpencov a nadšencov, čo znamená, že smer, akým sa Nolanova tvorba vyvíja, nemusí byť nutne zlý. Ja ho tam však nasledovať v budúcnosti nepotrebujem. Posledným trom jeho filmom chýba to povestné chytanie za srdce. Nolan evidentne dáva prednosť forme a technike pred emóciami, ktoré z jeho staršej tvorby tiekli prúdom. Niekomu to možno vyhovuje a niekomu nie. Od tohto režiséra už skrátka nemožno donekonečna očakávať iba ďalšie zázraky. Zvykol som si na to a je čas si odvyknúť.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že to poviem, ale z konkurenčnej Barbie som odišiel spokojnosťou naplnený o čosi viac ako v prípade Oppenheimera. Film si viac užijú tí, ktorí postavy americkej histórie už aspoň ako tak poznajú, keďže v Amerike je Oppenheimer témou z učebníc dejepisu. Tým nechcem povedať, že by sa zostrojenie prvej atómovej bomby zvyšku sveta nedotýkalo, to by bolo to najväčšie klamstvo. Strachu z nukleárnej vojny sa venujú mnohé literárne aj filmové diela z celého sveta, Slovensko nevynímajúc. Oppenheimer však popri nich nie zas tak výnimočným filmom.
Matúš Trišč
Zdroj foto: CinemArt SK
