„Mnohí disidenti a intelektuáli o popravení Horákovej vedeli. A keď som o tom aj niekde v spoločnosti hovoril, vždy ma upozorňovali, aby som bol ticho,“ spomína Ondrej Šoth na časy, keď sa o českej právničke a političke dozvedel po prvýkrát.
Režisér a choreograf Ondrej Šoth v týchto dňoch na pôde Štátneho divadla Košice intenzívne skúša novú inscenáciu – multimediálne tanečné divadlo Milada Horáková. Aký bol jeho prvý impulz k umeleckému spracovaniu tejto bolestivej témy o nespravodlivo odsúdenej a popravenej žene za éry komunistického Československa? „Keď som dokončil predstavenie Denník Anny Frankovej, rozprával som sa s Táňou Pauhofovou. Bolo to po premiére tejto inscenácie, teda vo februári roku 2017. Všetky správy, ktoré prichádzajú z Európy a zo sveta a týkajú sa nespravodlivých súdnych procesov, sa ma hlboko dotýkajú. Mám potrebu sa vyjadriť ako tvorca k celospoločenskej situácii, či sa to deje na Slovensku alebo v zahraničí. O Milade Horákovej som vedel už pred Nežnou revolúciou a táto téma vo mne stále viac a viac rezonovala, až kým som sa po Anne Frankovej nerozhodol, že to spracujem,“ hovorí pre náš portál choreograf a režisér.
Keďže sa osobne zúčastnil Nežnej revolúcie v Prahe a následne aj v Bratislave, jeho túžbou bolo vytvoriť predstavenie k 30. výročiu Nežnej revolúcie. Vedenie ŠDKE však Šothovi oznámilo, že inscenáciu k oslavám výročia bude robiť Činohra, premiéru Horákovej teda odložil na rok 2020. Ako priznáva, nesledoval, že práve v tomto roku uplynie 70 rokov od jej smrti – bola totiž popravená 27. júna v roku 1950. „V 90-tom roku som robil v SND inscenáciu Zvláštna radosť žiť – o tom, ako moc dokáže manipulovať s ľuďmi. V dobe, keď boli všetci nadšení, ja som to cítil inak. Druhý diel som robil v košickom divadle a príbeh o Milade Horákovej je akoby tretím dielom. Milada Horáková je humánnym vzorom pre celý svet. Snahou o čestnosť, spravodlivosť, humánnosť, pomoc blízkym, schopnosťou budovať štát a pomáhať, nielen kritizovať, ale najmä pracovať. Považujem za povinnosť hovoriť o justičnej vražde osobnosti, ktorá bola symbolom hlbokého sociálneho a demokratického myslenia, pre ktorú propagandou zmanipulovaný „ľud“ žiadal najvyšší možný trest. Je to jedna z najvýznamnejších dramatických tém 20. storočia.“
Zúčastnil sa aj tzv. Palachových dní v januári 1989 v Prahe, ktoré mali pripomenúť 20. výročie tragickej smrti študenta, ktorý chcel svojim činom zburcovať ľudí a zastaviť plíživú normalizáciu. S mnohými ďalšími sa ocitol v cele. Tak ako Palachovi, ani o Milade Horákovej sa za minulého režimu v Československu nesmelo hovoriť. Veľa sa toho o nej nevedelo. Ako si režisér spomína na moment, kedy o Milade Horákovej počul po prvý raz? Hovorilo sa medzi umelcami o takzvaných monster procesoch? „Keď som mal 26 rokov a bol som choreografom Národného divadla v Prahe, mal som možnosť spolupracovať s mnohými umelcami, ktorí mi to prezradili. Mnohí disidenti a intelektuáli o popravení Milady Horákovej vedeli. A keď som o tom aj niekde v spoločnosti hovoril, vždy ma upozorňovali, aby som bol ticho,“ spomína.
Je to ďalšie predstavenie, kde využíva fúziu divadelných žánrov – dramatické a tanečné umenie, ktoré už využil napríklad aj v úspešnej inscenácii Denník Anny Frankovej, ale aj v mnohých ďalších inscenáciách. Čím je tá synergia pre Šotha ako tvorcu zaujímavá? „Divadlo je pre mňa žáner múzického umenia, je to dramatické umenie, vyjadruje sa hudbou, herectvom, spevom, pohybom a tancom. Okrem baletného súboru košického divadla v inscenácii účinkujú herci, sólistka opery sopranistka Aneta Hollá a tiež deti zo SZUŠ Boby Brelly, s ktorými úspešne spolupracujeme už na štvrtom predstavení.“
V predstavení bude použitý aj film Antona Faraonova (šéfredaktor portálu mojakultura.sk – pozn.red.). Hlavnú postavu Milady Horákovej stvárnia Táňa Pauhofová a Alena Ďuránová, ktoré s alternujú aj v postave Anny Frankovej. „V ďalších postavách, fašistov, komunistov, eštébákov, dozorcov a prokurátorov sa objavia herci Jakub Kuka a Vanda Tureková,“ menuje.
Text je v tomto prípade pomerne konkrétny prvok inscenácie. Neposkytovalo mu ako režisérovi a choreografovi tanečné umenie viac slobody? „Nie, herec vstupoval do mojich inscenácií vždy veľmi prirodzene, stával sa integrálnou súčasťou. Spolupracoval som s hercami už vo svojich inscenáciách v Prahe a Bratislave. Hercov som učil pohybovať sa a tanečníkov zase hrať. V predstavení sú použité úžasné a hlboké texty Tomáša Garrigua Masaryka a Milady Horákovej. A tiež piesne Jaroslava Ježka s textami Jana Wericha a Jiřího Voskovca.“
Na scenári spolupracoval už tradične so Zuzanou Mistríkovou. Ako sa kreoval scenár a z akých materiálov osvedčená a zohratá dvojica čerpala? „Čerpali sme predovšetkým z archívnych a dokumentárnych materiálov. Z kníh o Milade Horákovej a keďže Horákovej vzorom boli Masaryk, Beneš a Štefánik, tak podklady pre scenár tvorili aj informačné zdroje o nich. Napríklad kniha od Miroslava Ivanova Justičná vražda o Milade Horákovej, ktorá proces podrobne opisuje. No a najzásadnejším materiálom sú listy, ktoré Milada Horáková napísala v cele smrti svojim blízkym a ktoré komunisti rodine nikdy neodovzdali. Našli sa až po roku 1989. Inscenáciu venujeme dcére Milady Horákovej, ktorej odovzdala listy prvá porevolučná ministerka spravodlivosti Dagmar Burešová (ktorá v roku 1969 ako advokátka zastupovala rodinu Jana Palacha).“
Milade Horákovej udelila v januári 2020 prezidentka SR Zuzana Čaputová in memoriam ocenenie Rad bieleho dvojkríža I. triedy. Vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy si v ten istý deň z rúk slovenskej prezidentky prebrala aj spoluautorka inscenácie a filmová producentka, Zuzana Mistríková, ktorá počas Nežnej revolúcie patrila medzi študentských lídrov.
Na Milade Horákovej pracoval O. Šoth dlho. Ako hovorí, dva roky v hlave a dva roky v duši a do premiéry, ktorá bude 14. februára, ju bude skúšať asi 6 týždňov. Každý deň majú vyhradené 4 hodiny na skúšanie. Okrem toho, že je režisérom, choreografom a spoločne so Zuzanou Mistríkovou aj autorom libreta, je aj hudobným dramaturgom. Publikum už vie, že ak sa podpisuje pod hudobnú dramaturgiu, môže očakávať kompozície s mimoriadnou emocionálnou silou, ktoré nemajú v inscenácii len „podmazový“ charakter. Aký žánrový prierez vybral tentoraz? Bude znieť hudba z pera skladateľa Michaela Kocába, Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela, Jonatána Pastirčáka, Jaroslava Ježka či obľúbená pieseň prezidenta Masaryka Ej synku synku. Zaznejú i chrámové zbory, modlitby, rocková hudba či Pieseň šťastných detí. „Horáková bola za svoju prácu počas prvej republiky, za statočnosť v nacistickom väzení či postojmi po skončení druhej svetovej vojny u ľudí príliš vážená a populárna a preto ju bývalý režim potreboval očierniť. Propaganda namierená proti nej a ostatným demokraticky zmýšľajúcim osobnostiam, voči ktorým viedol režim vykonštruovaný proces, bola obrovská. Masírovanie verejnej mienky a zároveň zastrašovanie pochybujúcich boli tak intenzívne, že v čase procesu dokonca i deti kreslili obrázky so šibenicami. Považujem to za veľmi aktuálnu tému. Na celom svete sa dvíha politikmi masírovaná nenávisť voči imigrantom, alebo inak nábožensky či sexuálne orientovaným ľuďom.“
V inscenácii porovnáva dva režimy. Fašistický a komunistický. Aký je jeho postoj k nim ako umelca a ako človeka? „Fašizmus bol taký istý ako komunizmus, dokonca komunizmus miestami horší ako fašizmus. Za fašizmu mala Milada Horáková súd v Drážďanoch, ktorý vyhrala – od trestu smrti bola oslobodená. Komunisti ju i napriek protestom ľudí ako Albert Einstein, Winston Churchill i Eleanor Rooseveltová obesili. Na výstrahu. Bola symbolom hodnôt, ktoré potrebovali definitívne zničiť. Justícia a súdy za komunizmu boli v tom období bezpredmetne nespravodlivé. Vo väzení ju mučili, bili, nedovolili jej spať, na pomoc si zavolali expertov z KGB, ktorí ju týrali. Pod hrozbami ju nútili naučiť sa texty, ktoré má vypovedať na súde, “ hovorí o krutom osude právničky, ktorá sa stala symbolom odporu proti vtedajšej vládnucej komunistickej strane.
Šoth ako umelec v období socializmu až také politické tlaky nepociťoval: „Mal som šťastie, že som pracoval pod „ochranou“ veľkých osobností – za všetkých by som chcel spomenúť riaditeľa SND Miloša Pietora. Odrážali asi tlaky od vysokopostavených komunistických ideológov. Ja som mohol tvoriť slobodne. I keď mimo divadla – viď Palachov týždeň, som si tlaky uvedomoval až veľmi dobre. Z revolúcie som sa tešil aj preto, že konečne budú na tých správnych postoch ľudia, talentovaní a šikovní, nie na základe príslušnosti k strane. Moje nádeje a sny sa v niektorých prípadoch vôbec nesplnili,“ podotýka umelec, ktorého umelecké vízie neraz priniesli na pódiá to, čo pre mnohých bolo nehmatateľné, kým Šoth ako vizionár v tom videl obrovský význam.
A aké je hlavné posolstvo novej inscenácie? Na čo sa snaží upozorniť? „Prial by som si, aby ľudia pochopili, že existovali na tomto svete ženy, ktoré dokázali bojovať za práva ľudí. Ktoré boli mučené a predsa nesklonili hlavu. Boli presvedčené o svojich humánnych a demokratických postojoch, slobode človeka, o jeho mieste a práve žiť na tejto zemi. Mať iný názor nemá byť trestaný. Demokracia je dialóg medzi ľuďmi, ktorí majú k sebe dôveru a ktorí i napriek svojim protirečivých názorom sú schopní komunikovať. Byť k sebe tolerantní, chápajúci a milovať sa navzájom. Nepodliehať pritom manipuláciám, nekritickým chválam ani vášnivej nenávisti, ktoré nám cestu za slobodou nikdy neukážu. Treba mať pokoru a úctu k hodnotám a tradíciám. Vzťah k našej zemi. Ale zároveň aj k celej planéte,“ hovorí umelec, ktorý pred pár dňami oslávil okrúhle životné jubileum a za svoju prácu bol ocenený niekoľkými cenami: „Vôbec si neuvedomujem, že mám 60 rokov. Necítim, že by u mňa nastala nejaká zmena. Možno už nerozprávam o veciach, ktoré sú zbytočné. A čo sa týka cien, tak každé ocenenie, ktoré človek dostane, prijíma človek s veľkou úctou a pokorou k svojej práci, ktorá vždy súvisí s ľuďmi, s ktorými človek spolupracuje. Divadlo je kolektívna práca. Podieľajú sa na ňom aj ľudia z divadelných dielní, garderóby, techniky, rekvizitári, maskérky, orchester, tanečníci, speváci, zbor, herci, administratíva i vrátnik divadla. Tým všetkým som vďačný za to, že môžem tvoriť. Že sa môžem dotýkať dôležitých tém, do ktorých sa vnáram stále hlbšie a hlbšie. Že sa môžem prihovárať divákom. Oni dávajú našej prácu zmysel. Je to dar a šťastie.“
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský
