Holokaust ako jedna z najväčších tragédií ľudstva bol pre film vždy zdrojom krajne dramatických príbehov. Podobne ako bol film pre holokaust vždy tým najlepším prostriedkom na autentické zachovanie hrozivého varovania. No stalo sa, že táto téma pripadá dnes mnohým diváčkam a divákom vyčerpaná. Nájdu sa ešte perspektívy, z ktorých možno na holokaust nahliadať novým spôsobom? Snímka Rodinný poklad sa o to schopne pokúša.
Otázne je aj to, či vôbec potrebujeme hľadať nové pohľady na túto tragédiu. Svetová kinematografia už v tomto smere splnila, čo mala, a učiť sa z nej o hrôzach z minulosti, by malo byť povinnosťou každého z nás.
Nový film režisérky Julie von Heinz nechce pôsobiť primárne poučne ani preventívne. Chce pripomenúť, že trauma neskončí s priamymi účastníkmi nešťastia, ale nesie sa celé generácie dopredu.
Synopsa filmu Rodinný poklad: Novinárka Ruth a jej otec Edek (preživší z koncentračného tábora) sa začiatkom 90. rokov vracajú do Poľska, kde sa Edek narodil do židovskej rodiny. Dvojica spolu navštevuje zdrvujúcu minulosť na miestach ako je koncentračný tábor v Osvienčime, Varšavské geto, či starý dom Edekových rodičov. On sa snaží nečeriť hladinu spomienok, zatiaľ čo ona potrebuje preniknúť ku koreňu rodinného nešťastia, aby ho konečne pochopila.
Julie von Heinz oblieka tragický príbeh motivovaný skutočnými udalosťami do šatu smutnej komédie. Vďaka tomu je odhalenie vnútorného nešťastia hrdinov o to údernejšie. Ak totiž uveríme, že obete sa cez svoju minulosť preniesli a dokážu o nej sarkasticky hovoriť, fakt, že nám v skutočnosti klamú, nás naplní čistou ľútosťou. Preto nám Ruth a Edek aj napriek neušľachtilým charakterovým vlastnostiam napokon dokážu prirásť k srdcu.
Film stojí predovšetkým na konflikte medzi dcérou a otcom. V tomto malom rodinnom boji si každý sleduje svoje zámery a tvrdohlavé odmietanie pochopiť toho druhého je zdrojom väčšiny problémov. Lena Dunham ako Ruth a Stephen Fry ako Edek majú medzi sebou zámerne škrípajúcu chémiu. Aj napriek hádkam medzi postavami a určitej miere sebectva v ich vzťahu nechýba láska. Je to láska dochrámaná a zanedbaná, no stále živá.
Prostredie, v akom sa postavy konfrontujú, oživuje celý dej. Samotná rodinná dráma by nebola tak zaujímavá, keby sa odohrávala v Amerike, kde Ruth žije a pracuje, alebo hocikde inde. Tvorcovia filmu nás zaviedli do Poľska v roku 1991, čo samo o sebe vzbudzuje zvedavosť, ako sa im toto obdobie podarilo na plátne zobraziť. Vyšlo to najmä vďaka zachovalej architektúre. Autori však veľkú časť deja schovali do interiéru auta či hotela, a tak sa im pri zobrazení retro estetiky podarilo vyhnúť mnohým náročným výzvam pri upravovaní exteriérov.
Čas, v ktorom sa príbeh odohráva, má svoje veľké opodstatnenie. Jednak ide o dobu obnovy židovského života v Poľsku, kedy si Židia nárokovali vrátenie ich majetku, ale tiež sú to roky, kedy preživší holokaustu ešte nie sú krehkí, staručkí pamätníci, ako ich možno vnímame dnes, ale boli to ešte stále ľudia pri sile. Aj preto môže byť Edek vykreslený ako pán v rokoch, ktorý sa nebojí užívať si jeseň svojho života naplno, možno až trochu divoko. Je to muž, ktorý sa dožaduje rešpektu, aby vyvážil neprávosť a poníženie, ktoré si musel zažiť. Navonok sa však zdá, že sa cez tieto udalosti preniesol a nepotrebuje sa k nim vracať.
Naopak Ruth vykonáva určitú investigatívu, ktorá jej je ako novinárke blízka. Číta knihy o vyhladení Židov a baží po zraňujúcich informáciách od svojho otca. Aj keď vie, že jej to ublíži, cíti potrebu dozvedieť sa viac o veľkom tabu, ktoré narúšalo celý život ich rodiny mimo Poľska. Jej rodičia sa z uväznenia nacistami nikdy celkom nezotavili. Skúmanie v histórii rodu je ovenčené nostalgiou, na akú sa azda všetci dokážeme naladiť. Stále lepšie rozumieme smútku za pohľadmi postáv a čoraz menej si vieme predstaviť, čím si museli prejsť.
Protichodné motivácie ústrednej dvojice nevyhnutne smerujú ku krízam a zostáva veriť, že rodičovská láska tento nápor vydrží. Dobové kulisy, starý nábytok a šálky po rodičoch umocňujú melanchóliu kľúčových momentov filmu. Je náročné prijať, že senior, ktorý kedysi prežil koncentračný tábor, zvládne spomínať na pekné detstvo a milujúcich rodičov, ktorých mu vzal neľútostný režim. Herec Fry ma dokázal na chvíľu presvedčiť, že je ignorant, ktorý len rád necitlivo komentuje život svojej dcéry a nazýva to úprimným záujmom, pričom jej odmieta splniť akékoľvek prianie. Stephen Fry skvelo stvárnil zraneného, ale silného človeka, obrneného sarkazmom a neprístupnosťou. Vo chvíli, keď vám už začne liezť na nervy, ukáže svoje pravé ja a celkom si vás získa.
Podobne presvedčivá je vo svojej úlohe herečka Lena Dunham, ktorá Ruth ako inteligentnú a zranenú verne stvárňuje nie len pri hádkach s Edekom, ale aj v jej samote v hotelovej izbe či v pravidelných denných rituáloch.
Správnym vývojom komplikovaných postáv autorka docielila, že jej nový film Rodinný poklad obsahuje niekoľko silných a dojemných scén. Dosiahla aj to, že sme sa na tému holokaustu predsa len dokázali pozrieť novou optikou, dokonca aj cez humor. V neposlednom rade tu máme nové pripomenutie historických udalostí, obohatené o poznanie, aké možno obsiahnuť len s časovým odstupom od tragédie. Zlo ľuďom ubližuje tak veľmi, že sa z neho musia spamätávať aj nasledujúce generácie.
Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia