Richard Jewell: oldschoolovo nakrútený, čistý, ľudský, silný film

Clint Eastwood tohto roku oslávi 90 rokov. A stále má dosť energie na to, aby prinášal na plátna emočne vyšpičkované príbehy – drámy o ľuďoch, ktorí ostanú vo vašom srdci.

Eastwood snímkou Richard Jewell obohacuje svoju režijnú filmografiu o ďalší titul podľa skutočnej udalosti. Film nazval podľa hlavného hrdinu a vykresľuje udalosti z roku 1996, kedy sa počas XXVI. Letných olympijských hier v Atlante podarilo pracovníkovi bezpečnostnej agentúry Richardovi Jewellovi zachrániť tisíce životov, keďže našiel batožinu s výbušninou. Z oslavovaného hrdinu sa však stal hlavný podozrivý a doslova štvanec, a to pre zverejnené manipulatívne a hrubo zavádzajúce informácie v médiách, proti ktorým sa nedokázal brániť (aká „novinka“ pri ktorej človek podvedome prežíva déjà vu a nevie sa ubrániť pocitu, že niečo obdobné sa deje aj na Slovensku). Zúrivá mediálna antikampaň zničila nielen hrdinstvo jedného muža v očiach národa, ale zničila aj jeho doposiaľ pokojný život a spravila jemu a jeho matke doslova peklo na zemi.


Dej, ktorý poviete jednou vetou? Možno. Tí, ktorí však poznajú Eastwooda ako režiséra však veľmi dobre vedia, že ak si už vyberie námet, má v sebe veľkú silu. A tento námet má veľmi dobrý potenciál. To ad jeden. Ad dva. Eastwood nikdy nebol, nie je, ani nebude povrchný. Vždy si dáva „načas“ – príbeh rozvíja pozvoľna, hrdinov predstavuje postupne, v kontexte, jeho tempo je pomalé, nenáhlivo „oldschoolové“, aby sa divák doslova mohol ponoriť do príbehu a vstrebávať každý jeden detail. Ad tri. Eastwood je veľmi dômyselný filmár, ktorý presne vie, ako oblúkovito vystavať drámu, aj keď má pomalé tempo, takže tých 131 minút v kine publiku vôbec nebude pripadať dlhých a nudných, naopak. Každá jedna scéna tam má svoje miesto. Narácia v tomto filme je vystavaná a vygradovaná tak, aby tvorila dokonale fungujúci celok. Robí to pritom nenásilným, mimoriadne prirodzeným spôsobom, počas ktorého film voľne plynie, občas okorení snímku sarkastickými humornými scénami, čím brilantne vyvažuje ťažkú drámu jednotlivca. A záverom, prečo tento film tak skvele funguje: detailista Eastwood má precízne vypracované charaktery: nezanedbal vykreslenie hlavných postáv, ktoré dejom hýbu, ale nespravil školácku chybu a neunikli mu ani tie vedľajšie, ktoré hýbu nitkami zo zákulisia a sú pre film také podstatné.

Režisér má správnu ruku na príbehy, ktoré píše sám život – pritom, povedzme si úprimne, počuli sme už o mnohých útokoch na športových udalostiach, ale práve tento v Atlante nejako zvlášť nerezonoval. Možno preto, že sa podarilo zachrániť mnoho ľudí a zomreli „len“ dvaja civilisti a pre médiá to nebola až taká senzácia. Možno preto, že je to už bežnou súčasťou takýchto veľkých akcií. Eastwood však vyťahuje tento príbeh z úplne inej perspektívy: ukazuje príbeh jednoduchého, niekedy až prostoduchého človeka, ktorý sa len snaží robiť si svoju prácu svedomito a zrazu sa z neho stáva úhlavný nepriateľ celej spoločnosti. Obyčajné, možno až naivné, no práve vďaka tej dávke emócií, ktoré dielu tvorca dáva, sa zo snímky stáva priam explózia emócií. Oldschoolový je aj v tom, že „zlo“ je nakoniec potrestané, čo mu zrejme za spôsob nakrútenia môžu niektorí nihilisti a fatalisti vyčítať, ale povedzme si úprimne: čo je také scestné na záverečnej katarzii a transformácii hlavného hrdinu?


Kvalita tohto filmu spadá aj na skvelých hereckých výkonoch. Hoci pôvodne mala mať snímka „hvieznejšie“ herecké obsadenie – Jewella mal hrať Jonah Hill a jeho právnika Watsona Bryanta sám sladký Leonardo DiCaprio, ale tí boli príliš zaneprázdnení (ako dobre pre film aj Eastwooda a v konečnom dôsledku aj pre divákov) a nakoniec tak dobre zohratú dvojicu stvárnili civilný a mimoriadne presvedčivý, každým milimetrom uveriteľný Paul Walter Hauser a skvelý Sam Rockwell, ktorý dal postave právnika neuveriteľný šarm (a je citeľné, že ako herec si túto postavu doslova užíva). Dopĺňa ich Richardova matka, ľudsky nádherná, bodrá Kathy Bates, ktorá za stvárnenie tejto úlohy celkom legitímne získala nomináciu na Oscara.

Režisér spracovával príbeh prostoduchého dobráka spôsobom, kde vykresľuje médiá ako manipulatívne krysy schopné zničiť človeku život. A nerobí predsa nič zlé ani nereálne, zobrazuje len príbeh podľa skutočnej udalosti. Rovnako ako bez servítky ukazuje zákulisie FBI, ktoré nezvolilo príliš dobrú cestu na to, aby dolapilo skutočného páchateľa.
Ako sme už spomenuli, okrem hlavných postáv si dáva záležať aj na vykreslení tých vedľajších. A tak sa zoznamujeme s mrchou novinárkou Oliviou Wilde, ktorá síce nemá talent na písanie (jej prácu za ňu odvádza jej kolega), no zato veľmi rýchlo sa jej dá dostať do nohavičiek – ak teda vôbec nejaké nosí (ďalší pravoverný obraz mnohých žurnalistiek). A spravidla túto prácu robí na pohľad neschopný, napomádovaný suverén, agent FBI Jon Hamm, ktorému batoh s bombou trčal doslova pod nosom, no jeho priam kvitnúca neschopnosť v kombinácii s koncentráciou na vlastné ego, mu akosi bránila sústrediť sa na skutočnú prácu.

Hoci pri gradácii je už Eastwoodov záver tak trochu predvídateľný (rovnako ako aj transformácia hlavného hrdinu), pri tejto dráme to vôbec neprekáža. Snímka je brilantne nakrútená. Je to čistá a prekrásna filmárčina, pred ktorou sa treba ukloniť. Je to poctivo vykonaná práca s veľmi silným odkazom: prečo má človek nahlásiť bombu? Aby sa z neho stal ďalší Richard Jewell?

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Continental film

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno