Christopher Nolan má zaslúžene reputáciu inovatívneho formalistu a majstra inteligentných sci-fi blockbusterov, pričom o jeho diela býva vždy extrémny záujem. Bude preto jeho najnovší kúsok s názvom Tenet aspoň čiastočnou záchranou (nielen) pre slovenské kiná, stále trpiace nedostatkom návštevnosti?
Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje, pretože taký dlhý rad čakajúcich na projekciu v IMAX-e som hádam ešte nikdy predtým nevidel. A to sa už pomaly zdalo, že najočakávanejší film tohto roku ani neuvidíme. Opätovné odloženie premiéry pridalo na nervozite a neistote, no napokon sme sa predsa len dočkali. Dokonca diváci na Slovensku mohli a môžu vidieť najnovší film päťdesiatročného britského gentlemana medzi vôbec prvými na svete.
Keď som uvidel prvýkrát trailer na Tenet v kine, počas čakania na Star Wars: Vzostup Skywalkera (2019), chvíľami som začal pochybovať, či som si nepomýlil sálu a nebeží mi pred očami iný film, keďže Nolan veľmi rafinovane a nečakane ponúkol divákom nie úplne krátku, súvislú časť z filmu, namiesto tradičného zostrihu. Nespravil to iba tak pre zábavu, dával nám znamenie. Tenet je totiž skutočne niečo, čo ste ešte nikdy predtým nevideli. A ak niečo podobné ešte niekedy uvidíte, už to bude pravdepodobne len lacná kópia.
Napísať scenár k takémuto ,,scifíčku“ chce dávku geniality a tiež poriadnu odvahu. Nolan ju však nadobudol už dávno. Vlastne odvtedy, odkedy si môže robiť čo chce, lebo po takých kúskoch ako Temný rytier (2008), Počiatok (2010) či Interstellar (2014), jednoducho nemá problém nájsť na daný projekt peniaze, ľudí a tiež sa nemusí báť o fanúšikovskú základňu. Je fascinujúce sledovať jeho kariéru a analyzovať ju v rámci kontextu. V Dunkirku (2017) dal Nolan jasne všetkým najavo, že mu začína chýbať aj tvorba komornejších, pre diváka náročnejších a z hľadiska štruktúry rafinovanejších projektov, teda inak povedané, zacnelo sa mu trocha za jeho rannými filmami.
V Tenete túto svoju nostalgiu transformoval tak, že spojil snahu nakrútiť niečo autorské, zložité, na prvý pohľad možno nie úplne sympatické, no za to originálne, so snahou o niečo veľmi jednoduché, vizuálne maximálne vábivé a preňho tradične epické. Nolan prvú hodinu diváka absolútne nešetrí, hádže ho rovno do deja bez vysvetľovania. Naznačuje, že sa opäť budú radikálne popierať fyzikálne zákony a informuje, že hlavná postava (John David Washington), ktorej meno nepoznáme, spolu s nejakým Neilom (Robert Pattinson), majú odvrátiť tretiu svetovú vojnu a zachrániť svet pred chladnokrvným a mocným oligarchom ťahajúcim za nitky – Andreiom Satorom (Kenneth Branagh), pričom im má pomôcť jeho pôvabná žena Kat (Elizabeth Debicki).
Tempo je šialené, skoky medzi lokáciami ešte šialenejšie, odpovede na otázky neprichádzajú, iba sa pridávajú ďalšie. Takisto to je aj s postavami. Žiadna z nich zároveň nie je predstavená tak, ako by si divák prial, a tým nedostáva ani čas na to, si k nim vytvoriť istý vzťah a sympatizovať s nimi. Formálne to však všetko funguje a šľape ako švajčiarske hodinky. Kameraman Hoyte van Hoytema (ide už o tretiu spoluprácu s Nolanom) netvorí zábery, ale impozantné obrazy, komplexné samostatné diela. Zároveň skvelá, až ohlušujúca, temne ladená elektronická hudba, Oscarom ovenčeného Ludwiga Göranssona, dodáva znepokojivú atmosféru a napovedá, že postavy najbližšiu dobu nečaká nič dobré, rovnako ako to robil napríklad v Sicariu (2015) už nebohý Jóhann Jóhannsson.
Nolanovi sa darí diváka prekvapovať a šokovať, držať ho v napätí. Nedá sa však vylúčiť, že jeho špecifický štýl nebude istú skupinu aj rovnako iritovať či vyslovene hnevať. Dokonca sa pokojne môže stať, že vďaka možno až zbytočnej komplikovanosti a chaotickosti rozprávania, divák zrazu stratí akýkoľvek záujem o postavy či dej a bude mu od polovice filmu vlastne úplne jedno ako to celé dopadne. Prípadne ak sa aj zrazu na film opätovne naladí, je možné, že sa uňho už nedostaví potrebná katarzia a nechá ho film na konci absolútne chladným. Pre podobné prípady si Nolan pripravil pár skutočne úchvatných scén, ktoré nemajú obdobu a preto si Tenet užijú aspoň spolovice. Návšteva IMAXU-u je v tomto prípade však nutnosťou. Tá druhá skupina, pozostávajúca z prevažne nekriticky adorujúcich fanúšikov slávneho Brita, bude pravdepodobne absolútne nadšená, navyše pôjde do kina ešte aspoň dva krát v snahe si to všetko v hlave ,,upratať“.
Tenet pripomína tak trochu posledné bondovky Sama Mendesa a zároveň veľmi vydarenú, skoro zabudnutú ,,jednohubku“ Tonyho Scotta, Déjà Vu (2006), v ktorej si zahral Washington starší. Práve táto paralela však stojí sa rozvinutie. John David Washington si síce získal Nolana vďaka svojej role v dráme Spikea Leeho BlacKkKlansman (2018), no bohužiaľ do role charizmatického drsňáka, čo má zachrániť svet a nebojí sa pobiť s o hlavu vyššími a raz toľko silnejšími chlapmi, sa jednoducho nehodí. Navyše herecky nepredviedol nič, čo by sa stálo za zvýšenú pozornosť a tak naďalej ostáva v tieni svojho otca. To sa však už nedá povedať o Pattinsonovi, ktorý je hádam každým filmom viac zaujímavejší a precíznejší (kto sa tiež už trasie na nového Batmana?).
V poradí jedenásty celovečerný film v Nolanovej réžii jasne ukazuje kam až je ochotný zájsť a kam siahajú jeho ambície. Svoju reputáciu tvorcu vyčnievajúceho z davu iba potvrdil a dokázal, že sa naňho dá stále spoľahnúť.
Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Continental film
