Ako prvá absolventka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave získala pri nástupe do Baletu SND rovno sólistické angažmán. Je prvou Slovenkou, ktorá pôsobila na poste primabaleríny Viedenského štátneho baletu. Svoju kariéru odštartovala na javisku SND, teraz sa doň po úspešnej kariére vo Viedni vracia. Po Elle Fuchsovej-Lehotskej, Marte Aubrechtovej a Gabriele Záhradníkovej je v histórii storočného baletu štvrtou ženou na poste umeleckej šéfky.
Nina, v akej životnej a profesionálnej fáze života sa teraz nachádzaš?
Obdobie, ktoré práve prežívam, vnímam ako zlomové. Uzatváram šestnásťročnú interpretačnú kariéru vo Viedenskom štátnom balete, aby som vstúpila do novej životnej etapy na poste umeleckej riaditeľky Baletu SND. Stojím na prahu ďalšej fázy života a predo mnou sa otvárajú nové dvere. Je to veľká výzva.
Ako vyzerá tvoj typický deň v tomto čase?
Do konca sezóny ešte tancujem v Štátnom balete vo Viedni a tak každé ráno začínam tréningom, pokračujem skúškou, po nej sadám do auta a vyrážam do Bratislavy, do divadle, kde pracujem do večera, potom sa vraciam späť do Viedne. Tento hektický režim sa zmení od septembra, kedy sa už naplno budem venovať Baletu SND.
Vráťme sa do tvojho detstva, do momentu, vďaka ktorému sa tvoj život nasmeroval k tancu?
Pre tanec som sa rozhodla sama, takmer náhodou. V detstve som hrala na klavíri a moja sestra chodila na balet do tanečného štúdia k Dušanovi Nebylovi v Trnave, mojom rodnom meste. Raz ma vzala so sebou, pozerala som fascinovane celú hodinu a po nej som sa spýtala pána Nebylu, či by nevzal aj mňa. Tak som v siedmich rokoch začala tancovať. Vtedy som ešte ani zďaleka nerozmýšľala o tanečnej kariére, bolo to príjemné trávenie voľného času. Na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej som sa prihlásila viac-menej zo zvedavosti, nerátala som, že ma príjmu – záujem o tanečné štúdium bol v tom čase oveľa väčší ako je dnes a dostať sa na internátne štúdium nebolo vôbec ľahké. Ja som sa nevedela reálne ohodnotiť, skôr som si myslela, že nemám šancu – o to väčšie prekvapenie bolo, keď som sa videla po jednotlivých kolách konkurzu ako najúspešnejšia kandidátka. Keď prišiel výsledok prijímacích skúšok, rodičia stáli pred otázkou, čo teraz? Mne to však bolo absolútne jasné, išla som na to s takou vervou, že som ani nemala čas uvedomiť si, že ma čaká tvrdý život, denno-denná tvrdá práca od rána do večera. V desiatich rokoch sme boli ja aj moje spolužiačky také odhodlané, že sme neriešili veci ako odlúčenie od rodiny, kamarátov, normálneho detstva. Keď si predstavím , čo všetko sme museli v tomto veku zvládnuť, tú obrovskú denno-dennú záťaž… Boli dni, kedy sme začínali o siedmej ráno a skončili sme až po večeri okolo ôsmej. Všetko, čo zažívali naši rovesníci – šport, zábava, stretávanie sa, bolo pre nás pasé. Môžem povedať, že moje detstvo sa skončilo v desiatich rokoch.
Na TKEJ bola tvojou hlavnou pedagogičkou Klára Škodová, ktorej žiačky sa pretancovali na javiská prestížnych baletných súborov. V čom podľa teba tkvie tajomstvo jej pedagogického úspechu?
Klára Škodová ma viedla od začiatku môjho štúdia. Jej výnimočnosť vychádza z toho, že už v tej dobe bola v učení techniky klasického tanca veľmi pokroková, zaujímala sa o vývoj baletu vo svete. Jasne vnímala to, že tanec sa vyvíja, napreduje, čo sa odráža v technike a spôsobe učenia. Vedela, že vo svete je obrovská konkurencia, ktorá núti tanečníkov a pedagógov ustavične sa zlepšovať. Inšpirovala sa videami, knihami, bola v téme učenia techniky klasického tanca mimoriadne rozhľadená. Mali sme pred ňou veľký rešpekt, ktorý pramenil zo sily jej osobnosti, dôslednosti, náročnosti aj ľudskosti.
Bajadéra, Giselle, Korzár, Labutie jazero – to je len niekoľko z titulov z repertoáru Baletu SND, v ktorých si stvárňovala hlavné postavy – ešte počas štúdia. Si azda jedinou interpretkou, ktorá sa stala sólistkou v takom krátkom čase. Zároveň si získavala prvé ocenenia na medzinárodných baletných súťažiach. Nebolo to priveľmi náročné pre mladé dievča na prahu dospelosti?
Toto obdobie bolo mimoriadne náročné. Na rozdiel od zahraničných škôl a divadiel u nás dodnes nie je profesia koučov, psychológov, terapeutov, ktorí by sa starali o psychiku tanečníkov, ktorí sú vystavení v mladom veku obrovskému stresu. Nikto taký pri mne v tom čase nebol. Taktiež chýbal fyzioterapeut, pretože moje telo bolo baletom jednostranne zaťažované a nemala som vedomosti, ako vyrovnať túto nerovnováhu. Toto je oblasť, v ktorej ešte vždy máme čo doháňať. Ja som to zvládla najmä vďaka mojej pevnej vôli, motivovali ma prvé úspechy a od začiatku mojej kariéry som mala podporu u mojej rodiny. Moji rodičia vždy stáli za mnou, za každým mojim rozhodnutím. Rodičom vďačím aj za genetické predispozície, vďaka ktorým som sa doteraz vyhla všetkým zraneniam, na rozdiel od väčšiny mojich kolegov (musím si ‚zaklopať‘).
Šestnásť rokov pôsobíš v jednom z najprestížnejších baletných domov v Európe, desať rokov na poste prvej sólistky. Počas toho si zažila rôzne obdobia z pohľadu tvorby, dramaturgie, osobnej realizácie. Ktoré obdobie bolo z Tvojho pohľadu najobohacujúcejšie a ktorý umelecký šéf bol pre Teba ten najvýznamnejší?
Obdobia a riaditelia sa menia, je to prirodzené. Považujem za obrovské šťastie, že väčšinu rokov mojej kariéry vo Viedni som mohla pracovať pod vedením Manuela Legrisa, bývalého prvého sólistu baletu Parížskej opery. Manuel Legris je výnimočný tanečník, ktorého roky formoval legendárny Rudolf Nurejev a som rada, že som ho mohla zažiť ako svojho tanečného partnera, pedagóga aj choreografa. Vybral si ma za tanečnú partnerku – tancovali sme spolu nielen vo Viedni, ale aj v Japonsku, Číne, Taliansku a iných krajinách. Bola to krásna a inšpiratívna spolupráca, tancovali sme spolu v inscenáciách, akými boli napríklad: Manon od Sira Kennetha MacMillana, In the night od Jeromea Robbinsa, Ludwig-the Swan King a Ochiba od Patricka de Banu. Manuel pritiahol do Viedne niekoľko výnimočných pedagógov, tanečných hviezd, akými sú Isabelle Guerin a Florence Clerq – ktoré má pripravovali na Labutie jazero, Raymondu, s Élisabeth Platel som skúšala Sylfidu, s Monique Loudières Giselle, Dona Quijota atď. Bolo to hviezdne obdobie, počas ktorého Viedeň zažívala svoj baletný boom. Mali sme zrejme najbohatší repertoár na svete, tie najlepšie diela klasiky, neoklasické a súčasné diela najvýznamnejších choreografov sveta. Bolo to nádherné obdobie, ktoré ma mnohému naučilo.
Pamätáš si na Tvoju prvú veľkú postavu, vďaka ktorej si sa doslova preslávila?
Zvláštnou náhodou moja úplne prvá rola vo Viedni bola rovnaká ako v Bratislave – postava Nikie v Bajadére. Tancovala som ju vo Viedni s Romanom Lazíkom v mojich 23 rokoch. Myslím si, že mojou silnou stránkou je schopnosť stvárniť dramatické postavy, akými sú Júlia v Romeovi a Júlii, Tatiana v Oneginovi od Johna Cranka, Manon v Manon a Mary Vetsera v balete Mayerling od Sira Kennetha MacMillana, Marguerite v Marguerite and Armand od Sira Fredericka Ashtona, Balerína v Red Giselle od Borisa Eifmana atď.
S Romanom Lazíkom ste tvorili pár, ktorý oceňovali kritici a zároveň milovalo viedenské publikum…
S Romanom nie sme iba priatelia, na javisku sme doslova spriaznené duše. Tancovali sme spolu v desiatkach baletov od začiatku nášho pôsobenia vo Viedni. Počas tancovania sa vieme na seba emocionálne naladiť a podľa odoziev naši diváci vycítili tú spriaznenosť počas našich duet. V tomto období spolu tancujeme napríklad sólový part v balete Glass Pieces v choreografii Jeromea Robbinsa na hudbu Philipa Glassa.
Účinkovala si v dielach legendárnych svetových choreografov: Rudolfa Nurejeva, Johna Neumeiera, Manuela Legris, Johna Cranka, sira Kennetha McMillana, Vladimíra Malakhova, Georgea Balanchina, Sergeja Lifara, Jeroma Robbinsa, Hansa van Manena, Twyly Tharp, Jiřího Kyliána, Wiliama Forsytha. Mohla by si vymenovať aspoň troch choreografov, ktorých tvorba Ti najväčšmi konvenuje?
Veľmi sa mi páči tvorba Jiřího Kyliána. Jeho diela majú v sebe niečo magické, veci medzi nebom a zemou, príkladom je jeho balet Bella Figura. Mám rada aj choreografie od Williama Forsytha, neprekonateľné a nadčasové sú z môjho pohľadu pas de deux Johna Cranka a Kennetha MacMillana. Spomeniem tiež Rudolfa Nurejeva, ktorého meno je silne späté s viedenským baletom, keďže tu svojim pôsobením zanechal výraznú stopu. Tancovala som hlavné roly v jeho Labuťom jazere, Donovi Quijotovi, Raymonde, ktoré sú technicky ešte ťažšie ako pôvodné verzie. Hudobne aj choreograficky majú jeho diela vyššiu kvalitu, sú divácky atraktívnejšie, avšak pre tanečníkov sú neuveriteľne náročné. Nurejev pôsobil vo Viedni ako tanečník aj ako choreograf. Bol mentorom Manuela Legris a Manuel Legris bol zase mojim mentorom. Tak sa cítim byť súčasťou línie, ktorá sa vinie od tohto legendárneho tanečníka.
Máš aj vlastné choreografické ambície?
Mala som možnosť vyskúšať si choreografické schopnosti na Choreolabe vo Viedni. Vytvorila som dueto pre dvoch tanečníkov súboru. Bola to pre mňa veľká výzva a páčilo sa mi vytvoriť toto dramatické dielo a predstaviť ho divákom. Tému, či sa budem v budúcnosti venovať choreografii nechávam otvorenú. V SND budú mať možnosť diváci vidieť moju novú choreografiu vytvorenú pre dvoch prvých sólistov Olgu Chelpanovú a Konstantina Korotkova na záverečnom open air koncerte Divadlo pred divadlom na konci júna.
Videla som Tvoju úžasnú interpretáciu baleríny v Red Giselle, postavu náročnú z tanečnej i hereckej stránky. Eifman ju vytvoril pre zrelú tanečnicu, ktorá však musí podať vrcholné výkony. V čom bola pre teba Red Giselle iná, náročnejšia?
Bolo to nesmierne ťažké, stvárniť túto postavu, ktorá zobrazuje skutočný život veľkej ruskej baleríny počas neľahkého obdobia totalitného režimu, zobraziť celý jej život od začiatku hviezdnej kariéry, cez útrapy až do momentu, kedy sa zlomí a skončí na psychiatrii – už to je samo o sebe veľmi náročné. K tomu obrovské množstvo fyzicky náročného choreografického materiálu, zmesi rôznych techník, citácie z klasickej Giselle aj súčasný pohybový slovník. Nebol čas ani na normálne prevleky, v zákulisí stáli štyri kostymérky a maskérky, ktoré mi pomáhali bleskovo sa prezliecť do ďalšieho obrazu. Bola to cenná skúsenosť.
Ako si vnímala tvorbu Baletu SND posledných pätnásť rokov? Čo z jeho repertoáru by si chcela nechať do ďalších sezón a čím by si ho rada obohatila?
Najväčšmi inklinujem k obdobiu, kedy balet uviedol diela od Nacha Duata, Paula Lighfoota, Jiřího Kyliána. Vnímam však, ktoré diela z klasického odkazu rezonujú u divákov a tie chcem nechať na repertoári. Taktiež divácky úspešné inscenácie Za hranicou hriechu/ Bratia Karamazovovci, Tulák Chaplin. V novej sezóne uvedieme plánovanú premiéru Popolušky, chceme sa vrátiť k projektu Umenie pre život a priniesť po prvý raz na scénu SND diela od významných európskych tvorcov Williama Forsytha, Jerome Robbinsa, Edwaarda Lianga a Craiga Davidsona.
Aké sú Tvoje hlavné vízie v smerovaní Baletu SND?
Všetci moji predchodcovia formovali súbor s tým najlepším vedomím a svedomím a za to im patrí vďaka. Mojim kľúčovým slovom v rámci vízie a smerovania súboru je kvalita. Nechcem, aby bol tento súbor odkladacím miestom zostarnutých a nemotivovaných tanečníkov. Rovnako by som nebola rada, keby kvôli nepružnému repertoáru a neadekvátnym umeleckým výkonom bol na samej periférii svetového baletu. V Balete SND som začínala svoju tanečnú kariéru a viem, že ho treba len trošku postrčiť vpred, aby sa ukázal v plnom lesku. Kvalita je rozhodujúca. Týka sa to repertoáru i interpretov. Pre mňa je dobrý tanečník všestranný tanečník, ktorý ovláda rovnako dobre všetky štýly, je univerzálne použiteľný. V súbore vidím veľké množstvo mladých talentov, s ktorými je treba systematicky pracovať, formovať ich – súbor má veľký tanečný potenciál.
Pandémia koronavírusu bola pre všetkých tanečníkov veľmi ťažkým obdobím, ohrozila ich kariéru. Vo Viedni bola situácia v divadle o niečo priaznivejšia, ty si mala možnosť tancovať aj v roku pandémie…
Tancovala som tesne pred pandémiou v predstaveniach Labutie jazero, Onegin, počas pandémie som tancovala v online galakoncerte Nureyev gala, pri príležitosti odchodu Manuela Legriho z postu riaditeľa. Na jeseň sa divadlo na čas otvorilo a tancovala som v Balanchinovom vrcholnom diele Jewels, kde tancujem Rubín aj Smaragd, v Žalmovej symfónií v choreografii Jiřího Kyliána a zároveň sme uviedli premiéru Mahler/Live od Martina Schläpfera a Hans van Manena.
Pre tanečníkov dala čas na premýšľanie o zmysle ich profesie, o budúcnosti. Bola aj pre teba časom utriedenia si myšlienok a ujasnenia si toho, akou cestou ďalej?
Aj keď sme viac-menej pracovali, predsa len sme mali viac času premýšľať, triediť si myšlienky. Myslím, že aj vďaka tomu som sa rozhodla uzavrieť jednu etapu a byť pripravená prijať ďalšiu životnú výzvu.
Verím, že ľudia sa opäť vrátia do divadla a budú chcieť vidieť balet, inak by naša práca nemala žiadny zmysel. Chcem im ponúknuť niečo, čo ich osloví, zasiahne ich pocity. Žiadny ‚fast food‘, ale niečo hlbšie, hodnotnejšie. Chcela by som z mojej pozície prinášať ľuďom skutočné kvalitné umenie.
Svojim autom sa v súčasnosti denne presúvaš medzi Viedňou a Bratislavou, niekedy Trnavou. Kde sa nachádza to miesto, ktoré môžeš nazvať útočiskom, domovom?
Domov je pre mňa to miesto, kde sú moji blízki – moji rodičia a môj priateľ. Takže mám vlastne viacero domovov.
Ako sa žije vo Viedni?
Myslím si, že Viedeň je jedno z najpríjemnejším miest na život. Úroveň dopravy, služieb atď. je veľmi vysoká, sú tam obrovské možnosti umeleckého vyžitia, divadlá, galérie, múzeá… Cítim sa v ňom veľmi bezpečne, ľudia sa starajú o svoje okolie, čistotu mesta.
Čím by si bola, keby si sa nestala primabalerínou?
Pravdepodobne lekárkou, bol to vlastne môj plán B.
Nie je Ti ľahostajný osud našej planéty, myslíš si, že práve umelci by mali byť k tejto téme vnímavejšími?
Ľahostajnosť ľudí k téme prírody, zvierat a ekológie a tým pádom aj samým k sebe je niečo, čo ma vie najviac rozhnevať. Ak sa nezačneme správať zodpovedne, tak si myslím, že dopadneme veľmi zle. Myslím, že život každého z nás by bol krajší, keby sme sa viac zaujímali o prírodu, zvieratá, ekológiu. Ľudia sa nezaujímajú o to, ako prišlo ich jedlo na stôl, čo stálo namiesto betónového múru, aké zvieratá žili tam, kadiaľ vedie diaľnica, čo sa skrýva pod hladinou mora pri krásnej pláži, kde trávia dovolenku. Je to téma, ktorá by sa mala v spoločnosti oveľa viac rozoberať a v tom by mohli pomôcť aj hlasy umelcov. Predovšetkým by však mal každý jeden človek začať sám od seba.
Od detstva dennodenne tvrdo pracuješ. Tešíš sa na moment, kedy už nebudeš tancovať a trénovať, alebo máš skôr obavu, že toto všetko – akokoľvek je to náročné – Ti bude chýbať?
Netvrdím, že som s tancom definitívne skončila. Ak by som dostala zaujímavú ponuku, určite budem o nej uvažovať. Moje nasadenie pre tanec však už prirodzene nie je rovnaké, ako keď som mala dvadsať. Mala som možnosť zatancovať si všetky významné ženské postavy, nemám vysnívanú tanečnú rolu, ktorú by som ešte chcela tancovať.
Dnes mám skôr túžbu všetko to, čo do mňa vložili pedagógovia a choreografi, posunúť ďalej. Nemám už potrebu tancovať stále tie isté roly, ale skôr odovzdať všetky skúsenosti, ktoré som za tie roky nazbierala novým generáciám umelcov. A na to prišiel ten správny moment.
Nina Poláková
vedúca sólistka Viedenského štátneho baletu a umelecká riaditeľka Baletu SND
Absolvovala Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave pod vedením Kláry Škodovej a Rafaela Avnikjana. Ešte počas štúdia sa stala sólistkou Baletu SND, kde počas štúdia a neskôr po absolutóriu vytvorila hlavné postavy v baletoch Bajadéra, Giselle, Korzár, Labutie jazero a Spartakus. Od roku 2005 pôsobí v Štátnom balete vo Viedni, od roku 2011 na poste vedúcej sólistky. Predstavila sa v hlavných postavách celovečerných diel klasického i neoklasického repertoáru, akými sú: Bajadéra, Carmen, Don Quijote, Giselle, Giselle Rouge, Korzár, La Sylphide, Labutie jazero, Luskáčik, Manon, Marguerite a Armand, Mayerling, Onegin, Pavilón Armidy, Peer Gynt, Raymonda, Romeo a Júlia, Snehová kráľovná, Spiaca krásavica a iné. Tancovala hlavné roly v ikonických dielach legendárnych svetových choreografov: Rudolfa Nurejeva, Johna Neumeiera, Manuela Legris, Johna Cranka, sira Kennetha McMillana, Vladimíra Malakhova, Georgea Balanchina, Sergeja Lifara, Jeroma Robbinsa, Hansa van Manena, Twyly Tharp, Jiřího Kyliána, Wiliama Forsytha, Michaela Cordera, Gyulu Harangozóa, Christophera Wheeldona, Fredericka Ashtona, Maura Bigonzettiho, Edwaarda Lianga, Kennetha MacMillana, Patricka de Banu, Pierra Lacotta, Borisa Eifmana, Jorma Elo, Nilsa Christa, Davida Dawsona, Edwaarda Lianga a mnohých ďalších. Svoje interpretačné umenie prezentovala na významných svetových baletných scénach.
Bola jednou z prvých slovenských tanečníc, ktoré získali ocenenie na medzinárodných baletných súťažiach. K tým najvýznamnejším patrili: 1. cena a Grand Prix na Medzinárodnej baletnej súťaži v Brne (2000), účasť vo finále prestížnej baletnej súťaže Prix de Lausanne (2003), Cena Philip Morris Flower Award pre najlepšieho tanečného umelca roku 2004, Cena Baletného klubu Viedenskej štátnej opery 2008, Medaila predsedu Trnavského samosprávneho kraja 2014, Ocenenie ministra zahraničných vecí SR – Vyslanec dobrej vôle – Goodwill Envoy (2018).
V roku 2020 získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za umelecké majstrovstvo v oblasti klasického i moderného baletu a výnimočnú reprezentáciu slovenského baletného umenia v zahraničí.
Zhovárala sa Eva Gajdošová – dramaturgička Baletu SND
Titulná foto: Nina Poláková (Kitri) a Masayu Kimoto (Basilio) v balete Don Quijote, Wiener Staatsoper, portrétová foto – Michael Pöhn / Wiener Staatsoper
