„Môj pohľad na text nezdôrazňuje výlučne tragickosť a utrpenie, ale usiluje sa reflektovať nádej, ktorá z neho vyplýva,“ hovorí pre náš portál Marian Kittner o svojej novej kompozícii Stabat Mater, ktorá v premiére zaznie v Dome umenia Fatra v Žiline na Veľkonočnom koncerte.
Svetová premiéra veľkonočnej sekvencie Stabat Mater slovenského skladateľa a aranžéra Mariana Kittnera, ktorý si získal renomé najmä svojimi aranžmánmi pre desať ročníkov prestížneho projektu Vianoce v Bratislave, zaznie vo svetovej premiére 24. apríla 2025 v Žiline. Inšpiráciou pri komponovaní mu bolo známe Stabat mater Antonína Dvořáka. Dielo naštuduje uznávaný operný dirigent Rastislav Štúr so známymi slovenskými opernými spevákmi a speváckym zborom Lúčnica. Na Veľkonočnom koncerte zaznejú aj diela od Antonia Vivaldiho Koncert G dur RV 413 pre violončelo a orchester a Josepha Haydna Klavírny koncert D dur.
Zhovárali sme sa s hudobným skladateľom Marianom Kittnerom o jeho novom oratóriu.
V rámci Veľkonočných koncertov odznie v Žiline premiéra Vášho diela Stabat Mater. Čo pre Vás ako hudobného skladateľa znamenajú tieto sviatky?
Pre mňa je Veľká noc hlavne časom, kedy som pomerne dosť hudobne vyťažený. Aktívne pôsobím ako organista a dirigent vo farnosti na Dlhých Dieloch v Bratislave. Aj tento rok pripravujeme hudobnú produkciu na Veľkonočnú nedeľu , kde bude účinkovať Mucha Quartet spolu so speváckym zborom M@gnificat, ktorého som umelecký vedúci. Tento rok budeme uvádzať nádhernú omšu G-dur od F. Schuberta a moje Biblické Piesne v podaní sólistov Tomáša Šelca a Kateřiny Herda Killarovej.
Pre mnohých autorov sú z liturgického hľadiska veľkou inšpiráciou. Stabat mater dolorosa líči bolesť Panny Márie pod Kristovým krížom. Pri komponovaní ste sa držali konvencií cirkevného hymnu alebo ste využili aj iné ako tradičné prvky?
Pridŕžal som sa tradičnej latinskej sekvencie z 13.storočia,čiže aj moje libreto je v latinčine v takom znení ako bolo napísané.
Pre mnohých kresťanov je práve prvý verš stredovekého cirkevného hymnu najdôležitejšou sekvenciou. V čom je zásadná výpoveď Stabat mater?
Sekvencia Stabat Mater patrí medzi najvýznamnejšie texty stredovekej liturgickej poézie a jej hlboký emocionálny a teologický obsah inšpiroval mnohých významných skladateľov naprieč dejinami hudby. Text, ktorý reflektuje bolesť Panny Márie stojacej pod krížom, kde zomiera jej syn Ježiš Kristus, má univerzálnu výpovednú hodnotu v rámci kresťanskej tradície a zanechal nezmazateľnú stopu v liturgii i umeleckej tvorbe.
Menujme len pár autorov, ktorí zhudobnili text Stabat mater – medzi kľúčovými autormi to boli skladatelia renesancie Orlando di Lasso, Palestrina, Pergolesi, z klasicistov Haydn neskôr Rossini, Schubert, Verdi či Váš obľúbený Dvořák. Sú pre Vás niektoré z diel menovaných skladateľov pri tvorbe zásadné? Preferujete niektoré z nich?
Predtým, ako som začal písať moje Stabat Mater, tak som si vypočul snáď všetky existujúce verzie. Myslím, že z každej som si zobral niečo, čo ma vnútorne inšpirovalo. Ak by som to však zhrnul, tak od Pergolesiho som si osvojil prácu s kontrapunktom a melodickou líniou, od Haydna som prevzal formálnu jasnosť a vyváženosť, zatiaľ čo Dvořákov symfonický štýl ma inšpiroval k bohatej orchestrálnej faktúre a dynamickým kontrastom, striedaniu árií a zborových častí. Do hudobného jazyka som však zakomponoval aj modernejšie prvky – náznaky aleatoriky, inšpirované Pendereckého prístupom k práci s náhodou a voľnou rytmikou a to som použil najmä v dramatických úsekoch na vytvorenie hudobného napätia.
Stabat mater teda neprestáva inšpirovať ani autorov súčasnej hudby – či už to bol Penderecki alebo Karl Jenkins. Ako podľa Vás posunuli hudobnú reč a v čom sú naopak, tradiční?
Pendereckého Stabat Mater vzniklo v roku 1962 ako súčasť väčšieho vokálno-inštrumentálneho diela Lacrimosa. Pôvodne bolo koncipované ako samostatné vokálne dielo pre zbor a cappella. Jeho tvorba v tomto období spájala avantgardné hudobné postupy so sakrálnymi témami, čím vytváral symbolické spojenie medzi duchovnou tradíciou a moderným hudobným jazykom.
Jenkins zase vo svojom spracovaní kombinuje tradičný latinský text sekvencie Stabat Mater s textami v aramejčine, angličtine a arabčine, čo dielu dodáva interkultúrny a medzináboženský rozmer. Preto je jeho Stabat Mater dnes často uvádzané a populárne najmä pre svoju dostupnosť širokému publiku, expresívnosť a syntézu západnej klasickej hudby s orientálnymi prvkami.
Vy ponímate Stabat Mater ako tradičné oratórium pre zbor, orchester a sólistov. Predstavíte nám, kto bude Vašu skladbu interpretovať?
Pod taktovkou Rastislava Štúra sa predstaví Štátny komorný orchester Žilina, spevácky zbor Lúčnica v kooperácii so spomínaným zborom M@gnificat, sólistami budú: Tatiana Hajzušová, Alena Grach, Juraj Kuchar, Tomáš Šelc.
Kvarteto sólistov má vyváženosť. Je podľa Vás vokálna zložka a jej homogénnosť dôležitá pre autentický odkaz diela?
Myslím, že homogénnosť je pomerne podstatná pri výbere sólistov. Pri nesprávnom výbere môže poslucháč pocítiť istú nerovnováhu, čo môže v konečnom dôsledku veľmi negatívne ovplyvniť celú skladbu.
Už viackrát ste si zvolili Štátny komorný orchester Žilina na interpretáciu Vašich diel. Je Vám tento orchester blízky? Ako sa Vám s nimi pracuje?
Štátny komorný orchester Žilina je skvelý orchester. Tým, že posledné roky prešiel generačnou obmenou hráčov, tak v súčasnej dobe tam pôsobí veľmi veľa mladých a šikovných hudobníkov, a to nielen iba zo Slovenska. Orchester má od roku 2020 nového generálneho riaditeľa Karla Hampla a skutočne od jeho pôsobenia žne orchester jeden úspech za druhým na rôznych medzinárodných podujatiach.
Je pre skladateľa dôležité, aby počas skúšok odovzdal svoju víziu interpretom?
Určite áno. Aktívne som sa zapájal do tvorivého procesu a skúšok oboch speváckych zborov. Takisto som so sólistami konzultoval svoje predstavy. Samozrejme, vždy je potrebné ponechať istým spôsobom aj trochu voľnosti interpretom, ale zase iba do tej miery, aby nevzniklo z toho iné dielo, ako som pôvodne zamýšľal (úsmev)
Do akej miery výsledok dirigent ovplyvní dielo súčasnej hudby?
Úloha dirigenta je veľmi podstatná. Veľa ľudí si myslí, že veď iba „máva“ pred orchestrom. Nikto však nevie, koľko je za tým osobnej domácej prípravy s partitúrou a koľko času musí stráviť skúšaním zvlášť orchestra, zvlášť zborov, zvlášť sólistov. Moje oratórium má cez 40 minút, čo nie je málo a takéto dielo sa nedá nacvičiť na jednu skúšku…
S Rastislavom Štúrom taktiež spolupracujete dlho – dirigoval už nejednu Vašu premiéru diela. Vie Vaše predstavy hudobne doviesť do výsledku s ktorým ste spokojný?
Musím sa priznať že s Rasťom sa mi skvelo spolupracuje. Dokáže zo skladieb často vyťažiť oveľa viac, ako niekedy sám zamýšľam. Skladbám dá často viac ako sú len noty napísané na papieri. Okrem toho, že je skvelý dirigent, je úžasný človek a hráči orchestrov ho majú radi.
Ako teda hodnotíte vašu spoluprácu?
Spolupracujeme spolu už viac ako 10 rokov. Myslím, že Rasťo pozná môj hudobný jazyk a zatiaľ sme vždy našli spoločnú reč a pochopenie sa navzájom.
Poďme už k samotnej kompozícii. Ste označovaný za tradicionalistu, no pri tejto skladbe Vám to asi vyčítať nebudú však? Považujete to za Vaše osobné preferencie, že ste sa vydali touto cestou alebo sa pokúšate aj Vašu hudobnú reč modernizovať?
Tento rok budem končiť kompozíciu na VŠMU u prof. Iršaia, ktorý ma formuje už pár rokov. Myslím, že označenie tradicionalista mi asi zostane, ale sám na sebe vnímam, že sa začínam posúvať vo svojom hudobnom zmýšľaní. Dúfam, že tým správnym smerom (úsmev).
Pri vypočutí Vašich skladieb je zrejmé, že máte rád tradičné prvky, formu, jasné melodické línie, ale sú v nich aj odvážnejšie postupy – či už v celkovom zvuku alebo v harmónii. Má Stabat Mater aj moderné prvky?
Oratórium, ktoré som skomponoval, má 15 samostatných častí, ktorých dramaturgická výstavba je založená na postupnom gradovaní napätia. Pri komponovaní som vychádzal z historických vzorov, no zároveň som sa pokúsil vytvoriť dielo zrozumiteľné a prístupné aj pre širšie publikum. Hudobný jazyk som zámerne volil ako kombináciu tradičných foriem s modernými prvkami, pričom dôraz bol kladený na výpovednú silu, jasnú formálnu štruktúru a farebnú orchestráciu.
Vo vlastnej kompozícii Stabat Mater som sa rozhodol nadviazať na tradíciu, no zároveň zvoliť osobitý prístup. Môj pohľad na text nezdôrazňuje výlučne tragickosť a utrpenie, ale usiluje sa reflektovať nádej, ktorá z neho vyplýva – nádej na vykúpenie, pokoj a večný život. Snažil som sa preto hudobne zobraziť nielen temnotu bolesti, ale aj svetlo viery, ktoré z nej vychádza. Tento aspekt je kľúčový aj vo výstavbe diela – od dramatických pasáží cez lyrické zastavenia až po záverečný pokoj
Priznám sa, mňa osobne fascinujú staršie diela – napríklad Pergolesiho Stabat Mater má v sebe ohromnú silu. Platí aj podľa Vás čím čistejšie línie a jednoduchšia inštrumentácia, tým väčšia duchovná intenzita?
Myslím, že áno a uňho bolo toto práve zámerom, preto nepoužíva napríklad žiadne dychové nástroje, aby dosiahol intímny a komorný charakter. Zvuková paleta je tak obmedzená na sláčiky a basso continuo, čo zvyšuje sústredenie na text a emocionálny obsah.
Rovnako tak Haydnov prístup je jasný líniami, je zjavná jeho duchovná hĺbka. No predsa, preferovaný je u nás Dvořák. Ako si to vysvetľujete?
Myslím, že tu zohráva rolu kultúrna blízkosť a identifikácia. Antonín Dvořák je český národný skladateľ, preto je jeho dielo prirodzene viac uvádzané v krajinách bývalého Československa, vrátane Slovenska. Jeho hudobný jazyk čerpá z folklóru, je lyrickejší a emocionálne veľmi prístupný – čo oslovuje širšie publikum. Vďaka svojej emočnej hĺbke a dramatickému výrazu má silný účinok na poslucháčov aj interpretov. Je to jedno z najdojímavejších vokálno-inštrumentálnych diel romantizmu vôbec.
Vaša komorná tvorba však nie je tradicionalistická. Prečo ste si tento smer zvolili práve pri komorných dielach?
Áno, v poslednom cykle komornej hudby, ktorý vyšiel koncom minulého roku aj na CD je možné nájsť skladby, ktoré nie sú úplne tradičné. Asi najviac je to citeľné na Obrázkoch z výstavy pre dychové trio, kde sú časti, ktoré sú miestami povedzme menej tonálne, ale stále sú jasné a zrozumiteľné i pre bežného poslucháča. To je možno ten hlavný dôvod, prečo komponujem tradične.
A aké moderné prvky využívate v menších ansámbloch?
Určite sa snažím využiť rôzne techniky nástrojov a modernejšie kompozičné techniky. Pri menších ansámbloch sa nedá „skryť“ za farbu orchestra, čiže skladateľ musí siahnuť viac do hĺbky a technických možností nástroja. Samozrejme veľa záleží aj na forme a štruktúre skladby.
S akými reakciami ste sa stretli, keď si ich vypočulo publikum? Vedelo pri Vašom diele, ak očakáva „počúvateľnú“, peknú hudbu, prijať aj odvážnejšie postupy?
Myslím, že v mojom ponímaní odvážnych postupov sú to stále také prvky, ktoré sú bežné v hudobnej praxi u iných skladateľov, čiže určite poslucháč nezažíva šok a ani nemá potrebu odísť skôr z koncertu preto, že možno iba nepochopil skladateľov zámer…
Zhovárala sa Zuzana Vachová
