Izolácie, pocit menejcennosti, nestálosť v pocitoch, či frustrácia, to je nálož problémov, ktoré lomcujú nejedno ľudské vnútro. Činohra Štátneho divadla Košice zaradila do svojho repertoáru divadelnú adaptáciu románu rakúskeho spisovateľa Stefana Zweiga Netrpezlivosť srdca, ktorá pracuje so silným príbehom, ktorý nestratil na aktuálnosti. Téma scitlivovania človeka pred utrpením druhých a miere empatie v súčasnosti rezonuje a je stále permanentne prítomná.
Do akej miery máme túžbu človeku pomáhať a do akej ho len ľutovať a kedy a či vôbec ho berieme ako rovnocenného partnera. Tieto otázky rezonovali aj v dobe, kedy Stefan Zweig román vydal. Román zapôsobil u čitateľov svojou otvorenosťou pomenovať stav beznádeje, bez floskúl, či falošnej nádeje hovorí o žene s telesným znevýhodnením. Príbeh skúma jej emočné upnutie k mladému poručíkovi, ktorý zo začiatku opätuje jej city, skôr zo zvedavosti, ale postupne chce byť vo svojom správaní pravdivý, a to mu nedovoľuje spolu s predsudkami nadviazať trvalý vzťah. Zo zdvorilostnej návštevy pre vysvetlenie spoločenského faux pas spustia sled udalostí.
Zároveň nesentimentálne, bez nánosov pátosu, otvorene hovoril o prežívaní ľudí na oboch stranách – tých súcitiacich a tých, ktorí sú predmetom ich súcitu. V románe nie je veľmi ani cítiť poučenosť Sigmundom Freudom, ktorý bol v časoch Stefana Zweiga veľmi obľúbený. Autor skôr využil svoju intuíciu a prirodzenú schopnosť nepatetickým spôsobom opisovať emočné stavy.
Na Slovensku sa dramatizácia románu v divadle neinscenovala, pre televíziu režíroval v roku 1974 Miloš Pietor v hlavných úlohách s Jurajom Kukurom a Magdou Vášáryovou. Režisérka Júlia Rázusová sa zamerala na kľúčové dejové línie románu, v ktorej dominoval samozrejme vzťah mladej bohatej ženy Edity bojujúcej so svojím obmedzením chodiť a agilného vojaka Toniho. Pohyb, ktorý je zdynamizovaný hudbou a rytmom, emočne vyzdvihuje určité pasáže textu a dáva im naliehavosť a emočnosť. Z režijnej koncepcie vyniká hlavne pocit bezmocnosti a odovzdanosti človeka v izolácií k človeku, ktorý je aktívny, sebavedomý až hrdý. Režisérka dokázala z majstrovsky napísaného príbehu na javisko preniesť neustály sled dojmov, pocitov mladého poručíka Toniho, ktorý je priťahovaný a zároveň odpudzovaný osudom mladej ženy, ktorá nemôže chodiť. Dej, ktorý je skôr vnútorným pohľadom na jeho vzťah k Edite, dokázala režisérka dynamicky naplniť zvizuálnením emócií práve cez pohyb, ktorý je v úzkej súčinnosti s textami replík. Rovnako tiež našla mieru akcie s vnútornými prehovormi Toniho.
Forma ako istota je pretlmočením týchto slov z Zweigovho románu na javisko. A s formou veľmi dobre pracovali herci, ktorí vytvorili sústredenú drámu bez psychologických hyperebolizácií a pátosu.
Do úlohy Edity režisérka obsadila režisérka Alenu Ďuránovú. Dáva postave nevinnosť, ale aj racionalitu a skúsenosť. Pohybové obmedzenie znázornila dvomi kovovými konštrukciami, ktoré doslova ako dve prekážky nosí so sebou, aby sa o ne opierala. Zároveň pôsobia ako dve malé hrazdy, na ktorých sa herečka odráža. Vie ich použiť aj pri dramatickejších scénach, pri pádoch, alebo výpadoch voči Tonimu. Rázne oponuje Toniho pochybnostiam. Až mentorsky skúsene ho prevádza svojou cestou utrpenia, dáva mu šancu celkom sa jej otvoriť, hoci v pozadí cítiť tušenú rezignáciu nad svojim osudom. Prirodzene do svojho hereckého prejavuje zahŕňa náročné pohybové pasáže.
Poručík Toni Hofmiller (Tomáš Diro) je zároveň aj rozprávačom príbehu. Plynulo cez akciu sa dostáva z úlohy narátora do aktívneho účastníka deja. Je v neustálom až neurotickom pohybe. Dokáže vstupovať do deja priamočiaro, niekedy dojemne starostlivo až v konečnom dôsledku zraňujúco. Hovorí rýchlo, nepokojne, pochybujúco a zároveň sebavedomo. V každom výstupe akoby začínal svoju snahu pochopiť svoje konanie od začiatku a správne, sa zacykluje do labyrintu pochybností nad svojim prejavom náklonnosti, ktorý sa z lásky mení na obsesiu, aby prišiel k náhlemu, aj keď bezohľadného vytriezveniu. Vizuálne pôsobil neohrozene, čo vyvažoval prirodzenosťou v spochybňovaní samého seba.
Otec hrdinky Kekesfalva (Attila Boczárszky) hlavne hlasovo neprehliadnuteľný, sa zmieta v rôznych polohách, od naliehavosti starostlivého otca, cez presvedčovanie Toniho, k prejaveniu citov k svojej dcére, až po nahnevaného zlomeného muža, ktorý nevie pomôcť sebe ani svojej dcére.
Lekár Condor (Stanislav Pitoňák) lieči Editu klasickou metódou, pri ktorej jej naťahuje lanami končatiny. Spútaná ako pri mučení stojí v priestore a rezignovane diskutuje. Komické sú výstupy, v ktorých je akcentovaná doktorova snaha dostať sa v dome svojej klientky hlavne k jedlu skôr ako k uspokojivému pokroku v liečbe.
Editina sestrenica Ilona (Lívia Michalčík Dujavová) nemala v inscenácii veľký priestor. Do jednania vkladala vecnosť a zároveň žoviálnosť či erotickú zvodnosť, v ktorej zahŕňa svoj názor na fádnosť Kekesfalvovho domu.
Dôstojník (Martin Stolár) je partnerom v myšlienkových podchodoch svojho priateľa Toniho. Objavuje sa v dynamických scénach z kasární, kde pohotovo reaguje na jeho emočné erupcie.
Na strohej až sterilnej scéne (Diana Strauszová) v presnom opaku pôsobí herectvo založené na fyzicky náročných pohybových partoch. Do stien sú zatlčené skoby, v jednej scéne v nich herci predvedú až akrobatickú akciu. Sterilný priestor veľkého salóna so šikminou, na vrchu ktorej je rozmerné okno v tvare kríža, sa pohybovo pohráva s replikami. Herci sú sústavne v pohybe, okolo fyzicky znevýhodnenej hlavnej hrdinky. Na podlahe sa pohotovo v jednej chvíli objavil náznak krčmy, v rohu zase v malý priestor, v ktorom úvode tancovali páry na slávnosti u Kekesfalva. So svetelným dizajnom (Ján Ptačin) s použitím minimalistických prostriedkov nemocničný priestor, v ktorom sa ťažko hľadá intimita.
Kostýmy (Laura Štorcelová) pôsobia nadčasovo s drobnými dobovými prvkami a zároveň vzdušne, aby sa mohli v nich herci výrazne pohybovať. V náznakoch (farba, materiál kostýmov) prezrádzajú niečo z charakteru postavy. Sú ladené do výrazných odtieňov bielej (Edita), červenej (Ilona), čiernej/šedej (Kekesfalva) alebo modrej (Toni).
Hudba (Jonatán Pastirčák) je založená na dynamických elektronických samploch, ktoré pretínajú herecké konanie, niekedy ho zrýchľujú, alebo do neho minimalisticky vstupujú. Sýte hudobné plochy vytvárajú priestor pre dramatické prehĺbenie fyzických či tých činohernejších tém.
Spojenie pohybu a fyzickej akcie s činohrou je charakteristické pre tvorbu Júlie Rázusovej. Na pohybovej stránke spolupracoval choreograf a súčasný riaditeľ Baletu Štátneho divadla Košice Andrej Petrovič. Pohyb a jeho dynamizovanie a zároveň nemožnosť pohybu dáva fyzickému konaniu na scéne zvláštne napätie. Určoval emócie, ktoré v daných scénach z hercov vychádzali a rovnako im dával aj ďalšiu rovinu.
Inscenácia režisérky Júlie Rázusovej je pokračovaním ich vzájomnej spolupráce, ale na inom type textu. V inscenácii Znovuzjednotenie Kórei dokázala jazyk konverzačnej komédie premeniť na šťavnaté dielo s niekoľkými vrstvami, v inscenácii Borodáč pracovala s niekoľkými autorskými textami so širokým množstvom archívnych dokumentov. V prípade Netrpezlivosti srdca je to zase psychológia postáv, odkrývanie ich stavu. Do predlohy Zweigovho románu vnáša do predlohy osobitý pohľad na text, jeho význam, do ktorého integrálne včleňuje fyzickú akciu nielen na efektné doplnenie či ozvláštnenie, ale práve kvôli charakteru tém podáva aktuálnu a súčasnú správu o nás izolovaných, osamotených bežcoch vo vlastných vnútrach. Režisérka dáva priestor, aby si divák za vzťahu Toniho a Edity, doložil aj ľudí, javy, fenomény, ktoré sú v súčasnosti aktuálne ako pandémie, migračné krízy, chudoba.
Marek Godovič
Zdroj foto: Joseph Marčinský
Stefan Zweig: Netrpezlivosť srdca
Réžia Júlia Rázusová
Preklad románu Perla Bžochová
Dramatizácia Júlia Rázusová
Scéna Diana Strauszová
Kostýmy Laura Štorcelová
Hudba Jonatán Pastirčák
Dramaturgická spolupráca Miriam Kičiňová
Svetelný dizajn Ján Ptačin
Pohybová spolupráca Andrej Petrovič
Účinkujú Alena Ďuránová, Tomáš Diro, Attila Boczárszky, Stanislav Pitoňák, Lívia Michalčík Dujavová, Martin Stolár
premiéra 14. 5. 2021, Činohra Štátne divadlo Košice
