V interpretácii Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, Slovenského filharmonického zboru a dobre vybratého kvarteta sólistov sme počuli posledné dielo Mozarta.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uviedol v piatok 8. marca 2024 7. abonentný koncert s podtitulom „veľkonočný“. Pod taktovkou Ondreja Lenárda znelo dielo Wolfganga Amadea Mozarta Requiem d mol. SOSR máva pravidelne abonentné koncerty vypredané, tento mal navyše zvláštnosť, že sa na ňom zišli rôznorodí poslucháči. Tí, ktorí majú Mozartovo Requiem napočúvané a noví, ktorí boli zainteresovaní najmä podtitulom koncertu. Počúvať tie reakcie časti publika, ktorá sa s Mozartovou drámou a humánnym odkazom jeho operných diel zúročila v jeho poslednom diele, len v premiére zoznámila, bolo vskutku novou skúsenosťou. Zneli slová ako strašidelné, depresívne, smutné. Nuž tak áno, od zádušnej omše sa nedá očakávať ľúbezná či veselá hudba. Nebodaj valčík. I keď sú umelci, ktorí z Lacrimosy, nešťastným čítaním partitúry v kombinácii s nesprávnou voľbou tempa spravia neplánovane valčík. A čudovali by ste sa, koľko ich aj v dnešnej dobe je, stačí nesprávna akcentácia a zlé legáto a už je tam tanec namiesto plaču.
V interpretácii SOSR sme však počuli nádhernú, do duše prehovárajúcu Lacrimosu, po ktorej ostalo v sále niekoľkosekundové ticho. Rozhodne patrila medzi tie najkrajšie interpretácie, aké som kedy počula. Poďme však po poriadku s tým, že reakcie nového publika – ešte k tomu mladého (išlo o dve dospievajúce dámy, ktoré dokonca dychtivo čítali bulletin, ale i ďalších poslucháčov) nás tešia. Ono je to vždy pozitívne, ak vidíte, že popri starnúcom publiku klasickej hudby sa v hľadisku nachádza aj mládež.
Requiem je posledným Mozartovým dielo, ktoré nestihol dokončiť. Metaforicky sa o ňom hovorí, že ho napísal počas svojho posledného výdychu. Ak by sme sa aj mohli domnievať, že je to dielo o smrti, mnohí zastávajú teóriu, že je to jeho najkrajšie, najláskavejšie dielo vypovedajúce o ľudskosti. Bol sám katolíkom, ako dieťa chodieval pravidelne na omše do kostola a veril v posmrtný život. Svoju priskorú smrť cítil, hovoril, že dielo píše pre seba. Dielo zaňho dokončil jeho žiak Franz Xaver Süssmayr, aj keď dnes nevieme s istotou povedať, ktoré časti mal ako skice a v ktorých sa snažil napodobniť Mozartov štýl. Ide o silné dielo, v ktorom hudobníci musia byť pozorní k vyspievaniu melodických línií, zároveň sa vyžaduje rytmická precíznosť najmä vo veľkolepých, mohutných častiach.
Mozart venoval mimoriadnu pozornosť textu. Tak, ako to vidíme v jeho operách, rovnako je dôsledný a mimoriadne invenčný v Requiem. V tempe Adagio sa začali prvé takty diela – Introitus: Requiem aeternam. Od prvých momentov bolo skladateľovo Requiem nabité emóciami. Úvodná časť mala potrebnú majestátnosť a vážnosť. Je to temná molová tónina, zbor spieva part Odpočinutie večné daj im, Pane. V inštrumentácii sa skladateľ vyhol jasným farbám, flauty a hoboje nahradili temnejšie basetové rohy, ktoré sú zapísané aj v partitúre. Ozývajú sa hneď v úvode – dnes sú nahrádzané klarinetmi, pridáva sa k nim z drevených dychov fagot a sláčikové nástroje – prvé, druhé husle a violy v melodických tónoch a za basovú líniu violončelá a kontrabasy. Tempo Adagio zvolil šéfdirigent vynikajúco. Boli časy, keď sa hral úvod dokonca podstatne pomalšie (napríklad Karajanova legendárna nahrávka), no tie sú už preč. Napriek posunu, vždy to bolo Adagio, frázy ostali celistvé a pochmúrnosť úvodu sa nevytratila. Hráči boli koncentrovaní v rytmike, precízni v odťahoch. To už skrátka hneď v úvode viete, či to bude vydarená interpretácia, či niekto Mozartovo posledné dielo chápe alebo nie.
Pred nástupom zboru orchester vyhral potrebné gradáciu do forte – bolo to veľkolepé a mohutné, ťažobné a bolestivé, presne ako má znieť úvod tohto diela. Hosťujúci Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil Jan Rozehnal, v úvode nastúpil vyrovnane, koncentrovane a vo vyváženom piane. Pred moduláciou do durovej tóniny (áno, Mozart mení trúchlivú molovú do dur už v úvode) – et lux perpetua – Nech mi svieti večné svetlo, Mozart nachádza nádej a svetlo. Zrazu sa celá skladba rozjasní – to je presne to, o čom sme hovorili v úvode. Skladateľ tak dôsledne sledoval slová a ich význam, a navyše ho „okorenil“ svojim osobitým harmonickým videním, inštrumentáciou i melodickou invenciou, že takýto unikátny príklad v dejinách európskej hudby nenájdeme.
Interpretácia tomuto zosvetleniu zodpovedala – možno bola trošku v priširokom forte hneď na úvod, no sledujúc koncepciu diela, bola táto dynamická hladina logická. Sólistami večera boli Simona Šaturová (soprán), Michaela Šebestová (mezzosoprán), Jaroslav Březina (tenor), Peter Mikuláš (bas) a hneď v úvodnej časti sa predstavila Simona Šaturová. Jej soprán je priezračne čistý, ľahký, Mozartovmu dielu speváčka dokonale rozumie. Frázovanie v nastavenom tempe bolo plynulé, bez zbytočných nádychov, interpretačný výkon sebaistý. A najmä – bolo to mozartovské spievanie s potrebnou ľahkosťou, bez forsírovania tónu do dramatickej polohy. Pekne, plynulo a zreteľne artikulujúc zneli aj jednotlivé skupiny sláčikových nástrojov s motivickými materiálmi, nadväzujúcimi na materiál sóla. Ešte zreteľnejšie a dramatickejšie zneli sláčiky (a najmä dobre vyspievaný kontrast huslí a basovej línie) v úseku Exaudi… – Vypočuj moju modlitbu. Bolo to vynikajúce stupňovanie drámy v dobre odhadnutom zvukovom i dynamickom balanse. Zbor znel aj v polyfónnych úsekoch plynulo, pripravene, potrebné es pauzy zrozumiteľne členili. Kyrie eleison je majstrovsky skomponovaná polyfónia. Opäť dobre zvolené tempo Allegro a sebaistota v jednotlivých hlasových skupinách, dobre skoordinovaný rytmus a pekne modelované zmeny intenzity v tejto časti, ktoré sú napísané zhustene. Dráma graduje do sekvencie Dies irae – Deň hnevu. Je to divadelne napísaná sekvencia, ktorá musí mať energiu a zápal, inak sa minie účinku. V interpretácii sme počuli dramatický, výbušný koniec sveta, presne ako si ho predstavoval Mozart. Razantný nástup vo forte, Allegro assai, neprehnané, no s dobrým nasadením, s logicky a zreteľne vyhratými sláčikovými nástrojmi, tympany pridali na dráme, pohyblivá basová linka bola taktiež dobre uchopená. Táto časť mala v sebe aj moment znepokojenia, jej gradácia bola presvedčivá, rytmicky precízna, výrazovo to bol jeden z najsilnejších momentov interpretácie večera.
Tuba mirum so sólom basového hlasu (Peter Mikuláš) a trombónovým sólom (bezchybným intonačne aj rytmicky), potvrdili, že Mikuláš patrí stále medzi našich najlepších spevákov vo svojom obore. Interpretačným výkonom presvedčil aj hosťujúci tenor Jaroslav Březina – intonačne čistý, s peknými legátami, možno v niektorých frázach nie ideálnymi zakončeniami, no prekrásne tvarovanou dynamikou. S jeho nástupom pokojná časť nabrala na dráme – aj v orchestrálnom sprievode. Práve s dynamikou vedel pracovať obdivuhodne. Březina je užší typ tenora, no je tvárny a plastický, takže to bol šťastný výber sólistu. Mezzosopranistka Michaela Šebestová má pekný materiál, je to spoľahlivý typ speváčky, aj keď v spodnejších polohách postrádala viac farby. Melodické línie však tvarovala pekne a kantabilne. V spoločných partoch so sopranistkou Šaturovou a jej bohatým, poetickým hlasom síce občas zanikala, no i tak to bolo veľmi dobre zvolené kvarteto sólistov so spoľahlivými výkonmi. V III. Sequentia sme počuli majestátnu introdukciu v Rex tremendae, pokračujúcu zborom – zdôrazňujúce slovo „Rex“ (Kráľ) vo forte, ktoré prešlo do bodkovaného rytmu. Ten je charakteristický aj pre sprievodné nástroje orchestra. Jednotlivé hlasy v štruktúre skladby sa odvíjali zreteľne, čisto, počuteľne a hoci na jednom mieste, pred nástupom piana bolo počuť rytmickú nestabilitu, napokon to orchester ustál. Úsek, kedy zbor prešiel do spomínaného piana, som si predstavovala mysterióznejšie a vyváženejšie. Orchester túto výrazovú zmenu pochopil – zvoľnil a štíšil s precíteným spomalením v závere. Poctivo, krásne vyspievané melodické línie orchestra vynikli v Recordare Jesu pie s kvartetom sólistov. V lineárne vedených hlasoch s prvkami polyfónie sa speváci dopĺňali vo svojich sólach, nadväzovali s plynulosťou, v dobrej súhre s orchestrom. Šéfdirigent Lenárd dbal o vyspievanie týchto línií, hráčov viedol v dobrom balanse so spevákmi. Podarilo sa mu nechať vyniknúť hudbu, no pritom umne, nepotlačil výkony sólistov. Vynikajúco vycítil aj gradačné momenty.
Mozartovo posledné dielo je ako vlna vyhranených, rôznorodých emócií, strieda stíšení, zamyslení a dramatických úsekov. Prekrásna je aj sekvencia Confutatis, v ktorej využíva zbor na kontrastné emócie. Tie magické stíšenia do pianissima boli dychvyrážajúce, konečne sme počuli aj v podaní zboru precítené piano. A to najkrajšie nás ešte len čakalo – Lacrimosa. Azda niet krajšie zhoduobneného Slzavého dňa o vine človeka, ktorý sa dostavuje pred posledný súd a prosíme Boha o večný pokoj pre všetkých. Mozart veľmi dobre chápal plač, spoveď, strach človeka – jeho vinu, ktorú si priznáva. A šéfdirigent Ondrej Lenárd presne vedel, ako Lacrimosu interpretovať, aby sa z nej nestal valčík. V prvom rade, nastavil správne tempo, orchester začal v dynamike piana, bez zvýraznenia prvej doby v basoch, mäkkým nasadením tohto prvého tónu a zachovaním jeho dĺžky. A samozrejme, s plynulým viazaním na motív v prvých husliach. Ukážkové legáta, spevnosť, no zároveň intimita, bez rozdrobenia melodického motívu – to je základ úspechu interpretácie, ktorý sa podaril na výbornú. Zbor postupne z piana gradoval motív Lacrimosy, aby sa stíšil do prekrásneho piana. Bola to nádherná, precítená Lacrimosa s jej vnútornou drámou. Je to najclivejší moment celého diela, no zároveň vyjadruje aj nádej – pred smrťou Mozart napísal len osem taktov, no práve ten výraz je kľúčový pre túto časť sekvencie. Po jej odznení nastalo v sále niekoľkosekundové ticho, bol to neskutočne mocný duchovný zážitok.
Štvrtá sekvencia Offertorium sa delí ako úvod diela na dve časti – Domine Jesu Christe nezačala v podaní zboru ideálne. Piano v prvých taktoch neznelo vyvážene, ani rytmicky presne, ani následné dramatické forte nebolo vyústením dramatického efektu, bolo prehnane forsírované. Zato v ďalšom úseku už zbor ukázal, že vie pracovať aj s precíteným pianom. Vo verši „aby ich nepohltilo peklo“ skladateľ pracuje s obzvlášť ťažkým kontrapunktom a orchester i zbor preukázali veľmi dobrú, precíznu prípravu, rovnako tak kvarteto sólistov. Všetky zložky boli ako dobre fungujúci mechanizmus. Naproti tomu časť Hostias predstavuje oproti dramatickej predchádzajúcej kontrast. Uchu lahodiace harmonické postupy vyjadrujúce, že naše obete a modlitby postačia na prijatie odpustenia, sú nádherné. Interpretované boli s intimitou a premyslenými postupmi v dynamike.
Piata sekvencia je záhadou pre muzikológov a teoretikov. Hoci Mozartov žiak tvrdil, že posledné tri časti napísal sám, pôsobia mozartovsky. Je pravdepodobné, že k dispozícii mal skice autora, ktoré boli neskôr zničené. Sanctus sa začína svetlou, jasnou tóninou D dur a charakter tejto časti sa zboru podarilo stvárniť presvedčivo. Fuga od veršu „Hosana in ecxelsis!“ bola dobre vystavaná a presná. Často to môže byť zradný okamih, no telesá boli dobre skoordinované – taktovka Lenárda bola exaktná. Benedictus so sólistami priniesol melodikou typického Mozarta (existuje dôkaz, že ju komponoval skladateľ, takže jeho žiak nepochybne so skicami pracoval). Vo frázovaní medzi sólistami vynikal Peter Mikuláš, ktorého jemné agogické odchýlky vo frázovaní priniesli nadstavbu v interpretácii. Je to muzikalita, ktorá ku každému dielu prirodzene patrí, rovnako tak bola citeľná jemná rytmická voľnosť v sólach tenora, dámy sa striktne držali predpísaných línií.
V Agnus Dei prišiel opäť kontrast, tonálny i výrazový. Príliš pomalé tempo tejto časti nesvedčí, vytráca sa jeho dramatický charakter, no šéfdirigent zvolil nepatrne rýchlejšie a zachovala sa tým celistvosť fráz. Dostala sa nám teda energická, výrazovo silná interpretácia s akcentovanou chromatikou v sláčikoch. V časti Baránok boží sa z liturgického hľadiska koncentruje silný odkaz, ktorý skladateľ plynulo prepojil so záverečným Communio: presvetlenou časťou Lux aeterna (Svetlo večné). Podľa želania autora – hudobne je to návrat k prvej časti Introitus s prekrásne znejúcim sólovým sopránom a zborom.
V Slovenskom rozhlase sa nám dostalo posledné dielo Mozarta pochopené, s mimoriadne pozorne vyspievanými melodickými líniami s potrebnou dávkou spevnosti, precízne interpretovanými kontrapunktickými časťami, energiou a dobre nastavenými tempami. Requiem v sebe malo mnoho energie, zamyslenia, ale i povzbudenia. Je to dielo plné vášní, expresívnej vrúcnosti a ľudskosti – a presne takto má znieť.
Zuzana Vachová
Foto: RTVS
