„Keď počujem hocikoho nazývať obdobie pred rokom ´89 zlatou érou pop music, mám pocit, že sa mi sníva. A, bohužiaľ, zlý sen,“ hovorí pre náš portál líder kapely Bez ladu a skladu Michal Kaščák.
Aj na Slovenskom alternatívnom lete sa ukázalo, že máte generačne pomiešané publikum. Sú to ľudia, ktorí si v mladosti spievali tie pesničky a dnes, keď ich hráte, je z nich stredná generácia. Ale Vaše pesničky poznajú aj mladí ľudia, dokonca aj násťroční…
To je skvelé, pretože každú kapelu musí tešiť, keď nestarne publikum spolu s ňou. A mňa to prekvapuje a teší zároveň, pretože už nie sme aktívna skupina.
Myslíte si, že vedia aj tí mladí pochopiť kontext piesní, ako ste ich vtedy mysleli? Hovoríme o pesničkách ako Udavač, Píšte všetci modrým perom a ďalšie texty. Už vtedy ste mali odvahu hovoriť o veciach, o ktorých sa v piesňach nesmelo hovoriť a všetci vedeli, že nejde o udávanie rytmu. Čiže chápu to?
Nemôžem hovoriť za nich. Nikoho nepodceňujem, význam podľa mňa chápu všetci, kontext niektorí viac a niektorí menej – to je úplne v poriadku, tak to bolo vždy. Udavačstvo, hlavne politické, bolo pred rokom 1989 silným fenoménom a každý o tom vedel, ľudia udávali susedov ktorí počúvali zakázanú hudbu, čítali zakázané knihy alebo počúvali zakázané rádiá. To teraz našťastie neplatí. Texty ako Píšte všetci modrým perom, Odtnite mu hlavu, Sociologický prieskum alebo Postavme sa na hlavu, ktoré majú silnú protitotalitnú tému, sú podľa mňa platné aj teraz, no v inom kontexte. Tlak spoločnosti na to, aby boli ľudia uniformní, je obrovský. A myslím, že v tomto tie texty môžu fungovať aj na mladých ľudí. Je dobre, keď si nájdu kontext doby, kedy tie texty vznikali a budú vedieť, v čom žili ich rodičia. Myslím si, že sme v tomto totálne pozadu. Ako spoločnosť nevieme vysvetľovať mladým ľuďom, čo sme zažívali v súvislosti s našou fašistickou alebo komunistickou minulosťou.
Respektíve, keď sa im to aj snažíme vysvetliť, tie príklady sú asi zlé, ten kľúč, ako im to vysvetľujeme, asi nie je dobrý. Mnohí vyťahujú tie nesprávne súvislosti mladým ľuďom…
Často víťazí nostalgia a spomienkový optimizmus, už len taká „drobnosť“, že sme boli mladší je predsa plus… Ľudia si pamätajú prevažne dobré veci, ochraňuje nás to pred zbytočným trápením. Je mi ľúto, ak to vedie k zjemňovaniu podstaty totalitných režimov. Ak už aj niečo „priznáme“, vždy poukazujeme na niekoho iného. Všetci sme toho boli súčasťou, my sami ako spoločenstvo sme robili desivé veci. Aj o tom sú naše texty. Žiaľ, aj v súčasnosti je text ako Píšte všetci modrým perom platný. Nereagoval na konkrétnu situáciu, nebola to takzvaná komunálna satira, ale reagoval na celkové nastavenie spoločnosti. A ten istý typ tlaku väčšinovej spoločnosti voči menšinovej existuje stále.
Keď sa máme vrátiť do tej doby, konkrétne Udavač bol napísaný ešte pred revolúciou a nejakým zázrakom prešiel. Dovolili ste si to napísať. Za akých okolností prešiel? Ani kakofonická hudba, ktorú ste tvorili, nemusela byť minulému režimu po vôli. Vieme, že už sa isté veci uvoľňovali, no aj tak bolo všetko pod prísnou kontrolou. Bola to súhra okolností, že Udavač prešiel?
Udavač bol našou najzakazovanejšou pesničkou, môj otec to už nemohol vydržať, prepisoval nám texty na stroji a bez nášho vedomia ho párkrát premenoval na „Bubeník“…:) Ak ste chceli pred rokom 1989 hrať, museli ste mať prehrávky, na tie sme vybrali „nevinné“ piesne a dostali sme ich. Najnižšiu triedu. Malo to ale veľa „ale“. Odohrali sme iba časť koncertov, mnoho koncertov sme mali zrušených a veľa pesničiek sme mali zakázaných. Každá jedna pesnička musela byť schvaľovaná. Je to neporovnateľné so súčasnou dobou. Keď počujem hocikoho nazývať obdobie pred rokom ´89 zlatou érou pop music, mám pocit, že sa mi sníva. A, bohužiaľ, zlý sen. Hovorí sa, že osemdesiate roky už boli uvoľnenejšie, ale podstata ostávala. Stále boli ľudia vo väzení za umenie, za názor, stále boli prenasledovaní, strieľaní na hraniciach, nútení k emigrácii a podobne. Myslím, že našou výhodou bolo to, že sme boli z malého mesta a boli sme veľmi mladí. Môj otec bol lekár a jeho internou ambulanciou prešlo v rámci mesta veľmi veľa ľudí. Podobne to mali aj ostatní zo skupiny, v meste ako Trenčín sa väčšina ľudí pozná. Tým pádom sa pravdepodobne tolerovalo trošku viac ako v anonymnejších prostrediach typu Praha a podobne. Pre nás „najtvrdším“ mestom bola Bratislava, tam sme mali zákazy bežne. A možno je dobré pridať stručný popis fungovania kapiel pred rokom 89: každá kapela v tom období musela mať prehrávky, zriaďovateľa, posielať pred každým jedným koncertom texty na schválenie a každý jeden koncert musel mať pečiatku príslušného obvodného výboru Komunistickej strany Československa. Cenzúra fungovala. Bola to otrasná doba.
Tak zase na druhej strane, všetci vieme, že Udavač nie je o dirigentovi ani o bubeníkovi v kapele, ktorý udáva rytmus, však? A predsa Vám tú pieseň povolili…
Jasné, všetci to vieme. Aj pri schvaľovaní niekedy šlo len o formálny krok, niekde na kultúrnych odboroch robili aj osvietenejší a odvážni ľudia, niektorým to len „nedošlo“… Vďaka tomu sa podarilo sem-tam hrať aj vyložene undergroundovým kapelám. Vznikali aj paradoxné situácie –pražský legendárny festival Rockfest zastrešovalo formálne ČÚV SZM, našli sa tam odvážni ľudia a riskli to. Všetky slobodnejšie akcie ale vznikli nie vďaka, ale napriek systému.
No veď vďaka takým mohla fungovať alternatíva. Ale keď ste spomenuli tú zlatú éru pop music u nás alebo keď si vezmeme aj okolité štáty, napríklad Rusko, kde veľmi silno fungoval underground. Vnímali ste vtedy tento fenomén? Ak ste do niečoho tlačení, umenie si akosi automaticky nájde cestu, ako dokáže fungovať aj inou cestou a ísť proti tomu hlavnému prúdu…
Áno, ale pre umenie je najlepšia slobodná a liberálna spoločnosť, hľadanie cestičiek myslím nikomu nechýba… Ruskú alternatívu sme nesledovali, zdroje sme mali z rakúskych rádií, alebo z ilegálnej distribúcie. V Trenčíne sme mali šťastie na Ľuboša Dzúrika, ten distribuoval aj naše nahrávky. Ku mne sa dostali vďaka nemu a môjmu najstaršiemu bratovi napríklad americké novovlnné kapely, tie obdivujem doteraz. Najviac sme boli ovplyvnení českou alternatívou a undergroundom. Ak porovnáme Rusko a Spojené Štáty, tam funguje underground z úplne iných dôvodov, v prvom prípade fungovala totalitná a teraz autoritárska spoločnosť, v druhom konzum a prostredie sústredené na úspech. Tlaky vždy spôsobujú protitlaky. Aj vďaka tomu je u nás v súčasnosti silná scéna rôznych subkultúrnych žánrov, ktoré fungujú veľmi dobre ako protiklad k mainstreamovej hudbe a tiež vo všeobecnosti k mainstreamovému fungovaniu spoločnosti. A teraz to nemyslím na komunity, ktoré sa vymedzujú voči takzvaným mainstreamovým médiám či názorom, ako napríklad očkovanie, to sú pre mňa blázni, ktorí zneužívajú slovo alternatíva. Myslím reálnu, kvalitnú, myšlienkovú alternatívu. Tlak konzumu je, samozrejme, obrovský. Je jednoduchšie sa voči nemu vymedzovať ako voči totalitnému režimu, ale tiež to chce odvahu a schopnosť zmieriť sa s tým, že všetky veci, ktoré robíte, majú isté následky.
Poďme k inej téme, s kapelou Bez ladu a skladu ste boli súčasťou otvorenia Slovenského alternatívneho leta, vystúpili ste na prvom ročníku na Bzovíku. Teraz ste venovali na koncerte organizátorovi, Marošovi Pavúkovi pekné slová – nebolo to však z Vašej strany lacné gesto, znelo to úprimne. Čím je pre Vás tento festival výnimočný? Musím povedať, že pre mňa dramaturgiou, ale aj tým, že sa z neho nestala masová záležitosť…
Povedal som to preto, lebo je to pravda. V ´95 sme hrali na prvom ročníku Slovenského alternatívneho leta. Šlo o prvý reálny letný festival alternatívnej hudby so všetkým čo k tomu patrí. Aj predtým fungovali festivaly, napríklad bratislavský Rock Pop, ale to bol typ festivalu, počas ktorého sa v kluboch hrala hudba a potom sa išlo domov. Ja považujem za veľmi dôležitý rozmer festivalov vytváranie spoločnej komunity, vytváranie priestoru preto, aby ľudia mohli tráviť spoločný čas aj mimo koncertov, čiže napríklad kemp, prezentovanie viacerých druhov umenia a tak ďalej. SAL bol pre mňa inšpiráciou a na to nezabudnem. Prvý ročník bol veľmi podobný tomuto – to je pochvala, ale aj kritika, scéna sa posunula, servis tiež. Maroš to ale robí touto cestou, pristupujem k nemu s rešpektom. Je obdivuhodné, že v Brezne existuje vďaka nemu najdlhšie fungujúci klub na Slovensku. Pre mňa všetko stojí a padá práve na klubovej scéne, tam vznikajú komunity, ktoré pôsobia v jednotlivých mestách. Na kluby nadväzujú regionálne festivaly a až akousi „ozdobou“ sú veľké festivaly ako napríklad Pohoda. Bez zázemia klubov by sme nemali na čom stavať. Okrem Slovenského alternatívneho leta ma nadchol aj Sziget v roku 1997 a tiež české festivaly Boskovice a Rockové šlahouny. Nikdy nezabudnem na to, čo bolo mojou hlavnou inšpiráciou.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: HaluzArt, titulná foto: Miroslav Hencz, foto z koncertu Bez ladu a skladu – Slovenské alternatívne leto 2021
