Na svete sú v súčasnosti len traja klaviristi, ktorí hrajú skladby určené pre ľavú ruku. Tento klavírny repertoár je unikátny a raritný. Medzi jedného z tých troch, ktorí hrajú túto špecifickú klavírnu literatúru, patrí aj francúzsky klavirista Maxime Zecchini, ktorý poskytol nášmu portálu rozhovor.
Hrať iba ľavou rukou na klavíri je súčasťou histórie a klavírna literatúra si prešla rôznymi obdobiami. Niekedy to bolo populárne, inokedy zaznávané. Prečo, myslíte, že si prechádzala takým turbulentným obdobím?
Je to zvláštne, ale má to svoje odôvodnenie. Napríklad romantickí skladatelia v 19. storočí skladali kompozície pre luxusné prostredia – sály, ktoré boli plných dám a bohatých ľudí. V tomto období sa mnoho skladateľov rozhodlo spraviť transkripciu veľmi známych, napríklad aj operných árií či symfónií – uspôsobiť ako diela pre klavír a to len s ľavou rukou. Brali to totiž ako výzvu, či to dokážu interpretačne zvládnuť. Predstavte si, aké to bolo zaujímavé, keď interpret povedal: dámy, teraz Vám zahrám skladbu, na ktorú potrebujete celý orchester a ja ju zvládnem iba piatimi prstami. Napríklad to mohla byť symfónia od Beethovena či Verdiho opera len pre ľavú ruku. Takže z tohto obdobia je mnoho transkripcií.
Ale je tam aj iný dôvod, kedy sa interpretácia ľavou rukou na klavíri, stala populárna. Boli to napríklad vojnoví veteráni, ktorí prišli v boji o ruku a takto sa im dostala možnosť interpretovať…
Presne tak. A takým najvýznamnejším interpretom je Paul Wittgenstein, rakúsky klavirista, ktorý v bojoch počas I. svetovej vojny, prišiel o pravú ruku. Množstvo skladateľov sa začalo venovať klavírnemu repertoáru pre ľavú ruku: Ravel, Prokofiev a mnohí ďalší. Kategorizoval by som to teda ako dve rôzne obdobia a dva rôzne dôvody, prečo vznikali takéto kompozície.
Spomínali ste napríklad Liszta, ktorý mal na to skvelé predpoklady, aby takýto repertoár zvládol. Bolo o ňom všeobecne známe, že má veľké ruky a dlhé prsty, nemám vedomosť o tom, že by hral takéto skladby. To, že ich komponoval je druhá vec, ale hral ich aj sám?
Sám hrám od Liszta jednu skladbu a je aj na mojom albume. Táto kompozícia nie je nejako veľmi slávna, ale Liszt hlavne robil transkripcie pre svojho priateľa Gézu Zichyho, ktorý prišiel o pravú ruku už ako 14-ročný. Napriek tomu to bol vynikajúci klavirista a tiež skladateľ. Liszt preňho mnoho skladieb venoval alebo mu len napísal nejakú melódiu, ktorú už si Zichy dokončil sám ako dielo pre ľavú ruku.
Liszt, Skriabin, Prokofiev, to boli tí, čo komponovali, ale niektorí to v histórii odmietali… Prečo?
Dôvod môže byť ten, že je málo interpretov, ktorí by takéto skladby hrali. Dnes sme na svete traja, ktorí hráme skladby na klavíri len ľavou rukou. Som sám, ktorý vydáva aj nahrávky. Neviem presne pomenovať ten dôvod, prečo sa tomu skladatelia vyhýbajú…
Možno je to technicky veľmi náročné a vedia, že tie skladby im nemal kto hrať…
Je to veľmi špecifický repertoár a viem, že mnohí interpreti majú pred ním rešpekt. Tvrdia, že to nie je nič pre nich a nezvládli by to. Majú strach, že by sa necítili komfortne. Myslím si, že toto je jediný dôvod, pretože samotný repertoár je nádherný, výnimočný, virtuózny a netradičný. Na druhej strane, keď sa tak zamyslím, pre mňa je to len dobre (smiech). Môžem povedať, že som sám na svete, ktorý hrá túto skladbu (smiech).
Musí to byť veľmi náročné…
Určite. Vyžaduje si to množstvo cvičenia, výraz a ohromnú koncentráciu.
Tipujem, že ste ľavák a preto to zvládate tak bravúrne…
Nie, naopak, som pravák. Vždy je to lepšie, pretože svaly na ľavej ruke nie sú také zaťažované a tým pádom sú aj viac uvoľnené. Na pravej, ktorá je zaťažená, je to naopak, tie svaly sú v neustálej záťaži. Na druhej strane si to však vyžaduje z technického hľadiska viac práce.
Musím povedať, že na Vašom koncerte ste ľavou rukou tak nádherne hrali pianissimo a presvedčivo frázovali, že som ani nemohla uveriť, že toto všetko sa dá zvládnuť ľavou rukou…
Na to, aby ste sa mohli stať dobrým klaviristom, nesmiete sa hanbiť, nemôžete poznať ten pocit strachu. Skôr je vhodný protipól – preháňať a hrať. A ja osobne uprednostňujem absolútne najtichšie pianissimo, aké sa len na klavíri dá dosiahnuť. V mnohom to závisí od klavíra a tu v Mirbachovom paláci je úžasný klavír. Umožňuje interpretovi hrať množstvo dynamických odtieňov. Okrem toho som sa cítil dnes skvele a potom si ako interpret môžem aj vychutnať interpretáciu a dať do nej to, čo považujem za dôležité: množstvo farebnosti a mnoho rôznych nálad a dynamických odtieňov. Už ako malý som sa snažil odlíšiť na rôznych interpretáciách tieto farebné odlišnosti a atmosféru. Pochopil som, že je podstatné hrať tak, aby ste docieli v publiku tie emócie, a k tomu patrí aj dynamika, ktorá tú farebnosť vytvára.
Je pre mňa stále záhadou, ako to všetko dokážete len ľavou rukou, ale poďme k tomu, ako ste sa vôbec dostali k myšlienke, že sa začnete špecializovať na klavírny repertoár pre ľavú ruku?
Raz som hral Ravelov klavírny koncert pre ľavú ruku, lebo vo všeobecnosti, je to veľmi obľúbený repertoár medzi klaviristami. Zaujalo ma to a tak som si na internete vyhľadal, koľko vlastne skladateľov a kompozícií existuje pre ľavú ruku. Uvedomil som si, že v histórii je pomerne dosť skladateľov, ktorí takýto repertoár tvorili a je veľká škoda, že nikto ho nehrá. Tak som skončil do môjho vydavateľstva a navrhol som im to. Považovali to za veľmi dobrú myšlienku, lebo bola originálna. Tak som s tým začal. Viete, keď si zavriete oči a započúvate sa do tých skladieb, je to priam mágia, tá hudba je kúzelná. Je to akoby ilúzia, ale krásna. Milujem tento repertoár a myslím si, že je veľmi dôležité ukázať ho publiku. A okrem toho to má v sebe aj akcent ľudskosti: povedal som si, že musím v tom pokračovať. Keď človek príde o pravú ruku, ako má byť ďalej interpretom na klavír? Tie to skladby majú v sebe mnoho energie a ja som si povedal, že musím pokračovať a rozvíjať to posolstvo.
Ako dlho ste museli cvičiť? Dlho Vám trvalo, kým ste si „odmysleli“ pravú ruku, ktorá je pri interpretácii klavírnych diel kľúčová? A koľko ste mali rokov, keď ste sa začali koncentrovať na klavírny repertoár pre ľavú ruku?
Mal som okolo pätnásť rokov. Každý deň som musel cvičiť okolo päť hodín a musel sa naučiť mať pravú ruku uvoľnenú, ale dnes je to už pre mňa veľmi prirodzené. Všetko to musíte dostať do hlavy a povedať si: hrám na klavíri iba ľavou rukou a hotovo. Dnes už nevidím žiaden rozdiel.
Na koncerte sme počuli veľmi známe árie od Belliniho či Verdiho. Kto robil aranžmány?
Transkripciu árie Casta Diva spravil veľmi talentovaný klavirista Adolfo Fumagalli, virtuózny interpret, ktorý žil v devätnástom storočí. A Verdiho árie spravil Georges Pfeiffer. A dôvod, prečo to spravili, je jednoduchý: zapôsobiť na publikum.
Čo sa im teda aj podarilo a rovnako aj Vám. Niekde vo vnútri tej skladby bolo počuť áriu a teda aj hlas samotný…
Ďakujem. Ja v tom vidím obrovský kus kreativity. A čo sa týka Ravela, je to moja transkripcia. Samozrejme, nejde o celý koncert, len časť z neho. Spravidla hrávam tento koncert s orchestrom, ale spravil som aj takúto sólo verziu pre klavír, ktorá je rovnako aj na mojom albume.
Musí byť náročné spraviť transkripciu orchestrálneho diela pre klavír, a ešte k tomu len pre ľavú ruku…
Určite, pretože tam musíte dostať všetky hudobné nástroje. Ale ja túto prácu považujem za kreatívnu, príjemnú a napĺňa ma. Keď si to vezmete, klasickí klaviristi dnes stále hrajú tie isté kompozície od velikánov ako Chopin či Schuman a tak ďalej. Ale pre mňa je to vždy niečo nové a hlavne kreatívne. Som prekvapený a cítim sa výborne po tomto koncerte, pretože publikum tu v Bratislave bolo veľmi vnímavé.
Vystúpili ste na Slovensku v rámci mesiaca Frankofónie, ktorého súčasťou bol aj festival Crème de la Crème. Francúzska kinematografia je dnes na vzostupe. Aký je Váš vzťah k filmom?
O mesiaci Frankofónie viem a som rád, že som mohol byť jeho súčasťou. Milujem filmy a veľmi často chodím do kina. Zvlášť na francúzske filmy.
Zdroj foto: Francúzsky inštitút na Slovensku
