„V opere je interpret limitovaný zápisom autora, libretom, kultivovaným štylizovaným technickým vokálnym prejavom a mnohými inými faktormi. Tieto mantinely v pop scéne nemáte. Idete s kožou na trh a buď vzbudíte v ľuďoch emóciu alebo sa nedostaví úspech. To iste platí samozrejme aj v opere, ale populárna hudba je predsa len bližšia širšiemu okruhu spoločnosti,“ hovorí pre náš portál operný spevák Martin Gyimesi, ktorý verne stvárňuje speváka Karola Duchoňa v muzikáli Na srdci mi hraj! a pripravuje sa na premiéru v hlavnej úlohe Paganiniho v Štátnej opere v Banskej Bystrici.
Stvárňujete hlavnú úlohu v divadelnom muzikáli Na srdci mi hraj! Výsledok je veľmi hodnoverný, napriek tomu, že máte minimum vizuálnych „pomôcok“ – v podstate len meníte odevy, máte parochňu a tmavé okuliare, na javisku vidíme „reinkarnovaného“ Karola Duchoňa. Čo Vám pomohlo pochopiť jeho osobnosť? Ako ste k tejto postave pristupovali?
Na túto otázku je aj pre mňa samotného ťažké nájsť odpoveď, nakoľko môj javiskový a spevácky prejav v tomto diele vychádza z môjho vnútra, srdca tak ako to cítim. Možno je to tým, že prechovávam nesmiernu pokoru a hold spevákovi takých vysokých kvalít, akým bol Karol Duchoň. Špeciálna príprava v zmysle “reinkarnácie”, po vizuálnej stránke nebola príliš potrebná, dokonca samotné reakcie mnohých návštevníkov o tomto jave ma až prekvapili a sám si to osobne ani veľmi neuvedomujem. Samozrejme bez nádherných retro kostýmov a parochne by to nebolo to pravé orechové. Som však veľmi rád a je mi nesmiernou cťou, že taký zážitok môžem divákovi dopriať.
Sedemdesiate roky, to bola úplne iná doba, akú zažívame dnes. Aspoň teda na Slovensku, hoci v tých časoch ešte hovoríme o československej ére populárnej hudby. Tvorcovia hovoria, že sa snažia priniesť divákom pravdivý príbeh Karola Duchoňa. V čom tá pravda je? Ako ho vnímajú dnes ľudia a čo príbeh v muzikáli odhaľuje?
Príbeh Karola Duchoňa v réžii Karola Vosátka prináša ničím neobalený, skutočný príbeh tak ako v skutočnosti bol, so všetkými úspechmi aj neúspechmi, radosťami aj strasťami, láskach aj neduhoch. Je tu samozrejme spomenutý aj problém s alkoholom, ktorý však nemôžme vynechať a tváriť sa že tu nebol, práve to bol totiž koniec tejto legendy a nech je mementom a zdvihnutým prstom že tento problém tu bol, je a bude. On nebol prvým ani posledným. Dôležité je však spomenúť že hudbu, piesne a to dobro čo tu zanechal tisíckrát prevyšuje jeho zlyhanie. Môžeme ho pravom nazývať naším národným pokladom, legendou a ikonou slovenskej populárnej scény.
Okrem hereckého výkonu, ktorý vkladáte do postavy, ste sa museli naučiť typické gestá Duchoňa – jeho srdečný úsmev, ale aj mnohé ďalšie nuansy, gestá, prípadne komické scény – to, v čom bol „nemotorný“ – tanečné kreácie, nevydarený spev na playback… Čo Vám najviac pomáhalo? Kto bol Vaším zrkadlom, prípadne kritikom?
Som ročník ´83, takže, keď Karol Duchoň odišiel do hudobného neba mal som 2 roky. Jeho piesne sa však nikdy neprestali hrať, jeho podobizeň, reklamy, videoklipy sa neustále púšťajú v médiách, tým chcem povedať, že v každom z nás je kúsok z Duchoňa, no a vo mne sa prejavil o trošku viac (úsmev). Zrejme je to aj vzájomnou korpulentnejšou fyziognómiou, pohybovým “antitalentom” prípadne speváckym a “dentálnym” prejavom (smiech). Dokonca po prečítanej biografickej publikácii Romana Slušného ( mimochodom môjho priateľa, ktorý nás bohužiaľ nečakane opustil tento rok), s názvom Karol Duchoň- Muž s veľkým srdcom, som našiel až mnoho spoločného. Osobne sa ma príbeh Karola Duchoňa dotýka a som poctený, že ho môžem týmto oslavovať. Čo sa týka vypracovania feelingu a finálneho vokálneho prejavu, ten so mnou vypracoval Vlado Valovič, osobný priateľ, kolega, spolupracovník a dirigent Karola Duchoňa z čias jeho najväčšej slávy. Je to pre mňa veľký sviatok, že sa mi dostalo tejto úžasnej príležitosti.
Bol to ťažký proces? Na Duchoňovi bolo okamžite vidno, aký bol láskavý, niekedy trošku naivný človek pochádzajúci z jednoduchých pomerov. Myslíte si Vy osobne, že aj preto nezvládol slávu?
Osobne si nemyslím, že by nezvládol slávu. Slávu si užíval, miloval ľudí, oni milovali jeho, bol šťastný a naplnený. Myslím si však, že nemal vždy pri sebe len tých správnych ľudí, ktorí by ho vždy posúvali ďalej a držali nad ním stráž. Rád prepadal dokonca ilúziám, že jeho „priatelia“ ho podržia, česť výnimkám sa tak však nestalo. Dočítal som sa, že dokonca jeho otec nebol nikdy vysporiadaný s tým, že sa dal Karol na spevácku dráhu… Vedeli predsa, že v niektorých situáciách bol menej zodpovedný a že nikdy nevedel povedať nie. Takisto, pokiaľ by mal pri sebe managera, a team ľudí, ktorí by sa postarali o jeho pôsobenie aj mimo republiku, mohlo to dopadnúť úplne inak. Nie som však sudca a nemám právo kritizovať, sú to len úvahy na zamyslenie a každý nech si urobí vlastný obraz. Manželka Elenka a jeho milovaná dcérka Danka mu boli vždy oporou.
Okrem toho, museli ste sa naučiť mnoho textov, ktoré spievate a tie texty vôbec nie sú jednoduché. Často je to zhudobnená poézia, človek si povie, že všetky tie piesne pozná, no práve textová zložka dokáže byť často kameňom úrazu. Bojovali ste s nimi?
Texty… Nuž, tak to bola pre mňa najväčšia výzva. Keďže z prostredia opery, v ktorom pôsobím, som prakticky nonstop ponorený do klavírnych výťahov a textoviek, nemám napríklad problém v optimálnych podmienkach naštudovať titulnú postavu za mesiac, pri tomto prípade však nastala zvláštna kuriozita. Keď som prijal ponuku, povedal som si, že super, lebo všetky piesne poznám, ideme na javisko… Avšak všetko bolo inak. Nastala jednoducho situácia, keď som si pri prvej hudobnej skúške uvedomil, že aj keď poznám takmer dokonale tieto piesne foneticky a melodicky, problém a riziko zámeny textu je tu extrémne pravdepodobné. Spomeniem, rutinný prípad spievania národných hymien na športových podujatiach spevákmi po celom svete. Nie raz sa stane, že spevákovi vypadne text alebo zamení verše. Je to zrejme spôsobené tým, že človek sa spolieha na to, že to predsa vie a že to je notoricky známa vec a nič sa nemôže stať. Avšak je to omyl, príprava na každú interpretáciu je nevyhnutná. Nič nemôžete nechať na náhodu. Interpret musí byt vždy pripravený na 100 percent. Ja osobne, dokonca aj počas predstavenia, pred každým výstupom na javisko aj počas prevlekov v garderóbe, popritom pozerám do partitúry a textovky a opakujem a memorujem následnú scénku a pieseň.
Texty Karolových piesní sú výnimočné, samozrejme odrážajú socializmus a režim, ktorý texty cenzuroval, ale možno vďaka tomu v nich pretrváva tá nostalgia a má stále tak blízko väčšine našej spoločnosti. Naši výborní špičkoví textári ako Tibor Grünner, Ľuboš Zeman, Boris Filan, Peter Guldan, Alexander Karšay a ďalší, vytvorili úžasnú poéziu, ktorá je po vokálnej stránke napísaná priam božsky. Tak spevácky. Avšak v tejto inscenácii spievam 16 piesní, čo je teda záber ako na myseľ tak aj na telo.
Muzikál chronologicky predstavuje mnohé najväčšie piesne, ktoré interpretoval Karol Duchoň. Keď ste nimi prechádzali – už v procese učenia sa, ako Vám to išlo? Sú náročné po melodickej a výrazovej stránke?
Piesne sú náročné najmä na výraz, ktorý sa nedá naučiť. Buď to máte v sebe, alebo to bude cítiť, že je to strojené a hrané. Divák musí mať pocit, že to ide z vášho srdca. Idete najmä po texte. Po speváckej stránke sa spievaný part pohybuje v rozpätí dvoch oktáv od a-a2, čo je v bezpečnej zóne môjho hlasového rozsahu. Avšak zaspievať týchto 16 hitov, v kvalite, na ktorú sú ľudia zvyknutí z rádií, a počas jedného 2-hodinového predstavenia popri hereckých akciách, vyžaduje značnú mieru, sebaistoty, sebakontroly, správneho rozloženia síl, kondície a vnútorného pokoja. Musí vás to baviť a hriať pri srdci.
Mnohí hovoria, že taký talent sme na Slovensku ešte nikdy nemali – Vy ste školený operný spevák, ale speváci, ktorí to skúšali, sa nikdy (aspoň podľa môjho názoru) tak blízko k nemu nedostali. Je to výzva spievať po Karolovi Duchoňovi piesne? Boli aj veci, ktoré Vás potrápili alebo šla príprava hladko?
Piesne Karola Duchoňa mám už roky napočúvané. Niektoré veci mi išli spontánne akoby som ich mal v DNA. Mimochodom chcem podotknúť, že sa nesnažím robiť zo seba dvojníka alebo revival Karola Duchoňa. To, čo ide zo mňa, je tých 90% výkonu na javisku, zvyšných 10% je to, čo dávam ako feeling a v náznaku frázovania a jednoduchého priestorového pohybu, ktorý vo výsledku môže evokovať v divákovi, že mám k nemu veľmi blízko. Ako hovorím, zistil som, že s Karolom mám veľmi veľa spoločného, a asi to nie je náhoda. Príprava na tento projekt bola z mojej strany čisto fonetická, bez notových podkladov. Idem po texte a obsahu, pevne verím, že to je aj z môjho výkonu cítiť.
Z Vášho interpretačného prejavu bolo citeľné, že ste nezanedbali ani jeden detail. Či už to bola charakteristická výslovnosť, použitie vibráta v kantilénach, spôsob prednesu, charakteristická mäkkosť spodných polôh, široké, vyspievané melódie a piesne v pomalom tempe, to je asi osobitná kapitola. Nie je to však samozrejmosť pre operného speváka, aby sa pred takúto úlohu postavil, nezvládne to každý. V čom všetkom spočívala príprava a na čo ste museli ako operný spevák „zabudnúť“, naopak, čo vyzdvihnúť?
Presne ako hovoríte, „zabudnúť“ som mohol v tomto prípade na notový zápis, na znamienka dynamiky, na nástupy dirigenta, na súhru ansámblov a súhru s kolegami, tak ako je to v prostredí klasickej hudby. V opere je interpret limitovaný zápisom autora, libretom, kultivovaným štylizovaným technickým vokálnym prejavom a mnohými inými faktormi. Tieto mantinely v pop scéne nemáte. Idete s kožou na trh a buď vzbudíte v ľuďoch emóciu alebo sa nedostaví úspech. To iste platí samozrejme aj v opere, ale populárna hudba je predsa len bližšia širšiemu okruhu spoločnosti. Preto sa vždy veľmi rád vraciam a vždy rád využijem ponúknutú možnosť zaspievať si aj iný žáner. Vďaka bohu, že mi to môj organizmus dovoľuje a že som schopný zaspievať aj pop. Ja osobne tvrdím, že hudba je len jedna. Pokiaľ k nej pristupujeme s pokorou a napĺňa nás tak nie je čo riešiť.
Prečo myslíte, že o téme Karol Duchoň je podstatné dnes hovoriť?
Karol Duchoň je stále tu a ľudia si ho pýtajú. Oni o ňom sami rozprávajú. My im dávame len to, čo si žiadajú. Muzikál Na srdci mi hraj! ich tiež robí šťastnými a vždy im pohladí srdce. Tá výnimočná farba hlasu a feeling z neho spravila legendu.
Priznám sa, že ja osobne nie som až taký veľký fanúšik muzikálov, no forma, akou je zrežírované toto dielo, je veľmi invenčná a svieža. Skrátka – nie je to ten veľký, pompézny muzikálový gýč. Aj tam treba poznať hranice vkusu. Ako by ste Vy zhodnotili réžiu Karola Vosátka? V čom Vám sadla?
Čo je na Karolovej réžii fascinujúce, že sa vie teda „pekne“ pohrať s emóciami diváka. Smejete sa o dušu, vzápätí plačete, až vám prejde mráz po chrbte, o pár chvíľ hrdo sedíte a čakáte ako to dopadne. V prípade Duchoňa však všetci vieme ako to dopadlo, avšak počas celého muzikálu, ktorý je dramaturgicky, námetom, scenárom a réžiou vypracovaný skutočne silno, emočne si užijete každú chvíľu predstavenia. Aby som pochopil vzájomnú spoluprácu a to, čo odo mňa bude Karol chcieť, pozval ma do svojho divadla La Komika, kde som si pozrel niekoľko predstavení v podaní vynikajúcich domácich hercov a muzikálových spevákov, a vzápätí som pochopil zámer a spôsob réžie. Hneď sa mi stala blízkou s ľahko čitateľnou. Je veľmi blízka divákovi, ničím nevnucuje, neurazí, pomenúva veci pravým menom so všetkou gráciou, pokorou a zamyslením. Je v nej silný odkaz. Spolupráca s ním je veľkým zážitkom, nakoľko tak uvoľnenú, priateľskú, úprimnú a zábavnú, veľmi zábavnú atmosféru len tak na doskách nezažijete. Do pozornosti by som dal aj jeho nový film, ktorý práve uvádzajú v slovenských kinách, SuperŽena. Vrelo odporúčam!
Čo sa týka fúzií žánrov alebo skôr „prebehnutia na iný breh“ – nikdy ste nemali ďaleko od rockovej hudby, popovej, čo nebýva obvyklé pri operných spevákoch, skôr je to raritná záležitosť. Počujeme spievať operných spevákov aj rock, ale niekedy to nie je ono, jednoducho, nie je tam feeling. Vám však ten prirodzený cit pre rock a pop nechýba – z prejavu je zrejmé že frázy a najmä zmysel pre rytmus nemusíte siliť, ale jednoducho to tak cítite. Ste spevák, ktorému tieto žánre nie sú cudzie? Akú rockovú a popovú hudbu počúvate? A kto Vás vo Vašej tvorbe a interpretácii podporuje?
Vzťah k pop hudbe je u mňa úplne prirodzene zakorenený, nakoľko nepochádzam z hudobníckej rodiny, tzn. že nikdy som nevyrastal v prostredí, kde by bola denne na tanieri klasika a opera. Ba naopak. Rodičia veľmi radi počúvali Queen, takže v aute nám nikdy nič iné nehralo (úsmev). Takisto ako mladý spevák som začínal v rockovej kapele, zúčastňoval sa na piesňových a muzikálových súťažiach. Podotknem, že môj najobľúbenejší muzikál Notre dame de Paris, a jeho titulná postava Bruno Pelletier boli pre mňa skutočným vzorom. K opere som sa dostal až oveľa neskôr. Opera ma napĺňa, fascinuje a budem vždy vďačný za každý moment, keď budem môcť stáť na jej doskách a vzdávať hold tomuto umeniu. Na druhej strane, nebránim sa prípadným ponukám ani v komerčnejšej oblasti kultúry. Hudba je len jedna. Počúvam Elán, Duchoňa, Queen, dokonca si veľmi rád vypočujem aj tvrdší žáner. Som veľmi vďačný mojej rodine za podporu. Veľmi sa teším z toho, že sa v mojej dcérke začína výrazným spôsobom prebúdzať hudobný a umelecky talent, tak jej zo srdca želám nech ju tento smer napĺňa tak ako mňa.
Nie je tajomstvom, že k opere ste sa dostali pomerne neskoro – pred štúdiom opery ste absolvovali na ZUŠ flautu a neskôr alt saxofón. Nechytilo Vás to? Veď to je úžasný nástroj, ktorý má neskutočné využitie – dokonca nielen v jazze, ale aj v klasickej hudbe!
Flauta bola pre mňa skôr ako indikácia na zdravotný stav. Ako malý chlapec som mal prepadnutý hrudník a tak dychový nástroj v kombinácii so spevom bola tá najlepšia voľba. Za to ďakujem mojej mamičke!
Napriek tomu, že v rodine nemáte zázemie, vďaka ktorému by ste si pestovali vzťah ku klasickej hudbe, Vy ste sa k nej dostali. Aj to je pomerne zriedkavé – spravidla je to u detí niekto z rodiny, u koho vidia vzor. Ovplyvnilo Vás pôsobenie Bratislavskom chlapčenskom zbore?
Isteže ovplyvnilo, veď už v rámci BCHZ sme účinkovali v opere a na rôznych významných koncertných podujatiach a zanechalo to vo mne brázdu do budúcnosti. Tieto skúsenosti by som osobne odporúčal každému, kto by sa chcel venovať v budúcnosti spevu. Zbor je vynikajúca možnosť naučiť sa pracovať s notami, dodržiavať disciplínu a vnímať hudbu, harmónie a svoj hlas.
Potom ste mali 6-ročnú „generálnu pauzu“ od klasickej hudby. Čomu ste sa venovali? Na druhej strane, ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré… zrejme ste potrebovali dozrieť aj na toto rozhodnutie, však?
Tak viete, človek bol mladý, v mladých rokoch som viac inklinoval k ľahším a komerčnejším žánrom, preto som sa videl skôr na tomto brehu. Opera bola pre mňa vtedy záležitosť kráľovská.
V roku 2005 ste nastúpili na Štátne konzervatórium v Bratislave, do triedy prof. Gurgena Ovsepiana. Ako si na štúdiá spomínate a čo Vám dali?
Spomínam na toto obdobie s veľkou pokorou, úctou a pietou, nakoľko nás pán profesor dňa 15.2.2021 opustil, takže strata a smútok sú ešte stále silné. Pán Ovsepian bol náš otec spevu, ako sme so spolužiakmi hovorili. Do môjho hlasu vniesol kultivovanosť, objem, dych, frázovanie a hlavne srdce, pretože keď spievate bez neho, divák vás okamžite odhalí. Som mu vďačný za každú hodinu spevu a za každú chvíľu strávenú s ním, nakoľko sme boli aj mimo školy všetci výborní priatelia a skvelý tím ľudí.
Zrejme Vás svet opery úplne chytil za srdce, keď ste pokračovali v štúdiách na VŠMU, v triede prof. Ľubice Rybárskej. Boli ste teda plne rozhodnutý venovať sa opere?
Áno samozrejme, bol som rozhodnutý, avšak v tej dobe som pôsobil ako člen zboru SND. Postupne mi začali pribúdať ponuky sólových postáv a začalo to spôsobovať problémy v škole, tak som sa rozhodol, že chcem spievať, a chcem spievať naplno, preto som zvážil moje ďalšie zotrvanie a štúdium som ukončil. Vzápätí som absolvoval predspievanie na sólovú dráhu v SND, s úspešným výsledkom a pán vtedajší riaditeľ Friedrich Haider mi ponúkol angažmán. Odvtedy som pôsobil v SND ako sólista opery. Najviac, čo z VŠMU postrádam, je pani profesorka Ľubica Rybárska, nakoľko pri jej vedení mi hlas nadobudol skutočný lesk, kov a istotu. Týmto ju srdečne a úprimne pozdravujem. Veľmi sme si rozumeli aj po ľudskej stránke.
O opere sa hovorí ako o kráľovskom umení – súhlasíte s tým? V čom má podľa Vás „navrch“ v porovnaní s ostatnými druhmi umenia?
Áno, presne už som to tu takisto spomenul, je to pravda. Opera je pre mňa akýsi piedestál hudobno-dramatického umenia. Stopu, ktorú zanechala, bude niesť ešte ďalšie stáročia a pevne verím, že tento žáner je večný, nakoľko všetko tomu naznačuje. Možno v našom regióne by si zaslúžila viac pozornosti. Hlavne prinášať toto umenie deťom, pretože to je naša budúcnosť.
Ešte počas štúdií ste účinkovali na Novej scéne a stali sa členom speváckeho zboru Opery Slovenského Národného Divadla v Bratislave (SND), no postupne prišlo rad aj na sólové úlohy. A tiež ďalšia scéna – Štátna opera v Banskej Bystrici. Práve v Bystrici ste spievali niekoľko významných postáv: Princ Sou-Chong (Lehár: Zem úsmevov), Ernesto (Donizetti: Don Pasquale) a v decembri budete premiérovať Paganiniho Franza Lehára, kde stvárnite hlavnú postavu. Kde Vás účinkovanie v Štátnej opere posunulo ako speváka, ako profesionála, ale aj z ľudského hľadiska – ako Vás to formovalo?
Štátna opera mi dala ako prvá možnosť postaviť sa na dosky, kde som debutoval v roli Jania v Strausovej operete Indigo, od vtedy som stvárnil na týchto doskách krásne postavy, vždy sa sem veľmi rád vraciam, nakoľko sú tu úžasní, úprimní a priateľskí ľudia. Cítim sa tu ako doma. Dokonca som mal tú česť, že si ma vedenie vybralo, ako súčasť teamu na turné po Japonsku, čo je obrovský znak dôvery a výborných profesných a medziľudských vzťahov. Na každú príležitosť zaspievať si na týchto doskách sa vždy nesmierne teším a som za to veľmi povďačný. Moja najväčšia vďaka patrí práve umeleckému riaditeľovi ŠOBB. Pán Šimon Svitok ma oslovil s krásnymi ponukami, ktoré výrazným spôsobom obohatili moje umelecké formovanie. Ďakujem za prejavenú dôveru.
Od roku 2013 ste sa stali sólistom Opery SND. Poskytla Vám prvá scéna dostatok príležitostí na rozvoj osobnostný a profesný? Ste tam spokojný?
Áno, sólistom opery som od roku 2013, avšak príchodom nového vedenia, sa moje pôsobenie v máji tohto roka v SND skončilo. Bola mi predložená dohoda o ukončení pracovného pomeru. Bol som súčasťou hromadného prepúšťania sólistov. Ponuku som akceptoval. Vzápätí mi boli ponúknuté externé zmluvy na tituly, ktoré som robil a aj na nové produkcie. Osobne si myslím, že do SND patrím, a že mi budúcnosť opäť umožní stať sa jeho plnohodnotnou súčasťou.
SND ma spevácky formovalo výrazným spôsobom, nakoľko som na jeho doskách stvárnil veľký počet významných postáv cez Mozarta, Donizettiho, Rossiniho, prevažne lyrického repertoáru až po koncertnú činnosť, ktorá na to priamo nadväzovala. Najväčšia vďaka však patrí pánovi Friedrichovi Haiderovi, ktorý vo mne videl veľký potenciál, spoľahlivosť, pokoru a dôveru a dal mi príležitosť stať sa súčasťou sveta opery.
V roku 2019 ste absolvovali dve turné v Japonsku s titulmi Don Pasquale a Tosca. Všetci, ktorí prídu z Japonska, hovoria o inej kultúre publika vzdelanom, vnímavom obecenstve, ktoré doslova dychtí po európskych umelcoch. Samozrejme, vyzdvihujú aj disciplínu Japoncov. Aké máte skúsenosti Vy?
Presne ako vravíte, Japonsko ako nesmierne vyspelý štát, ktorý si veľmi váži každú návštevu z Európy a sú lační po našom umení. Japonci sú veľmi milí, pokorní a oddaní ľudia, čo je v dnešnom svete fascinujúce. Nestačíte sa diviť, ako tam všetko funguje na sekundu presne. Spätná reakcia a emócie, ktoré zažijete v sálach, ktoré majú aj 2000 miest kapacitu, sú proste dychberúce, nezabudnuteľné a fascinujúce. Kultúra a vzdelanosť ľudí je tu zakorenená hlboko v histórii a tradíciách národa. Môžu byť vzorom pre celý svet. Veľká vďaka, že som mal tú príležitosť nazrieť do tohto úžasného sveta.
Napriek tomu, že vo Vašom repertoári sa vynímajú klasicko-romantické tituly, nechýba napríklad ani účinkovanie v súčasných dielach – Čekovská: Dorian Gray alebo 66 SEZÓN od skladateľa Marka Piačeka. Ako hodnotíte príležitosť skúsiť si súčasnú hudbu? Je to predsa iná dimenzia, neklasický repertoár, nová skúsenosť… Považujete to za pozitívne skúsenosti? Kam Vás ako umelca posunuli?
Súčasnú hudbu beriem vždy s veľkou výzvou, nakoľko tento druh spievania je skôr o presnosti, intonácii, rytmike, súhrou s kolegami a tak trochu aj o čítaní medzi notovými čiarami. Vždy sa týchto príležitostí chopím s vervou a snažím sa ich vycibriť k dokonalosti. Čo ešte dodám, že práve toto leto som na festivale NODO v Ostrave interpretoval postavu Prometea v diele Prometeo od Luigi Nono. To vám poviem, že nič náročnejšie a bizarnejšie som nerobil. Diela tohto typu je takmer nemožné zaspievať bez klavírneho výťahu, nakoľko stačí malá nepozornosť, a môže vzniknúť vážne faux pas, nakoľko aj v pauzách a tacetoch beží hudba a dirigentova taktovka ďalej. Musíte rátať doby a byť maximálne sústredený. Navyše konkrétne v tomto diele, ktoré je len pre fajnšmekrov využívate aj rôzne farby svojho hlasu, cez hovorený, falzet až po plný hlas v maximálnom zábere. Bola to veľká výzva a nádherná príležitosť. Ďalšia súčasná a náročná produkcia ma čaká vo februári 2023 v Ostrave, kde budem stvárňovať postavy Harlequina a Licht – Cisára Atlantidy v dielach Der Kaiser von Atlantis a Der zerbrochene krug od autora Viktora Ullmana.
Do Ostravy sa vraciam veľmi rád. Dostávam opätovne ponuky na ďalšie produkcie, čo ma nesmierne teší, nakoľko toto prosperujúce divadlo pod úžasným vedením pána Nekvasila s podporou špičkovej umeleckej prevádzky, je na najvyšších priečkach divadiel nášho regiónu, čo sa týka profesionality vedenia a umeleckých kvalít hudobných a vokálnych telies.
Dnes sa tvorcovia snažia prinášať do operných domov nové vízie klasických titulov. Dominuje minimalistická scéna, často dokonca zasiahnu do libreta, snažia sa prispôsobiť dielo súčasnej dobe (za všetky poviem príklad Rusalka v latexe končí na smetisku – a to je ešte jeden z tých kultivovaných). Vy ste prívrženec takýchto inscenácií alebo ste skôr za tradíciu?
Ja osobne, aj keď som relatívne mladý a progresívny interpret ale aj divák, najviac uprednostňujem tradíciu a klasické inscenácie. Veď predsa odrážajú obsahom a časopriestorom obdobia, v ktorých ich autor napísal. Na moderné réžie a výpravy si neviem zvyknúť. Možno som staromódny, ale tak ako som už povedal, opera si zaslúži gráciu. Je to kráľovské umenie. Opera, ktorá vzniká dnes alebo sa bude písať v budúcnosti, už bude úplne niekde inde, potom s tým súhlasím, spravme ju modernú, prečo nie. Ale poklady opernej literatúry tu budú večne a bolo by dobre ich zanechať v šate, v akom vznikli.
A predsa sa ešte na záver vrátime od opery k inému žánru: poslucháči Vás už počuli spievať aj hity na koncerte Abba a Queen v symfonickom prevedení. To je tiež dobrý príklad, kedy je zjavné, že na rockovú hudbu máte prirodzený feeling. Okrem toho, ešte bol aj tohto roku Elán. V porovnaní s operou – je to tak trochu málo. Prečo rock odsúvate na vedľajšiu koľaj, keď Vám tak dobre ide?
Pri oslovení produkciou Symfónie Umenia, som si uvedomil, že spojenie symfonického orchestra a modernej rockovej hudby vzniká úžasná symbióza, ktorá osloví nielen milovníkov vážnej hudby, ale aj bežných ľudí, ktorí možno nemajú až taký vzťah ku klasike, radšej počúvajú komerčnú hudbu, ktorá je poslucháčovi dostupnejšia. A to je to krásne, hudba ma spájať ľudí a navodiť dobrý pocit a emóciu. To sa nám vďaka tomuto úžasnému festivalu darí, za čo chcem srdečne zablahoželať nádhernej osobe, mladej dáme, ktorá za tým všetkým stojí, Andrei Kozákovej, ktorá svoje predstavy, myšlienky a srdce pretavuje do reálneho výsledku. Úspech festivalu hovorí za všetko. Pod jej krídlami vznikol aj muzikál Na srdci mi hraj!, ktorý sme už spomínali. Všetci sa nesmierne tešíme z úspechu tohto projektu, aktuálne sa pridávajú ďalšie predstavenia pre veľký záujem divákov. Prajem tomuto muzikálu veľa spokojných divákov a veľa veľa repríz! Je mi cťou, že môžem byť jeho súčasťou.
Pevne verím, že všetko, čo sa v živote deje, má svoj význam a zmysel, preto verím, že moje pôsobenie nebude len vo svete opery, ale aj v hudbe, ktorá vie byť bližšie k ľuďom a ich srdciam. Preto sa nebránim ponukám do prostredia komercie. Pokiaľ sa bude páčiť ľuďom moje umenie, dovtedy tu budem pre nich. Nezabudnite, hudba je len jedna!
Ďakujem pekne za rozhovor!
Sledujte Martina Gyimesiho aj na sociálnych sieťach – Facebook a Instagram.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Titulná foto: Jana Fašungová
