Festival Viva Musica! predstavil publiku mladého klarinetistu pôsobiaceho v Paríži. Tak, ako kvalitne dokáže zahrať klasicko-romantický repertoár, s rovnakou sebaistotou interpretuje súčasnú hudbu.
Klarinetista Martin Adámek žije a pôsobí v Paríži a už dnes, napriek svojmu mladému veku, patrí medzi renomovaných interpretov. Od roku 2016 je členom prestížneho súboru súčasnej hudby Ensemble intercontemporain, čo riaditeľ festivalu Matej Drlička uviedol pred koncertom s patričnou úctou a rešpektom.
Hoci sa jeho vystúpenie nemohlo uskutočniť v záhrade Domu Albrechtovcov, čo by nepochybne ešte veľkolepejšie podčiarklo originalitu repertoáru a kvalitu interpretácie (tí, čo sme poznali Hansiho, iste by sme si naňho s láskou spomenuli), ale aj na fialovo nasvietené priestory Zrkadlovej siene v Primaciálnom paláci dávali tušiť, že tento koncert bude výnimočný.
Martin Adámek sa o interpretáciu súčasnej hudby začal intenzívne zaujímať, keď mal 14 rokov. Je to vek, keď iní umelci spoznávajú štandardný klasicko-romantický repertoár, v lepšom prípade koketujú s autormi typu Bartók či Stravinskij. Dnes, vo veku 23 rokov, má tento mimoriadne talentovaný klarinetista naštudovaných desiatky súčasných kompozícií a človeku príde milo úsmevné jeho hodnotenie, že 50-ročná kompozícia je už predsa stará (po koncerte poskytol našej redakcii rozhovor – pozn.red.). Napriek úctyhodne rozbehnutej kariére však Adámek nestratil úctu a pokoru – voči publiku, ale aj voči starým majstrom európskej hudby a zároveň na sebe neustále ako interpret tvrdo pracuje.
Koncert otvoril sólo skladbou GRA amerického modernistu Elliotta Cartera, ktorý ju napísal na počesť poľského skladateľa Witolda Lutoslawského. Martin Adámek už skladbu, ktorej názov v poľskom jazyku „hra“ plne zodpovedá štruktúre kompozícii pozostávajúcej z motivických, dynamických, artikulačných, rytmických „hier“, predviedol v roku 2017 koncertne v Paríži. Jeho festivalový výkon bol sebaistý, pred publikom ukázal mimoriadne kvalitný interpretačný prejav. Carterova Gra je rytmicky obtiažna kompozícia, v ktorej sa autor „hrá“ s intervalovými skokmi. Využíva pritom rozmanité farebné spektrá klarinetu ako hudobného nástroja, moderné techniky klarinetu a rovnako pracuje s výrazovou variabilitou. V takom krátkom kuse dokázal Carter meniť polohy niekoľkokrát a Martin Adámek dokázal byť presvedčivo dramatický, fascinovala aj jeho výrazová elegancia a absolútna intonačná istota.
Francúzsky skladateľ a klavirista Carlos Roqué Alsina (pôvodom Argentínčan) a jeho Unity pre klarinet a violončelo experimentujú so zvukom tak, ako napríklad aj jeho symfonické diela. Robia to na malej, komornej ploche, o to však naliehavejší je odkaz jeho tvorby, o to rozbitejšia sa javí jeho štruktúra diela, o to väčšia je výzva pre hráčov zahrať jeho dielo čo najvernejšie. Violončelista Andrej Gál (okrem toho, že absolvoval mnohé majstrovské kurzy a koncertoval na mnohých významných pódiách a festivaloch), je tiež členom legendárneho VENI Ensemble, čo je najmä pre bratislavské publikum signálom, že súčasná tvorba je mu viac ako blízka. Nesmierne kontrastná kompozícia dáva značný priestor práve pre čelo: Alsina strieda pizzicato, glissando, tremolo, spodné a vrchné registre v útržkovitých motívoch, niektoré z nich echovito opakuje, až neskôr pridáva do dialógu klarinet, a rozohráva nápaditý, vzrušujúci hudobný výlet do nepoznaného sveta zvukovosti farieb a trilkov (niekedy dokonca v zdanlivom unisone – skvelý psychologický efekt).
V závere necháva interpretov v dialógu aj rozprávať a záverečným „olé“ prekvapil obecenstvo v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Vynikajúci interpretačný výkon a najmä zohratosť oboch interpretov nenechala nikoho na pochybách, že obaja umelci majú v sebe skutočnú vášeň a hudbu 20.-ho, respektíve dnes už 21. storočia – modernu a experimenty, študujú s ozajstným záujmom.
Romantizmus Roberta Schumanna spadol do tejto dramaturgickej línie ako blesk z jasného neba. Jeho Tri fantazijné skladby, op. 73 sa v prvých taktoch zdali trochu akoby retro, ale po pár taktoch sme si zvykli aj na romantický klavír, za ktorým sedela výborná korepetítorka Alena Hučková. Martin Adámek dokázal, že je univerzálnym typom interpreta, ktorý vie s presvedčivosťou zahrať klasicko-romantický repertoár, rovnako aj súčasné kompozície. Krásne vyspieval melodické línie, oblúkovité frázy boli plynulé, forte pasáže boli romanticky mäkké a pianové úseky nádherne vyvážené a znelé (v prvej skladbe Schumanna sme síce kvôli dynamike klaviristky nemali možnosť počuť sólistu, no v druhej a tretej sa už situácia napravila).
V druhom, živšom a veselšom kuse v rýchlejšom tempe bolo počuť dobrú spoluprácu oboch hráčov, keďže Schumann stavia kompozíciu aj na dialogických pasážach hudobných nástrojov. Obaja interpreti veľmi dobre podčiarkli kontrastnosť troch skladieb Schumanna: každá z nich má inú náladu, iný charakter, je potrebné ich hrať s iným výrazom, meniť tempá a zavŕšiť všetko typickou schumannovskou poetikou, kde všetko kulminuje.
Pred pauzou sme si mohli vychutnať opäť sólový klarinet, tri skladby od Igora Stravinského. A v tomto prípade, bez preháňania, sa ukázalo, akým géniom bol tento skladateľ. Nepotreboval orchester ani žiadny ďalší nástroj na to, aby ukázal klarinet v plnej jeho kráse (respektíve, hneď dva – b klarinet aj A, pretože je to jedna z mála skladieb, notovaná pre obe spomínané ladenia a počas skladby ich hráč mení). Tri skladby pre sólový klarinet z roku 1919 stačili Stravinskému na to, aby ukázal rozmanité timbre tohto nástroja, jeho spodný aj vysoký register, prekrásnu farebnosť a sonoriku tohto mimoriadne špecifického hudobného nástroja. Martin Adámek výborne zvládal dynamiku a prechod registrov v prvej, pomalšej časti, ktorú Stravinskij označuje ako Sempre piano e molto tranquillo, rovnako kontrastnú druhú časť a ragtimom inšpirovanú tretiu časť, v ktorej sa veľmi dobre vysporiadal so synkopickou rytmikou.
Dielo jedného z najväčších inovátorov hudby 20. storočia, Iannisa Xenakisa, otvorilo druhú polovicu koncertu. Charisma pre klarinet a violončelo niesla typický rukopis skladateľa gréckeho pôvodu, ktorý experimentoval (nielen) v hudbe po celý svoj život. Bola to veľká plocha skúmania, ktorú publiku interpreti predstavili: klarinetista akoby hľadal, čo dokáže s jedným tónom a rôznymi jeho škálami sfarbenia predstaviť, čelo mu v tomto zvukovom spektre kontrovalo. Xenakis bol vynikajúci matematik a vo veľkom orchestri veľmi dobre aplikoval svoje experimentálne princípy v hudbe. V prípade malého obsadenia však využíva ako kompozičný prostriedok ticho. Dvojica na pódiu vytvorila jednu veľkú meditatívnu „xenakisovskú“ architektonickú plochu, v ktorej poslucháči museli nájsť ten správny kľúč k počúvaniu. Napokon, ako ku každému jeho dielu.
Pokračovali sme predstaviteľom Druhej viedenskej školy, Albanom Bergom. Jeho Štyri skladby pre klarinet a klavír, op. 5 z roku 1913 už nesú zjavné črty expresionizmu, no najmä dodekafónie – hoci historici sa nevedia zhodnúť, či jediná jeho miniatúra vznikla pred alebo po osudovom stretnutí s jeho učiteľom Schönbergom. V prípade Bergových miniatúr veľké bravo klaviristke, Alene Hučkovej, pretože notová predloha je mimoriadne technicky aj výrazovo náročná. Interpretka ju zvládla bravúrne. Zvlášť husté akordické pasáže boli zahrané čisto a tak, aby vynikol klarinet. Aj pre sólistu nadelil Berg technicky (zvlášť tonálne) aj výrazovo náročný part. V Adámkovom prípade však nejde o nový repertoár: opäť ho hral v Paríži, s Dimitrijom Vassilakisom, takže tentoraz jeho repertoár akoby dozrel a s novým klavírnym sprievodom nabral inú farebnosť.
Už sme si mysleli, že tento rok sa ani Beethovenových osláv 250. narodenín nedočkáme a aj vďaka festivalu Viva Musica! Ludwig van Beethoven neupadne do zabudnutia. Záverom, po zástupcovi Druhej viedenskej školy, koncert ukončil majster, z ktorého čerpali mnohí ďalší európski skladatelia – predstaviteľ Prvej viedenskej školy a jeho Trio pre klarinet, violončelo a klavír, op. 11. Dočkali sme sa pekne vyváženej klasicistickej interpretácie bez romantizujúcich tendencií (ako to býva v súčasnosti v prípade mnohých interpretov pomerne nepekným a neokrôchaným zvykom). Navyše, je to jeho ranný opus, takže si vyžaduje triezvu, racionálnu interpretáciu, pri opakovaní témy aj špeciálny prístup k dynamike – klasicistické rácio v interpretácii všetkých hráčov sme počas koncertného večera zreteľne počuli. Adámek je technicky veľmi dobre vycibrený v rýchlych tempách (o Hučkovej ani nepochybujme, je technicky brilantná a navyše melodické party pekne vyspievala), k tomu musíme pridať peknú intonáciu violončelistu Andreja Gála – skrátka, bola to dôstojná birthday party na počesť Beethovena.
Jedným slovom, bol to unikátny koncert – nič iné sa ani nedalo očakávať. Zároveň však počas tohto večera nastal aj prekvapivý moment. Naše publikum, o ktorom by sme skôr predpokladali, že by skôr čakalo na koncerte tradičný, ošúchaný klasicko-romantický repertoár, s takou cťou a pochopením prijalo súčasné skladby, pomerne náročné na vnímanie, aké by možno očakávalo na festivale súčasnej hudby. Nepochybne k tomu prispela aj charizma klarinetistu, no v prvom rade kvalita jeho interpretácie.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zdenko Hanout – Viva Musica!
