„Vidíme nárast agresívneho správania, zbytočného vulgarizmu, napätia, to všetko je absencia kultúry. Kultúra je hygiena spoločnosti. Je to potešenie pre dušu. Musíme mať kultúrne zážitky, pretože inak spoločnosť skončí. Zvlčí. Nedá sa len chodiť do potravín a myslieť si, že stačí uspokojiť tie základné pudy. To je strašne málo a pre plnohodnotný život to vôbec nestačí.“ hovorí pre náš portál generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner.
Vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie ste niekoľko dní. Toto prostredie je Vám dôverne známe, no predsa, z tohto postu je zrejme úplne iné komunikovať so zamestnancami tejto inštitúcie, orchestrom, administratívou. Aký bol prvý kontakt so zamestnancami a ako ste sa udomácnili?
Na jednej strane si pripadám, že prichádzam domov, pretože ako rodený Bratislavčan som chodil do Reduty odmalička. Myslím si, že z mojej generácie ani neexistuje človek, ktorý by tam nebol. Slovenská filharmónia bola súčasť našej hudobnej výchovy na základných školách a každé z detí ju navštívilo minimálne raz, rovnako ako SND, či Slovenskú národnú galériu, alebo múzeum. Počas prvej návštevy Reduty som bol, samozrejme, očarený nádherným prostredím. Neskôr, počas mojich hudobných štúdií na Konzervatóriu a VŠMU, som sa so spolužiakmi dostal do beznádejne preplnenej Reduty akurát „na stojáka“. Vzadu pri radiátore vo veľkej sále, sme sledovali koncerty, ku ktorým sme vtedy boli veľmi kritickí, ako sa na mladých študentov hudby patrí. Mali sme pocit, že hudbe rozumieme lepšie, ako tí na pódiu (úsmev). Keď som potom v roku 1990, ešte počas štúdií na VŠMU, nastúpil ako flautista do orchestra Slovenská filharmónia profesionálne, to bolo za šéfdirigenta Alda Ceccata, kritik vo mne pokorne stíchol. Uvedomil som si v plnom rozsahu, aký je tento pracovný proces náročný, čo všetko obnáša a aká vysoko odborná je profesia hudobníka. No keď som do Reduty prichádzal teraz, po mojom menovaní, mal som podobný rešpekt alebo aj trému, ako v ten prvý deň nástupu do orchestra. Nie, nebol to strach, ale skôr pocit úcty a zodpovednosti k mimoriadnej inštitúcii, generáciám umelcov, ktoré v nej pôsobili, k budove a jej histórii, k nádhernej kultúre, ktorá tu potešuje divákov už vyše 7 dekád, ako aj ku všetkým predchodcom riaditeľom, ktorí túto organizáciu viedli. Čo všetko urobili prof. Marian Lapšanský, pred ním Ing. Jozef Tkáčik, PhDr. Alžbeta Rajterová, Dr. Ladislav Mokrý, ako aj ďalší predchodcovia, až po prvého prof. Eugena Suchoňa, to sa nedá ani vypovedať. Moji predchodcovia boli veľké osobnosti a ja si želám na ich prácu nadviazať. Pomyselnú štafetu, ktorú som od nich prevzal, by som chcel nielen pevne udržať, ale kvalitatívne posunúť ešte vyššie.
Ako Vás prijali členovia orchestra a administratívni zamestnanci?
Mal som nádherné prijatie. Za prvý týždeň som si obišiel všetkých zamestnancov, snažil som sa s každým zoznámiť a podať si ruku. Orchester ma privítal veľkým potleskom a filharmonický zbor snáď s ešte väčším. Podobne to bolo aj v SKO. Bol som dojatý. Povedal som im, že je to pre mňa veľmi vzácne, lebo takýto potlesk som nemával, ani keď som profesionálne hrával (úsmev). Reagovali smiechom, boli kúzelní. Zároveň sme si však všetci uvedomovali, že v týchto ťažkých časoch budeme pre našu prácu potrebovať veľa trpezlivosti. Najväčšou satisfakciou mi potom bude, keď podobný potlesk zaznie aj po roku, či v ďalších obdobiach našej spolupráce. Veľmi si to želám.
Takže vrúcne prijatie zo strany muzikantov, hovoríte…
Nádherné a vrúcne. Dáva to veľmi silný mandát. Prajnosť z ich strany takto na začiatku je však súčasne aj ich vyjadrením nádeje pre budúcnosť. Vážim si to, no je to aj výzva, nakoľko viem, čo znamená a akú významnú úlohu plní Slovenská filharmónia v našej spoločnosti.
Poďme už k Vašej koncepcii, pretože hovoríte, že chcete nadviazať na to, čo už existuje a je dobre v Slovenskej filharmónii rozbehnuté. No vždy sa dá aj niečo kreatívne, nové vymyslieť, sám píšete k koncepcii, že chcete zaviesť zmeny v dramaturgii, čím chcete prilákať nové publikum. Každý šéf by rád priniesol niečo nové, zvlášť v kultúrnej inštitúcii sa snažia o prilákanie nového publika. Ako však dostať do hľadiska mladých ľudí? Vždy je to totiž problém, najmä v oblasti klasickej hudby. Máte Vy nejaké konkrétne plány? Akú cieľovú skupinu chcete osloviť?
Koncepciu som si pripravoval, aj vzhľadom na moje vyše 30-ročné skúsenosti v kultúrnom biznise, dosť detailne. Zároveň som sa intenzívne stretával a radil s ľuďmi, s ktorými som plánoval ďalej spolupracovať. V súčasnosti si vykonávam podrobný audit zmlúv, vzťahov, personálneho obsadenia, ako aj ďalších záležitostí, na základe ktorých si budem môcť vytvoriť čo najdetailnejší obraz o inštitúcii, aký sa nedá vidieť zvonka. Dobre viem, že nastúpiť v strede sezóny a v situácii, akú práve prežívame, a to nielen v kultúre, je zložité a preto netreba hneď všetko radikálne meniť, najmä nie zabehnutý tím, ktorý dobre pracuje. Zmeny môžu prísť postupne neskôr. Uplatnil som tento princíp v minulosti aj v Lúčnici, kde som pôsobil 14 rokov a 8 mesiacov a veľmi sa mi to oplatilo. V Slovenskej filharmónii chcem udržať dohodnutú sezónu a najmä stabilizovať inštitúciu po finančnej stránke, pretože táto je neľahká. Straty, ktoré vznikli kvôli covidu, sú výrazné, ako nakoniec v každej podobnej inštitúcii. Veľmi urgentne treba napríklad tiež riešiť opravu strechy Reduty, kde ceny za stavebné materiály a práce s tým spojené rastú každý mesiac závratne hore. Vynaložilo sa tiež veľa prostriedkov na testovanie pracovníkov na Covid-19, nakoľko orchester SF, ako jediný hral aj bez publika v čase pandémie, kedy svoje koncerty streamoval. Z toho síce neboli finančné výnosy, ale zachovala sa dobrá kondícia umelcov a najmä bolo tlmočené silné posolstvo pre poslucháčov. Medzi tými boli naši verní abonenti, ale aj početné mladé publikum a čísla sledovanosti boli vysoké. Stream na webe, kvalitné prenosy a záznamy vysielané v médiách, moderný marketing šírený prostredníctvom sociálnych sietí, to všetko dnes umožňuje sprostredkovať filharmonické koncerty a informácie o dianí v inštitúcii veľkému množstvu poslucháčov, ktorí z nejakých, napríklad pandemických dôvodov, nemôžu prísť do koncertnej sály. Technická výbava, ktorá to umožňuje, však stojí veľa peňazí.
Nie je to predsa tajomstvo, aj profesor Lapšanský upozorňoval na to, že Slovenská filharmónia je dlhodobo v strate, dokonca, že hrozí krátenie platov…
To pán profesor Lapšanský narážal na problém aktuálneho krátenia základného rozpočtu o 10%, ako aj na skutočnosť, že v SF sa ako v jedinej inštitúcii nevalorizovali platy zamestnancov, ako sa to uskutočnilo v ostatných inštitúciách v štátnej a verejnej správe. To všetko je pravda. Hneď sme preto aj začali o týchto veciach jednať s pani ministerkou, s ktorou som sa stretol minulý štvrtok (27.1.) pri veľmi konštruktívnom rozhovore. V najbližších dňoch máme naplánované stretnutia aj s ďalšími vedúcimi pracovníkmi nášho ministerstva, kde chceme spolu s ekonomickou riaditeľkou SF, pani Ing. Maxianovou už detailnejšie pomenovať a vyčísliť tie najurgentnejšie záležitosti, ktoré bude treba doriešiť ešte v tejto sezóne a fiškálnom roku. No je treba zároveň povedať, že napriek tomuto neprišlo a verím, že ani nepríde v SF nikdy k žiadnym zásadným kompromisom na úkor kvality. Je to po stránke organizačnej a najmä umeleckej pevne zastabilizovaná inštitúcia.
Vidíte priestor na dramaturgické zmeny, aby sa ďalej rozvíjal orchester?
Určite áno a budem rád, keď sa to bude týkať nielen veľkého orchestra, ale aj zboru a tiež Slovenského komorného orchestra. V súčasnosti je Slovenská filharmónia jediné symfonické teleso u nás, schopné interpretovať najnáročnejšie diela s veľkým obsadením, od skladateľov ako Gustav Mahler, Richard Strauss a ďalších vo vlastných silách, bez externých výpomocí. V uvádzaní takýchto opusov chceme s dramaturgiou aj ďalej pokračovať a rozšíriť ponuku na skladateľov, ktorí sú u nás menej uvádzaní, ako bratislavskí rodáci Franz Schmidt, Ernst von Dohnányi, ale aj Anton Bruckner, Carl Nielsen a mnohí ďalší. Taktiež sa pripravujeme rozšíriť ponuku diel slovenských autorov. SF so šéfdirigentom Danielom Raiskinom v tomto období realizuje nahrávky symfonických diel Jána Levoslava Bellu, ktoré chceme neskôr častejšie uvádzať aj koncertne. Väčšie zastúpenie však dostanú aj Cikker, Moyzes, Suchoň, Ferenczy, Novák, Zeljenka, Filas, ako aj súčasná generácia Krák, Godár, Iršai, Krajči, Čekovská, Borzík, Kmiťová, Kittner a ďalší. Iniciovať chceme aj vznik nových diel, ktorých premiéry uvedieme v rámci BHS i koncertnej sezóny. Slovenský filharmonický zbor sa práve pripravuje na šesťtýždňové turné s Berlínskou filharmóniou s jej šéfdirigentom Kirillom Petrenkom. Na prestížnom medzinárodnom festivale v Baden – Badene uvedú spoločne nové naštudovanie Čajkovského opery Piková dáma, čo nie je bežný repertoár zboru. Rovnako aj orchester SF sa chystá na niekoľko zahraničných zájazdov do Rakúska, Nemecka i Dubaja, a to s viacerými zaujímavými sólistami. Potenciál vidím vo väčšom využití Slovenského komorného orchestra na domácich pódiách, pretože si uvedomujem, aké potrebné je vycestovať aj do regiónov. SKO je na to svojim komorným obsadením a širokým repertoárom ideálny. Ľudia, ktorí žijú mimo Bratislavy, túžia rovnako po kvalitných kultúrnych zážitkoch, čo som si uvedomoval, už keď som bol v Lúčnici. Kamkoľvek sme prišli hrať, všetci boli veľmi vďační a zároveň hovorili, že do ich miest a obcí len málokedy niekto taký príde. Slovenská filharmónia má veľmi dobrý medzinárodný rating, ale je rovnako dôležité, aby ho taký mala aj u domáceho publika.
Myslím si, že ľudia z regiónov majú aj trošku pravdu, keď to ako spätnú väzbu po vystúpeniach dávajú najavo. A pritom dokážu práve v regiónoch prejaviť obrovskú vďačnosť na koncertoch, nie je to tak?
Neuveriteľnú! Pre nich je to sviatok. V Piešťanoch v Dome umenia, ktorý bol počas môjho pôsobenia v Lúčnici v ostatných ôsmych rokoch našou organizačnou zložkou, sme zaviedli uvádzanie priamych prenosov z Metropolitnej opery. Ľudia na ne chodia slávnostne oblečení, vidia a počujú najznámejšie operné hviezdy a cítia sa, ako by boli naozaj prítomní v MET. Podobnú nadšenú atmosféru zažívame v rámci music festival Piešťany, ktorého dramaturgiu a organizáciu pripravujeme spoločne s pracovníkmi Domu umenia a predstaviteľmi Mesta Piešťany už tiež osem rokov. Publiku, ktoré prichádza do Domu umenia, sa tak naživo predstavia umelci, ktorých počas roka inak nie je možné na tomto pódiu vidieť a počuť. Po koncertoch je ich dokonca možné aj osobne stretnúť a prehodiť s nimi pár slov.
Hovorili sme však o mladom publiku. Ako ho teda chcete dostať do Slovenskej filharmónie?
Tých najmenších veľmi precízne pripravenou dramaturgiou koncertov s edukatívnym obsahom, ako som to zažil aj ja v mojich školských časoch. Veľmi dobre sa osvedčuje Hudobná akadémia pre školy, cyklus Rodinné koncerty, či Filharmonická škôlka, ktoré vynikajúco vedú moderátori Martin Vanek a Tomáš Boroš.
Určite! Je to skvelý projekt a pán Boroš ho robí mimoriadne dobre!
Vynikajúco! Videli ste ten program?
Samozrejme. Veď keď už počas lockdownu neboli možnosti, pozrela som si aj filharmonickú škôlku online a bola som nadšená. Deti treba od malička viesť k hudbe, čoho príkladom sú aj vypredané koncerty v Slovenskom rozhlase, dielo Peter a vlk sa veľmi ujalo, detské publikum sa učilo rozpoznávať hudobné nástroje, živo reagovalo…
V Slovenskej filharmónii by sme radi túto ponuku rozšírili, samozrejme, keď nám do toho nebude zasahovať covid. Vidím aj možnosť prizvať k tomu médiá. Verejnoprávna RTVS odsunula trochu na okraj prezentáciu klasickej hudby, čo ma mrzí, ale myslím si, že sa budeme vedieť dohodnúť. Chceme ponúknuť kvalitný program, ktorý sami produkčne a režijne aj vyprodukujeme. V takej podobe bude určite zaujímavejší a atraktívnejší aj pre televízne a rozhlasové spoločnosti.
Napokon, Slovenská filharmónia má streamované koncerty, postprodukčne upravené, vysokej kvality. Marek Piaček ich naživo strihá podľa partitúry, takže čo viac by si médiá mohli priať, nie?
To je bez debaty. Marek Piaček je špičkový odborník, hudobný skladateľ, dokonca môj bývalý kolega, flautista. Poznáme sa snáď 35 rokov, takže viem, že je profesionálny odborník, ktorý dokáže ustrážiť kvalitu. Preto chcem, aby sa mediálne výstupy našich umeleckých produkcií diali pod priamou gesciou a kontrolou Slovenskej filharmónie. A keď spomíname záujem mladého publika, tak si už roky uvedomujem, aké populárne sa stali koncerty filmovej hudby. Kedykoľvek, keď sa začne predávať sezóna a abonentky, sú to jedny z prvých koncertov, okrem vianočných, ktoré sa ihneď vypredajú, ba dokonca sa musia aj pridávať. Pritom si zoberme, že sa jedná vlastne o súčasnú hudbu žijúcich hudobných skladateľov. Tu je evidentná práve sila médií.
Je to správne ísť cestou takýchto koncertov? Chápem to ako komerčný produkt, ktorý dobre funguje, pretože aj to je úspech, keď dostanete tínedžerské publikum do Reduty. Často sa však 16-ročný človek mylne domnieva, že keď počul Star Wars, bol na koncerte klasickej hudby…
Viem, no je to zároveň možný prvý krok, aby aj mladý návštevník, ktorý s hudbou neprichádza do kontaktu zistil, že tá naša vážna hudba, zase až taká vážna nie je. Svojho času, keď Carreras, Domingo a Pavarotti začali spievať operné árie na štadiónoch, začali mať zrazu ľudia pocit, že keď počuli áriu Nessun dorma, tak poznajú celú Pucciniho Turandot. Bol to absolútny omyl, aj sa dokonca zistilo, že tento typ koncertov neprináša automaticky nové publikum do operných domov. Skôr boli magnetom marketingovo výborne prezentované mená spomenutých troch známych sólistov, ktoré ľudí priťahovali. Ja som však spomínal, že si publikum chceme vychovať a pripraviť inými typmi koncertov, aby hudbe dokázalo porozumieť. Koncerty filmovej hudby sú len doplnkom, bonusom k týmto edukatívnym projektom. Mladí ľudia, ak im hudbu správne a odborne profesionálne predstavíte, zostanú vždy až prekvapení, čo všetko je v nej možné započuť. Je to umelecký jazyk skladateľov, tlmočený umením špičkových interpretov publiku, na ktoré má nejako zapôsobiť, niečo im povedať a niečo emocionálne v nich vyvolať. Ak však diváci majú pochopiť v notách zašifrované posolstvo, potrebujú o hudbe a aj o jej autoroch vedieť viac. A veľmi silným momentom, ktorý úzko súvisí s intenzitou prežívania hudobného zážitku, je pre mnohých ľudí aj sociálny spoločenský aspekt. Ľudia chcú prísť do krásneho prostredia, zažiť pohodu, stretnúť svojich známych, zažiť spoločný emotívny zážitok, ktorý je ponúkaný z pódia. Niekto je viac nastavený na romantiku, iný na nostalgické a vážnejšie pocity, no poznám viacerých, ktorí vyhľadávajú až vrcholne dramatickú, tvrdú hudbu. Sú to často ľudia, ktorí v ich povolaniach zažívajú veľké napätie a stresy, či mimoriadnu zodpovednosť, ktoré potrebujú takto uvoľniť. Sú to zaujímavé javy, Je veľmi zaujímavé ako funguje ľudská psychika a emócie. Viem, že veľmi mladý človek nie je príliš trpezlivý, a preto lepšie a ľahšie vníma skôr kratšie a jednoduchšie skladby. Užiť si však náročnú, hodinovú symfóniu, nehovoriac už o niekoľkohodinových operách, to už chce zrelých a skúsených divákov, vzdelaných v tejto oblasti, aby si mohli takýto zážitok vychutnať.
A ďalšia vec, ako tie informácie k mladým ľuďom dostať? Pán šéfdirigent Raiskin pre náš portál v rozhovore povedal, že v Redute znie oznam pred každým koncertom, aby si ľudia vypli mobilné telefóny. Je za to, aby si ich pred koncertom zapli, prečítali si o Leningradskej symfónii Šostakoviča, kde mala premiéru, za akých okolností vznikala, skrátka, za využitie moderných technológií. Váš postoj je aký?
Je to ďalšia z tém, na ktorých chceme s mojimi kolegami pracovať a rozvinúť ich. Rozšíriť tú mieru interakcie medzi hľadiskom a javiskom. Zažil som niečo také v Radio City Hall v New Yorku a bol to fantastický projekt. Ľudia dostali elektronické náramky a v určitých chvíľach komunikovali priamo s tým, čo sa odohrávalo na javisku. Boli zatiahnutí do deja. To chceme aplikovať práve pri koncertoch pre mladých, kde je to súčasť hry. Rovnako sú myslené aj mobilné telefóny, ktoré doplnia informácie napríklad o Šostakovičovi, ako to spomínal pán šéfdirigent Raiskin. Určite však nechceme prejsť na model, že nám budú pri koncertoch zvoniť, či hrať mobily, alebo iné zariadenia.
Už aj skutočnosť, že pán Raiskin prináša nový repertoár, okrem ruskej hudby, napríklad aj Sibelia, krásne diela, ktoré orchester hral predtým len zriedka alebo vôbec. Aj Silvester pred dvoma rokmi, ktorý dramaturgicky pripravoval práve šéfdirigent Raiskin, bol iný, nie v duchu viedenskej tradície valčíkov. Súhlasíte s jeho koncepciou?
Je to len dobre, lebo opakovanie toho istého, čo je vo Viedni by bolo zbytočné.
Zo strany ministerstva bolo kultúrnym inštitúciám navrhované šetrenie, pri znížení rozpočtu. Viete si predstaviť, že by ste škrtli zopár huslistov, violistov alebo kontrabasistov, aby ste šetrili?
Už som to spomenul, že práve o tom začíname intenzívne rokovania s našim zriaďovateľom, kde sa zdá, že nájdeme pochopenie. Škrtať niektoré zložky orchestra, ani zboru jednoducho nie je možné. Orchestre a ich obsadenia sa vyvíjali dlhé storočia a sú predsa nastavené podľa partitúr, ktoré interpretujú. Viete si predstaviť, že by niekto prišiel s požiadavkou, že na majstrovstvách sveta vo futbale nechá hrať svoj tím v počte len osem, či menej hráčov? To by nikoho ani nenapadlo a ani by to nebolo akceptované. Ani v hudbe nemôžeme robiť také neprofesionálne ústupky.
Čiže budete v tejto veci nekompromisný? Pod tlakom sa ocitla nielen Slovenská filharmónia, ale aj Slovenské národné divadlo, konkrétne, orchester Opery SND…
Určite. A takisto sa môj postoj nezmení v tom, v akej pozícii má byť Slovenská filharmónia. Je to erbová reprezentačná umelecká inštitúcia, ktorá má mať také atraktívne podmienky, aby sa do nej snažili dostať tí najlepší. Len tak dokážeme udržať vysoko kvalitnú a aj v európskom a svetovom meradle konkurencie schopnú umeleckú inštitúciu. Samostatné zákony NR SR sú len o dvoch takých organizáciách, a to o Slovenskej filharmónii a o SND. To aj potvrdzuje ich mimoriadne postavenie v našej spoločnosti.
Napriek tomu, že vstupuje do hry aj výrazná inflácia, rozpočty sa znižujú. Ak by sa stalo, že by na Vás tlačili, aby ste zamestnancom znížili platy, súhlasili by ste s takýmto návrhom?
Nie, s takýmto návrhom by som nemohol súhlasiť. Okamžite sa to odrazilo na znížení kvality. A to predsa nemôže byť nikdy cieľom našej práce. Práve naopak, podmienky je teba vytvárať stále lepšie, aby kvalita narastala. Hráči Slovenskej filharmónie majú, v zmysle už pred rokmi aplikovaného projektu profesora Lapšanského, podstatne vyššiu záťaž a viac výkonov ako všetci ostatní v iných telesách v tejto oblasti na Slovensku. Takže aj o niečo vyššie mzdové prostriedky nie sú samoúčelné len v dôsledku mimoriadneho postavenia SF, ale sú podložené vyšším počtom odohraných služobných frekvencií.
Dnes už sa situácia mení, postupne sa otvárajú koncertné sály, aj keď sa môže hrať len s 50-percentnou naplnenosťou sál. Boli ste už na prvých koncertoch. Ako ste sa cítili?
Vnímal som hlavne radosť ľudí, ktorí sa úprimne tešili. Hovorili mi, že už doma viac nemôžu sedieť. Na konci koncertu sa všetci postavili a spontánnym standing ovation podporili ten svoj orchester. Kultúru potrebujeme ako soľ. Je to jeden z najdôležitejších aspektov každej vyspelej spoločnosti. Vidíme nárast agresívneho správania, zbytočného vulgarizmu, napätia, to všetko je absencia kultúry. Kultúra je hygiena spoločnosti. Je to potešenie pre dušu. Musíme mať kultúrne zážitky, pretože inak spoločnosť skončí. Zvlčí. Nedá sa len chodiť do potravín a myslieť si, že stačí uspokojiť tie základné pudy. To je strašne málo a pre plnohodnotný život to vôbec nestačí.
Nie nadarmo sa o hudbe hovorí, že sú to schody do neba…
Presne tak.
S kvalitou súvisia možno aj zahraničné turné a koncerty, na ktorých vystupuje aj orchester Slovenská filharmónia. S čím to podľa Vás súvisí, že orchester hrá na zahraničných koncertoch lepšie, podáva výkony s väčším nasadením? Možno tam funguje viac adrenalínu, pocit zodpovednosti a konkurencie? Je v zahraničí lepšia príprava? Doposiaľ sa o tom len hovorilo, no nedávne koncerty z Dubaja boli aj streamované a potvrdilo sa, že aj filharmonici podali mimoriadne kvalitný výkon…
Nemyslím si, žeby hrali inak tu a inak na zahraničnom zájazde. Z vlastnej skúsenosti viem, že profesionálny hudobník nechce nikdy podať zlý výkon, naopak, svoj vysoký štandard si zastane vždy s rovnakým nasadením. No atmosfére vie niekedy veľmi pomôcť osobnosť, aká pred orchestrom stojí. Či už sólista, alebo dirigent. Pozvanie na prestížny festival v Dubaji dostala SF na základe dobrých kontaktov šéfdirigenta pána Raiskina s organizátormi tohto podujatia. V RTVS bol odvysielaný o účinkovaní SF na tomto festivale aj veľmi pekný dokumentárny film. So Slovenskou filharmóniou tam účinkovali tí najlepší svetoví sólisti, ako Rudolf Buchbinder, považovaný dnes snáď za najlepšieho interpreta klavírnych diel Ludwiga van Beethovena na svete. Ďalšími boli sólo klarinetista Berlínskej filharmónie Andreas Ottensamer, huslisti Gil Shaham a Daniel Hope. To sú všetko top mená. A áno, takí dokážu aj vyprovokovať teleso k mimoriadnym výkonom. Z mojich čias, keď som ešte pôsobil ako flautista v medzinárodnom filharmonickom orchestri vo Viedni, si pamätám, keď prišiel s nami účinkovať Plácido Domingo s Angelou Gheorghiu, akú navodili povzbudivú a optimistickú atmosféru už len svojim príchodom.
Neprebrali sme ešte problém filharmonického zboru, ktorému už čelil profesor Lapšanský. Informoval, že mnohí členovia nie sú očkovaní a práve tí šírili covid. Aj preto musel byť zrušený Onegin vo Viedni, no Vy ako generálny riaditeľ sa ocitáte v nemilej situácii. Nemôžete zamestnancovi prikázať, aby sa očkoval, zároveň zamestnanec pôsobí v kolektíve a ohrozuje ďalších kolegov. Ako túto situáciu plánujete riešiť?
Je to veľký problém v dnešnej dobe, ktorému čelíme už dva roky. Slovenský filharmonický zbor je pred veľkým, až by som povedal jedným z najvýznamnejších turné svojej histórie. Dostal ponuku od Berlínskej filharmónie na účinkovanie na festivale v Baden-Badene, v inscenácii Čajkovského opery Piková dáma. Nastala situácia podobná tej, ako pri účinkovaní vo Viedenskej štátnej opere pred niekoľkými mesiacmi. V Nemecku totiž práve nariadili opatrenia, ktoré nepripúšťajú, že by mohli účinkovať neočkovaní umelci. Je to prísne, no vidíme aj prísnejšie, napríklad Rakúsko, ktoré teraz nariadilo povinné očkovanie všetkým jeho obyvateľom. Buď to teda budeme akceptovať a môcť v tom režime aj pracovať a existovať, alebo to niekto nebude akceptovať a bude si musieť zvoliť inú cestu. Nemôžeme však u nás nikoho na očkovanie nútiť, je to výber dobrovoľný, len s rizikom, že dotyčný už nebude môcť robiť povolanie profesionálneho speváka, či hudobníka, podávajúceho kolektívny výkon. Keďže nikto z našej oblasti nie je zároveň aj profesionál v medicíne a na Slovensku, ale aj inde, mnohí silno podliehame dezinformáciám a hoaxom šírenými cez internet, tak som na objasnenie detailov a možných dôsledkov očkovania skúsil zvoliť nasledovný postup. Ešte pred turné prísť za členmi zboru a sprostredkovať im všetky dostupné informácie pomocou prednášky profesionálneho špičkového lekára. Pozval som si môjho veľmi dobrého priateľa, primára onkológie, pána doktora Jozefa Šufliarskeho, ktorý je aj medzinárodne uznávanou kapacitou v tejto oblasti. Požiadal som ho, aby k nim prehovoril ako profesionál svojho odboru k profesionálom z iného odboru. A bol absolútne perfektný. Jeho prednáška bola v pokojnom duchu, vysvetlil základné pojmy, ochotne odpovedal na položené otázky, poradil a dokonca vyjadril aj svoj veľký obdiv ku kultúre, ku ktorej má vzťah od malička, keďže je pravidelným návštevníkom koncertov v Redute. Nikoho do ničoho nenútil, ani nepresviedčal, uvádzal iba podložené fakty. Na konci zožal taký aplauz, akoby práve dokončil perfektný sólistický výkon na pódiu.
Ale treba Vám uznať, že myšlienka s odbornou prednáškou pána doktora Šufliarskeho je výborný krok…
Je to dobrá a férová cesta, ako našim umelcom sprostredkovať poctivé overené informácie priamo z profesionálneho zdroja, aby nemuseli byť v neistote a podliehať rôznym zavádzajúcim fámam.
Vráťme sa záverom rozhovoru späť k hudbe a k organizačným zmenám, ktoré plánujete. BHS je etablovaný, navštevovaný festival. Plánujete nejaké zmeny?
Je to náš najvýznamnejší festival na Slovensku, ktorý je aj zároveň členom Európskej asociácie hudobných festivalov (EFA). Je veľmi dôležité ho zachovať v jeho dnešnej podobe. Budúci ročník už je zazmluvnený a ako vždy, je tam veľa krásnych hudobných projektov. Chcel by som k pani PhDr. Izabele Pažítkovej postupne pozývať na spoluprácu aj mladších perspektívnych spolupracovníkov s novými nápadmi, ktorí budú súčasťou externého rozšíreného tímu. Pani Izabela Pažítková je vynikajúca profesionálka, ktorá má mnoho kontaktov a je rozumné, aby sa tí mladší, menej skúsení od nej čo najviac naučili. BHS je v prvom rade vyprofilovaný špičkový medzinárodný interpretačný festival a je potrebné, aby takým aj zostal. Aby v jeho rámci mohli aj ďalej v Bratislave vystupovať najlepšie telesá, komorné zoskupenia, ale aj dirigenti a sólisti, ktorých nemáme možnosť zažiť počas riadnej sezóny.
Vo Vašej koncepcii ste predstavili aj implementáciu Domu umenia v Piešťanoch do Slovenskej filharmónie. Máte predstavu, ako to zrealizujete a prečo tento krok?
Považujem to za jednu z ťažiskových vecí, ktorú chcem priniesť naspäť do Slovenskej filharmónie. Naspäť hovorím preto, lebo práve SF bola zhotoviteľom a garantom stavby Domu menia v Piešťanoch. Budovu navrhol významný slovenský architekt Ing. Ferdinand Milučký a do užívania ju SF dostala v roku 1980. Je to ikonická stavba a najmä je to profesionálne pripravený kultúrny dom, ktorý bez problémov pojme také početné telesá, aké filharmónia má. A nielen veľký orchester, zbor, aj podujatia scénické, divadelné, tanečné a ďalšie, môžu byť bez problémov a obmedzení zrealizované na tejto scéne. Od začiatku 90. rokov mal Dom umenia rôznych správcov. V ostatných ôsmych rokoch to bol Umelecký súbor Lúčnica, do ktorého organizačnej štruktúry DU teraz patrí. Pôvodne išlo o prechodné obdobie päť rokov, čo však predĺžil covid. V podstate však Lúčnica až také veľké priestory nikdy nepotrebovala a ani nemohla využívať viac, ako 2 – 3 do roka, nakoľko jej tréningy a skúšky, sú vzhľadom k členskej základni študentov, viazané výlučne na Bratislavu. Pre spoluprácu sme sa však vtedy rozhodli preto, že som poznal tamojší tím vynikajúcich a oddaných pracovníkov, vedený riaditeľkou PhDr. Editou Bjeloševičovou, na ktorých sa vždy dá spoľahnúť. Podarili sa nám pekné projekty, ako digitalizácia filmovej techniky, oprava sedadiel, spopularizovali sme hudobný festival, spolupracujeme s filmovým festivalom Cinematik a pri ďalších podujatiach vrátane premietania umeleckých filmov, či už spomenutých prenosov z MET, mnohé ďalšie festivaly a rôzne podujatia. Je to obohatenie kultúrneho života mimobratislavského regiónu. Keď som sa pripravoval na výberové konanie do SF, zdalo sa mi úplne logické prísť s myšlienkou, aby sa do Slovenskej filharmónie Dom umenia vrátil. Je len málo miest, kde telesá SF budú môcť účinkovať aj v budúcnosti, na čo je ale práve Dom umenia výborne dimenzovaný a pripravený. Je tam spoľahlivý tím, s možnosťou ďalšieho rozvoja, rozpočet je samostatný a nie je závislý na inej inštitúcii a miesto má veľmi dobrú perspektívu aj rozšírenie ďalších aktivít. má dobrý rozpočet a výborný tím, vidím dokonca možnosti na rozšírenie o prácu s mladými ľuďmi. Piešťany boli aj v minulosti hostiteľom mládežníckych stretnutí, VŠMU tam pravidelne hrá so svojimi študentmi a otvárajú sa aj možnosti iným umelcom, ktorí navštívia Slovensko a chcú vystúpiť ešte na ďalšej scéne mimo hlavné mesto. Vidím veľkú logiku v tom, ak bude Dom umenia v organizačnej zložke Slovenskej filharmónie, keďže tá má oveľa viac možností, ako ho spravovať a rozvíjať. Popri tom však budú otvorené dvere pre každý kvalitný žáner a teleso, ktoré bude mať záujem o účinkovanie na tejto scéne. Aj tu platí čo povedal už pred rokmi prof. Štefan Nosáľ: „Každá kultúra je dobrá, keď je dobrá.“ A práve takú si želáme my i publikum v Piešťanoch, Bratislave, Košiciach, či kdekoľvek inde na svete.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus
