Prof. Marian Lapšanský – meno, ktoré sa uvádza samo. Vynikajúci klavirista s bohatou koncertnou a organizačnou skúsenosťou. Meno, ktoré pozná celý svet a ktoré reprezentuje našu krajinu od Japonska po Latinskú Ameriku. Klavírny virtuóz zavítal s programom klavírneho recitálu na 69. ročník hudobného festivalu v Piešťanoch.
Koncert v Dome umenia Slovenskej filharmónie si nenechali ujsť mnohí ctitelia klasickej hudby. Pestrý a vnútorne citlivo konzistentný repertoár koncertu čerpal z diela Johannesa Brahmsa, Edvarda Griega, Johanna Sebastiana Bacha a Franza Liszta. Na otázku, ako zvláda vo svojom veku tak náročný klavírny repertoár, odpovedal prof. Lapšanský odkazom na legendu romantickej klavírnej hry Arthura Rubinsteina, ktorého sa vo vysokom veku pýtali na nevyčerpateľný zdroj vitálnej energie. A Rubinstein odpovedal: akáže svieža energia v pokročilej starobe? Ale keď som mal osemdesiat, to boli vitálne časy!
DU SF: V minulosti ste, okrem mnohých Vašich aktivít, pôsobili aj v Nadácii Jána Cikkera. Nedávno vyšla krásna knižka – výber z korešpondencie prof. Cikkera s jeho mamičkou, v ktorej sa skladateľ vyznáva z lásky k hudbe. Tú zásadne podnietilo práve rodinné prostredie a špeciálne jeho vzťah s matkou. Ako to bolo vo Vašom prípade?
Marian Lapšanský: Aj v mojom prípade bolo formačné rodinné prostredie, ale aj atmosféra krásneho detstva v rodnom Tisovci. Moji rodičia boli učitelia a tí museli vedieť hrať na hudobný nástroj. V časoch bez televízie a iných lákadiel trávila generácia mojich rodičov čas muzicírovaním – rodičia hrali v miestnom orchestri, otec bol organistom v miestnom kostole, mamička sa venovala spevu. Dokonca na škole založila ženský spevokol, jeden z najkvalitnejších v regióne, ktorý potom 20 rokov viedla a dirigovala. Otec tiež spieval v najstaršom robotníckom spevokole na Slovensku. Dokonca aj brat, nie príliš muzikálny, musel hrať na husle v miestnom orchestri. Oproti škole bola v hostinci väčšia sála, kde otecko cvičil s orchestrom a tam som začal hrať aj ja. Špeciálne ma vtedy oslovila nebesky krásna a upokojujúca hudba, o ktorej som neskôr zistil, že to bola hudba Mozartova.
DU: Viem o tom, že práve Mozart je Vašim obľúbeným skladateľom. V Dome umenia SF v Piešťanoch ste však publiku ponúkli krehké, hlboko intímne Fibichovo vyznanie sa z lásky k žene. Uviedli ste výber skladieb z intímneho hudobného denníka skladateľa. Aký je Váš vzťah k Zdeňkovi Fibichovi a jeho hudbe?
ML: Musím sa priznať, že som nemal k Fibichovi nejaký špeciálny vzťah. V klavírnej tvorbe nie je u nás, ale ani vo svete preferovaným autorom. Skôr sa v koncertných sálach uvádza ako skladateľ melodrámy vysokej úrovne s kvalitnou opernou a symfonickou tvorbou. K Fibichovi som sa však dostal zvláštnou cestou: oslovili ma totiž z vydavateľstva Supraphon, že objavili v hudobnom archíve jeho partitúry a či by som sa na ne nepozrel. Hoci išlo o klavírne miniatúry, veľmi ma zaujali svojim koncentrovaným emocionálnym výrazom. Takto som u Fibicha objavil dielka síce výrazovo úsporné, zato však plné nevšednej poetiky, krehkej intimity a nesmiernej krásy. Zdeněk Fibich vedel v hudbe úspornými prostriedkami vyjadriť hĺbku emócií. Supraphon postupne objavoval ďalšie notové záznamy, takže nakoniec som s Fibichom strávil dva roky a nahral 12 CD albumov. Takto som pre seba i pre publikum objavil vnútorne bohatého skladateľa obdareného neskutočnou imagináciou a úžasným talentom. Na piešťanskom festivale uvádzané Fibichove Nálady, dojmy a upomienky sú podľa môjho názoru nesporne kvalitným dielom na úrovni Schumannových Detských scén a ďalších hudobných klenotov.
DU: Výnimočným zážitkom pre hostí koncertu v Dome umenia bolo aj uvedenie Francúzskej suity Johanna Sebastiana Bacha. Pokiaľ viem, Bach nie je stálicou Vášho repertoáru. Čím si Piešťany zaslúžili toto premiérové uvedenie?
ML: Viete, Bachovi sa venujem celoživotne, ale z úcty, ostychu alebo z rešpektu k veľkosti génia nehrávam na koncertoch jeho dielo. Tiež som si nebol istý, či dokáže Bachova hudba vzbudiť u poslucháčov vášeň. Prosto – bál som sa ho. Rokmi som si však uvedomil, že je to chyba. Hral som si totiž Bacha len tak sám pre seba a uvedomil som si celú tú nádheru, ktorá zahŕňa vo svojom zárodku všetko čo neskôr v hudbe prišlo – romantiku, klasicizmus, impresionizmus… Okrem toho nerád hrám z nôt a interpretovať Bachovu hudbu spamäti je veľmi náročné. Takže Bachovu hudbu znovu objavujem a verím, že aj piešťanské publikum krása jeho Francúzskej suity oslovila.
DU: Pán profesor, ste laureátom Európskej ceny Gustava Mahlera. Čím si vysvetľujete neutíchajúci, dokonca rastúci záujem o Mahlerovu tvorbu a to nielen u európskeho publika?
ML: Už ako riaditeľ Slovenskej filharmónie som si všimol, že publikum pociťuje istú nedôveru voči Mahlerovi, možno kvôli rozľahlosti jeho symfónií, podobne však nedôverovalo dielu Richarda Straussa, ale aj Šostakovičovým symfóniám či Brucknerovi. Títo veľkí skladatelia celovečerných symfónií možno práve náročnosťou svojich titanských diel do istej miery odrádzali návštevníkov koncertov. Myslím si, že práve rastúca dôvera k Slovenskej filharmónii, dôvera v jej kvalitnú dramaturgiu postupne vychovala poslucháčov náročných symfonických diel. A úspešne, lebo dnes mnohí urobia všetko pre to, aby dostali lístky na Šostakoviča. Vidíte, dnes Gustav Mahler patrí medzi najobľúbenejších skladateľov, ktorých dielo uvádza Slovenská filharmónia.
DU: Hosťovali ste, popri domácich a českých orchestroch, aj s mnohými prestížnymi zahraničnými telesami. Koncertujete nielen na kontinente, ale doslova po celom svete. Prispôsobujete svoj koncertný program špecifikám domáceho publika?
ML: Skôr je to tak, že ponúkam publiku svoj repertoár, v ktorom príležitostne obmením niektoré časti na objednávku. Skôr na začiatku kariéry som vychádzal v ústrety pozývajúcej strane. Napríklad na mojom prvom turné so Slovenskou filharmóniou v Japonsku v roku 1980 si okrem Griega vyžiadali aj monumentálny 2. klavírny koncert Sergeja Rachmaninova. Ako mladý klavirista som si na to trúfol, išiel som do toho, ale bolo to obrovské sústo. Nakoniec to dobre dopadlo a my sme sa v Japonsku uviedli naozaj výborne. Turné bolo vysoko oceňované a do Japonska som sa potom vrátil aj s filharmóniou ešte mnohokrát. Ale ten Rachmaninovov klavírny koncert vo mne doznieva dodnes.
DU: Je pre Vás ako navýsosť skúseného klaviristu v koncertnej praxi ešte nejaká umelecká výzva? Po čom v hudbe túži prof. Marian Lapšanský?
ML: Možno to bude znieť obyčajne, ale túžim po tom, aby som sa nemusel vzdať klavíra. Aj keby som mal hrať len pre seba, som ochotný priniesť pre klavírnu hru akúkoľvek obetu. Viete, ja som sa posledných 30 rokov venoval hlavne organizačnej činnosti a to bol čas na úkor klavíra. A vždy, keď sa na začiatku koncertu otvorí opona, mám intenzívny pocit, že práve teraz nestrácam čas, že môj život sa napĺňa a tohto pocitu sa už nechcem vzdať.
DU: Ste lektorom majstrovských kurzov na Slovensku i v zahraničí. V pamätnom roku 1989 ste založili a počas doby trvania až do roku 1999 organizovali 11. ročníkov Medzinárodných interpretačných kurzov pre mladých interpretov v Piešťanoch. Možnosti štúdia v zahraničí i koncertných príležitostí pre mladých hudobníkov vo svete sa odvtedy významne rozšírili… Zmenilo sa niečo v klavírnej pedagogike a prístupe mladých talentovaných umelcov k hudbe od tých čias?
ML: Globalizácia vo svete postupne rozpúšťa fenomén hudobných národných škôl. Európske hudobné univerzity sú plné študentov z Ázie a Ameriky. Pedagógovia učia zároveň v mnohých svetových metropolách. Týmto sa stierajú isté špecifické rozdiely v interpretácii hudby. Zdá sa mi, že dnes silnie tlak na technickú dokonalosť zvládnutia diela. Nič proti tomu, ale rovnaký význam prisudzujem aj duševnej hĺbke uchopenia diela, kde sa pred nami otvárajú nové kontinenty a neprebádané hlbiny. Od Bacha k Schumannovi, Stravinskému a Prokofievovi máme v hudbe stále čo objavovať. Priznám sa, že až teraz viem korigovať svoje tempá, pretože ako každý mladý hudobník aj ja som sa usiloval o brilanciu hry, unikal mi však myšlienkový obsah diela. A mám obavu, že kladením dôrazu na virtuozitu interpretácie môžu hlbiny filozofického odkazu autora zostať zahalené.
DU: Ste iniciátorom viacerých domácich i medzinárodných klavírnych súťaží, členom súťažných porôt a hosťom mnohých prestížnych hudobných festivalov. Aký je Váš vzťah k tomu piešťanskému?
ML: Vnímam to tak, že každý festival je prezentáciou kultúrnosti národa, je to extrakt toho najlepšieho čo vieme publiku ponúknuť. Festival nemá ambíciu nahradiť každodenný kultúrny život, ktorý potrebujeme na to, aby sme dokázali žiť vo svete v harmónii. Festival je výrazom hrdosti sebavedomého národa, je to náš odkaz svetu a výzva k ďalšej tvorivej konfrontácii. Festival je príležitosťou postaviť sa vedľa ďalších kultúrnych tradícií, ktoré robia svet krásnym miestom pre život. A medzinárodný hudobný festival v Piešťanoch túto ambíciu napĺňa už neuveriteľných 69 rokov.
Pán profesor, ďakujeme za hudbu, ktorou ste potešili hostí hudobného festivalu a koncertného života v Piešťanoch. Želáme Vám veľa inšpirujúcich chvíľ s hudbou a už teraz sa tešíme na septembrové stretnutie pri komornom koncerte Bratislavských hudobných slávností v Dome umenia v Piešťanoch.
Peter Rusnák (DU SF)
Foto: Viktor Vrábel
