Selfie´s (po slovensky svojky), teda fotografie, na ktorých fotíme sami seba v súčasnosti ovládajú naše mobily, tablety, aj naše psyché. Niet dňa , kedy sa neobjaví na sociálnych sieťach nejaké to „selfíčko“, niet človeka, ktorý by si ho aspoň raz v živote neurobil. Mnohí ich obľubujú, niektorí „hejtujú“, ako to už pri všetkých (technických aj progresívnych) vymoženostiach aj ošiaľoch zároveň, býva. Pamätám si, ( keď sa nám ešte o mobiloch ani zďaleka nesnívalo), ako sme na dovolenkách a služobkách fotili „svojky“ klasickým fotoaparátom, ktorý disponoval filmom a neskôr sa vyvinul v digitál. Priznávam, som fotiaci maniak. Vždy som milovala fotenie a tak sa mi postupne podarilo natrénovať ten správny moment, smer, sklon, uhol , aby sme nemali vo výsledku na fotke len pol hlavy, prípadne žiadnu. Pri digitálnych foťákoch sme už mali kontrolu a nepodarky sa dali vymazať. Ale pri klasických filmoch sme museli vydržať občas aj dva týždne, kým nám ich v servise vyvolajú a s napätím sme čakali na prekvapká s rizikom, že keď sme sa netrafili, tak holt – náprava nie je možná. Avšak, práve tie nepodarky nás najviac pobavili a niekedy mali vážne slušnú umeleckú úroveň. Ono povestné „kouzlo nechtěného“ malo čosi do seba. „Pokazené“ fotky , alebo aj životné chyby sa nedajú opraviť, ale dá sa z nich poučiť a po čase dokonca možno aj potešia.
V našej desivo lákavej a pohodlnej digitálnej súčasnosti môžeme vlastné fotochyby cizelovať do detailov, X-krát vymazať , zopakovať, aplikáciami upraviť na tú najdokonalejšiu kvalitu podľa individuálneho vkusu. Do vlastných portrétov sa vniesla sterilná krása , účelová dekoratívnosť, ale vytratila sa z nich pravda a náhodilá kreativita.
Bolo by možno jednoduché zadefinovať, že selfie fotky sú výsadou mladej generácie, alebo detí, ale nebolo by to pravdivé tvrdenie. „Selfíčka“ akoby nemali cieľovku. Cieľovka sú všetci bez ohľadu na vek , pohlavie, postavenie, profesiu, národnosť, orientáciu, inteligenciu, cítenie. Akoby nás selfie spojila do jednej obrovskej celosvetovej narcistickej rodiny, kde všetci môžeme byť neodolateľne príťažliví, kde sme všetci zrazu hercami pred vlastnou kamerou vo vysokej miere vedomej štylizácie , aj vo vysokom rozlíšení. Dobrovoľne a sebavedome sa ponárame do akejsi globálnej samoľúbosti – tí, ktorí sú so sebou spokojní a radi sa exhibicionisticky predvedú pred zrkadlom, pred sebou samými, aj pred svetom a paradoxne aj tí, ktorí so sebou spokojní nie sú, ale akoby sa aj komplexy dali jedným „klikom“ vymazať a odprezentovať svetu „inú“ dokonalejšiu tvár. Mnohých zo selfíčok v realite ani nespoznáme, alebo naopak.
Nech už je to akokoľvek, Peter Žanony svojou najnovšou tvorbou reaguje práve na fenomén selfíčiek. Nie preto, že by bol tak nadmieru kritický voči svetu a súčasnosti, ale skôr možno preto, že selfie mánii sám prepadol. Jeho selfíčka sú na sociálnych sieťach dotiahnuté do detailov , do fáz a do intimity. Peter Žanony nás takmer dennodenne prostredníctvom selfies informuje , kde sa práve nachádza, ako maľuje, čo , kde a s kým obeduje, zaznamenáva dokonca aj trasu potravy na príbore medzi tanierom a ústami , aj stav taniera pred a po „akcii“. Sú to aktuálne informácie o konkrétnych momentoch jedného života svetu. Jeho selfie dokumentácia sa stala takmer posadnutosťou a zrejme nutne musela vyústiť aj do tvorivej polohy. Možno teda oslavne tvrdiť , že jeho vlastná selfie mánia vyprofilovala niečo nadmieru kreatívne a mala pozitívny význam a dopad na jeho výtvarné snaženie a výstupy. Ojedinelá závislosť, ktorá sa pretransformovala do umeleckej tvorby.
Peter Žanony sa narodil 27.4. 1962 v Bratislave . V rokoch 1978 – 1982 študoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave – odbor rezbárstvo. Až do emigrácie do vtedajšieho Západného Nemecka žil na Devíne a prvý kontakt s dlátom ako drevorezbárskym nástrojom získal už ako deväťročný u známej insitnej umelkyne Márii Žilavej. V roku 1982 sa usadil v meste Bayreuth a začal pracovať ako grafik v rôznych reklamných agentúrach, okrem toho aj ako reštaurátor na Bayreuthskej univerzite. Tu sa stal aj členom umeleckej výtvarnej skupiny „Art Schmiede“. V tom čase mal ateliér, v ktorom tvoril sochy a maľoval olejom až do obdobia narodenia dcéry Salome. Vtedy techniku maľby zmenil práve kvôli nej na akryl. Po rozchode s matkou svojej dcéry a následnom presídlení do Mníchova pracoval ako dekoratér. V Mníchove navštevoval Akadémiu Wildner, kde sa naučil pracovať s rôznymi grafickými programami. Po ukončení tohto štúdia začal pracovať ako grafik pre jednu renomovanú obchodnú firmu , kde pôsobí dodnes. Ako to už v takýchto prípadoch býva, je známejší v zahraničí, než doma.
Na začiatku svojej tvorby skúšal Peter Žanony rôzne štýly, no najviac sa našiel v „ pop arte“. Takto vytvorené obrazy mali v Mníchove na výstavách mimoriadny úspech. Maľbe sa venuje v Nemecku, sochárskej práci z dreva prevažne na Devíne neďaleko Bratislavy, kde má svoj sochársky ateliér. Prierez celoživotnej tvorby sa rozhodol predstaviť vo svojom rodisku v Bratislave a následne aj v iných mestách na Slovensku, kam sa uvažuje v najbližšom období vrátiť.
Autor „selfíčka“ maľuje na plátno a vytvára tak sériu trvalých „fotoobrazov“, ktoré sa nedajú zmazať ako fotka z mobilu. Je to kolekcia portrétov jeho rodiny, priateľov , známych, ale aj ľudí, čo ho nejakým spôsobom zaujali, alebo inšpirovali, čo zaručuje vysokú pravdepodobnosť, že aj niektorí z vás sa v obraze nájdu. Tváre , alebo ak chceme ostať v hantírke facebooku – „fejsy“ , zobrazuje v rôznych polohách , situáciách, po častiach, aj v celku, z rôznych uhlov – zo spodu, zvrchu, zboku, využíva celý diapazón možností, ktoré poskytuje manipulácia fotoaparátu v mobile a register týchto prikrášľujúcich a zároveň deformovaných pohľadov narcistickej optiky jednotlivca i ľudstva prenáša na plátno s odstupmi, perspektívami i detailami. V maľbe aplikuje výraznú škálu farieb, ktorá spolu s grafickým výrazom evokuje štýl ním obľúbeného pop artu. V ploche obrazu sa často a opakovane objavuje dekoratívny detail grafického charakteru, ktorý je raz povýšený na ornament v pozadí, alebo je priamo implantovaný do jednotlivých tvárí, kde touto „geometrickou kerkou“ umelec „tieňuje“ hĺbku detailov.
Z maliarskej tvorby sú najpozoruhodnejšie snáď najnovšie diela portrétov rodiny, priateľov, kamarátov, známych, alebo jednoducho už spomenuté tváre, ktoré autora zaujali (Pán Jozef, Júlia, Lemmy). Portréty maľuje en face , ale aj z profilu, zväčša sa tváre „nezmestia“ do rámu, vychádzajú z plochy, akoby ich autor „zoomoval“ v snahe najviac nám priblížiť detail a navodiť dojem samofotenia.
Samostatnou sériou sú možno aj trochu kontroverzné a provokatívne autoportréty, v ktorých Žanony zobrazuje seba v jednotlivých emočných rozpoloženiach na hranici narcizmu , ktorý možno zámerne, (možno podvedome) „kradne“ z trendov sociálnych sietí. Sú to, ako sme ich nazvali, „maľované selfíčka“, v ktorých zachytáva konkrétne súčasné momenty vlastného vnútorného života a je to zároveň aj akási autoterapia, v ktorej je skrytý proces umelcovej premeny, ako aj fascinácia znovuzrodenia.
Peter Žanony predstavuje svoje Maľované selfíčka v Divadle Malá scéna STU – na mieste , kde je hra, štylizácia, pretvárka a fabulácia prirodzená , zámerná až žiaduca. Vnáša do konkrétneho divadla, nekonkrétne a globálne „divadlo života“ , kde sa (žiaľ) hra, štylizácia, pretvárka a fabulácia neprirodzene dostali. Expozícia disponuje dvomi protichodnými fenoménmi – dá sa chápať ako kritika súčasných civilizačných neduhov, zlozvykov, návykov, závislostí , ktoré môžu viesť až k psychickým deformáciám a odrážajú povrchnosť momentálnej každodennosti generácie 21. storočia , ale zároveň ( a nazdávam sa, že táto definícia na autora sedí viac) je to automatická reakcia na trendy charakterizujúce digitálnu súčasnosť, ktorá autora samého fanaticky fascinuje. Nech už si vyberieme ktorúkoľvek z týchto alternatív, som presvedčená o tom, že z tejto výstavy takmer nikto neodíde bez nejakého toho „selfíčka“. A možno by nebolo od veci zadovážiť si aj nejaké to maľované.
Na vernisáži výstavy v Divadle MS STU dňa 24. mája bol odpremiérovaný dokument o autorovi Petrovi Žanonym , s ktorým sme sa na javisku aj rozprávali spolu s jeho dcérou Salome a jeho kamarátom sochárom Jánom Ťapákom. Večer návštevníkom spríjemnil muzikant Peter Luha svojim spevom a famóznou hrou na gitare. Výstava potrvá do konca júna 2018.
BARBARA BRATH, kurátorka výstavy
