Boli sme na Záverečnom koncerte 52. sezóny Štátnej filharmónie Košice s odchádzajúcim šéfdirigentom Zbyňkom Müllerom v „pohádkovém“ Dome umenia. A taký zážitok doprajeme každému z vás.

Šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Zbyněk Müller sa po trinástich rokoch rozhodol opustiť pozíciu šéfdirigenta. Táto správa sa objavila v polovici júna a pôsobila priam neuveriteľne. Müller bol a stále je dušou orchestra, vypracoval ho po technickej i výrazovej stránke, za tie roky zažil generačnú výmenu telesa, pevne pri ňom stál aj v čase problematických období, s prehľadom ustál aj koronové obdobie, dokonca s fantáziou, podieľal sa na naštudovaní výnimočných opusov. O tom sa však dočítate v rozhovore, ktorý sme zrealizovali osobne s odchádzajúcim šéfdirigentom Zbyňkom Müllerom pred rozlúčkovým Záverečným koncertom 52. sezóny. Ten sa uskutočnil, povedané slovami šéfdirigenta v „pohádkovém“ Dome umenia vo štvrtok 24. júna o 19-tej hodine a túto udalosť si naša redakcia nemohla nechať ujsť, napokon, po všetkých streamoch a konečne uvoľnených opatreniach si rovnako umelci zaslúžia svoje publikum, tak aj obecenstvo zážitok naživo.

Hoci šéfdirigent opúšťa svoj oficiálny post, stále ostane ako hlavný hosťujúci dirigent, takže nelúči sa nastálo. Predsa len, v atmosfére bola vo vzduchu od prvých momentov citeľná nostalgia, o absolútnom nasadení hráčov (mimoriadnom, viac ako kedykoľvek predtým), ani nehovoriac. Symbolickejšie rozlúčkové dielo ako cyklus šiestich symfonických básní Má vlast českého skladateľa Bedřicha Smetanu, si ani zvoliť nemohol. Smetanovo vrcholné dielo, ktoré vznikalo v rokoch 1874 až 79, v dobe, keď už bol úplne nepočujúci, kladie na orchester mimoriadne nároky – nielen technické, ale i výrazové. Ak nahliadneme do histórie, zistíme paralely s niektorými velikánmi európskej hudby, ktorých diela dlho nemohli byť uvádzané z toho dôvodu, že kládli na telesá vysoké nároky. Má vlast vznikala postupne a jednotlivé symfonické básne nacvičovali orchestre, no spravila len jednotlivo. Ako celok sa dočkalo dielo premiéry až v roku 1882 na Žofíne pod vedením dirigenta Adolfa Čecha a následne bolo uvádzané len sporadicky. Vysoké technické a umelecké kritéria, ktoré si dielo vyžaduje, jednoducho dobové orchestre nedokázali splniť, zmena nastala až založením Českej filharmónie, vďaka čomu sa Má vlast konečnej uvádzala častejšie, dokonca sa dostala aj do zahraničia, hoci i tam boli koncertne uvedené len niektoré básne, nie dielo ako celok.


Počuť tento cyklus celý a naživo, je v podstate veľký sviatok, a zvlášť na Slovensku. Nie je to totiž len vrcholné dielo Smetanu, ale českej klasickej hudby vôbec. A teda, nejde o jediný kontext, prečo je táto voľba rozlúčkového diela odchádzajúceho šéfdirigenta pozoruhodná. V dnešnej dobe, keď sa Európa globalizuje a stierajú sa hranice medzi národnými prvkami, dokonca je akosi neprístojné o nich verejne hovoriť, si treba trúfnuť nahlas povedať: kto má mať v sebe väčší cit pre naštudovanie diela, inšpirovaného českou históriou, legendami a krajinou s výraznými národnými prvkami ak nie práve český dirigent? A v tomto prípade sa s uvedením diela nesnúbi len cit, ale aj vedomosti, poznatky o histórii, život prežitý v danej krajine a jeho spätosť s ňou, vnútorné nastavenie prepojené s fantáziou, znalosť domácej kultúry a prostredia, ktoré svedomitým naštudovaním partitúry nezíska ani ten najlepší dirigent sveta, pokiaľ pupočnou šnúrou s tým prostredím nie je prepojený. Či dá sa azda japonskému dirigentovi dostatočne fundovane a zároveň srdcom vysvetliť význam husitského chorálu Kdož jsú boží bojovníci alebo príbeh rieky Vltavy, ktorá tečie v Svätojánskych prúdoch postupne v širokom toku až k Prahe? To všetko v Smetanovej hudbe totiž musí znieť – nielen technicky, ale hlavne výrazom. A v Košiciach sme vďaka naštudovaniu cyklu, ktorý je, paradoxne, zriedka uvádzaný v našich končinách, počuli. Veľmi zreteľne a precízne pochopené, takpovediac – každú jednu Smetanovu myšlienku pretavenú do veľkolepého diela.

Zbyněk Müller sa pri uvedení cyklu držal Mahlerovej dobre známej tézy: Partitúra má byť v hlave, nie hlava v partitúre. Presne tak – je to až neuveriteľné, ale toto gigantické dielo dirigoval spamäti, bez partitúry, s absolútnou sebaistotou, pričom jeho gestá boli zrozumiteľné, presné, dirigoval so zaangažovanosťou a detailne si ustrážil každý nástup. No nielen to, samozrejme. Nie vždy je pravidlom, že ansámble dokážu tak presvedčivo podchytiť gradáciu, respektíve odhadnúť jej správnu mieru. V prípade košických filharmonikov sme obdivovali zanietenosť, s ktorou hrali, no zároveň premyslenosť koncepcie, vďaka ktorej sa túto gradáciu umne podarilo v jednotlivých častiach docieliť.

Po otváracích tónoch harfy Vyšehradu, ktorá má evokovať krásy hradu a neskôr sa ešte v inom kontexte pripomenie, sme počuli v tempe Largo maestoso tému v dychových nástrojoch. Pekne sa vynímala spevná a výrazovo krásna flauta. Po dychoch nastúpili sláčiky, ktoré mali potrebnú hĺbku vo výraze a už v prvom vrchole, keď sa ozval celý orchester, sprevádzaný výraznými, fanfárovitými plechovými dychmi, dosiahli filharmonici presne ten grandiózny zvuk, aký si táto zvukomalebná symfonická báseň vyžaduje. Aj náhly kontrast, prechod do pianissima bol bravúrne zvládnutý a po ňom Smetana zrýchľuje tempo, čo zvykne byť úskalím mnohých interpretácií. Zahrať dostatočne živé a rýchle Allegro v rámci jednej skladby, to si vyžaduje odvahu a nasadenie– v tomto prípade nechýbal ani jeden element. Dokonca, vo všeobecnosti možno skonštatovať, že latka rýchlych temp v celom diele bola nastavená mimoriadne vysoko a tým dosiahlo ten správny ťah a na žiadaných miestach napätie. Oproti tomu, kontrastné, lyrické časti, dostali adekvátny priestor na nádherné vynímanie sa. Vrátiac sa k Vyšehradu, šéfdirigent viedol hudobníkov presne v zmysle Smetanovej koncepcie: v hudbe sme jasne počuli triumf a vyvrcholenie, ktoré je však len iluzórne. Svedčila o tom krátka, o to však podstatnejšia časť, v ktorej autor využíva klesajúce intervaly – je to obraz Vyšehradu zničeného husitmi. Po stíšení a porážke sa opäť ozve harfový motív z úvodu skladby, tentoraz je to však obraz zničeného hradu v troskách. Kompozícia končí v prekrásnom pianissime, ako obraz na rieku Vltavu. Všetky tieto dynamické, výrazové nuansy, také podstatné pre stvárnenie cyklu, dokázali filharmonici už v prvej časti dostať z pódia smerom k poslucháčom – podčiarknutím farebnosti, vyspievaním tém, dôslednou artikuláciou, precíznymi nástupmi. Hudobníci preukázali nielen technickú vyspelosť, ale hlavne výrazovú.

Slovenskému, ale aj medzinárodnému publiku je asi najznámejšia, Vltava, pritom Smetanovi trvalo napísať ju zhruba tri týždne a na konci partitúry píše: „Jsa úplně hluchým“. Hoci si mnohí možno mylne vykladajú, že autor sa pri koncipovaní tejto symfonickej básne úzkoprso zameral len na hudobné „maľovanie“ rieky, jeho pohľad je podstatne komplexnejší. K prírode podľa neho patrí aj človek, preto ukazuje na českú krajinu a český národ. Úvodný klasický motív teplého a studeného prameňa rieky, z ktorého sa rozoznie slávna, prekrásne napísaná téma, znela v Košiciach vskutku nádherne (a povšimli sme si tiež nezanedbateľného detailu: šéfdirigent tento part dirigoval s úsmevom na perách, skrátka, nielen že si svoju prácu užíval, ale dal do nej maximum, aby z hráčov dostal presne ten výraz, širokej, spevnej melódie, aká v téme musí byť zachytená). V melodickom oblúku sa orchestru podarilo vyspievať „tú slávnu tému Vltavy“ na jeden dych, nie rozdrobene, čo sa, žiaľ, často mnohým telesám stáva. Téma mala potrebnú kompaktnosť, ľubozvučnosť, ľahkosť a svoju čistú krásu – znela do priestoru veľkolepo a zároveň malebne, pričom nestratila sa ani potrebná pulzácia kontrabasov. Človek si pri jej opakovaniach až želal, aby nikdy neskončila. Následne sa však stretávame v rámci Vltavy s fenoménom, na ktorom si mnoho dirigentov, ktorí nie sú dostatočne oboznámení s reáliami českého národa, zláme väz. Zahrať totiž českú polku s prirodzenou tanečnosťou a zároveň plnokrvnosťou a ľahkosťou, potrebnou akcentáciou, (bez kostrbatosti, ku ktorej často skĺznu), to je presne ten element, ktorý sme spomínali v úvode. Jednoducho, niektoré veci sa nemožno naučiť štúdiom partitúry, treba ich mať odžité. V Košiciach znela polka veselá, iskrivá, presne taká, akú ju na českej „vesnici“ poznajú svadobčania, pretože taká bola Smetanova predstava. Bez toho, aby obecenstvo muselo poznať ďalšie predstavy skladateľa, sme rozpoznali nočnú Vltavu, strieborný svit mesiaca, rusalky, v hudobnom toku sa objavili aj siluety hradu – farebnosť jednotlivých inštrumentálnych sekcií a výrazové stvárnenie motívov, to bola hlavná devíza tohto koncertu.

Tretia symfonická báseň cyklu, Šárka, je jediná epická a popisuje dej známej povesti plnej krviprelievania. Skladateľ však nelíči v kompozícii len samotný dej, ale aj psychológiu postáv. Už v prvých taktoch predstavuje Šárku – divokú ženu, vášnivú, krásnu a zvodnú. Filharmonici začali tretiu symfonickú báseň s absolútnym nasadením, vo výbornom tempe, ktoré im neskôr umožňovalo dobré pole na tvorbu kontrastov. Presne to, čo Smetana umne vložil do predlohy, sa orchestru pod vedením šéfdirigenta podarilo precízne zahrať. Každý jeden part bol prepracovaný, nástroje presne ovládali svoje obsahy, pretože bez tejto znalosti by nemohli naplniť autorove vízie a najmä jeho špeciálny cit pre melodiku. Pri dialógu klarinetu a violončela (Šárka – Ctirad) vynikol motív lásky. Fagoty mali svoju príležitosť pri zaspávaní, po tom, čo sa Ctiradovi muži „potúžili“ medovinou a tancom. Pamätné ostane aj klarinetové sólo, bolestná výčitka Šárky, no najmä frenetické finále charakteristické dramatickým výstupom trombónov. Orchester hral tento part s takým nasadením a tak presvedčivo, že hrozivé krviprelievanie, o ktorom Smetana píše, si poslucháč živo dokázal predstaviť: „Na dané znamení lesním rohem, které v dálce ukryté dívky zodpoví, vyhrnou se tyto ku krvavému činu – hrůza všeobecného vraždění, vzteklost nasycené pomsty Šárky – toť konec skladby.“

Štvrtá symfonická báseň, Z českých luhůhájů, kreslí český život, prírodu (ktorú Smetana miloval), pieseň a tanec, pričom je zreteľné, že faktúra sa zahusťuje – už mohutným, hymnickým úvodom si možno kompozíciu vysvetliť tak, že sa dívame na krásy krajiny. Príroda však nie je jediný motív, ktorý skladateľa zaujíma – vždy je to človek, ktorý je s ňou spojený, preto aj v tejto symfonickej básni využíva jednoduchú ľudovú pieseň ako motív, rovnako aj polku ako typický ľudový tanec – všetko to prekladá s prírodnými úkazmi. Na záver roztancuje celý kraj. Dostať tieto typicky české prvky do hudby, aby mali v sebe tanečný charakter, no zároveň zrelý kumšt skladateľa, si vyžaduje patričnú skúsenosť, ktorú sme v Košiciach zreteľne počuli. Odrazilo sa to napríklad aj v pomerne komplikovane napísanom parte sláčikov a dychových nástrojov. Zreteľne vyhraté témy, muzikalita, dôsledná technická príprava, dynamické kontrasty, gradačné momenty, kombinácia hymnického výrazu s ľudovými prvkami – nič z toho nechýbalo v tejto časti, v ktorej tak zreteľne vypláva na povrch to národné, čo je prirodzenou súčasťou každého národa a kultúry (snáď ešte aj dnes).

Predposledná časť Tábor má revolučný charakter, je hudobným obrazom husitstva a nejde v tejto symfonickej básni o popis husitských bitiek, na čom Smetana trval. Hoci na prvý pohľad, kým do skladby neprenikneme, sa môže javiť revolučne, skôr vo vnútri je potrebné objaviť jej ducha. Aj preto je vystavaná z chorálu Kdož jsou boží bojovníci. Z hľadiska formy je chorál členený na tri časti, čo sa odrazilo aj na interpretácii a výraze – zvlášť druhá, kontrastná časť oproti okrajovým, revolučne ladeným, priniesla stíšenie. Na bojovnosť nadviazala záverečná symfonická báseň Blaník.


Priamo nadväzujúci na posledné takty predchádzajúcej časti (skvele interpretované plechovými dychmi, kontrabasmi a čelami), využíva autor rovnakú tému s typickým pochodovým rytmom. Orchestru sa podarilo s presvedčivosťou interpretovať pochmúrnu tému na husitskú dobu. Následne sme sa však dostali k prekrásnym pastorálnym scénam a slovo dostali nástroje typické pre tieto témy – flauta, hoboj, fagot. Smetana bol ohromný melodik a práve pastorálne scény dokázal „maľovať“ bravúrne a Košičania ich interpretovali srdcom, krásne vyspievané. Ako kontrast k tejto lyrickej, sladkej epizóde sa objavuje dráma: boje, počas ktorých sa podľa legendy otvorí hora Blaník, z ktorej prichádza na pomoc vojsko. Ako oslobodzujúci signál opäť zaznieva husitský chorál.

A o závere, ktorý symbolizuje zástupy, mocný dav neporaziteľných ľudí, predstavu budúcich čias, optimistickú víziu autora, interpretovanú s ohromujúcou vervou a energiou, ktorá prerástla do monumentálneho formátu, ani netreba viac písať. Niekedy skrátka ani slová nestačia na vyjadrenie emócií, ktoré sa v ten večer v Dome umenia nakumulovali. Po toľkých gradáciách už mal poslucháč pocit, že cyklus ani emočne niet kam posunúť a predsa sa to šéfdirigentovi podarilo. Slávnostné fanfáry v závere skladby boli doslova výpovedné a magické.

 

Zuzana Vachová

 

Zdroj foto: Jaro Ľaš


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno