„Bola som v nemom úžase, keď som jazzovú hudbu prvýkrát počula. Fascinovala ma rozšírenejšia harmónia, ktorá ponúka nové možnosti pre vyjadrenie speváka. Nesmierne ma to zaujalo,“ hovorí jazzová speváčka, ktorá so svojím kvartetom vystúpila na augustovom Mikulášskom Jazzovom Festivale.
Máte za sebou mimoriadne úspešný koncert – otvorili ste Mikulášsky Jazzový Festival a hrali ste známe jazzové štandardy. Určite, aj tie sú pre publikum atraktívne a pre každú kapelu podstatné, najmä v začiatkoch, no predsa, uvažovali ste aj o tom, že začnete hrávať aj vlastný repertoár?
To je dobrá otázka, práve v tomto čase. Jazzové štandardy sú, resp. by mali byť ,,povinnou jazdou“ každého jazzového hudobníka. Prostredníctvom nich totiž pochopí jazyk tejto hudby – jazz je totiž veľmi špecifický žáner. Momentálne popri stabilnom repertoári začíname pracovať aj na vlastných kompozíciách. Z autorskej tvorby sa veľmi teším. Viem, že tradícia má zmysel, ale postupne dospievame aj k budovaniu ďalšieho repertoáru. Plánujeme aj modernejší jazz, fusion a groove. Ďalšou métou je vytvorenie vlastného repertoáru, čo je podľa môjho názoru veľmi dôležité pre každú kapelu. Myslím si, že intenzívnejšia a osobnejšia cesta k poslucháčovi vedie najmä cez vlastnú tvorbu. Snáď aj tým, že píšem texty v slovenskom jazyku, keďže sa mi lepšie vyjadruje v slovenčine. Cez autorskú tvorbu totiž môže dôjsť, z môjho pohľadu, k súzneniu autora a poslucháča v daný moment a tak sa aj hudba môže poslucháčovi javiť o čosi personalizovanejšia.
Málokto z tvorcov si trúfne písať texty v slovenskom jazyku, pretože slovenčina je veľmi ťažká. Podstatne pohodlnejšie by bolo písať texty v angličtine, nie?
Veď práve! (smiech). Na jednej strane je to výzva, ale na druhej sa mi skladby lepšie interpretujú v slovenskom jazyku. Okrem spevu sa venujem aj herectvu a nakoľko hrám v ochotníckom divadle v Radošine, som zvyknutá spievať piesne v slovenčine, keďže ide o texty pána Stanislava Štepku. Táto tvorba je výlučne slovenská, mám k nej teda prirodzene bližší vzťah. Je pravda, že angličtina je veľmi spevná a univerzálna, ale vo fáze, v ktorej sa momentálne s kvartetom nachádzam, to cítim po slovensky. Samozrejme, každý interpret poníma túto tému inak vzhľadom na svoje možnosti, zvuk a samotnú hudbu. Poznám niekoľko slovenských spevákov a speváčok, ktorí/e komponujú v angličtine a ide o veľmi vydarené kompozície, s ktorými dosahujú úspech.
K štandardom sa ešte dostaneme, ale zaujali ste ma vlastnou tvorbou, ktorú plánujete. Predpokladám, že kompozície budete tvoriť Vy. Alebo v spolupráci ešte s niekým z formácie?
Budem ich skladať pre náš kvartet. Texty píšem vždy ja, vytvorím k nim melódiu a harmonický sprievod, no ďalšia práca na hudbe a aranžovaní je spoločná. Vždy prídem s určitým nápadom a s Maťkom (Martin Kukučka – bubeník), pracujeme na tvorbe spoločne. Sadneme za klavír, zahrám mu prvotný nápad a pracujeme ďalej. Potom pošleme chlapcom koncept a ostatné sa rodí a vzniká pre kvartet až v skúšobni. Je to spoločná práca. Avšak, neviem si predstaviť, keby sme skladbu tvorili všetci štyria paralelne od začiatku. Prvotný impulz prichádza odo mňa, niečo napíšem, vytvorím a keď už ostatní počujú hudobný nápad, myšlienku, inšpiruje ich to k ďalšej tvorbe. Myslím si, že takáto vzájomná spolupráca je skvelá.
Napokon, o tom je prioritne aj jazz. O slobode, vzájomnej spolupráci a improvizácii. Aj preto je Vám blízky? Je síce menšinový, no určite nespočíva len v tom, že čo sa naučia muzikanti, ale najmä v tvorivosti…
Kreativita je veľmi dôležitá, povedala by som, že v tomto žánri najdôležitejšia. V minulosti som si ako každá tínedžerka preskákala rôznymi žánrami, mala som punkrockovú kapelu…
Mali ste punkrockovú kapelu? No ale zase to nie každá speváčka si takýmto niečím prešla. Spievali ste vážny punk? Tri akordy a kričali ste sociálne ladené texty? (smiech)
(Smiech) Presne takto to vyzeralo! Neboli to tri akordy, možno štyri (úsmev). Myslím si, že veľa speváčok prejde rôznymi žánrami, kým sa dostane k jazzu. V puberte chce každý šokovať, v pätnástich si každý myslí, ako toho veľa vie o živote. Spievala som o svete, aké je to tu zlé, ako sa rútime do priepasti, ale aj o nešťastnej láske a pod….
Už by ste to asi dnes nespievali, však?
Nie! (úsmev). Neskôr som mala obdobie, keď som čerpala z prejavu speváčok ako Alicia Keys či Beyoncé, najmä Alicia sa mi páči tým, ako sa dokázala ,,postaviť“ showbiznisu svojským spôsobom. Možno trošku odbočím od hudby, ale jej postoj sa mi v dnešnej dobe javí ako mimoriadne sympatický: prestala sa líčiť a vyjadrila tým podstatnú myšlienku. To, že je výborná skladateľka, dokazuje cez svoju tvorbu a pokojne urobí show a koncerty bez toho, aby bola dokonale upravená. Skrátka, vždy si ma rôzne žánre a štýly akosi nachádzali. Mala som rôzne obdobia. Keď som prišla na vysokú školu, začala som sa zaoberať muzikálom a šansónom.
Viem, že pôsobíte aj ako pedagogička. Máte na mysli toto obdobie – štúdium na Pedagogickej fakulte?
Áno, študovala som v Nitre na Katedre hudby, kde sme robili rôzne muzikálové produkcie. Súčasne som vystupovala v divadle, takže hudobné divadlo ma zaujalo naplno. A v roku 2017 sme robili Jazzové Pašie, na ktoré prišli aj ich pôvodní tvorcovia, dychári a klaviristi z Ameriky. Vtedy som prvýkrát reálne ,,privoňala“ k jazzovému žánru. Bola som v nemom úžase, keď som jazzovú hudbu prvýkrát počula. Fascinovala ma rozšírenejšia harmónia, ktorá ponúka nové možnosti pre vyjadrenie speváka. Nesmierne ma to zaujalo.
Určite to nebola len harmónia, ale aj spôsob tvorby tónu a pre speváčku aj improvizácia a scat, s ktorým dokážete už dnes pracovať. Je zjavné, že máte školený hlas, ovládate techniku a prácu s mikrofónom, takže ste vo veľkej výhode…
Je to otázka dlhšej praxe, no snažím sa o to, aby som vyťažila z každého žánru, ktorým som si prešla, maximum a pretavila to aj do tvorby tónu a estetiky spievania. Snažím sa využívať diapazón svojich možností tak, aby vyznela pieseň v mojom podaní čo najautentickejšie. Ono to akosi samé vychádza z obsahu piesne, jej charakteru, nálady a štýlovosti a samozrejme, z vnútra speváka či speváčky. Inak zaspievate blues, inak baladu… Nestačí len (ako sú speváci občas učení) – otvárať naplno ústa.
Práve na toto som sa chcela tiež spýtať. Nič sa za tie roky v našom školstve nezmenilo? Stále sú deti vedené rovnakým smerom?
Ja sa snažím o komplexné pedagogické pôsobenie na žiaka – aby sa na hodine cítil komfortne, aby vznikla medzi nami vzájomná dôvera a rešpekt a samozrejme, aby som mu odovzdala čo najviac z toho, čo viem a čo sa stále učím. Aby vedel, čo spieva, o čom spieva a ako spieva – teda, prepojiť vonkajšie, technické parametre spevu (dýchanie, práca s bránicou, hud. predstava, artikulácia a pod.) s vnútorným, osobným vkladom a interpretáciou. Toto sa tvorí a deje, samozrejme, v závislosti od veku, osobnostných a iných predpokladov.
Možno vôbec deti naučiť pri speve využívať správne bránicu? Je možné dospieť do takéhoto štádia?
Technika spevu sa učí a udržiava celý život. Vidím to na sebe. Keď napríklad týždeň nespievam, lebo mám hlasový kľud, je veľmi náročné vrátiť sa do pôvodnej kondície. Je to to isté ako pri športe.
A samozrejme výraz, akým text podajú. Ja osobne mám problém uveriť mnohým speváčkam, ako ten text podajú. Často tam chýbajú emócie alebo naopak, zachádzajú do afektu, skrátka, nie sú pravdivé. Často sa stáva, že mnohé imitujú Hanu Hegerovú a šansón musí byť vlastný pocit a vlastný príbeh. Je pre Vás šansón náročný?
Presne tento problém vnímam aj na niektorých školách s umeleckým zameraním. Učitelia sa často snažia prispôsobovať tejto dobe – v snahe úplne vyhovieť deťom prechádzajú do výberu repertoáru, ktorý dieťa nedokáže obsiahnuť. Stretávam sa s tým, pochopiteľne i ja. Vysvetliť dôvod, prečo nie je vhodné spievať tú a tú pieseň, nie je jednoduché. Najmä dievčatám, ktoré v dnešnej dobe podstatne skôr dospievajú, aspoň mám ten pocit. Každé dieťa by dnes najradšej spievalo Čerešne bez toho, aby vôbec malo potuchy, o čom pieseň je a ako vôbec dekódovať takýto obsah textu.
Tento trend nám asi prichádza z Ameriky, keď vidíme, ako malé 6-ročné dievčatká s výrazom dospelého človeka spievajú srdcervúce slaďáky o zlomených srdciach…
Presne. A publikum buráca, pretože dievčatko dalo ten záver! Najvyšší tón! (úsmev). Deti často niekedy ani nerozumejú obsahu textu, najmä pokiaľ ide o zahraničné piesne a keď si ho spoločne preložíme, zrazu pochopia, prečo tú či onú pieseň nie je vhodné spievať. Aspoň zatiaľ nie.
Poďme od týchto hrozných trendov k Vášmu jazzovému kvartetu. Ako ste sa s týmito muzikantmi dali dokopy?
Asi pred dvoma-tromi rokmi sa u nás v Nitre usporadúvali jam sessiony v rámci projektu JazzLab. Muzikanti, s ktorými teraz tvorím kvarteto, vtedy hrali spolu v triu a sú autormi JazzLabu. Na prvý jam session som sa prišla pozrieť po operácii kolena s barlami (úsmev). Môj najlepší kamarát, ktorý je ,,zarytý“ punkáč a metalista, ma tam zaviezol, keďže som veľmi túžila zaspievať si na pódiu a nemohla som sa sama vtedy nikam dopraviť. Paradoxne, zaspievala som si s inými muzikantmi, no o pár dní ma Enea, náš kontrabasista, oslovil prostredníctvom facebooku a oznámili mi ako hotovú vec, že na ďalšom koncerte s nimi budem spievať. Veľmi som to prežívala, lebo už predtým som mala kvartet, ale nemali sme veľa vystúpení, no zrazu sa objavila táto partia muzikantov. Sadli sme si ľudsky aj muzikantsky, takže potom sme sa dali spontánne dokopy. Vlani sa stala taká vec, prihlásili sme sa do súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Aj keď sa to chlapcom nie veľmi pozdávalo, nakoniec sme do toho šli. Zaujímal ma totiž názor profesionálov, čo si myslia o nás. Práve tých ľudí, ktorí sú v brandži dlhodobo.
Ako to prebiehalo? Tiež ste hrali jazzové štandardy?
Áno a následne bola aj diskusia s porotcami, ktorí zhodnotili náš výkon a dali nám zopár rád a postrehov. Pred pár týždňami som po Jazzovej dielni stretla aj pána Petra Lipu, s ktorým som prehodila pár slov aj o našom ďalšom pôsobení a plánoch. Bolo to milé stretnutie. Každopádne, výhra v tejto súťaži nás nakopla a motivovala k ďalšej práci na sebe. Tento rok sme vyhrali na súťaži Jazz Start Up cenu Beyerdynamic a cenu Live Performance. Toto ocenenie nám otvorilo cestu na slovenské jazzové festivaly – napríklad aj na Mikulášsky jazzový festival.
Ako Vy ako interpretka využívate jazzový žáner? Čo Vám poskytuje? Bolo počas koncertu zjavné, že sa s muzikantmi pohybujete vo forme téma – improvizácia – téma, ale ani Vám nie je cudzia improvizácia a rada ju využívate. Čo Vám tento žáner dáva?
Tento žáner mi dáva zatiaľ najväčšiu voľnosť a slobodu. Interpret v ňom môže nachádzať stále niečo nové. Kompozícia a tvorba vzniká priamo na pódiu v interakcii s ostatnými. Musím sa priznať, nikdy som jazz neštudovala, ani na univerzite, nemám vyštudované konzervatórium, umením som sa zaoberala na ZUŠ a neskôr na Pedagogickej fakulte v Nitre, kde sa tiež otvorili možnosti rozvíjať a realizovať umeleckú prax. Jedinečným prameňom poznania je pre mňa počúvanie hudby, potreba spoznania jazzového jazyka cez svetových muzikantov a všetko poznanie následne vnímať v súvislosti s teóriou. Zatiaľ sa teda prevažná časť môjho scatu odvíja od toho, čo počujem. Teória a prax by mali ísť ruka v ruke, no ucho tvorí podľa môjho názoru v tomto prípade gro poznania hudby z jej zovňajšku i vnútra a jej následnej interiorizácie.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Pavol Staník
