„Teraz sa ukazuje, aké rezervy sú v spoločnosti, čo sa vkusu týka, a vôbec, aká dôležitá je úloha umenia v spoločnosti. Myslím si, že je to len na nás, aby sme vychovali mladých ľudí a deti. A urobiť to lepšie, ako je to v súčasnosti,“ hovorí pre náš portál dirigent, klavirista a pedagóg Konstantin Ilievsky.
V súčasnosti sa na Slovensku nachádzame v pomerne frustrujúcej, aj keď nie úplne neriešiteľnej situácii. Veľké orchestre nemôžu hrať pred publikom, museli sa premiestniť do online priestoru. Čo to pre Vás ako dirigenta znamená – hrať pred prázdnou sálou? Je pre Vás kontakt s publikom dôležitý?
Zatiaľ som sa k tej situácii, že som pred žiadnym publikom nedirigoval, nedostal. V lete som dirigoval koncerty v Sofii s filharmóniou a s rôznymi inými orchestrami. V tom období boli prijaté také opatrenia, že bolo možné využiť 50 percent kapacity sály pre divákov, takže v sále bolo prítomných asi 500 divákov. Verím, že niektorým umelcom to aj môže vyhovovať, napríklad ak si spomenieme na fantastického klaviristu Glenna Gouldu, ktorý v druhej polovici svojho života už len nahrával. Ja osobne som možno iný typ, všetci umelci, s ktorými som pracoval, by Vám asi povedali, že koncerty sú takou čerešničkou na torte v mojom prípade. Priznám sa, že neviem, čo je tréma, nezažil som ten pocit ani ako dieťa. Netvrdil by som o sebe, že som exhibicionista, skôr sa rád podelím o to, čo nedokážem slovami vypovedať, ale viem to emocionálne podať pre divákov. Hudbu robím pre samotnú jej ideu, ale zároveň ju veľmi rád robím aj pred ľuďmi, teda, keď cítim, že sa so mnou na nej podieľajú. Síce som ako dirigent chrbtom k publiku, ale cítim ich koncentráciu a zároveň to, že s nami spolu prežívajú dielo. Verím, že hĺbka emocionálnejších interpretácií sa podarí aj vďaka energii, ktorú poslucháči odovzdávajú počas počúvania alebo pozerania živých koncertov. Takže, určite mi to veľmi chýba.
Zrejme tak ako pre ostatných hudobníkov a umelcov, aj pre Vás je táto situácia nová a neočakávaná. Ako na ňu hudobníci reagujú? Totiž, po prvej vlne pandémie, keď bolo všetko zavreté – divadlá a koncertné sály, svitla nádej a v septembri sa začali uskutočňovať prvé koncerty, napríklad aj v Slovenskom rozhlase či Slovenskej filharmónii. Hneď po prvom však nastal „lockdown“. Čo to pre profesionálneho hráča znamená, keď prestane hrať?
Mal som to obrovské šťastie, že ešte pred prvým lockdownom som hral so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu Prokofievovo dielo Peter a vlk. Bolo to moje prvé stretnutie s týmto orchestrom po mojom nástupe a mal som naozaj pocit veľmi precízne vykonanej práce. Mal som to šťastie a dostal som dôveru od maestra Lenárda, šéfdirigenta a nášho umeleckého vedúceho, aby som zrealizoval dosť veľa nahrávok s hráčmi. Vzniklo asi sedem nahrávok, takže s tým orchestrom sme sa dosť intenzívne spoznali. Prvý kontakt bol veľmi šťastlivý a dobrý. Nie vždy to tak totiž musí byť, že sa dirigent stretne s telesom a ihneď to funguje. V tomto prípade bol ten vzťah od prvého momentu vynikajúci a každou ďalšou spoluprácou sa prehlbuje. Keď spolu pracujeme, je v tom silný emocionálny náboj, aj pracovný. Skutočnosť, že sme nahrávky robili pred prázdnou sálou, nám dáva obrovskú výhodou oproti iným orchestrom, že sme zvyknutí v tejto situácii pracovať. Myslím si, že aj bez publika sa nám podaria koncerty zrealizovať tak, aby mal poslucháč mimoriadny zážitok. Určite nie až taký, ako keby bol priamo v sále, ale aspoň taký, akoby sa na chvíľu mohol k nám preniesť.
Silne o tom pochybujem (smiech). Pozrela som si niekoľko online koncertov a nikdy som ich nedokázala tak precítiť, ako v sále. Žiaden stream predsa nedokáže nahradiť ani akustiku, ani kontakt so živou hudbou, hráčmi, dirigentom. Vy ten kontakt so živou hudbou predsa máte, my poslucháči sme uväznení v online priestore doma pred počítačmi so slúchadlami na ušiach…
Snažím sa to v tejto situácii vidieť čo najpozitívnejšie. Snažím sa dávať divákom aj cez ten, nazvime to „mŕtvy prenos“ čo najviac tej emócie. Žijeme v takom čase, aby som to parafrázoval, ak svieti slnko, všetci sa majú dobre, idú na pláž, vedia si predstaviť nejakú dovolenku. My však musíme zásobovať emóciami ľudí aj keď prší, aj keď sneží, aj keď je situácia zlá. Myslím si, že mnoho z mojich kolegov si uvedomilo práve v týchto časoch, že máme veľmi silnú sociálnu zodpovednosť. Viem, že dnes je aktuálna otázka, či sú potrební umelci, ale stačí spomenúť si na históriu, napríklad na Winstona Churchilla. Pýtali sa ho, či nemôže zobrať z rozpočtu na kultúru a dať tie financie armáde. On povedal, že OK, ale načo potom vedieme tú vojnu? Čiže tieto hodnoty, ktoré sa snažíme verejnosti dodať, robia životy ľudí hodnotnými.
Keď ste už spomenuli Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, tiež to hudobníci nemali jednoduché, pretože počas prvej vlny vypadli na niekoľko mesiacov. Nie každý hráč môže doma cvičiť na hudobnom nástroji, čo môže ovplyvniť aj jeho technické dispozície. V akej kondícii pred Vás predstúpili?
Pred konkurzom na dirigenta som maestra Lenárda osobne nepoznal a človek si zo sály predstavuje inak osobnosť dirigenta, ktorého len vidí. Pre mňa je veľmi pozitívnym zjavom, je to pán, ktorý má veľkú životnú skúsenosť. Samozrejme, je hudobníkom, ktorý disponuje obrovskou skúsenosťou a praktickými dirigentskými možnosťami. Navyše, má aj praktického ľudského uvažovania a rozvahy, ktorým dokáže celý ten aparát držať v harmonickej situácii. Pochopiteľne, bez váhania zasiahne, ak je niečo v rozpore s jeho predstavami. A to je niečo, čo mne veľmi dobre sedí, pretože to je presne ten spôsob, ako si predstavujem dirigentskú prácu. Musím povedať, že maestro Lenárd sa aj ku mne správa s veľkým rešpektom, aj keď je medzi nami pomerne veľký vekový rozdiel. Nikdy som sa v tomto tíme necítil zle, práve naopak. Pociťujem, akú dôveru mi dáva, podporuje ma v mojich ideách. V orchestri dobre funguje aj vnútorný manažment, ktorý počas celého lockdownu dokázal hráčov udržať vo vynikajúcej kondícii. Mal som dokonca pocit, že hráči čakali mesiace nato, aby si mohli spolu zahrať, bola tam veľmi vysoká emocionálna hodnota.
Spomínam si na vlaňajší koncert pre deti – dirigovali ste Prokofieva, Peter a vlk, bolo to očarujúce. Dnes sa mi takýto koncert s plnou sálou a spontánnou atmosférou zdá ako sci-fi. A čo Vám? Myslíte si, že sa táto doba ešte vráti? A ako si na tento projekt spomínate?
Z Petra a vlka sa mal stať pravidelný projekt a verím tomu, že raz sa táto vízia aj naplní. Orchester to pripravil veľmi kvalitne, každé jedno zvieratko bolo vypracované do patričnej farby a po každom jednom koncerte som si našiel čas porozprávať sa s deťmi. Mali veľmi veľa otázok. Mám 12-ročnú dcéru, ktorá dnes už nie je vo veku, kedy by ju to až tak zaujímalo, ale vo veku 7-9 rokov, keď som to hral s inými orchestrami, si spomínam, aký o to javila záujem. Deti prekvapivo vedeli, čo je fagot alebo hoboj, čo niekedy nevedia ani dospelí ľudia. Zrejme ich na to dobre pripravili učiteľky. My sme ten koncert nepripravili s ľahkomyseľnosťou ako nejakú šou, ale dali sme si záležať, aby orchester hral kvalitne. Vždy som hovoril: tak, ako teraz dieťa hudbu vníma, tak si bude v budúcnosti predstavovať symfonický orchester, takže priamo sa podieľame na formovaní jeho vkusu. A teraz sa ukazuje, aké rezervy sú v spoločnosti, čo sa vkusu týka, a vôbec, aká dôležitá je úloha umenia v spoločnosti. Myslím si, že je to len na nás, aby sme vychovali mladých ľudí a deti. A urobiť to lepšie, ako je to v súčasnosti. V žiadnom prípade nepolitizujem, je to skôr taká ideálna myšlienka v prípade toho najmladšieho poslucháča. V jeho prípade sa treba postarať o to viac o kvalitu. Najväčšie odvďačenie bolo, keď počas Petra a vlka, bolo v sále plnej detí úplné ticho počas celého koncertu. Nikto nepovedal ani jedno slovíčko. Je to známkou toho, že sa deti vedeli na tú skladbu skoncentrovať a pevne verím, že sa mi to podarí aj s dospelými poslucháčmi, pretože tento orchester má veľmi veľký potenciál. Ja to cítim vždy, keď tam stojím na pulte. Orchester je veľmi dobre personálne vyvážený, hrá v ňom mnoho mladých ľudí, aj ľudí v strednom veku. Rovnako je tam zastúpená staršia generácia a harmonicky dokáže odovzdať svoju skúsenosť mladším ľuďom.
Okrem symfonickej hudby sa intenzívne venujete aj komornej. Mali ste 17 rokov, keď ste založili medzinárodný súbor Sinfonietta dell´Arte. To znie až neuveriteľne. Ako vznikla táto myšlienka a akú hudbu dnes interpretujete?
Je to orchester, ktorý existuje už 25 rokov a založil som ho, keď som študoval na Konzervatóriu v treťom ročníku. Nedá sa to porovnávať s verejnoprávnym rozhlasom, ale je to orchester, ktorý sa za celú dobu svojej existencie vyvinul vo vysoko kvalitné teleso. Pred piatimi rokmi padlo definitívne rozhodnutie, že skladby, ktoré hráme, nebudeme interpretovať tak, ako ich interpretujú všetci ostatní. Nie je potreba, aby tu bola ďalšia kópia už existujúceho telesa. Skôr sme chceli poukázať na to, ako asi mohli tie veci fungovať, keď tá hudba vznikala. Principiálne hráme aj barokovú hudbu, aj tie najzložitejšie a najsofistikovanejšie skladby, hoci náš repertoár je široký a zahŕňa rôzne spektrum skladieb. Je za tým ohromná príprava, ktorá doslova zožerie obrovské množstvo času. Barokové skladby sa snažím viesť od čembala – tak, ako si myslím, že to v tých časoch fungovalo. Žiaden zo skladateľov ako Bach, Vivaldi, ani Pergolesi a ďalší, nikto z nich nestál pred orchestrom a nemával rukami. Idem až tak ďaleko, že tvrdím, že sprostredkovávanie hudby cez dirigenta skôr znižuje kvalitu interpretácie, ako zvyšuje. V romantickej hudbe je to, jednoznačne naopak. Sú orchestre, ktoré sa snažia hrať bez dirigenta a nech mi prepáčia kolegovia, ktorí sa to snažia robiť a myslia si, že to ide, podľa mňa to nefunguje. V barokovej hudbe je však všetko oveľa priamejšie a dúfam, že sa postupne začne vyučovať aj na našich školách Vivaldiho stillo affetuoso, keďže na zahraničných sa to vyučuje štandardne už 50 rokov. Práve Vivaldi je v tom veľmi špecifický, ten efekt priameho pôsobenia na poslucháča je veľmi dôležitý. Napríklad aj maľby z obdobia baroka majú svoje opodstatnenie – celá Biblia bola stvárnená prostredníctvom malieb. Práve vďaka tejto vizualizácii bola vtedajšia široká verejnosť schopná pochopiť odkaz a informáciu evanjelia. A presne preto má baroková hudba priamejšie pôsobenie ako neskôr napísaná hudba. Divák potreboval emocionálnejšiu hudbu, ktorá s ním pohne. Potreboval, aby mu bola veľmi blízko, aby dokázal udržať pozornosť a vnímať niečo, čo dnes nazývame vysokou kultúrou. Z tých tisícok skladateľov, ktorí vtedy tvorili, sa zachovala tvorba asi stovky z nich. Nevieme si predstaviť, aké množstvo skladateľov v tých dobách tvorilo, každý z nich mal svoju zvláštnosť, takpovediac podtón.
Nedávno ste sa vrátili z Rakúska práve s týmto súborom a dozvedeli sme sa, že ste tam predviedli úspešný koncert – pre publikum. Kam sa za tie roky orchester posunul?
Myslím si, že sila tohto orchestra spočíva v tom, že sme zhruba v rovnakom veku a funguje v ňom niečo vzácne – nonverbálna komunikácia, ktorá je medzi mladými ľuďmi dosť ťažká. Hráme v minimálnych obsadeniach a bez dirigenta, čo na hudobníkov kladie dôraz na to, aby sa vnímali medzi sebou ako komorní hudobníci. Pre mňa osobne to má ešte jednu rovinu. Ak s týmito interpretmi ešte pracujem aj v iných orchestroch, napríklad v Slovenskom rozhlase alebo vo Filharmónii v Sofii, umožňuje mi to, že si s nimi môžem zahrať. A to je pre mňa ako pre dirigenta veľmi dôležité. Dramaturgia projektov má vždy v sebe niečo sakrálne. Robili sme už rôzne diela, tento rok padla voľba na Pergolesiho Stabat Mater.
Pergolesiho Stabat Mater je snom každého poslucháča aj na Slovensku. Prečo si sme si ho nemohli vypočuť aj u nás?
Žiaľ, tentoraz sme koncert nemohli odohrať pre bratislavské publikum, pretože v tom čase sa práve menili opatrenia. Z bezpečnostného hľadiska by to nebolo ani vhodné uskutočniť ten koncert. Inak sme mali predtým s každou jednou skladbou, ktorú sme s orchestrom nacvičili, veľký úspech u bratislavského publika. Možno aj preto, lebo sme ich hrali na alternatívnejšej pôde, ako v koncertnej sále – v Dóme sv. Martina, v Evanjelickom kostole na Legionárskej, v Jezuitskom kostole, u Kapucínov, jednoducho, chceli sme priniesť tú hudbu tam, kam skutočne patrí. Pri všetkých projektoch mám navyše so sebou aj svoje čembalo, ktoré je potrebné naladiť. Myslím si, že by sme ani nedostali povolenie na to, aby sme mohli hrať koncert s publikom a pre nás nemá význam robiť koncert v online priestore.
Speváčka Hilda Gulyásová je neobyčajný úkaz a je jednou z mála speváčok, ktorá dokáže spievať presne v intenciách barokovej estetiky. Takže, okrem dobrých hudobníkov, ste mali aj vynikajúcu speváčku. Čo viac si môže priať dirigent – od čembala?
Na Slovensku je jeden výnimočný zjav – Hilda Gulyásová. Veľmi rýchlo pochopí, čo od nej ako od sólistky očakávam, je dokonca neskutočne vzdelaná aj na tej teologickej báze. A to mňa ako rodeného Bulhara veľmi zaujíma, keďže predsa len, tradícia východnej pravoslávnej cirkvi je iná ako tá, v ktorej tieto kompozície vznikali. Kým som pochopil, čo má byť v základe interpretácie, prešiel som dlhou a ťažkou cestou. Nemá v nej byť umelá atraktivita, ale má sama osebe iskriť. Ľudia, ktorí sú s nami na koncertoch, môžu prežiť s nami katarziu, keď im ju úprimne podáme. Nikto z nás sa na nič nebude hrať. Hilda je interpretka, ktorá to ovláda dokonale. Žije s tým, je v tom veľmi úprimná a je emblémom v tej veci. Zaujímavé, že v 21. storočí vôbec takíto ľudia vôbec existujú. Ona je vo svojej podstate a vo svojom vnútri extrémne čistý človek, ktorý emocionálne reaguje ešte intenzívnejšie ako my. Aj ľudia v orchestri jej pôsobenie veľmi cítia. Jej interpretácia je veľmi silná, pretože je naozajstná. V Sofii spievala v sále s kapacitou 1 500 divákov, kde takýto štýl interpretácie ešte nie je až taký známy. A ten koncert mal mimoriadnu pozornosť. Na druhej strane, pre Hildu to bol veľký zážitok, pretože, ako ona sama hovorí, jej hlas ráta skôr s komornejšími alebo sakrálnymi priestormi.
Ďalším ojedinelým zjavom je Matej Benda – kontratenorista. Je takým prirodzeným zjavom na našej scéne?
Druhý sólista, Matej Benda spravil v čase korony veľmi veľký pokrok, najmä po technickej stránke. Navštevuje špičkovú školu v Holandsku, zameranú na výuku kontratenoristov. Bol to pre Hildu rovnocenný partner, čo teda klobúk dole. Obaja priniesli pre poslucháčov zážitok, ktorý aj veľmi ocenili. Okrem Pergolesiho boli na programe aj Vivaldiho árie a jedna sólová kantáta, ktorú spievala Hilda. Sólisti ukázali veľké majstrovstvo, veď sa na to pripravovali niekoľko mesiacov. Napokon, tento koncert bol pôvodne plánovaný na apríl a odložil sa na október. Mohol sa uskutočniť aj s publikom, za veľmi prísnych hygienických opatrení. Obecenstvo bolo neuveriteľne disciplinované, každý jeden človek v hľadisku dodržiaval opatrenia. V tomto musím Rakúšanov pochváliť, pretože oni si chcú udržať tú kultúru a akokoľvek sa môžu názory na toto ochorenie na celom svete rôzniť, čo sa týka disciplíny na kultúrnom podujatí, ukážkovo dodržiavali všetky opatrenia.
Aj 25. októbra budete mať ďalší koncert, tentoraz sa predstavíte ako sólista – klavirista, uvediete diela Bacha, Beethovena, Rachmaninova a Coplanda. Budete hrať opäť v Rakúsku a s publikom? (rozhovor sa uskutočnil dňa 11.10. pred klavírnym recitálom – pozn.red.)
Som veľkým obdivovateľom Bacha a pre mňa má jeho hudba aj extrémne veľký emocionálny obsah. Priznám sa, že ten čas, keď som bol zavretý doma, počas korony, som využil na naštudovanie jednej skladby, ktorú obdivujem dlhé roky, a to je Bachova Partita číslo 6, e mol. Je to jeho vrcholové, možno 40-minútové dielo pre klávesové nástroje a miestami mám pocit, že sa priamo snažil rozprávať s tým, čo je nad ním. Možno svoje duševné otázky a osobné tragédie. V tejto skladbe spája taliansky, francúzsky, nemecký a v tom čase ešte menej rozvinutý anglický štýl. Je to neuveriteľné dielo.
Takže, napokon, aj Vám niečo tá korona dala…
Dala mi veľa, aj preto, že som sa konečne mohol venovať práve tomuto dielu. Dokonca som si ho dovolil spojiť s ďalšou mojou obľúbenou skladbou, Beetovenou dvojčasťovou Sonátou, op. 90. Program doplním Coplandovou humornou skladbou Mačka a myš a od Rachmaninova budem hrať Etudy-Tableaux.
Ako pristupujete k interpretácii Beethovena? Predsa len, vyžaduje si ako autor istý temperament až výbušnosť, ide o dielo neskorého opusu, napriek tomu, prehnane romantizujúce interpretácie, aspoň mne osobne nie sú blízke…
Snažím sa nerozlišovať medzi svojou interpretáciou ako klavirista a ako dirigent. Je to veľmi dôležité a takto dokážem zachovať tú svoju autentickosť. Verte mi, že orchestrálny hráč okamžite spozná, keď mu dirigent klame, keď niečo hrá. Všetko, o čom rozprávam hráčom, musí mať čistý nápad a musia za tým byť vedomosti. Dlho by sa dalo debatovať o tom, či Beethoven je viac romantický ako Schubert alebo Schubert je viac klasicistický ako Beethoven. Pre mňa sú tam jednoznačne spoznateľné prvky Haydna, hlavne v jeho symfóniách. Ak interpret tie efekty zužitkuje, vie Beethovena zahrať veľmi dramaticky, atraktívne, s veľkými kontrastmi, ale stále v štýle klasicizmu. V tomto vidím správnu vyváženosť správnej interpretácie. Beethoven má v klavírnych sonátach zaujímavé efekty, ktoré napríklad v orchestrálnej tvorbe nemá. Tie má až Chopin. Čiže vnútornú intenzitu u Beethovena vidím ako veľmi romantickú, ale jeho forma a technické znaky jeho štýlu, až na pár špeciálnych vecí, vidím ako klasicistický.
Hudbu ste objavili ako 5-ročný a zdá sa, že odvtedy, dá sa povedať, Vás sprevádza každodenne. Mali ste vôbec na výber?
Pochádzam z jednej z najznámejších bulharských hudobníckych rodín, môj dedko bol žiakom Richard Straussa, babka klaviristka, otec huslista, mama klaviristka a tak ďalej. Niektorí mohli v piatich rokoch byť kozmonauti alebo požiarnici, a ja som dostal otázku od rodičov, klavír alebo husle. Dodnes si pamätám, že som zvažoval a hovoril som si, že babka s mamou sú klaviristky a oni držia veci v rodine, tak asi ten klavír bude pre mňa lepší (úsmev). Niekedy huslistom trošku závidím, že hudobný nástroj môžu mať vždy so sebou a tiež to, že sami tvoria tón. Taktiež, pri náročných skladbách, ako je napríklad Bachova skladba, o ktorej som hovoril, je veľmi dôležité, na akom nástroji sa interpretuje. Niekoľko týždňov pred koncertom sa snažím tú skladbu hrať na rôznych klavíroch, v škole, v rozhlase, u žiakov, pretože na svoj klavír doma som už veľmi zvyknutý a všetko mi tam vychádza. Keď som si zahral na nejakom inom, už sa mi stalo, že to vychádzalo aj menej. Samozrejme, pri mnohých skladbách to neplatí, dokonca by som povedal že pri 80 percent repertoáru, ani pri virtuóznych kompozíciách, to nie je rozhodujúce. Ale Bacha, ktorého hrám, hrám dobovo, teda bez pedálov, artikulácia je príbuzná čembalu, legato v zmysle romantiky vôbec nepoužívam a dodržiavam mnohé ďalšie estetické a technické záležitosti v rámci interpretácie. Cez koronu som mal dosť času zamýšľať sa nad rôznymi detailmi interpretácie.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS, archív K.I.
