„Počúvanie moderných autorov neznamená, veď to nejako na koncerte prežijem a potom sa dočkám aj Beethovena, či Mozarta. Takto dramaturgia koncertov vo vyspelom kultúrnom svete nevyzerá. A k tomu musíme mladých ľudí viesť, inšpirovať a povzbudzovať,“ hovorí pre náš portál riaditeľ ZUŠ v Rajci a zakladateľ renomovaného festivalu Rajecká hudobná jar Marián Remenius.

Máte za sebou 11. ročník jedinečného podujatia Rajecká hudobná jar. Určite aj tento ročník bol pod vplyvom pandémie, napokon, aj preto sa uskutočnil na jeseň. K akým ďalším organizačným zmenám ste museli pristúpiť tohto roku?
Tento rok je pre všetkých mimoriadne zložitý a náročný. No pre kultúru obzvlášť. Veď nielen chlebom je človek živý. Pre naše duševné zdravie je kultúra mimoriadne dôležitá. Museli sme celú Rajeckú hudobnú jar aj s Koncertom víťazov 10. ročníka Rajeckej hudobnej jari (RHJ), ktorý robíme pravidelne v júni v Bratislave a Viedni presunúť na jeseň. To sme ešte netušili, že to bude oveľa horšie. Ale podarilo sa nám pripraviť koncerty v Bratislave v Mirbachovom paláci 28. septembra a v Slovenskom inštitúte vo Viedni 29. septembra. Bolo to v skutku v hodine dvanástej. V nasledujúcom týždni boli zrušené všetky kultúrne podujatia.


Marián Remenius s Alenou Heribanovou, ktorá festival Rajecká hudobná jar vždy podporovala

Ďalšia komplikácia nastala, keď sa nemohol 11. ročník RHJ uskutočniť za účasti súťažiacich, korepetítorov a ich pedagógov. Obmedzenie stretávania ľudí na 6 sa zdalo neprekonateľnou prekážkou. No za pomoci mojich kolegov zo Základnej umeleckej školy v Rajci a pochopenia a spolupráce súťažiacich sme presunuli celú súťaž do online priestoru. Celé sa to uskutočnilo v priebehu ani nie dvoch týždňov. Súťažiaci nahrali svoje vystúpenia a poslali nám ich. Tieto následne bolo treba spracovať a upraviť tak, aby boli anonymné pre porotu a zoradiť ich do jednotlivých kategórií (5 kategórií, pričom 5. kategória sú komorné zoskupenia do 10 členov). Pripravili sme sálu, kde sa po kategóriách prezentovali na plátne ako v kine jednotliví súťažiaci. Bola to aj pre nás úplne nová skúsenosť, ale keď sa niečoho zhostia ľudia, ktorým ide o dobrú vec, všetko sa dá zvládnuť. Pri prezentácii bola iba porota, ktorá je už tradične zložená výhradne z hudobných skladateľov. Naša súťaž je hlavne interpretačná a posudzujú sa výkony interpretov, nie prioritne skladby. Preto si myslím, že najpovolanejší sú práve hudobní skladatelia, ktorí vyberú interpretov, ktorí budú schopní na budúci rok premiérovať nové súčasné skladby. Tie sú im komponované priamo „na telo“. Porota býva medzinárodná, ale tento rok sme mali porotu „iba“ slovenskú. Ani zahraniční súťažiaci sa pre rôzne prekážky nedokázali súťaže zúčastniť. V tomto roku bola porota v zložení Peter Machajdík (predseda), Jevgenij Iršai, Ivan Buffa, Viliam Gräffinger a Peter Javorka. Sú to skladatelia, ktorí patria k slovenskej autorskej špičke. Ich diela sú uvádzané nielen na Slovensku, ale v celej Európe a aj zvyšku sveta. Súťaž bez priamej účasti súťažiacich bola aj pre nás, aj pre porotu určite zvláštna. Ale svet sa mení a musíme sa dokázať prispôsobiť. Aj napriek týmto prekážkam sa súťaže zúčastnilo 48 súťažiacich a odznelo dovedna 60 slovenských skladieb. Niektoré aj v premiére. Myslím, že to je úžasné a v mnohých ohľadoch aj mimoriadne inšpirujúce.

Máme v súčasnosti dosť talentovaných detí a mladých ľudí, ktorí sa zaujímajú o súčasnú klasickú hudbu? Darí sa pedagógom odbúrať ten mýtus, že je potrebné hrať len štandardnú schému – etudu, Bach, klasicizmus a romantický prednes a tým to končí?
Máme dosť talentovanej mládeže. Ale musia mať veľmi dobré vedenie zo strany pedagógov. Tí, ktorí pochopili, že už nežijeme v dobe Mozarta, Beethovena, či Chopina, sú tí povolaní. Výrazové prostriedky mladých sú už iné. Iste, baroko, klasicizmus alebo romantizmus sú pre nás stále príťažlivé a v mnohom obohacujúce. Ale svet okolo nás sa zmenil, stačí zájsť za hranice napríklad do Budapešti alebo Viedne a zistíme, že 50 km od Bratislavy je moderná hudba niečo úplne samozrejmé a mladí ľudia koncerty so súčasnou hudbou hojne navštevujú. Už počúvanie moderných autorov neznamená, veď to nejako na koncerte prežijem a potom sa dočkám aj Beethovena, či Mozarta. Takto dramaturgia koncertov vo vyspelom kultúrnom svete nevyzerá. A k tomu musíme mladých ľudí viesť, inšpirovať a povzbudzovať. Toto je teraz hlavná úloha umeleckého školstva.

Respektíve, spýtam sa ešte aj ďalšiu otázku – máte vo svojom okolí šťastie na pedagógov, ktorí sú natoľko progresívni, že tiež dokážu vyjsť z tejto komfortnej zóny a radi objavujú aj modernú, súčasnú tvorbu slovenských skladateľov? Pretože častokrát je za tým podstatne viac štúdia ako za tými dielami, ktoré už ovládajú a sú známe…
Sú školy a učitelia, ktorí to robia po novom a vďaka Bohu za mojich kolegov v Rajci, ktorí to pochopili a spoločne sa snažíme tento starý poriadok inovovať. Veď Slovensko má výnimočných a mimoriadne nadaných hudobných skladateľov, ktorí si zaslúžia našu pozornosť a propagáciu.
Veľmi dobre ste to pomenovali, ide o opustenie komfortnej zóny. Je to mravčia práca. Na súčasnú hudbu musia byť žiaci a študenti na technickej úrovni, ktorá je pre túto interpretáciu nevyhnutná. Ale keď sa to podarí a nájdeme ten správny kľúč, je to fantastické a nesmierne obohacujúce.

Ak sa máme vrátiť do histórie, Vy ste stáli pri založení tohto festivalu, ktorý vlastne v začiatkoch ani nemal súťažný charakter. Išlo skôr o priateľské stretnutia žiakov a pedagógov v žilinskom regióne, kde sa uvádzala moderná tvorba? Ako to celé vyzeralo? A ako si vysvetľujete, že práve v tomto regióne sa začala rozvíjať takáto iniciatíva medzi deťmi a mladými ľuďmi, ktorí o súčasnú hudobnú kultúru javili taký záujem?
Nie je to celkom tak. Ja som pri zrode Prehliadky slovenskej hudobnej tvorby pre deti a mládež v Rajci nestál. Bolo to v deväťdesiatych rokoch a vtedy som ešte v Rajci nebol. Bola to iba regionálna prehliadka, na ktorej sa zúčastňovali ZUŠ-ky zo žilinského regiónu a Rajeckej doliny. Až mojim príchodom na post riaditeľa ZUŠ v roku 2006 sa situácia zmenila. Cítili sme, že je tu veľká medzera v interpretácii slovenských a hlavne súčasných slovenských skladateľov. Podarilo sa mi získať podporu ministerstva školstva. Vytvoril som projekt so súťažným prvkom, to bola podmienka ministerstva. Tak sme prehliadku pretransformovali najskôr na celoslovenskú súťaž Rajecká hudobná jar a postupne sa začali zúčastňovať aj žiaci zo zahraničia (V4 a Rakúsko), tak sa z celoslovenskej súťaže zmenila RHJ na medzinárodnú. Ale nebolo to a nie je také jednoduché. Neustále to vyžaduje propagáciu a cielený marketing. Keď majú školy záujem zúčastniť sa súťaže, často im chýba vhodný notový materiál. Naša súťaž je súťažou vo všetkých nástrojoch a speve. To je jej špecifikum. Mnohí učitelia mi hovorili, že prečo sa nešpecializujeme na niektorý nástroj? Ale podľa mňa tadiaľ cesta neviedla a čas mi dal za pravdu. Mnohé nástrojové súťaže dnes už nejestvujú (napr. v minulosti veľmi úspešná klavírna súťaž Dezidera Kardoša v Bánovciach nad Bebravou a mnohé ďalšie). My ale náš záujem venujeme výlučne slovenskej tvorbe. Viete, to je beh na dlhé trate. Celý rok súťaž pripravujeme, oslovujeme skladateľov, školy, učiteľov. Veď každoročne zaznie v rámci RHJ bezmála sto skladieb a na Koncertoch víťazov RHJ v Bratislave a Viedni je to minimálne 10 premiér.

Neskôr to už teda nebola len prehliadka súčasnej slovenskej tvorby, ale dali ste tomu aj spomínaný súťažný prvok, podarilo sa Vám zaangažovať aj ministerstvo školstva a ďalšie inštitúcie, ako napríklad Hudobné centrum a postupne nadobúdala súťaž medzinárodný charakter. Počítali ste v začiatkoch s takýmto úspechom? Bola za tým zrejme cieľavedomá práca…
Ako som už spomínal mnohí ma odrádzali, že takáto súťaž nebude mať dlhé trvanie. Ale keď nás začalo podporovať ministerstvo školstva, nedali sme sa. Desať rokov spolupracujeme aj s Hudobným centrom, ktoré zastrešuje slovenskú hudobnú kultúru. Jedna z cien, ktoré porota udeľuje, je aj cena Hudobného centra za objavnú dramaturgiu. V Hudobnom centre som našiel veľa spriaznených duší. Spolupracovali sme aj s ministerstvom kultúry a od roku 2016, kedy vznikol Fond na podporu umenia, sa zapájame do grantov, ktoré vyhlasuje. Po finančnej stránke je naším najväčším podporovateľom. Bez podpory FPU by sme nedokázali zrealizovať toľko koncertov a hlavne by sme nemali finančné prostriedky na objednávanie nových skladieb. Každoročne oslovujem minimálne 10 slovenských skladateľov s objednávkou novej skladby pre rôzne nástroje. Dovedna to bolo už viac ako päťdesiat skladateľov, ktorí skomponovali pre Rajeckú hudobnú jar viac ako 160 skladieb. Myslím, že to už je úctyhodné číslo. Kto za ostatných desať rokov objednal toľko nových skladieb klasickej hudby? Len mi je ľúto, že si nás okrem Rádia Devín nikto nevšimol. Verejnoprávna slovenská televízia sa ku klasickej hudbe správa ako k otrávenému jedlu. Pozrite sa na program českej televízie ČT art. Netreba viac dodať.

Riaditeľ ZUŠ v Rajci a zakladateľ renomovaného festivalu Rajecká hudobná jar Marián Remenius

U koho máte v súčasnosti podporu? Takýto veľký projekt, sa, samozrejme, nedá organizovať bez zázemia inštitúcií, ale aj ľudskej podpory…
Bez pomoci inštitúcií by to samozrejme nešlo. Ako som spomenul okrem ministerstva školstva, je to hlavne Fond na podporu umenia, Hudobný fond a SOZA. Čo je ale najdôležitejšie, naším najväčším podporovateľom je náš zriaďovateľ Mesto Rajec. Máme nádherné zrekonštruované priestory školy a k dispozícii veľkú sálu kultúrneho domu s vynikajúcou akustikou. Takže zázemie pre Rajeckú hudobnú jar máme špičkové. Je skutočne radosť mať takúto dlhoročnú podporu zriaďovateľa. Nie každá ZUŠ-ka má také šťastie.
Nerád by som ale zabudol na mimoriadnu pomoc, ktorú nám každoročne poskytuje Slovenský inštitút vo Viedni. Tu pravidelne premiérujeme nové diela slovenských autorov. SI vo Viedni má za posledné roky fantastické a veľmi osvietené vedenie. Najprv to bola pani Alena Heribanová, ktorej neuniklo, aký obrovský potenciál sa skrýva v slovenskej hudbe a jej mladých interpretoch. Po jej odchode sa stal riaditeľom nemenej schopný pán Igor Skoček. Toto sú skutočne ľudia na správnom mieste. Som vďačný, že sa nám pretli naše cesty a môžem s nimi spolupracovať.

Rajecká hudobná jar je unikátna z rôznych uhlov pohľadu. Má výchovný aspekt – žiakom umeleckých škôl rozširuje obzor, zázemie, rozhľad. Všetky deti interpretujú len súčasnú hudbu, učia sa ju vnímať a rozumieť jej. Ako sa Vám darí vybudovať u nich vzťah k moderným kompozíciám? V akom veku tento proces začínate?
Vzťah k súčasnej hudbe treba budovať už v ranom veku. Trochu Vás poopravím. Na Rajeckej hudobnej jari sa neinterpretuje iba súčasná slovenská hudba. Nerobíme rozdiely medzi staršou a súčasnou hudbou. Súťažiť môžu interpreti s akoukoľvek skladbou slovenského autora. Je ale pravda, že prevažnú väčšinu tvorí súčasná hudba. Je to aj tým, že pre mnohé nástroje nie je dostatok hudobnej literatúry pre deti a mládež. Je to ale proces, ktorý je dlhodobý. Keď raz dieťa a mladého človeka zapálite pre modernú klasiku, je to na celý život. Som rád, že sme k tomu nemalou mierou prispeli a že nielen veľké mestá sú centrom kultúry. Môžem určite trochu neskromne povedať, že Rajec je baštou súčasnej slovenskej hudby pre deti a mládež.

Okrem tohto aspektu je tu aj ďalší rozmer: je to inšpirácia aj pre slovenských skladateľov skomponovať niečo nové pre deti. Je väčšina diel skomponovaná práve pre toto podujatie? Ktorých skladateľov oslovujete?
Určite to musí byť inšpiráciou aj pre skladateľov. Veď im vychovávame nových poslucháčov, priaznivcov a propagátorov slovenskej hudby. Komponovať pre deti je mimoriadne ťažké. Treba mať na zreteli mnohé aspekty. Technickú náročnosť, percepciu hudby, príťažlivosť. Za tie roky spolupráce s veľkým množstvom skladateľov (viac ako 50) som zistil, že nie každý pre deti dokáže skladať, ale sú takí, ktorí sú v tejto oblasti výnimoční. Nerád by som sa niektorých dotkol, ale mám obľúbených skladateľov, s ktorými sme si porozumeli aj ľudsky. Ospravedlňujem sa, ak na niektorých zabudnem. Sú to hlavne Pavol Krška, Víťazoslav Kubička, Janka Kmiťová, Jevgenij Iršai, Viliam Gräffinger, Ivan Buffa, Miloš Betko, Peter Machajdík. Nedajú sa všetci vymenovať. Ale mnohí mi povedali, že pre Rajeckú hudobnú jar skomponujú skladby aj bez finančnej odmeny (aj tak viackrát urobili), že je to česť tvoriť pre túto súťaž. Čo mám na to povedať, je to skutočne dojímavé, ale aj nesmierne zaväzujúce. Dnes sme už nielen partneri, ale aj priatelia, ktorým ide o vec.

Komponujú nielen etablovaní skladatelia, medzi inými napríklad profesor Jevgenij Iršaj, ale je to príležitosť aj pre mnohých mladých autorov. Napríklad Ľuboš Kubizna, Martin Lang, Remigius Klačanský a Gregor Regeš, ktorý síce neštudoval skladbu, no píše veľmi dobré skladby pre violončelo… Ako reagujú autori, keď ich oslovíte s objednávkou?
Nie sú to len títo autori, ktorých ste spomenuli. Ja by som k nim pridal aj Petra Javorku, Luciu Chuťkovú, Mariána Zavarského, Mareka Pastírika, Mareka Piačeka, Katarínu Málikovú. Na niektorých som určite zabudol. Sú veľmi milo prekvapení a ochotní. Málokedy sa mi stane, že o RHJ ešte nepočuli, čo zas veľmi teší mňa. Spolupráca s nimi je myslím obojstranne príjemná. Sú veľmi šikovní a nadaní.

Ako vyzerá proces samotnej prípravy a nácviku skladieb? Konzultujú deti interpretáciu aj s autormi skladieb? Pri klasicisticko-romantickom repertoári je prevedenie jednoznačné, no v prípade súčasných skladieb je možno často problém, najmä aj notový zápis. Majú však výhodu, že môžu prednes skladieb priamo prediskutovať s autormi skladieb…
To je práve veľký benefit našej spolupráce, že dochádza k vzájomnej interakcii medzi skladateľom a interpretom. Skladateľ tvorí priamo pre konkrétneho žiaka. Skladbu konzultuje s pedagógom a neraz sa zúčastňuje aj samotného nácviku a dochádza k úpravám v prospech mladého interpreta. To je na celom procese najlepšie a ku prospechu obidvom stranám. A to je práve obohacujúce a výnimočné. Veď s Mozartom ani Vivaldim sa nemôžu stretnúť. Ale pracujú so skutočným hudobným skladateľom, ktorý im vie presne vysvetliť ako skladba vzniká a ako ju optimálne interpretovať. Viac krát sa stalo, že autori spolupracovali na samotnej premiére skladby ako klavírna spolupráca. Čo môže byť lepšie?


Asi to nebolo zo dňa na deň čo sa Vám podarilo tento renomovaný status festivalu získať, ale je za tým dlhoročná, náročná práca. Musíte byť hrdý, že sa Vám podarilo takýto festival vybudovať, aj preto, že v podstate v žiadnom meste na Slovensku nič obdobné nefunguje, dokonca, ak sa nemýlim, možno je to raritné aj v okolitých krajinách…
Zo dňa na deň to určite nebolo. Som skutočne veľmi hrdý, na to čo sa nám v Rajci podarilo. To je naše spoločné dielo. Bez kolektívu, ktorý žije prípravou RHJ by to nešlo. Spolupracujú všetci pedagogickí aj nepedagogickí zamestnanci. Súťaž trvá od rána do večera. Ale to je len špička povestného ľadovca. Sme radi, že sa u nás cítia byť naši návštevníci a interpreti vítaní. Tomu nasvedčuje aj to, že sa mnohí k nám vracajú opakovane. A to nielen kvôli atmosfére, ale aj preto, že sa dostanú k pôvodnej slovenskej tvorbe, ku ktorej by sa dostávali oveľa náročnejšie. Rajecká hudobná jar je taký malý slovenský hudobný sviatok v prostredí nádhernej Rajeckej doliny, čo mnohí oceňujú. A máte pravdu, na Slovensku takáto súťaž nie je. A pokiaľ viem, ani v okolitých krajinách. Veď ocenením mojej práce a tohto mimoriadneho projektu bola nominácia na cenu CENTROPA, ktorú udeľuje primátor Viedne. Bol som víťazom celoslovenského kola. Túto cenu získal okrem iných aj Peter Dvorský. Pri nominácii bolo vyzdvihnuté, že projekt RHJ spája všetky podunajské regióny (Rakúsko, Slovensko, Česko a Maďarsko). Bola to pre mňa a ZUŠ Rajec veľká pocta a ocenenie našej dlhoročnej práce. Čo je ale smutné, že si našu prácu všimli v Rakúsku a na Slovensku sme mimo hudobnej obce veľkou neznámou. Že by to bolo tým, že Viedeň je medzinárodným kultúrnym centrom? Veď doma nie je nikto prorokom. Poznáte to…

Tento rok bol koncert víťazov Rajeckej hudobnej jari vo Viedni začlenený do medzinárodného festivalu EUNIC Musikfest 2020. Dá sa povedať, že to je mimoriadny úspech, aj na medzinárodnej pôde, čo ste dosiahli…
Vidíte, to je presne to, o čom som hovoril. Vo Viedni nie sme neznámym podujatím. Bol to skutočne veľký zážitok, keď sme tento renomovaný medzinárodný festival mali tú česť zahajovať. EUNIC (European Union National Institutes of Culture). Všimnite si posledné písmenko názvu EUNIC. C – culture, kultúra. A v tom to je. Slovenská kultúra sa dostala na úplný okraj záujmu spoločnosti. Pod kultúrou si na Slovensku mnohí predstavujú stupídne televízne zábavné programy ako Milujem Slovensko, 2na1, Farma a mnohé ďalšie. Ako keby sme sa mali teraz uzabávať k smrti… Predstavte si, že na koncerte vo Viedni sa zúčastnil šéf stáleho zastúpenia Európskej komisie vo Viedni Georg Matton z Veľkej Británie, viceprezident EUNIC Panis Mastorakis z Cypru a viacerí riaditelia kultúrnych inštitútov vo Viedni. Koncert bol streamovaný do celej Európy. A čo je na tom najúžasnejšie, slovenská hudba v podaní mladých hudobníkov mala taký úspech, že sme dostali pozvanie aj na budúci rok. A predstavte si, že žiaci a študenti neboli pol roka v škole a stretli sa so svojimi učiteľmi v ZUŠ-kách až v septembri. Tak je to určite mimoriadny úspech. A to je odpoveď aj na Vašu otázku, či máme dostatok talentovaných žiakov, ktorí sú zapálení pre súčasnú hudbu.

Vy sám ste veľmi entuziastický fanúšik súčasnej hudby. Myslíte si, že na Slovensku máme dosť podujatí, kde má poslucháč možnosť zoznámiť sa s tvorbou súčasných skladateľov? Je síce chvályhodné, že robíte takýto osvetový projekt a od útleho veku vychovávate deti aj k interpretácii súčasnej hudby, no predsa, nemyslíte si, že slovenské publikum je predsa trochu konzervatívne?
Slovenské publikum nie je konzervatívnejšie ako inde v Európe. Skôr nemá toľko príležitostí sa zoznámiť so súčasnou klasickou hudbou. Práve teraz, keď sú koncertné sály zavreté, by mali médiá viac dbať o kultivovanie poslucháčov a divákov. Ale novinári často hľadajú iba senzácie a spoločnosť je zbytočne rozdelená. Skôr je to odmietanie neznámeho. Nemôže sa mi niečo páčiť, čo nepoznám. Naše hudobné súbory sú známejšie v zahraničí ako doma. Stále nám je prezentovaný folklór ako to, čo sme zdedili po predkoch. Ale my sme tu predsa mali aj inú hudbu a kultúru. Keď vidia ľudia v televízii spievať na mikrofón amatéra opernú áriu, sú vo vytržení. A pár kilometrov za slovenskými hranicami, v už spomínanej Viedni, je dokonca ulica pomenovaná po jednej z najväčších slovenských operných speváčok Lucii Popp. Kto o nej na Slovensku vie? Iba tí, ktorí sa zaujímajú o klasickú hudbu. Pritom všetci naši popoví speváci sú za hranicami úplne neznámi. Lucia Popp bola v hudobnom svete pojem. Bola prvou Slovenskou, ktorá spievala v Metropolitnej opere v New Yorku. Ale my vieme, kto si dal prerobiť ktoré časti tela. To je kardinálny problém pokrivenia vkusu spoločnosti. Tu je potom ťažko hovoriť o kultúre.
Pri totálnej dehonestácii vzdelania vidím hlavné ťažisko našej práce. Je našou povinnosťou v ZUŠ-kách podporovať interpretáciu slovenskej hudby. Dúfam, že sa nám to aspoň trochu darí a ešte dlho bude dariť.

Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív RHJ, archív M.R.


1 KOMENTÁR

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno