Čajkovského opera Jolanta nie je dielo, ktoré je u nás uvádzané, hoci v zahraničí zažíva svoju renesanciu. Vďaka koncertnému uvedeniu na BHS, sme mohli obdivovať nielen unikátne spevácke výkony, ale i bohatstvo partitúry tohto skladateľa.
Koncertným uvedením opery Jolanta, ktoré odznelo v rámci Bratislavských hudobných slávností, sa organizátori festivalu vrátili k tradícii uvádzania operných opusov, ktorých protagonistkou bola Edita Gruberová. To, že táto tradícia, si nájde svojich poslucháčov, sa prejavilo na návštevnosti. Plná sála bola odpoveďou na záujem publika o koncertné uvedenie jednodejstvovej opery – posledného dramatického diela Piotra Iľjiča Čajkovského.
Libreto k príbehu o nevidiacej princeznej Jolante, ktorú uzdraví láska, napísal skladateľov brat Modest. Dej sa odohráva v polovici 15. storočia na juhu Francúzska, v Provence. Základom príbehu sú historické postavy: princezná Jolanta Lotrinská (1428 – 1483), dcéra kráľa Reného I. z Anjou a Izabely Lotrinskej. Organizátori BHS na koncertné uvedenie tohto diela zabezpečili skvelých sólistov: Peter Mikuláš ako kráľ René, Jeho dcéru Jolantu stvárnila sopranistka Evelina Dobračeva, grófa Vaudémonta tenorista Dmytro Popov, vojvodu Roberta Andrey Zhilikhovsky, maurského lekára Ibn-Hakia náš barytonista Sergej Tolstov, kastelána Bertranda barytonista Tomáš Šelc, pestúnku Jolanty, Martu, spievala mezzosopranistka Terézia Kružliaková, priateľku Jolanty Brigittu sopranistka Zoya Petrova, Lauru mezzosopranistka Michaela Šebestová a zbrojnoša Almérica tenorista Jaroslav Březina.
Slovenskú filharmóniu dirigoval jej šéfdirigent Daniel Raiskin, Slovenský filharmonický zbor pripravil Jan Rozehnal. Slovenský filharmonický zbor minulý rok naštudoval Jolantu s Berlínskymi filharmonikmi na festivale v nemeckom Baden-Badene, za čo získal prestížnu cenu Oper! Awards ako najlepší európsky zbor roka. Jolanta zažíva renesanciu, je to majstrovské dielo Čajkovského, iste, iné ako jeho slávne balety. Paradoxne, na premiére (1892) znela s baletom Luskáčik, v tom období bola zrejme cenená viac, jej hudba má dramatický charakter, je schopná dejom pohnúť, od pomalého úvodu drevených dychov následne naberá tempo, oproti komornejším plochám Čajkovskij už tradične využíva aj veľké, orchestrálne úseky. Šéfdirigent Raiskin s našimi filharmonikmi vie hudbu ruského velikána interpretovať s nasadením, orchester pod jeho taktovkou dokázal už v úvode podčiarknuť dramatický charakter diela. Po ponurej nálade sa orchester zosvetlil – krásnou, nežnou hudbou – vrúcne emócie nášmu orchestru vždy pristali a hoci dynamickú hladinu nastavili pomerne vysoko, na pódiu sme mali kvalitných sólistov, ktorí dokázali zaznieť v sále aj pri mohutnejšom zvuku. Hudba však ponúkla krásne party – najkrajšie boli sóla v orchestri, huslí či drevených dychov, ktoré dopĺňali dialogické party na scéne. Čajkovskij bol dômyselný orchestrátor, doslova maľoval atmosféru v orchestri (nie však prvoplánovo) a tým, že sme mohli sledovať libreto s prekladom, práve hudba zrazu dostávala väčší zmysel, najmä v spomínaných nuansách sólových partov orchestra. Napríklad pred uspávankou, ktorou kolíše pestúnka rozrušenú Jolantu, ozvalo sa vrúcne violončelo – to je len jeden z mála príkladov. Filharmonici sú kvalitní sóloví interpreti a Raiskin nechal tieto sóla dostatočne vyznieť.
Čo sa týka spevu, bol to výborný ťah, že dve hlavné postavy stvárnili hosťujúci sólisti – Evelina Dobračeva a Dmytro Popov, no treba poznamenať, že aj naši speváci spĺňajú dobré štandardy a môžu smelo výkonom zahraničných spevákov konkurovať. Hneď v úvodnej scéne dialógu medzi pestúnkou Martou a Jolantou sa predviedla s Dobračevou Terézia Kružliaková. Jej sýty, objemný, hlas je trošku tmavšej, no mimoriadne príťažlivej farby. Dôsledné frázovanie a spôsob, akým dialogicky viedla part s hlavnou postavou, dokázala so sopranistkou udržiavať dynamickú hladinu, obe boli uveriteľné a precítené v textoch, ktoré spievali, boli zážitkom už v prvom výstupe. Soprán v podaní Eveliny Dobračevovej bol prekrásne svetlý, lyrický, dostatočne objemný, bohatý čo do farby a objemu, no bez forsírovania. Disponuje čistotou intonácie a perfektnými, istými výškami. Ruský repertoár jej, samozrejme, sadol – v rozjímaniach, v samote, dokázala verne stvárniť clivotu – adekvátne s ňou korešpondovala hudba, ktorá sa v týchto partoch dokázala pod taktovkou Raiskina stíšiť, no predsa, vytiahnuť spomínané sólové motívy dychových nástrojov.
Skladateľ však hudbu v tomto diele neilustroval dôsledne na verš – zosobňovala celistvé myšlienky, necháva priam „ponoriť“ sa hlavnú protagonistku – Jolantu, do ariosa, hudba tento psychologický proces rozjímania dostatočne podporila. Práve v tom bola Slovenská filharmónia hudobne sugestívna, šéfdirigent ju nenechal len v pozícii sprievodu, v pauzách nechal orchester dostatočne zaznieť, rytmicky bol v dobrej súhre so sólistami. Hneď ako do spomínaného ariosa vstúpila verná pestúnka Marta, hudba zmenila svoj charakter, v tom bol Čajkovskij neuveriteľný majster. Človek si proste kládol otázku, prečo toto dielo ostalo také zaznávané oproti jeho ostatným, ktoré sa niekedy hrajú až nekriticky frekventovane.
Menšie postavy, priateľky Jolanty spoľahlivo stvárnili sopranistka Zoya Petrova a mezzosopranistka Michaela Šebestová. Zvlášť u Petrovej je badateľný pokrok, jej soprán získal časom na objeme. Speváčka sa postupne začína profilovať a získava na pódiu istotu. Jej výhodou je, že disponuje veľmi pekným materiálom, dokáže na pódiu zaznieť aj vo forte úsekoch, možno škoda, že sa ako jediná z protagonistov rozhodla spievať bez sledovania partitúry (nie je nám známe, z akých dôvodov). Aj z tohto dôvodu vznikli rytmické nepresnosti v nástupoch, čo je škoda. Sledovanie celého diela pomáha sólistom prežívať atmosféru, ostať v nepretržitej dejovej línii, sólista síce môže mať naučené svoje nástupy, no je úplne zbytočné, skôr kontraproduktívne držať ich v pamäti.
Zbor ukázal dobrú pripravenosť, jednotlivé hlasové skupiny boli vyvážené, napokon, toto dielo už zbor v zahraničí prezentoval. Nie, že by sa vždy zhodli s orchestrom, občas sa stalo, že šéfdirigent Raiskin mal iné predstavy a tempo sa snažil zdynamizovať, pričom zbor ostával v zabehaných, naučených koľajach, no napokon sa tieto rytmické nepresnosti dokázali – v závere fráz, vyrovnať.
Peter Mikuláš ako kráľ René si okamžite podmanil pódium. Jeho part predznačovala slávnostná hudba, fanfáry plechových dychov. Mikuláš je stále vo vynikajúcej kondícii, je vzácny typ slovenského interpreta, ktorému rozumieť – či už spieva v slovenskom alebo ruskom jazyku. Hoci to bolo koncertné uvedenie, do výrazu dal všetko. Z jeho spevu bolo cítiť autoritu, potrebnú dramatickosť, no najmä sebaistotu vokálneho prejavu vo všetkých polohách. Najkrajšie sa vynímal, keď spieval krátke party bez sprievodu – Mikuláš má tú vzácnu schopnosť transformovať sa do role neochvejnej autority postavy kráľa. V rozhovore s kráľom figurovali: postava zbrojnoša Almérica v podaní znelého, výrazovo ostrého, kovového tenoristu Jaroslava Březinu, čo tiež vyvážilo výkony sólistov v sále, no zaujal aj náš spoľahlivý Tomáš Šelc ako kastelán Bertrand. Šelc má výhodu mäkkého, pekne znejúceho barytónu, s objemnými spodnými polohami. Je to spevák, ktorý odvedie vždy spoľahlivý výkon, na pódiu je sebavedomý, istý, preto aj vďaka jeho výkonu sa naši speváci popri zahraničných dokázali dostať na vysokú interpretačnú úroveň.
Kružliaková zvládla psychológiu svojej postavy, ako nežná, povzbudzujúca pestúnka Jolanty, zároveň ako ženská „bojovníčka“ za svoju pani, keď sa rozhodovalo o jej osude. Dokázala meniť výrazy – z lyricky nežného, vrúcneho, v plný, znelý, dramatickejšie stavaný vokál. Mimoriadne spoľahlivý výkon predviedol v postave lekára Ibn-Hakia Sergej Tolstov. Iste, ruský repertoár (aj piesňový, nielen operný) mu prirodzene sadne v deklamácii aj celkovom vokálnom prejave. Všetky svoje party odspieval výrazovo presvedčivo, s intonačne presným a najmä znelým, suverénne objemným hlasom. Vo frázach sa nadychoval presne, bez zaváhaní. Po prvom duete sa zmenil prejav kráľa, ktorý chce za každú cenu ochrániť svoju slepú dcéru Jolantu. Mikulášovo spievanie o večných mukách dcéry, prihováranie sa k Bohu, prečo jeho dcéru uvrhol do večnej tmy, to, že by obetoval všetko, len aby jej vrátil zdravie, bol dojemne krásny. Aj orchester ho citlivo sprevádzal, nechal postupne part doznieť v spomalení, aby jeho modlitbu nechal zaznieť v záverečnej dráme. Part Mikuláša, ale i orchestra, si vyslúžil potlesk – aj keď si diváci spočiatku zrejme neboli celkom istí, či po týchto výkonoch počas koncertného prevedenia opery, môžu tlieskať alebo nie. Večná dilema…
Rozhovor kráľa (Mikuláš) a lekára (Tolstov) bol hudobne i spevácky zážitkom. Na pódiu sa stretli dvaja speváci – muzikanti, prirodzene cítiaci dialogický part, v ktorom im orchester bravúrne sekundoval. Mikuláš má schopnosť jemne meniť tempá v kontexte s textom, je to typ prirodzenej muzikality, no v tomto prípade orchester dokázal držať ťah. V tomto je Raiskin výnimočný – i v partoch, kde hrozí stagnácia, dokáže udržať potrebnú dynamiku hudby. Keďže na pódiu mal dvoch skvelých sólistov, opäť si mohol dovoliť nezanedbať hudbu Čajkovského – a bol to zážitok. Obaja protagonisti pochopili dramatickosť partu, dokázali striedať vokálne umenie, melodicky bohaté, výrazovo rozdielne, s čiastočne recitatívnym charakterom. Za mňa osobne z našich sólistov najviac presvedčili práve Mikuláš a Tolstov.
V scéne a árii Roberta, ktorý je zasnúbený s Jolantou, no zamiloval sa do grófky a preto sa chce oslobodiť od zásnub, sa predstavil barytonista Andrey Zhilikhovsky. Predviedol plný, nádherný barytón s mimoriadne sabaistým prejavom: výrazovým i technickým. Najmä dlhé tóny vo vysokých polohách, objemne, no predsa kultivovane znejúce spodné polohy, si vyslúžili za jeho výkon aplauz (tentoraz už publikum nabralo obrátky a pochopilo, že tlieskať sa patrí). Rovnako tak tenor Dmytro Popov, predstaviteľ Vaudemonta bol pôsobivý, sústredený na svoj part – jeho romanca, vyznanie sa z citov, bolo jemné, dojímavo lyrické v stredných polohách, vo vysokých čisté, kovovo lesklé. Jeho tenor bol esteticky vkusne zaoblený, frázami prechádzal hladko, bez jedinej chyby či kostrbatosti vo frázovaní. Má schopnosť spievať celistvé party, ktoré dávajú zmysel. Z nízkych polôh sa mimoriadne plynulo a bez akejkoľvek námahy dostal k vysokým tónom. Sláčiky, ktoré ho sprevádzali vo vyznaní lásky, zrazu získali úplne iný výraz, romanticky vrúcny, dynamiku nechával Raiskin v takej polohe, aby vyznela každá spevákova nuansa. Azda najviac na publikum zapôsobili záverečné pianissimové tóny Romance tohto ukrajinského tenoristu vo výškach – nežné, no pritom vrúcne, plné lásky, bezchybné. Je to mladý spevák, no už dnes je absolútne vyzretý. Spieva s ľahkosťou (len málokedy počujete tenor spievať s takou pohodlnosťou, dokonalou technickou prípravou, no pritom výrazovou presvedčivosťou). Jeho bezchybnosť spočiatku môže pôsobiť kontrolovane až akademicky, no práve v týchto citovo vypätých partoch dokázal, že to nie je žiadny technický kalkul. Popov je obrovský talent a bol zážitok počúvať ho. Svoju muzikalitu preukázal v koordinácii s orchestrom a ukážkovým balansom s ostatnými sólistami.
Bolo to pozoruhodné koncertné uvedenie opery – od úvodnej, inštrumentálne úspornej predohry, cez postupné objavenie farieb orchestra, až po prekrásny, najznámejší milostný duet v opere, ako i veľké finále. Azda len záverom možno skonštatovať, že prichádzame o veľa, že sa toto dielo neuvádza častejšie. Melodické bohatstvo Čajkovského si takúto ignoráciu jednoducho nezaslúži. A možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, že aj takéto rozprávky – s posolstvom lásky, je práve to, čo dnes potrebujeme. Ešteže to pochopili aspoň organizátori BHS.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
