Výstava MEDZI prezentovaná v Divadle Malá scéna STU je sumárnym zhrnutím doterajšieho diapazónu Faraonovej tvorby. Je medzi tým, čo žije (profesijne aj súkromne), medzi tým, čo tvorí, medzi divadlom, filmom a televíziou, medzi fotografiou – divadelnou, voľnou aj reportážnou. Medzi minulým aj súčasným, medzi úvahami, emóciami aj filozofiou. Na pomedzí jeho zmýšľania, cítenia a fungovania. Každé „medzi“ má v jeho tvorbe konkrétny význam. My ostatní sa aspoň pokúsime vtesnať MEDZI tento jeho nadupaný zdanlivý chaos, v ktorom on sám má poriadok.
Anton Faraonov sa venuje rôznym žánrom fotografie. Fotenie baletu a tanca je nielen špecifickou oblasťou jeho kreatívneho snaženia, ale aj príznačným logickým vyústením súvislostí. Anton je pôvodnou profesiou tanečník. Narodil sa v znamení vodnára 20.1. 1984 na Ukrajine v Kyjeve, je absolventom Kyjevského štátneho choreografického učilišťa z roku 1994, v rokoch 2002-2010 pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach ako sólista baletu. Od roku 2005 sa venuje umeleckej fotografii, aktom, reportážnej a divadelnej fotografii. V roku 2009 študoval voľné výtvarné umenie na Fakulte umenia Technickej univerzity v Košiciach – FU TUKE. V rozpätí rokov 2010 -2012 pôsobil v Slovenskom národnom divadle ako vedúci online a audiovizuálneho oddelenia, kde bol zodpovedný za tvorbu spotov SND, výrobu relácie „Zo zákulisia SND“, spravovanie web stránky a výrobu kamerových záznamov predstavení. Zároveň je od roku 2012 až doposiaľ zakladateľom a šéfredaktorom Internetového portálu Moja kultúra. V roku 2013 fungoval ako kultúrno-propagačný manažér v Slovenskom národnom múzeu a následne sa vrátil do Štátneho divadla Košice, kde vyrábal dvojtýždenný magazín „Divadlo“. Anton sa priebežne venuje grafickému dizajnu a audiovizuálnej výrobe, od roku 2016 sa stal vedúcim kultúrneho vysielania v Televízii 213. V súčasnosti sa realizuje ako vedúci audiovizuálnej produkcie Rebuy Stars a ako konateľ Fart STUDIO.
Faraonova priťahuje okrem fotografie, film, televízia, ale má za sebou aj literárne pokusy. Vo svojej tvorbe preferuje rozmanitosť a komplexnosť jednotlivých zložiek, žánrov a druhov umenia zároveň. Výstava v Divadle Malá scéna STU nazvaná „MEDZI“ je výrazom jeho fotografickej tvorby pohybu, tanca, aktu, erotiky, je odrazom vývoja jeho osobnej filozofie nazerania na fotografiu – telo, svetlo, uhol pohľadu, kompozíciu ale chce aj kompletne predstaviť v rámcových kontúrach všetky nuansy jeho kreatívneho počínania od slova k obrazu, ktoré ústia z jeho životnej filozofie a nekompromisne konkurujú jeho vysoko vyprofilovanému workoholizmu. Anton Faraonov žije so svojou manželkou, bývalou sólistkou baletu ŠDKE Elenou Chetvernyou a synom Andrejom v Bratislave, kde v súčasnosti aj na všetky strany s nadšením a dravým entuziazmom tvorí. Miluje flexibilitu a rýchlosť, čoho výrazom je aj záľuba v motorkách.
Divadlo, a predovšetkým tanec, je zvláštny úkaz. Neznáša kompromisy a nemá strednú cestu. Buď ho môžete, alebo nemusíte. Sú takí, ktorí ho „musia“ a nemôžu inak (a ani nemôžu za to). Medzi všetkými parfumami sveta, mám ja osobne, vôňu divadla najradšej. Divadelná, respektíve tanečná, fotografia má svoje špecifiká. Prirodzene sa v nej zohľadňujú nielen technické „obmedzenia“ divadelného tvaru (priestor, scéna, svetlo, tma, hudba), ale aj ojedinelý fenomén a tým je predvídavosť. Fotografov baletu a tanca je mizivé percento, nie preto, že by bol tanec nezaujímavý, ale preto, že je nesmierne zložité zachytiť ho vo všetkých jeho nuansách. Zachytiť pocit, atmosféru, estetiku a zároveň v momente, kedy je póza a gesto technicky dokonalé a „na mieste“ chce oko odborníka. Tanečná kariéra Antona Faraonova je v tomto prípade rozhodne výhodou. Vie, ako má gesto a póza vyzerať, vie ho vizuálne predvídať, rozpozná, kedy je technicky správne a vie trafiť moment, kedy treba stlačiť spúšť. To všetko dáva prirodzene a dômyselne do súvislostí s hudbou , kontrastmi svetla a tmy, kontúr priestoru a kulís scény. Spravidla je to centrálny figurálny detail, ktorému venuje pozornosť, často však kladie dôraz aj na kompozíciu prostredia s akcentom na jeho tušenie rozmazaných príbehových tém. Dominantná je však figúra (tanečník, tanečnica, pár) so všetkou priznanou realitou divadelnej krásy a pravdivosti. Aj keď jeho výjavy majú elegantnú estetiku, zaznamenáva aj výraz postáv a ich vzájomnú komunikáciu, rovnako tak ako demonštruje živočíšne napnutý sval a lesknúci sa pot v lúči svetla.
Tanec je umenie neuchopiteľné, efemérne, momentálne. Je v čase a priestore, je tu a teraz a iba na chvíľu. Umŕtviť pohyb vo fotografii tak, aby sa vo vnímaní percipienta ďalej hýbal, je umením. Faraonov potiera statiku fotografie, neposkytuje len estetický obraz a informáciu, ale aj dynamiku a temperament a predovšetkým definuje pocit. A tanec je o pocite, aj keď je zdanlivo o tele. Táto kalokagatia, symbióza ducha a tela, je najadekvátnejšie reprezentovaná v tanci. Autor ju prenáša prostredníctvom objektívu a svojho oka do plošného výtvarného artefaktu, ktorý je nositeľom divadelného odkazu so svojou príznačnou náladou. Spomeňme len klasické Labutie jazero, tanečné divadlo Malého princa, Odyssea, Made in Slovakia, Annu Kareninu, Smrť v Benátkach, Spartaka, Balet Gala, Spiacu krásavicu, Duo alebo hosťujúci vynikajúci súbor Pála Frenáka z Maďarska s dielami Twins a In time. Charakter každého z nich je odlišný a predsa fotografickým myslením autora rovnaký. Zachytenie arabesky striktného slovníka klasického baletu je rovnako dokonalé, ako ležérne gesto moderných tanečných foriem. Faraonov fotí tanec tak, aby sa ani profesionálny tanečník nemohol sťažovať na nesprávny moment výrazu, či pozície nôh a rúk. V tom je jeho diametrálna odlišnosť od náhodných a dokumentárnych pohybových fotografií iných autorov.
K voľnej fotografii sa Anton opäť vrátil v kolekciách „Allusion“, „Medzičas“ a „Akty“, alebo v sériách Poetika tela, či Odhalené duše a zároveň sa zaoberal aj reportážnou fotografiou. Tam najviac rezonujú realistické pohľady na život v Mexiku, alebo čiernobiele snímky Potopy v Bratislave, alebo Benátkach, ako aj fotografie z filmovania Pomaľované vtáča. Od roku 2008 absolvoval niekoľko samostatných aj spoločných výstav v Košiciach a v Bratislave. Spomeňme Odhalené duše, 4Men, Fotoreflexiu, alebo Bienále divadelnej fotografie. Zatiaľ čo kolekcia „Medzičas“ pôsobí poeticky, zádumčivo – fotografie sú zastreté bez jasných kontúr, figúry v krehkom efemérnom objatí ako vo sne, odhalené sú len časti tiel, výrazy iba tušené, aj v kolekcii „Akty“ je akoby všetko v opare, v dyme, eroticky naznačené v hranej extáze (Poetika tela), autor sa hrá s telom, aj s náladou a neodmysliteľným fenoménom je tu svetlo, ktoré tajomne a nežne „oblizuje“ telá.
Odhalené duše „balí“ do krabíc, pritvrdzuje, vpasováva telá tanečníkov do kubusov, do ohraničeného priestoru, kde vytvárajú formácie – indiferentné, dekoratívne a akosi odcudzené a stiesneným priestorom obmedzené. Tu vzniká napätie, zastretosť sa stráca, telo je priznané vo svojej nahej pravde a odvážne ukazuje to, čo je vskutku prirodzené. Kolekcia „Allusion“ sa pomerne separuje, ide o takmer portrétne fotografie akoby zo začiatku minulého storočia, jemne štylizované, archaické v sépiovom znení.
V Divadle MS STU sa predstavil nie len komplexnou tvorbou, ale aj svojimi performace „Medzi“, kde účinkoval herec, bábkoherec, režisér Ivan Martinka ako hosť, autorovu choreografiu „Dvaja“ predstavili sólisti baletu ŠDKE Nina Ravasová a Igor Pashko,
Interaktívnou performance „Les mŕtvych ľudí“ nás previedla bývalá sólistka baletu ŠDKE Elena Chetvernya, hudbu pre performance Medzi a Les mŕtvych ľudí poskytol Dalibor Kocián – Stroon a hovorené slovo Táňa Pauhofová.
Zostrih ukažkok z projektov od 2005 do roku 2015
Súčasťou vernisáže bola aj video projekcia o tvorbe Antona, ktorý aj sám predniesol pasáže z vlastnej literárnej tvorby, projekcia „Otočený svet“ zas reprezentovala multimediánu tvorbu. Výstava fotografií potrvá do 8. apríla 2018 a stojí za to si ju pozrieť.
Barbara Brathová
