Ak v Bachovej kantáte Ich habe genug vidíme smrť ako tému vykúpenia z tohto sveta, plného biedy a zúfalstva, v Lustigovej epickej básni vnímame hrôzy, no jej záver nie je bezútešný. Koncert v Múzeu holokaustu v Seredi nám pripomenul, ako blízko nás je smrť.
Festival Pro Musica Nostra je medzinárodný hudobný festival, ktorý sa každoročne koná v rôznych mestách na Slovensku. Novinkou tohtoročného festivalu je, že organizátori sa rozhodli predstaviť ho aj v Trnavskom kraji. Pro musica nostra Tyrnaviensi predstavil publiku pôsobivé historické priestory, pretože spájať umenie s históriou a dávať mu tým nový, originálny kontext, je silný zážitok nielen posluchový, no i vizuálny a v mnohých prípadoch i obsahový.
Kostoly, jedinečné architektonické stavby, historicky vzácne pamiatky, ktoré umocňujú zážitok poslucháča a vzbudzujú pocit krásna. Kto by očakával, že koncert sa uskutoční v Múzeu holokaustu v Seredi, ktoré vzniklo v priestoroch bývalého pracovného a koncentračného tábora? Je to priestor, v ktorom na vás okamžite dýchne smrť. Ešte predtým, než vôbec vstúpite do areálu a vidíte zvonka ostnatý drôt, ten skľučujúci, hrôzostrašný pocit, ktorý vás okamžite opantá, len s ťažkosťami odstránite. Autenticita týchto priestorov vyvoláva v človeku, ktorý doposiaľ nestratil v dnešnej povrchnej dobe príčetnosť, mnoho otázok. Rovnako ako diela, ktoré ponúkol festivalový večer Pro musica nostra Tyrnaviensi – v stredu 8. júna o 18-tej hodine – dve kantáty autorov, J. S. Bacha (Ich habe genug) a A. Lustiga (Tanec šialených). Už to, že zneli práve v Múzeu holokaustu dve diela reflektujúce otázku smrti, hoc každé odlišným spôsobom, zintenzívnilo samotné skladby a účinky na ľudí – vnímali sme ich z inej perspektívy.
Expozície múzea sú umiestnené v piatich obnovených barakoch a práve v jednom z nich bol koncert. Hudobníkom – komornému súboru Barocco sempre giovane (zložený zo špičkových českých profesionálnych hudobníkov na čele s fenomenálnym hobojistom Vilémom Veverkom) a sólistovi Gustávovi Beláčkovi (bas) bolo určené pódium. Recitátori – Milan Kňažko, Vilma Cibulková a Vilém Udatný boli rozmiestnení podľa hereckej akcie (striedavo blízko hľadiska, za pódium, najviac sa v priestore pohybovala Cibulková), suverénne najviac sugestívnym, emocionálnym prejavom zaujala Vilma Cibulková. Svoju rolu hrala, aj mimo partov recitovania, do role sa vložila absolútne celá. Od dramaticky vypätého prejavu, cez šepkanie, plačlivý tón – jej recitácia textu dojímala k slzám.
V priestoroch múzea sú zverejnené dobové dokumenty, fotografie a všetky predmety, ktoré sa viažu k tragickému obdobiu riešenia židovskej otázky na Slovensku. A práve diela Lustiga a Bacha mali schopnosť v druhom baraku, oboznamujúcom návštevníkov a publikum s pracovnými tábormi, vzkriesiť túto smutnú a bolestivú kapitolu našich dejín. Každé jedno meno, ktoré znelo z úst Vilmy Cibulkovej, profesií – lekári, umelci, ktorí sa ocitli v stovkách stredísk nútených prác, táborov a get pre Židov na Slovensku, zrazu ožili práve v týchto ponurých, chabo osvetlených priestoroch. Vnímali ste ich tak živo, akoby tu všetky tie menované postavy, ľudia, deti – všetci, zrazu s vami boli.
Bachova kantáta Ich habe genug sa konečne dostala dôstojného a zmysluplného prevedenia. Po tom, čo si ju mnohí umelci vysvetľujú svojsky a podtext prispôsobujú rôznym súčasným témam (doslovný preklad „Mám dosť“ evokuje rozmanité, takpovediac až hysterické výklady, len nie tie, čo mal Bach vskutku na mysli), prevedenie komorného súboru Barocco sempre giovane bolo čisté a bez akýchkoľvek nánosov. Tri árie vyjadrujúce zriekanie sa svetského bohatstva, no kľúčový a určujúci je pokoj a zmierenie pred očakávanou smrťou.
V úvodnej árii Ich habe genug sme počuli jemné pulzovanie v sláčikoch a zvuk orchestra bol krásne homogénny. Áriu Bach podporil kompozične prepracovanou, melodickou líniou v podaní hoboja – kantiléna obsahuje pomerne veľa ozdôb. V tomto prípade sa ukázal ako majster Vilém Veverka. Jeho prepracované kantilény, ktoré nádherne dýchali (pritom nie patetickým, romantickým spôsobom) boli rytmicky precízne, frázy krásne tvarované v oblúkoch. Bol to unikátny a nezabudnuteľný výkon hobojistu, ktorý fascinoval od prvých taktov. Bas Beláček podal spoľahlivý výkon – part hoboja je okolo hlasu doslova „prepletený“ a na koncerte tak vznikol sugestívny „duet“.
Schlummert ein, ihr matten Augen (Zdriemnite si, oči matné – poslucháči vďaka bulletinu mohli sledovať aj literárny preklad árií a recitatív Bachovej kantáty) – stredná ária je uspávankou. Sláčiky, basso continuo a sólový spev – hudobne oprostená reč necháva vyniknúť tému, ktorá sa neustále vracia v rondovej forme. Vývoj tejto kantáty má radostný záver – Ich freue mich auf meinen Tod (Na svoju smrť sa teším). Beláček v nej zdôraznil temperamentné melizmy na slovo radosti (freue).
Arnošt Lustig bol český spisovateľ a publicista svetového významu, autor celej rady diel s tematikou holokaustu. Bachova kantáta popretkávaná jeho Kantátou Tanec šialených v réžii Evy Lustigovej vyvolávala až pocit mrazenia. Nielen textom samotným, ktorý je vlastne obžalobou toho najneľudskejšieho, hrôzostrašného zločinu, akého sa ľudstvo v dejinách dopustilo. No bolo to i protagonistami a miestom, kde Lustigov text znel. Ak u Bacha vidíme smrť ako tému vykúpenia z tohto sveta, plného biedy a zúfalstva, v Lustigovej epickej básni plnej hrôzy, však tiež nie je záver bezútešný. Zdanlivo nesúrodé kompozície nekončia beznádejou, ako hovorí Arnošt Lustig: „Říkají nám naši mudrcové, že sice není možno neplakat, že ale věčný pláč nás samotné by zničil, až bychom byli jako ti, nad nimiž pláčeme… Budoucnost je jinde, neboť vzpomínka je jenom polovina bytí“.
Práve dnes, počas ďalšej vojny, o ktorej by sme si azda nikdy nepomysleli ani v najhoršom sne, že sa môže udiať, a v takej blízkosti nás, v takých obludných rozmeroch, si takéto tóny a kontext musíme pripomínať. Aj týmito dielami, aj v takýchto priestoroch…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Hudobné centrum
