Galakoncert na počesť Petra Dvorského vyplavil mnoho spomienok na jeho mimoriadne úspešnú kariéru: časy, keď spieval na svetových operných pódiách ožili práve vďaka hosťujúcim spevákom.
Ťažko si vôbec predstaviť výnimočnejší hlas, talent, muzikalitu, chuť pracovať na sebe, mimoriadny cit pre umenie, ale i obrovský kus ľudskosti. Táto vzácna kombinácia, snúbiaca sa v osobnosti Petra Dvorského, bola doslova citeľná aj počas slávnostného Galavečera, ktorý sa konal pri príležitosti 70. narodenín „Pavarottiho zo Slovenska“. Hlas, aký sa možno narodí raz za sto rokov, aký sme tu vzácne mali, dnes nemáme a zrejme asi ani dlho mať nebudeme.
Začiatkom 80. rokov minulého storočia bol Peter Dvorský oficiálne radený do štvorice najlepších tenoristov sveta s legendárnou top trojicou svetových tenorov – Plácidom Domingom, José Carrerasom a Lucianom Pavarottim. Dňa 25. septembra (milou náhodou sa v tento deň narodil aj významný slovenský skladateľ Eugen Suchoň) oslávencovi pripravila jeho dlhoročná domovská scéna, Opera SND, slávnostný koncert, na jeho počesť. Vidieť Galakoncert v online prostredí, a nie priamo v sále, znamená v tomto prípade pre recenzenta príjemný bonus: zrazu sa ocitnete v tesnej blízkosti samotného oslávenca, vidíte detail jeho dojatej, emóciami rozcítenej tváre, jeho spontánny potlesk kolegom na pódiu.
Zrazu celý galakoncert vnímate viac jeho optikou, ako vlastnou. Emócie prevažujú nad ráciom. Pred očami sa Vám odohráva životný príbeh Petra Dvorského, našej tenorovej jedničky, unikátneho speváka so slnkom v hlase, ktorý patril od 70. rokov minulého storočia viac ako dve desaťročia k špičke tenoristov svetovej úrovne s preferenciou talianskej romantickej a veristickej opernej literatúry v repertoári.
Už jeho príchod do sály za veľkého aplauzu bol iný, výnimočný. Nebol to len taký obyčajný Galakoncert, pri ktorom sa všetko trbliece, prípadne, sem tam sa zjaví obligátne falošné pozlátko. Tento koncert mal spoločného menovateľa: Petra Dvorského, ktorého majstrovské umenie pozná každý. V tento večer prišli vyjadriť maestrovi úctu, poklonu, hold, obdiv, no s prajnosťou a radosťou. Nie s tou nevyhnutnosťou „lebo sa to v dobrej spoločnosti patrí a sluší“.
Azda nikto iný z umeleckej sféry nedokázal tak výrazne reprezentovať bývalé Československo, ako práve Dvorský. Ktokoľvek by si z jeho kolegov, tenorov, nastupujúcich generácií, a to pri všetkej úcte voči súčasným interpretom, stúpol po ňom na pódium, nemožno to s jeho výkonom porovnávať. A účelom tohto článku to ani nie je. Zároveň hodnotiť výkony účinkujúcich sólistov tohto večera, je akosi nepatričné, až nedôstojné, nepochybne, najväčšou hviezdou bol poľský tenor Piotr Beczała a technicky nezvládnutých, takmer až falzetových výškach Petra Nekoranca by sa dalo diskutovať. Otázkou však je, či takéto hodnotenia prinesú niekomu prospech, respektíve celospoločenský význam koncertu bol mienený ako udalosť, na ktorej predovšetkým ide o interpretačné výkony. Alebo ešte inak, pomocou zásadného výroku Miroslava Donutila z kultových Pelíšok povedané „Komu tím prospějete?“.
Vyberieme si preto niekoľko highlightov, ktorý tento Galakoncert, za ideou ktorého stojí bývalý umelecký šéf Opery Dalibor Jenis, divákom online, priniesol. Okrem príchodu oslávenca do Sály opery a baletu, ktorý, ako sme už spomenuli, sprevádzal srdečný potlesk, úvodný príhovor v podaní Emílie Vášáryovej, mal presne to, čo otváracie gratulácie majú mať: dôstojnosť, úprimnosť a zároveň bol aj osobným. Z prejavu jednej z našej najlepších herečiek bolo cítiť, že jej slová sú adresné a hoci prejav bol pripravený, distingvovaný (aj z dôvodu, že sa prekladal pre zahraničné publikum), takže nebol priestor na improvizácie, nechýbala v ňom vrúcnosť a emócie. Napokon, práve emócie – to bol spoločný menovateľ večera.
Prispeli k nim aj spomienky na umelcových kolegov, ktorí už dnes nie sú medzi nami, no prostredníctvom plátna sa pripomenuli divákom v sále a oslávencovi – Giuseppe di Stefano (taliansky operný tenorista, „Zlatý hlas“), Luciano Pavarotti, Mirella Freni (talianska sopranistka), Ghena Dimitrova (bulharská operná speváčka, sopranistka) či Montserrat Caballé.
Ako otváracie číslo znela predohra k Smetanovej Predanej neveste a diváci v sále, ale aj online, si mohli pozrieť archívne fotografie mladého speváka, ktorému sa už ako talentovanému študentovi začal otvárať svet. Počas štúdia ho angažovali do Opery SND, kde debutoval v roku 1972 ako Lenský v Eugenovi Oneginovi, takže nie je náhoda, že aj ária Kuda, kuda (v precítenej interpretácii Pavla Bršlíka) sa objavila v prvej časti programu. Je pravda, že Bršlík sa dnes radí medzi výnimočných spevákov, no predsa, bonusová Pieseň o rodnej zemi by zrejme dôveryhodnejšie a osobnejšie znela v podaní Miroslava Dvorského…
V roku 1973 zvíťazil v speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského a o rok neskôr sa stal laureátom súťaže Petra Iľjiča Čajkovského v Moskve, nasledoval študijný pobyt v Teatro alla Scala. Štartom jeho hviezdnej kariéry bolo hosťovanie Opery SND vo Volksoper v roku 1976. V roku 1977 už vystupoval na zahraničných operných scénach a bol stálym hosťom Štátnej opery vo Viedni.
Orchester Opery SND pod taktovkou maestra Ondreja Lenárda prekvapil. Zmienená predohra nepatrí medzi najjednoduchšie kusy – ak sa hrá v rýchlom tempe, čo teda šéfdirigent SOSR rozhodne nasadzuje obdivuhodné tempá, pri ktorých sa spravidla aj lepší hráči zapotia, dá zabrať. Pohyblivá téma v sláčikoch, už samotný veľký nástup, následne stopercentné kontrabasy a violončelá, sóla dychov (klarinety, hoboje), vynikajúca gradácia, pekne zvládnuté dynamické kontrasty – to všetko naznačovalo, že maestro Lenárd si dal špeciálne na tomto koncerte záležať. Napokon, dlhé roky bol takpovediac dvorným dirigentom Petra Dvorského, ich spolupráca zahŕňa množstvo predstavení – opier, koncertov aj nahrávok. Orchester, ktorý je v súčasnosti bez šéfdirigenta, si vyžaduje pevnú ruku, a tú Ondrej Lenárd rozhodne má. Z jeho gest bolo zreteľné, že party všetkých árií, ktoré v tento večer odzneli, naštudoval s hráčmi svetomito – mal svoju predstavu, napríklad pri záverečnej E lucevan le stelle, árii Cavaradossiho z Pucciniho opery Tosca v interpretácii Piotra Beczału, ako má frázovať klarinet tému, a evidentne od nej neupustil. To isté však platí pri ostatných kusoch: orchester dýchal spolu so spevákmi a podarilo sa to práve vďaka taktovke Lenárda a samozrejme, novej koncertmajsterke Lucie Harvanovej, ktorá s telesom pracuje výborne.
Dramaturgia koncertu sa odvíjala od mapovania repertoárových míľnikov kariéry Petra Dvorského, ktoré interpretovali významní tenoristi, domáci i zahraniční, k účinkujúcim sa pridali aj dámy, napríklad operná diva Jolana Fogašová, ktorá má s Dvorským dlhoročný nielen pracovný, ale i krásny priateľský vzťah. Ako pre náš portál zdôvodnil dramaturg Jozef Červenka, výber árií galakoncertu mapoval kariéru Petra Dvorského a špeciálne sa zameral na operný repertoár, s ktorým slávil doma i vo svete najväčšie úspechy.
V prvej polovici zneli slovanské opery: české, slovenské a ruská, druhá bola venovaná svetovej opere: talianskej a francúzskej. Rolu Jeníka náš najlepší tenor naštudoval v roku 1977 a áriu Jak možná věřit výrazovo presvedčivo interpretoval Tomáš Juhás.
V prvej polovici nemohla chýbať Suchoňova Krútňava. Za stvárnenie postavy Ondreja dostal Dvorský cenu ministra kultúry za rok 1999. Počuli sme Vrav, dievča, kde si krásu vzalo v interpretácii Michala Lehotského a áriu Katreny Žiale bôľne, pálčivé v podaní Jolany Fogašovej. Intonačne náročná ária začínajúca sa vo vysokých polohách, pri ktorej si sólistka len ťažko nachádza oporu v orchestri, nás opäť nenechala na pochybách, že Fogašová patrí medzi našej najlepšie speváčky – s precíznou prípravou, bezchybnou intonáciou, prirodzenou dávkou muzikality, no najmä presvedčila výrazom.
V prvej časti večera nemohla chýbať Rusalka – Dvorský ako Princ v tejto postave exceloval. V podaní Adriany Kučerovej znela ária Měsíčku na nebi hlubokém a poľský tenor Beczała fascinoval prednesom árie Vidino divná, přesladká, pričom jeho výrazový a technický vrchol nepochybne prišiel v druhej časti programu. Áriou Pourquoi me réveiller z Massenetovej opery Werther, no tiež spomínanou, záverečnou Cavaradossiho E lucevan le stelle, sme sa chtiac-nechtiac, museli pri Beczałovej interpretácii vrátiť do minulosti a pripomenúť si časy, keď ešte spieval náš jubilant na svetových scénach.
V druhej časti koncertu bol highlightom, okrem Werthera, nepochybne tercet Ahimé! S´apressa alcun! z Verdiho Maškarného bálu, v ktorom sa predstavili španielsky tenorista Jorge de León, rytmicky precízna, intonačne presná, výrazovo presvedčivá Jolana Fogašová a s krásne sýtym barytónom Daniel Čapkovič. Maestro Lenárd nastavil doslova šialené tempo, ale tak to má byť, inak by trio stratilo ťah. Speváci boli bravúrni, v ťažkých partoch, v rýchlom tempe sa orientovali bezchybne, dokonca v koncertom prevedení nechýbalo ani tak potrebné herecké stvárnenie tercetu.
Čo dodať záverom? Sociálne siete dnes ponúkajú mnoho možností oživiť si spomienky a preto dostať sa k archívu a dohľadať si z minulosti nahrávky, kedy práve náš najlepší tenor spieval po svetových pódiách, nie je problém. A v tomto prípade, verte, ani mizerná technická kvalita záznamu nie je rozhodujúca. Počuť Petra Dvorského spievať s presvedčivosťou výšky, jeho obdivuhodné des3 s absolútnou istotou, lyrické party, pri ktorých sa vám zarosia oči, presvedčivo dramatické party, jeho nezameniteľnú farbu hlasu, škálu farieb, nádhernú, precítenú dynamiku, s ktorou vedel obdivuhodne pracovať, bez akéhokoľvek kalkulu, skrátka, v prípade Dvorského ste mali absolútnu istotu, že všetko v jeho speváckom prejave šlo z jeho čistého vnútra, vás dostalo do hladiny určitého hľadania analógií.
Tak, ako sa významne posunula estetika inštrumentálnych výkonov, vidíme to aj vo vokálnych prejavoch. Kde sú tie veľké, nádherné, mohutné hlasy spred desiatok rokov? Je logické, že vnímanie poslucháčov, tak aj interpretácia sa rokmi vyvíja, názory na kultúru interpretačného prejavu tiež podliehajú určitým trendom. Poľská tenorová hviezda súčasnosti, ktorá v tento večer vystúpila, má emočne, technicky aj výrazovo odlišné parametre a rovnako, ako ostatní speváci, ktorí v tento večer vystúpili, predviedli kvalitné výkony (vrátane našich spevákov – Miroslava Dvorského, Pavla Bršlíka, Daniela Čapkoviča, Petra Bergera, Michala Lehotského), no zrejme je zbytočné utvrdzovať sa v tom, že od Petra Dvorského sú vzdialení. Skrátka, nielen v hlase samotnom, ale i v tých frázach, v tvarovaní, je niečo špecifické, mimoriadne, prirodzene muzikálne, čo ich tak rozdeľuje. Ale je to tak dobre, história nám prináša vzory, podľa ktorých nastupujúce generácie umelcov kráčajú, ctia si ich a zároveň sú súčasťou našej hudobnej kultúry, prekračujúcej hranice. A takou osobnosťou Peter Dvorský nesporne je – navyše mimoriadne prajnou, láskavou, dobrosrdečnou, ako to aj dokázal v závere večera počas spontánneho príhovoru v znamení nefalšovaných emócií…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ctibor Bachratý
