Obávaný Titán prichádza do slovenských kín, aby šokoval. Ale inak ako by ste si mohli myslieť. 

Režisérka Julia Ducournau si pre divákov hľadajúcich podivnosť pripravila (ne)chutné sústo s úmyselne schovanou ozdravujúcou pilulkou, ktorá je drogou pre niečo, o čom sme netušili, že pri jej novom filme môžeme cítiť. Dojatie a empatiu.

Neverte tomu čo sa hovorí! Nemusíte veriť ani mne, ale Titán môže byť iný, než ako sa o ňom píše. Áno, je šokujúci, ale naozaj sme nič také doteraz nevideli? Aj keď je nepríjemný, nedajú sa od neho, pre tú krásu na všetkých úrovniach, odtrhnúť oči ani srdce. Film Titán v sebe skrýva viac než len tradíciu nového francúzskeho extrémizmu. Má čo povedať každému jednému z nás.


Predvoj, za aký bol Titán zapriahnutý v júli tohto roka a tiahne sa s ním do dnešných dní, mi teraz znie prinajmenšom neadekvátne. Nálepka najšokujúcejší film, aký bol kedy v Cannes premietnutý, je sčasti negatívnou reklamou a možno aj trochu nepravdivou. Áno, je to bizarnosť, ale nedá sa povedať, že by režisérka Julia Ducournau prekročila hranice, ktoré nastavila vo svojom predošlom filme Raw.

Vždy keď z undergroundových hlbín vytryskne ďalší gejzír pochybných nápadov, zostávam v napätí, či sa snaha šokovať prehupne aj do niečoho viac. Myslím, že len málokto by o svojom diele tvrdil, že sa tým neusiloval čosi povedať. Otázkou je, či ako autor dokážem odhadnúť mieru alegórie, ktorá sa ešte dá prijímateľom odčítať, alebo sa zaradím medzi nepochopených a ukrivdených. Do druhej skupiny Ducournauová ani náhodou nepatrí. Jej doteraz dva celovečerné snímky postavili základ pre jasný režisérsky rukopis v kategórii kinematografie podivnosti. Myslené v tom najlepšom.  

V pozadí celého príbehu stojí sila. Sila je nevyslovenou esenciou každej časti filmu Titán. Od jeho názvu až po postavy. Tajomný, oživený Cadillac s jeho temno štýlovou mocou, alebo Vincent, starý hasič, muž túžiaci byť otcom komukoľvek na svete, kto by o otca stál. Ten si popri svojom mladom, testosterónom napustenom, tíme hasičov zakrýva oči pred starobou – už bezmocnou silou. A napokon Alexia alias Adrien, ktorej časť osobnosti vystihuje oficiálny popis: „Titán: zložka pevných a ľahkých zliatin s vysokou odolnosťou v ťahu.“ Hovoríme o žene, zranenej tými, ktorí ju mali milovať, ale ona vďaka svojej húževnatosti preráža steny, medzi ktoré ju život opakovane uzatvára.

Typickou voľbou pre mladú francúzsku režisérku je ukázať ženu, takú aká je nie len mimo svojej izby, ale pokojne aj pod perinou jej jednolôžkovej postele. Ukazuje ženu s tak veľkým duchom, že jej telo mu už nestačí a preto sa rozpadáva.

Ak vydržíte a neodídete z kina v prvej tretine filmu, následne sa pred vami rozprestrie nádherný príbeh životom skúšaných ľudí, ktorí z predchádzajúcich bizarných udalostí vytiahne len to podstatné, čo ste možno prehliadli, lebo ste sa nechali zlákať kuriozitami. To, čo sa o filme hovorí, donúti diváka sústrediť sa na to nepríjemné, čoho tu je dostatok, ale nikto vás nepripraví na to skutočne dôležité, čo príde potom. 

Hovoríme tu o akejsi emočnej amplitúde. Striedanie silných a pokojnejších miest. Autorka musela dať veľký pozor a premyslieť každý krok, aby mala diváka presne tam, kde ho chce mať. Podarilo sa to na jednotku. Možno so mnou nebude súhlasiť každý. Najmä tí, čo z kina odišli už v prvej polovici. Pre nich bola amplitúda asi príliš strmá. V horore sa často potrebujeme nadýchnuť, ale si aj vydýchnuť. Pričom výdychové scény so sebou niekedy prinášajú nudu, hoci aj za tú sme vtedy vďační. Tomuto sa režisérka šikovne vyhla. Pokoj a nudu totiž nahradila krásou a blahom, k čomu jej dopomohol skvelý zlovestný soundtrack pretkaný výberom technopopových skladieb, ktoré vám jasne ukážu smer, akým danú scénu precítiť. Aj strach je tu nahradený iným chúlostivým pocitom. V zásade sa nám tu striedajú veľmi nepríjemné scény vzbudzujúce úzkosť podobnú tej, ktorá vzniká pri škrípaní nechtov o tabuľu s nádhernými zamatovými momentami, kedy sa do postáv zamilujete, nech sú akékoľvek. Geniálny ťah. Tým sa docielilo okrem iného aj to, že sa ani na moment nemôžete nudiť. Neviete, čo si pre vás film ešte prichystal. Neustále prekvapuje, zaráža, udiera, ale aj blaží. A aby toho nebolo málo, Ducournauová nám dáva možnosť sa na násilie nie len zhnusene dívať, ale aj sa na ňom dobre – po tarantinovsky – zasmiať.

Zaujímavých je hneď niekoľko scenáristických prístupov. Tie filmu dodávajú nejednotný ráz a pred očami diváka sa všetko z ničoho nič mení, až má človek pocit, že sa díva na iný film.

Tak napríklad Cadillac. Urobiť z jednej neživej veci tak dominantnú a hrôzu naháňajúcu postavu a následne sa na ňu vykašľať, chce veľkú dávku sebaistoty. Je to ako zastaviť v strede diaľnice a zablokovať ju iba preto, aby ste si odfotili západ slnka. Môže to skončiť veľkou katastrofou, iba žeby ste mali dostatočne premyslené čo ďalej. Našťastie toto je ten prípad. Tvorcovia vedia presne čo ďalej a najúžasnejšie na tom celom je, že divák netuší. Film sa vymyká väčšine predstaviteľných očakávaní, je poctivo originálny a napriek tomu autentický. Takže, keď sa už prenesiete cez vlny nechuti, ostáva vám iba naplno prežiť to podstatné kvôli čomu ste síce neprišli, ale snáď uznáte, že to stojí za to. Smelo do toho!


Do kina som vošiel s miernymi obavami, ale silným záujmom. Odišiel som s veľmi rozmanitým darčekovým balíkom preplneným vizuálnym a režijným majstrovstvom, hypnotizujúcou poetikou zapadajúceho slnka, ohňa a neónov, drvivo jasnými, ničím neskalenými pocitmi ako nechuť, zmierenie, ale najväčšmi sa v celom kino zážitku vynímala nevinná láska zašpinená od motorového oleja a črepín nezvládnutých vzťahov.

 

 

Autor: Matúš Trišč

Distribútor: Film Europe

Zdroj foto: Film Europe, Diaphana Distribution


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno