Slovenský režisér Martin Pavol Repka, ktorý je absolventom pražskej FAMU, hovorí o svojom novom celovečernom filme Od marca do mája, o inšpirácii z vlastnej rodiny, o práci s herečkami a nehercami aj o tom, aký námet si kvôli aktuálnej situácii v slovenskej kultúre zatiaľ nedovolí rozpracovať.
Prečo ste si vybrali rodinnú tematiku pre svoj debutový film Od marca do mája?
Rodinnou tematikou som sa zaoberal už vo väčšine svojich študentských filmov. Námet pre môj debut som v sebe nosil už veľmi dlho a priamo vychádzal z mojich osobných spomienok na podobnú situáciu, ktorá sa stala v našej rodine. Keď som mal 15 rokov moja mama nečakane otehotnela a spoločne s mojimi dvoma staršími sestrami a rodičmi sme sa začali pripravovať na príchod ďalšieho človeka. Zanechalo to vo mne silnú stopu a chcel som to spracovať už v krátkom filme, ale na to som si vtedy netrúfol, keďže látka bola oveľa širšia. Téma rodinných vzťahov je pre mňa veľmi príťažlivá, pretože také vzťahy ma v mnohých ohľadoch dojímajú. Viac než rodina samotná ma však zaujíma skúmanie ľudskej súdržnosti a akejsi blízkosti, tá môže mať mnoho podôb.
V reakciách a recenziách na váš film sa často píše o utópii. Vy zrejme nevnímate takúto rodinu ako utopistickú predstavu.
Pokiaľ chápeme definíciu utópie ako niečo nedosiahnuteľné, prípadne dlhodobo neudržateľné, tak nie, nevnímam. Je to skutočnosť, ktorú som mal to šťastie zažiť. Nie je to moja vízia lepšieho sveta, je to len pozorovanie sveta, ktorý existuje, avšak často v skrytosti. Zároveň som si bol dobre vedomý toho, že je to bohužiaľ skôr výnimka a veľa ľudí také šťastie mať nemuselo. Možno kvôli tomu – ešte predtým, než sme film prvýkrát uviedli – som mal obavu, ako ho prijmú diváci, ktorí napríklad pochádzajú z neúplných rodín, alebo z rodinného prostredia, ktoré bolo traumatizujúce. Bol som rád, že aspoň z tých reakcii, ktoré sa ku mne dostali, aj toto spektrum publika film prijalo – hoci ako takmer neuveriteľný svet, ale v jeho autenticite mu mohli uveriť, že je skutočný, a to popisovali ako inšpirujúce. Jedna diváčka mi povedala: “Je to ako spomienky na rodinu, ktorú som nikdy nemala… A chcela by som mať.”
Znie to, akoby moje postavy boli svätcami, až nadľudsky morálne čistými figúrami. Sú však úplne obyčajní, so svojimi chybami, traumami a ranami. Spôsob, akým sme sa rozhodli príbeh rozprávať, nestavia do popredia tieto problémy, ale to, čo postavy robia pre to, aby spolu vyšli. To ešte neznamená, že problémy nemajú, alebo že sú zázračne imúnni voči ich dopadom. Rozhodujú sa však každý deň odznova, po malých krokoch a gestách, skúsiť si neubližovať a rešpektovať sa. Som presvedčený, že takýchto ľudí a rodín je nielen na Slovensku mnoho.
Predstaviteľkou matky rodiny vo vašom filme je Zuzana Fialová. Jej deti si zahrali aj mladí neherci. Bolo ťažké viesť naraz profesionálnu herečku a nehercov?
Na začiatok len dodám, že Zuzana Fialová nebola jediná profesionálna herečka na pľaci. Natália Fašánková, predstaviteľka Miši, bola v čase natáčania čerstvou absolventkou VŠMU a zároveň už v angažmáne v Mestskom divadle Žilina. Predstaviteľ otca Jozef Abafi je zase primárne bábkoherec, ale diváci ho môžu poznať aj z televíznych obrazoviek. Naozajstní “neherci” sú teda iba dvaja najmladší dospievajúci predstavitelia Eliáša a Alžbety – Damián Humaj a Jana Markovičová. Rodinná zostava teda bola naozaj rôznorodá, a to sa samozrejme odrazilo aj v spôsobe práce. Nevnímal som však, že by táto rôznorodosť bola v niečom náročnejšia od bežnej práce s hercami. Môj prístup k všetkým hercom bol rovnaký a spočíval v čo možno najjasnejšej komunikácii toho, ako si ich postavu predstavujem. Zuzana Fialová logicky prevyšovala ostatných v miere skúseností a schopnosti používať herecké techniky, takže sme často hľadali spôsoby, ako niektoré z naučených techník úplne vypnúť. Naopak niektoré detaily a vedľajšie činnosti, ktoré dokázala sama od seba navrhnúť mi veľmi uľahčovali prácu a dodávali postave pestrosť charakteru. U nehercov zase chýbali skúsenosti pred kamerou, takže im často Zuzka alebo Natália pomáhali nadobudnúť niektoré zo základných zručností – ako sa správne dívať, ako sa zastaviť na značke pred kamerou a podobne. Film je veľmi technické médium, a to sa týka aj herectva, pre mňa však medzi hercami a nehercami bol rozdiel iba v týchto technických skúsenostiach, inak som absolútne dôveroval v ich prirodzený herecký talent, pre ktorý som si ich aj vybral. Občas sa k práci s nehercami odporúča akási utajenosť, natočiť ich bez ich vedomia, nejak ich obalamutiť, a tým dosiahnuť prirodzenosti. Priznám sa, že mi podobné spôsoby nikdy nefungovali. Overilo sa mi, že keď k nim pristupujem čo najtransparentnejšie, podávajú oveľa lepšie výkony.
Vznikol vám pri vedení hercov paradox, kedy boli neherci pred kamerou viac civilní a prirodzení ako profesionálna herečka? Traduje sa, že sa to občas stáva.
Asi sa to nedá takto jednoznačne povedať. Samozrejme, niekedy neherci vedia byť prirodzenejší, pretože ich často obsadzujete podľa ich vlastnej povahy, takže pred kamerou akoby hrali samých seba. Profesionálnej herečke sa môže stať, že úplne neporozumie motivácii či zmyslu situácie, a tak napríklad natočíte záber, ktorý je menej prirodzený. Vždy si však myslím, že je to zodpovednosť režiséra, toto odkomunikovať správne a keď sa to podarí, často vám profesionálna herečka ponúkne čosi naviac, a to sa u nehercov veľmi nestáva. Oboje má teda svoje pre a proti. Keď sme film premietali na festivaloch v zahraničí, stávalo sa nám, že si diváci mysleli, že všetci herci sú v skutočnosti neherci, vrátane Zuzany Fialovej. Občas dokonca, že sa jedná o dokumentárny film sledujúci skutočnú rodinu. To myslím vypovedá najviac o jej schopnosti dorovnať sa v prirodzenosti svojim nehereckým kolegom.
Keď si predstavíme klasickú filmovú drámu, v jej vyvrcholení takmer vždy prichádza zvrat, ťažký moment, ktorý zasiahne postavy a má zasiahnuť aj obecenstvo. To sú bežné zámery tvorcov, ktorí majú potrebu “zraniť” svojho diváka, aby uňho neskôr dosiahli katarziu. Vy na to však idete trochu inak, čo presne ste chceli u diváčok a divákov vyvolať?
Aj v našom filme je “zranenie”, akurát je podané tak, aby neprebilo všetky ostatné malé veci. Mám rád, keď ma filmy do ničoho netlačia, keď mi poskytnú akýsi bezpečný priestor, ktorý ani nie je toľko o tom, čo je na plátne, ale čo je medzi mnou a plátnom. Film je pre mňa ako prázdna nádoba, ktorá môže byť naplnená subjektívnym prežitkom. Od marca do mája má byť priestorom pre každého, kto je ochotný sa plynutiu obrazov a zvukov podvoliť s dôverou, že pri správnom naladení môže byť katarzia o to intenzívnejšia. Chcel som umožniť divákom naladiť sa na zjemnenú stupnicu intenzít a vidieť tak novou optikou každodennosť, ktorú si možno už ani nevšímame a zdá sa nám nepodstatná. A taktiež som chcel, aby diváci mohli byť ako návštevníci tejto rodiny a jej krátkeho časového úseku “od marca do mája”, aby sa mohli stať na chvíľu jej súčasťou a ona sa zas mohla zmeniť na pole pre ich vlastnú imagináciu či introspekciu – do svojej rodiny, svojich predstáv o nej či svojich spomienok.
Chcel by som ešte dodať, že pre mňa film nikdy nebol iba nástrojom na komunikáciu. Určite chcem komunikovať a vyjadriť sa, ale nevnímam tvorbu iba v tom zmysle, že ja ako tvorca dosiahnem nejaké poznanie a len ho mechanicky prenášam na diváka. Ja sa tým procesom tiež učím, tiež chcem niečo objavovať a niečo sa dozvedieť. Nechcem len zastávať nejakú danú tézu. Napríklad pri tvorbe Od marca do mája som stál pred tým, že založím vlastnú rodinu. Cítil som sa veľmi neisto, pretože som sa musel osamostatniť od naučených vzorcov a začať stavať vlastný život. Vtedy som sa pýtal sám seba, čo si chcem od svojich rodičov vziať ďalej a čo už nie. Skúmal som tú ľudskú blízkosť, ktorú som od nich poznal a snažil sa ju podrobiť drobnohľadu, aby som videl, či naozaj za to stojí, či to je aj pre mňa možná cesta – byť spolu. Aj v tomto ohľade je pre mňa film osobný, nie len preto, že vychádza z niečoho, čo som zažil.
Je výsledné dielo iné, než vaša predstava o ňom na začiatku tvorivého procesu?
Moja predstava na začiatku býva často veľmi abstraktná a skôr pramení z nejakej intuičnej energie. Nasledujem primárne emočnú linku a podľa nej činím jednotlivé rozhodnutia, prípadne navádzam svojich spolupracovníkov. Na filme mi príde skvelé, že nemusíte mať obrovskú fantáziu, ale môžete veľa vecí čisto odpozorovať alebo zaznamenať. Do hry prídu aj premenné, rôzne nečakané udalosti či nedokonalosti a tie celú vec obohatia. Preto by som to popísal tak, že sa mi film skôr odkrýva pred očami, než že by som ho mal od začiatku do posledného detailu vysnívaný. Pamätám si však, že keď sme mali poslednú schvaľovaciu projekciu a film som videl prvýkrát úplne dokončený, bol som veľmi spokojný a uvedomil som si, že je to presne tak, ako som si prial.
Mnohé obrazy a motívy vo vašom filme nemajú ukončenie, ale nedá sa povedať, že by im ukončenie chýbalo. Napríklad motív s bankovkou, alebo písomkou z matematiky a doučovaním, na ktoré ani nedôjde. Môžeme len predpokladať, ako sa s tým postavy napokon vyrovnali. Ako ste uvažovali nad týmto dramaturgickým princípom “nedopovedať príbeh”?
Myslím si, že príbehy majú svoje ukončenia a bývajú “dopovedané” hlavne preto, že chcú zdieľať nejaký význam: postava sa poučila, záporák bol potrestaný, dobro zvíťazilo nad zlom a podobne. Tým, že mojím cieľom nie je tvorba významov, ale určitá forma bytia v čase, domnievam sa, že neukončenosť jednotlivých motívov preto nebráni úplnosti filmového vyjadrenia. Podstatný je celý súbor týchto zdanlivo neukončených udalostí, ktorý viac vypovedá o nejakom stave, než o kauzalite príbehu. Nie všetko vo svete do seba dokonale zapadá ako v príbehoch. Niektoré veci proste iba vyšumia, život pokračuje ďalej a my si až s odstupom času uvedomíme o ako dôležité momenty sa jednalo.
Od marca do mája: Film ako prosba o uzdravenie spoločnosti
V rozhovoroch často hovoríte o nízkom rozpočte, s akým ste film nakrúcali. Súhlasíte s tým, že nízky rozpočet podnecuje kreativitu?
Málo peňazí určite núti človeka hľadať kreatívne cesty, ako dosiahnuť svojej vízie bez toho, aby ju podrobil zásadnejším kompromisom. Avšak často je to na úkor iných vecí, osobného života či zdravia zúčastnených. Príbehy tvorcov, ktorí dokončili svoj film navzdory príšerným podmienkam bývajú často romantizované a tým sa zastiera fakt, že kultúra je v našich končinách systematicky podfinancovaná. Ja osobne nevidím nič romantického na tom pracovať na celovečernom filme pre kiná vo svojom voľnom čase. Preto som aj veľmi opatrný vo vyzdvihovaní kreativity, ktorá pramení z nedostatku financií.
Povedali ste si v nejakom momente, že je škoda, že nemáte na film väčší rozpočet?
Opakoval som si to konštantne. Premýšľam, či bol vôbec moment, kedy som si povedal, že to škoda nie je. Myslím, že taký nebol. Ale nebolo to preto, že by som potreboval dostať pred kameru niečo iné, alebo snímať film nejakým iným, drahším spôsobom. V prípade Od marca do mája sa totiž ani o nízkom rozpočte nedalo hovoriť, išlo skôr o minimálny až žiadny rozpočet. Bol by som rád, ak by herci a štáb mohli dostať zaplatené a aby každý v štábe nezastával 3-4 pozície. Kvôli tomu som si to hovoril často, ale nie preto, že by som nebol spokojný s tým, čo vidím pred kamerou.
Čo si myslíte o budúcnosti slovenského filmu vzhľadom na situáciu v kultúre a v Audiovizuálnom fonde? (reakcia na aktuálne vyhlásenie profesijných asociácií pôsobiacich v audiovízii proti diskriminačnému konaniu Rady Audiovizuálneho fondu.)
Moja priama skúsenosť s AVF je minimálna, avšak situáciu v kultúre a v audiovízii na Slovensku sledujem bedlivo. Aj pre väčšinu českých produkcii je Slovensko stále hlavným koprodukčným partnerom a preto som veľmi znepokojený aktuálnou situáciou. Inštitúcie ako je Audiovizuálny fond sú veľmi krehké už zo svojej podstaty, pretože majú vytvárať spravodlivú a demokratickú súťaž v oblasti umenia, ktoré sa nedá jednoducho kvalitatívne zmerať v podobe grafov a tabuliek. Je preto pre mňa zarážajúce, ako podľa najnovšieho vyhlásenia filmárskych asociácií niektorí členovia Rady AVF obchádzajú či dokonca priamo porušujú vnútorné stanovy (nielen) tejto inštitúcie, ktoré majú práve túto spravodlivú súťaž zabezpečiť, a tým ohrozujú slobodný rozvoj audiovízie na Slovensku. Je mi z toho smutno hlavne preto, že aj za „normálnych“ podmienok máme vždy čo doháňať, naše kinematografie (česká aj slovenská) ešte potrebujú veľkú vzpruhu, aby sa plnohodnotne etablovali na medzinárodnej scéne. Bojím sa, že takéto počínanie AVF nás zavedie niekoľko desaťročí dozadu.
V závere vyhlásenia sa uvádza, že určité filmy sú zámerne nepodporené, iné zasa podporované viac, ako odporúčala komisia. Myslíte si, že takéto jednanie fondu zapríčiní to, že slovenskí filmári budú o podporu žiadať výhradne v zahraničí alebo sa na Slovensku budú tvorcovia zámerne venovať témam, ktoré sú aktuálnej Rade AVF po chuti, ako napríklad Štúr, v budúcnosti možno Cyril a Metod a pod.?
Pravdepodobne to bude mať tento efekt, že budú musieť filmári na Slovensku vyhľadávať financovanie v zahraničí, ak budú chcieť ďalej slobodne tvoriť. Avšak bude ich to stavať do veľmi nevýhodnej pozície, pretože budú v oveľa väčšej konkurencii. V mojom prípade som už dokonca jeden námet odložili „do šuplíku“ – paradoxne však z opačných dôvodov, pretože sa jednalo práve o kvázi historický film o Cyrilovi a Metodovi. Ten nápad som mal už dlhšiu dobu, zameriaval som sa v ňom na ich cestu zo Solúna na Veľkú Moravu a chcel som v ňom skúmať napríklad rolu jazyka či limity prvej „mierumilovnej“ evanjelizácie nášho územia. To všetko mimo veľkých dejinných udalostí, niekde v ústraní a v hĺbke lužných dunajských lesov, prostredníctvom demýtizácie oboch figúr. A práve jeden z dôvodov, prečo som námet odložil je aj súčasná politická situácia na Slovensku. Akokoľvek som presvedčený, že by to bol film odpútaný od ideológie (podobne ako Od marca do mája), prekážalo by mi byť čo i len náznakom a trebárs mylne spojený s akousi tendenciou návratu k „národnostným témam“. Tých dôvodov bolo samozrejme viac, mimo iné aj to, že sa aktuálne nechcem venovať historickej téme, ale aj vyššie popísané ma tiež presvedčilo na nejakú dobu námet odložiť.
Vrátim sa ešte k vášmu debutu. Film má veľký úspech aj v Česku, prečo ste zachovali slovenský názov aj v českej distribúcii?
“Od března do května” nám neznelo tak ladne, skôr nám to znelo kostrbato, zatiaľ čo Od marca do mája sa dá povedať jednoducho a plynulo, má to určitú jemnú melódiu. Aj českí diváci si názov prisvojili a myslím, že si naň rýchlo zvykli. Taktiež sme chceli, aby bolo od prvého momentu jasné, že sa bude jednať o film v slovenčine a zo slovenských reálií. Prišlo nám to v duchu celého filmu úprimnejšie – nič nezatajovať, nezavádzať.
Možno tento film považovať za manifestáciu vášho autorského štýlu alebo aktuálneho autorského nastavenia (v duchu slow cinema)? Alebo by ste sa bez problémov pustili aj do iného druhu filmu, napínavejšieho, akčnejšieho?
Od marca do mája určite možno chápať v tomto duchu. Zároveň tým úplne nevylučujem, že by som sa nebol schopný pustiť do iného typu rozprávania, ktoré bude napríklad dynamickejšie. Ak by som cítil, že ma k tomu vedie podstata danej látky, nemal by som s tým najmenší problém. Ale že by som presedlal napríklad do čistej žánrovky, to mi príde tiež veľmi nepravdepodobné.
Na čo momentálne pracujete?
Momentálne hľadám námet pre svoj druhý film. Môžem prezradiť, že sa pohybujem stále v blízkosti rodinných tém, ale zaujímajú ma aj širšie rodinné väzby. Je to obdobie vstrebávania a dívania sa okolo seba. Uvidím, kam ma to zavedie.
Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.
Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč
Zdroj foto: Archív Martina P. Repku
