„Dôležité je, aby som ľuďom, ktorých nakrúcam v danom prostredí, neubližoval. Aby som im v ich situácii ešte viac nepriťažil. Keď som si istý, že to nerobím, potom mi vo fotení a nakrúcaní nič nebráni,“ hovorí pre náš portál vojnový fotograf a dokumentarista Juraj Mravec.
Čo vás priviedlo k vojnovej fotografii?
Je za tým spojenie mojej inklinácie k fotografovaniu už od detských čias a tiež prahnutie po dobrodružstve. O fotografiu som sa zaujímal od svojich štrnástich rokov, aj vďaka môjmu otcovi, ktorý vtedy pracoval na projekte “Interview s fotografiou”, kde sa zhováral so svetovými fotografmi a vydával to knižne. Doma sme mali od tých fotografov množstvo kníh a to mi imponovalo. Zároveň som sa vždy tešil, keď som si balil ruksak a vyrážal som niekam na cesty. Fotografia a cestovanie je teda tou prvou a veľmi dôležitou kombináciou. Ďalej to šlo postupne. Počas štúdia na vysokej škole som vždy cez leto cestoval do niektorej krajiny z bývalého Sovietskeho zväzu a spoznával tamojšiu kultúru. Vznikla z toho celkom slušná kolekcia. Kvôli tejto kolekcii som samozrejme nemohol vynechať Ukrajinu. Keď v nej v roku 2014 vypukol euromajdan, povedal som si, že je to vhodná príležitosť tam konečne ísť. Uvedomil som si, že fotiť nejakú krajinu a zároveň opomínať dôležité udalosti, ktoré sa v nej odohrávajú, nedáva zmysel. Vedel som, že musím fotiť aj takéto dôležité veci.
Po majdane ma zaujímalo, ako sa bude situácia na Ukrajine ďalej vyvíjať. Počas nasledujúcich troch rokov som fotil a nakrúcal na Donbase, neskôr prišiel Irak a už som bol v tom. Obdivoval som prácu vojnových fotografov, zároveň ma stále bavilo cestovať a objavovať nové krajiny. Keď sa stalo, že v krajinách, ktoré boli v okruhu môjho záujmu, vypukol konflikt, tak ma to neodradilo, ale práve naopak, so zvedavosťou som tam išiel.
Vojnoví fotografi mali v rukách vždy silný nástroj na sprostredkovanie pravdy a autenticity o akejkoľvek vojne. Platí to aj dnes vo svete dezinformácií v rovnakej miere?
Vojna na Ukrajine ukázala, že vojnová fotografia je stále silným nositeľom informácií a nespochybniteľnej pravdy. Spomeniem fotografov Mstyslava Chernova a Evgeniya Maloletku, ktorí boli v Mariupole ako jediní. Ich fotky vyhrali World Press Photo a obleteli celý svet. Keby tam vtedy neboli, nikto z nás by si nevedel vizualizovať, čo sa tam dialo. Iba vďaka nim tie udalosti otriasli masami a svetovou mienkou. Text “Zbombardovaná pôrodnica” nevyznie tak strašne ako fotka zbombardovanej pôrodnice a tehotných žien, ktoré vynášali ľudia na nosidlách.
Aj vo vašom novom filme sa nachádzajú momenty, na ktoré sa pozerá veľmi ťažko. Riešite niekedy dilemu, či je správne taký moment zachytiť na fotoaparát alebo ho v tej chvíli radšej vypnúť?
Dôležité je, aby som ľuďom, ktorých nakrúcam v danom prostredí, neubližoval. Aby som im v ich situácii ešte viac nepriťažil. Keď som si istý, že to nerobím, potom mi vo fotení a nakrúcaní nič nebráni. Vždy treba byť najprv človekom, až potom fotografom. Keď sa ocitnete v situácii, že môžete niekomu zachrániť život, alebo len pomôcť slovom, vždy treba takúto príležitosť využiť. Pretože po každom pracovnom dni musí byť človek schopný so sebou žiť. Je nutné senzitívne vnímať svoje okolie a na základe toho sa rozhodovať či to snímať, alebo nie.
Mali ste pred nakrúcaním filmu Mir nam vymyslenú konkrétnu koncepciu alebo šlo skôr o pravidelnú dokumentáciu a film vznikol takpoviedac až neskôr v strižni?
Film nikdy nevznikne v strižni, pretože tam môžete len zostrihať to, čo natočíte. Film vzniká v prvom rade na mieste. Je samozrejme ťažké niečo plánovať pokiaľ ide o vojnu. Dnes už vieme, aký mala vývoj, ale keby sme sa vrátili o rok alebo dva dozadu, tak je jasné, že vtedy nikto netušil, čo sa najbližšie dni a týždne bude diať. V tomto zmysle je zber materiálu na mieste veľmi dôležitý. Následne som sa držal konceptu, ktorý som si zadefinoval už pred rokmi vo svojom debutovom filme Mir vam. V ňom som ako hlavný proganostista fotograf chodil po Donbase a fotil a nakrúcal. Video som striedal s fotografiami a seba som dal do pozície hlavnej postavy, cez ktorú bolo možné prepojiť množstvo mikropríbehov. Aj v novom filme som išiel presne po tomto kľúči a veľa som neexperimentoval. Názvom, témou aj dramaturgiou sú si tie dva filmy veľmi blízke.
Čo vám poskytuje prepojenie fotografie s filmom? Ponúka vám film širšie možnosti na vyjadrenie zámeru než fotografia?
Fotografia je najsilnejší výrazový prostriedok, aký používam. Som fotograf, hoci by som sa sám nenazval vojnovým fotografom. Nie som v žiadnej agentúre, ktorá by ma evidovala ako vojnového fotografa a vysielala všade, kde sa bojuje. Dokonca nie som ani profesionálny fotograf, keďže fotografovanie ma neživí. Napriek tomu môžem povedať, že fotografia je môj hlavný výrazový prostriedok. V minulosti som prišiel na to, že mechanizmy podpory, aké u nás na Slovensku fungujú, mi neumožňujú realizovať fotografický projekt. Na filmový projekt už dokážem získať finančné prostriedky. Keby som chcel iba fotiť, nikdy by sa mi nepodarilo rok cestovať po Ukrajine, Iraku a inde. V našich zemepisných šírkach je nemožné dostať niekoľko tisícový grant na fotografický projekt. V každom prípade som okrem fotografie študoval aj film, takže toto je cesta, ktorou idem.
Film Mir nam – autentická správa o prvom roku vojny
Hodláte sa na Ukrajinu s fotoaparátom a kamerou ešte vrátiť alebo je to pre vás už uzavretá kapitola a chcete sa sústrediť na iné projekty?
Nedokážem to v sebe uzavrieť. Je to hlboká téma, mám tam veľa priateľov a známych. Dnes nikto nedokáže predpovedať, do akých globálnych rozmerov môže tento konflikt prerásť. Sústredil som sa na prvý rok vojny, pretože to som dokázal financovať. Musím povedať, že ma to v roku 2022 prekvapilo. Mal som rozpracovaný film v Arménsku a o Ukrajine som točiť nechcel, no musel som, keďže je to téma, ktorej sa dlhodobo venujem. Poslednú dobu som sa však veľa zdržiaval v Arménsku, aby som zachránil a dokončil predošlý projekt. Na Ukrajinu sa chystám jedine v rámci humanitárnej pomoci.
Film o Arménsku ste teda úspešne nakrútili?
Áno, momentálne je v strižni.
Ide tiež o vojnovú tematiku?
Nie tak celkom. Je to o jednej arménskej rodine. Vojnu a ohrozenie od iných štátov tam prirodzene cítiť, keďže vojna sa Arménskom vinie už viac ako jedno storočie. No nie je to vojnový film.
Vráťme sa ešte k filmu Mir nam. Vraveli ste, že v ňom cielene vystupujete ako postava fotografa, ktorou prepájate epizódne príbehy obyvateľov Ukrajiny. Je vidieť, že s nimi interagujete a mnohé situácie pomáhate vytvárať. Podľa čoho ste si vyberali protagonistov?
Všetky postavy, ktoré sa vo filme objavujú, sú výsledkom úplnej náhody. Vždy som ich stretol na miestach, kde som sa práve nachádzal. S každou z nich som sa snažil nakrútiť ucelenú scénu, aby nebol problém ju neskôr použiť. Často sa stalo, že nám niekto len tak zaklopal na okno auta, pretože na ňom videl novinársku nálepku a potreboval sa nám iba vyrozprávať. Raz sa mi ozval Andrej z Prešova, ktorého som dovtedy nepoznal a nevedel, že uňho žije Oxana, ktorá by chcela svojmu mužovi na Ukrajine poslať balíček. Dozvedeli sa o mne z Facebooku, kde som zorganizoval zbierku na spacáky a sviečky pre Cherson, kde vtedy nefungovalo kúrenie, nešla elektrina ani netiekla voda. Jednoducho ma kontaktovali a mne sa to hodilo, pretože som sa mohol v Chersone s niekým stretnúť a hneď som mal aj kde prespať.
Vo filme sa svojich protagonistov často pýtate na ich názor, resp. či vedia, prečo sa toto celé vlastne deje. Prekvapivo vám ľudia neodpovedali jednotne. No chcem sa spýtať, aký konsenzus medzi obyvateľmi vlastne prevláda? Mohli by nás názory Ukrajincov na vojnu prekvapiť?
Bol som aj svedkom toho, že na Ukrajine prevláda jednotný názor. Rusko je agresor. No je to veľká krajina s niekoľkomiliónových osídlením, a tak ako u nás, aj na Ukrajine funguje ruská propaganda. V oblastiach, ktoré sú ruskojazyčné, sú ľudia častokrát viac spracovaní touto propagandou.
Treba chápať, že v oblastiach, ktoré som ja poväčšine nakrúcal – čo boli tie najviac zasiahnuté oblasti – sa zdržiavajú hlavne proruskí ľudia, prípadne ľudia so slabým sociálnym zázemím. Všetci tí, ktorí mali nejaký potenciál a perspektívu, ušli. Tí, ktorí zostali, si častokrát nevedeli predstaviť, že opustia svoje mesto či dedinu, v ktorej žili celý život. Asi nikoho neprekvapí, že títo ľudia sú ľahko ovplyvniteľní ruskou propagandou. Aj priamo vo filme môžete vidieť muža s proruskými názormi, pritom mu ruské rakety zničili byt a on nemá kde bývať. Ale myslím si, že všeobecný názor obyvateľstva je jasný.
Po vašom návrate na Slovensko, po tom všetkom, čo ste na Ukrajine počas jedného roka videli a zažili, myslíte si, že máme doma dostatok spoľahlivých informácií o tom, čo sa na Ukrajine deje? Máte pocit, že sa dozvedáme všetko podstatné, alebo sú naše informácie skreslené?
Záleží, aké média človek sleduje. Máme tu veľmi rozšírené, dokonca politikmi akceptované a vítané proruské médiá. Tie píšu propagandu. A potom sú tu kritické médiá, ktoré sú spoľahlivejšie. Sú novinári, ktorí vojnu sledujú detailne od prvého dňa a rozumejú dianiu. Niektorí sa tam dokonca odsťahovali, ako napríklad Stanka Harkotová alebo Roman Pataj, ktorý sleduje vývoj bojov každý deň. Problém je, že byť v teréne a komplexne ho obsiahnuť, je takmer nemožné. Preto sme často závislí od toho, čo pustí von ukrajinská strana, prípadne čo zistia zahraničné médiá.
Prijímajú na Ukrajine zahraničných novinárov? Ako vás vnímali obyvatelia Ukrajiny či vojaci? Ako vás ako fotografa či reportéra prijali?
Je to rôzne. Novinári vo vojnových zónach často pôsobia ako takí psychológovia, ktorým sa ľudia postihnutí vojnou môžu vyžalovať a zveriť. Súčasne však okolo novinárov panuje istá schizofrénia, pretože sú to neznámi ľudia, ktorí si niečo fotia a chodia, kam by nemali. Krátko po začiatku vojny dostali ľudia inštrukcie, aby hneď kontaktovali políciu, keď uvidia niekoho cudzieho fotiť. Neskôr si Ukrajinci uvedomili, že novinári sú pre nich dôležití a potrebujú ich, inak nikto nebude vedieť, čo sa tam vlastne deje. Vtedy sa nám pracovalo veľmi dobre. Dnes, keď prídete na Donbas, tak sa s vami už nikto nebude chcieť rozprávať, pretože už novinárom odpovedali na tie isté otázky nespočetne veľa krát a stále to neprinieslo žiadny výsledok. Nič sa nezmenilo, vojna pokračuje.
Keď som bol takto pred rokom v Avdijinke – v tom čase bola ešte ukrajinská, hoci už značne obkľúčená a viedla z nej len jedna cesta – tak sa s nami ľudia už vôbec nechceli rozprávať. Mali toho dosť.
Neodrádza vás takéto nebezpečenstvo? Predsa len, boli ste aj v Kyjeve, keď bol v obkľúčení, nachádzali ste sa aj blízko frontovej línie, kde prebiehala paľba. Ako vám v takých chvíľach pracuje pud sebazáchovy, aby ste zostali celý a zároveň mohli nakrúcať a fotiť?
Je to na trochu dlhšie rozprávanie. 24. februára, v prvý deň vojny, som sa vybral na Ukrajinu a trvalo mi asi týždeň, kým som sa dostal do Kyjeva. Hlavne preto, že som sa neustále snažil byť s niekým, nechcel som byť sám. V Kyjeve som bol s jednou ukrajinskou skupinou, ktorú som poznal už dlhšie. S nimi som sa rozišiel, pretože si vôbec neuvedomovali, aké nebezpečné to vtedy v meste bolo. Vyhodnotil som to ako bezpečnostné riziko a radšej sa od nich odpojil. Rozhodli sa totiž bývať v byte hneď za irpinským lesom z kyjevskej strany v deň, keď kadyrovci zabrali väčšinu Irpine. Bývali sme na deviatom poschodí, neskutočne to tam plieskalo, bola to najhoršia noc v mojom živote. Hneď na to som sa pridal k českému fotografovi Standovi Krupařovi, ktorý mal k dispozícii bezpečnejší byt v centre mesta. K nám sa potom pridal Tomáš Vlach a vytvorili sme trojicu, s ktorou sme prešli skoro celú Ukrajinu. Veľmi dôležití sú spoločníci. Dobré je, keď človek vie, že rozhodnutia, ktoré robí, má s kým prediskutovať a nie je to celé iba na ňom. Najťažšie to bolo v Chersone. Bolo to čerstvo oslobodené mesto. Žiadnemu z mojich kamarátov táto cesta nevyhovovala. Vtedy to bolo jediný raz počas nakrúcania, kedy som bol sám.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Foto: Filmtopia, titulná foto: Juraj Mravec/FB
