„Zavreté divadlá, to je pre nás nepredstaviteľný pocit, za 27 rokov aktívnej kariéry som sa s niečím takým nestretla,“ hovorí pre náš portál operná diva, na medzinárodnej scéne úspešná sopranistka Jolana Fogašová.
Pandémia priniesla nielen na Slovensko a do Európy, ale aj do celého sveta zastavenie kultúrneho života. Ako to pociťujete Vy ako umelkyňa? Nie je to tak trochu mrazivý pocit?
Slovo pandémia bolo pre nás roky rokúce vzdialené, nepatrilo do nášho blízkeho vnímania, ani myslenia. Zrazu sa objavilo v bezprostrednej blízkosti a následne za ním priama hrozba konkrétnej nákazy COVID 19 u nás na Slovensku. Je to viacero pocitov v jednom. Keďže ja som veľmi zodpovedný a empatický človek, tú priamu hrozbu som zo zahraničia vnímala už oveľa skôr ako mnohí ľudia na Slovensku. Tým, že ako rodina veľa cestujeme, veľmi dobre vieme, že iné krajiny sú nám oveľa bližšie, ako sa bežne človeku zdá. A tým aj všetky riziká. Tých pocitov sa vo mne vtedy miešalo viac. Najskôr som tomu celému nemohla uveriť, vzápätí prišlo uvedomenie a určitá úzkosť, lebo nevieme, čo nás vlastne čaká, tú úzkosť vystriedalo veľké odhodlanie, pocit zodpovednosti za deti, za rodinu a tak následne vyvstala otázka „čo robiť? ako ďalej fungovať?, aký postoj k situácii zaujať?, hneď na to prišli činy… My sme deti nechali doma už o týždeň skôr než boli zavreté u nás školy, základné potraviny a lieky sme mali doma tiež nakúpené skôr, než začal nákupný ošiaľ, takže plynule sme prešli do kľudového režimu doma. Nakoľko žijeme v domácnosti s mojou mamičkou, ktorá má 78 rokov, cítime veľkú zodpovednosť rešpektovať karanténu a zbytočne neriskovať.
Ste mimoriadne vyťaženou opernou divou, takže možno ste si aj počas prvých dní povedali – tak ako všetci ostatní, že si trochu oddýchnete. Aj keď, na vysvetlenie dopĺňame, že Vy aj Vaši kolegovia v SND ste boli v odlišnej situácii – Slovenské národné divadlo a ľudia, ktorí tam trávili čas, sú zamestnaní, boli v ohrození, nakoľko garderobierka bola pozitívne diagnostikovaná koronavírusom. (Generálny riaditeľ SND Peter Kováč nám potvrdil v rozhovore, že v súčasnosti je už v poriadku, mimo ohrozenia, v domácej liečbe – pozn.red.). Nemali ste prvé dni obavy?
Posledné mesiace som bola s rodinou na Slovensku, práve preto, že som skúšala každý deň v opere SND nové naštudovanie Rusalky. 20. februára som odspievala premiéru Rusalky, 27. februára som ako ambasádorka otvárala slávnostnú vernisáž k „Roku divadiel“ na Bratislavskom hrade, ktoré vyhlásilo Ministerstvo kultúry práve na tento rok. 1. marca som spievala mimoriadny a slávnostný koncert k storočnici SND. Bola som prítomná všetkých skúšok na tento koncert. Všetci sme sa pohybovali celé dni v divadle, veľké množstvo umelcov, technických pracovníkov, televízny štáb – keďže koncert sa vysielal v priamom prenose. Storočnica SND je však taký veľký medzník v našom umeleckom vnímaní, že nikto z účinkujúcich ani len nepripustil, že by sa koncert nekonal. 7. marca som ešte odspievala predstavenia Nabucca a 9. marca už bolo divadlo zatvorené na základe nariadenia generálneho riaditeľa a neskôr predĺžené na základe nariadenia vlády. Manžel, ako člen orchestra SND, je odvtedy tiež doma. Skutočné obavy prišli až potom, prieskum však ukázal, že okrem garderobierky, bezprostredne vtedy – iní ľudia v SND, nakazení Covidom 19, neboli.
Podmienky sú však dnes oveľa dramatickejšie. Ako teda trávite dni v karanténe? Máte vždy čo robiť? Ako sa udržiava operná diva v kondícii?
Je až neuveriteľné ako sa nám zo dňa na deň zmenil život. Zavreté divadlá, to je pre nás nepredstaviteľný pocit, za 27 rokov aktívnej kariéry som sa s niečím takým nestretla. 10.3. mi zrušili predstavenie Rusalky v Národnom divadle v Prahe. Následne potom mi rôzne divadlá a koncertné sály zrušili 22 plánovaných vystúpení do konca tejto sezóny, teda do konca júna. Keďže som umelec na voľnej nohe, som v podstate minimálne štyri mesiace nezamestnaná, zvláštny pocit. Žiadny príjem z divadiel, žiadne honoráre za predstavenia či koncerty. Učím síce aj na VŠMU, ale pretože som za normálnych okolností veľmi vyťažená umelkyňa, mám zatiaľ na VŠMU len dve študentky, takže aj plat je tam veľmi symbolický. Okrem toho, aj školy sú zavreté. Technika operného spevu sa na diaľku, či cez skype plnohodnotne učiť nedá, so študentkami predovšetkým konzultujeme. Máme dve krásne dcérky, prváčku a piatačku. V rámci mojej speváckej kondície mám pocit, že si ju udržujem tak nijako (smiech). Samozrejme, doma spievam a opakujem si náročné texty, taktiež sa venujem postave Elisabetty z Dona Carlosa, ktorú som mala pôvodne premiérovať v SND 5. mája, ale to sa nedá porovnať s aktívnym profesionálnym životom. S niekoľkohodinovými skúškami, korepetíciami, predstaveniami, koncertmi. Oficiálne som na OČR a vzorne sa s dcérkami každý deň doma učím. My sme zvyknutí sa s deťmi učiť, keď sme odcestovaní v zahraničí, ale teraz je to iné, oveľa náročnejšie, najmä čo sa týka každodenného používania rôznych portálov v počítači, či tabletoch. Ako rodičia poletujeme od mailov k tlačiarni, na Edupage a potom do portálov Bezkriedy, Alfu atď. a do toho online vyučovanie. Keďže sme stále doma, veľa viac času trávim v kuchyni. Raňajky, obedy, večere a pečenie, upratovanie, žehlenie a stále dokola. Priznám sa, že som v podstate celých šesť týždňov nevyšla mimo nášho domu. Manžel vzorne občas zájde do obchodu, či najnutnejšie vybaviť. Našťastie, veľa času trávime v našej záhrade, deti sa vyšantia a my už začíname prebúdzať rastlinky. Rozhodne sa doma nenudíme, v rodinnom dome a v záhrade je stále čo robiť. Nám je v podstate vzácne byť doma. Samozrejme, hudba je momentálne nezvyčajne v úzadí. Netradične sa všetko netočí u nás doma okolo predstavení a okolo fixných termínov nášho pracovného kalendára. Naozaj neuveriteľné…
V SND sme Vás pred vypuknutím pandémie a uzatvorením divadiel videli v úlohe Cudzej kňažnej v opere Rusalka. Mne osobne divadlo, koncerty a hudba neskutočne chýbajú a občas si tak vybavujem posledné predstavenia, ktoré som videla (ešteže máme karanténu a nerobíme ten rozhovor naživo – zľakli by ste sa, že mám halucinácie, však?). Medzi ne patrí aj Vaša rola. Keď ste sa objavili v tom kostýme ostro červenej farby a zviedli Princa (medzi nami, vôbec sa nečudujem, že uprednostnil Vás…) bolo Vás plné pódium – či už zo speváckeho alebo hereckého hľadiska. S touto úlohou ste dostatočne zžitá, pretože v Rusalke ste neúčinkovali po prvýkrát. Sadlo Vám režijné spracovanie Martina Kákoša?
Ďakujem veľmi pekne za poklonu. Cudzia Kňažná nie je charakterovo práve pozitívna postava, ona nie je zlá, ale keďže všetci by uprednostnili pozitívnu Rusalku, tak niekedy na mňa po predstavení pozerajú diváci „cez prsty“. Cudzia kňažná je veľmi zaujímavá postava, je napísaná náročne ako v speváckom parte, tak aj v charakterovom stvárnení. Môže mať aj rôzne odtiene jednotlivých replík, ktoré sú často veľmi ironické a naozaj ostré voči Rusalke, avšak sú aj pravdivé. Kňažná nahlas pomenúva všetko to, čo Rusalka nemá a nikdy nemôže Princovi dať. V tom je najväčší kontrast Rusalky a Kňažnej. Samozrejme, Kňažná naopak nemôže dať nikdy Princovi to, čo mu môže dať Rusalka, ale to tam nepočujeme, keďže Rusalka je v tom čase nemá… Kňažnú som stvárnila už vo viacerých inscenáciách a niekedy aj ako dvojrolu spolu s Ježibabou, veľmi zaujímavá režijná koncepcia. Pán režisér Kákoš dostal zadanie, stvoriť pre SND rodinnú Rusalku, teda predstavenie, ktoré osloví všetky vekové kategórie. Myslím, že práve preto sa rozhodol pre klasickejší spôsob réžie, pritom rešpektujúc libreto aj hudbu. S Rusalkou zažíval svoju osobnú opernú premiéru a pristupoval k nej veľmi svedomito. Už na prvú „ideovku“ prišiel naozaj vzorne pripravený, dokonca ovládal aj poniektoré repliky spamäti. Nemal vôbec ľahkú pozíciu, ako činoherný a muzikálový režisér sa pri „Rusalke“ zoznamoval s celkovou prácou s opernými umelcami, celým prostredím. Režijné skúšky prebiehali vo veľmi príjemnej tvorivej atmosfére, pracoval aktívne a zároveň bol otvorený diskusii so sólistami. Niekedy sme naozaj veľa rozprávali, o jednotlivých slovíčkach v librete a skutočnom zmysle konkrétnych fráz. Všetci sme sa tešili na rozprávkovú Rusalku, oprostenú od ohavností, vulgárností a drastických scén, tak ako sa to, bohužiaľ, dosť často v opernom svete stáva. Naozaj sme si s kolegami užívali tú prvoplánovú rozprávkovosť, ktorá je pre klasickú Rusalku ako takú príznačná. Snáď každý pozná základnú tému tejto rozprávky a hlboký filozofický a duchovný odkaz, ktorý prináša. Krásne kostýmy Ľudky Várošovej a scéna pána Vychodila celý tento zámysel podporili. Máme nádherné ohlasy od publika. Rusalka sa divákom veľmi páči, myslím, že má určite šancu zostať zopár rokov na repertoári SND.
Účinkovali ste aj so Štátnou operou v Prahe a mali ste tam veľký úspech. Ako sa Vám spolupracuje s kolegami z Banskej Bystrice? Tohtoročná spolupráca nebola Vaša prvá…
Áno, v Prahe sme hosťovali s naozaj výnimočným titulom – La Gioconda. Je to krásny a náročný titul, aj preto sa inscenuje zriedkavo a tak je vzácne môcť ho vidieť na javisku. V Prahe mala, a v Banskej Bystrici stále má táto inscenácia veľký úspech. Réžia Dominika Beneša je tradičná a súčasná zároveň, hudobné naštudovanie Igora Bullu je veľmi štýlové.
Pred niekoľkými rokmi ma oslovil pán Šimon Svitok, riaditeľ Štátnej opery BB na spoluprácu s legendárnym talianskym režisérom Maestrom de Bosiom v titule Maria Stuarda pre rolu kráľovnej Elisabetty. Bola to naozaj krásna ponuka a ja som ju rada prijala. Časovo to bolo naozaj náročné, pretože v Bratislave som v novembri premiérovala Salome s nemeckým režisérom Rückhaberlem, hneď potom som sa naplno musela učiť rýchlo Elisabettu, lebo v marci bola premiéra v Banskej Bystrici. Bolo to vyčerpávajúce a inšpiratívne zároveň. Samozrejme, opera v Banskej Bystrici sa mi prispôsobovala termínmi ako len bolo možné a tak sme to spoločne zvládli. No a odvtedy sa do Banskej Bystrice veľmi rada priebežne vraciam. Je tam výborná a veľmi profesionálna pracovná atmosféra a srdeční, milí ľudia. Odvtedy už som s nimi spievala produkcie: Toscu, Giocondu a Sedliacku česť – Santuzzu.
S mnohými umelcami, s ktorými som sa zhovárala, je táto situácia úplne nepredstaviteľná, nová a len ťažko ju prijímajú. Dá sa vôbec niečo také prijať? Ako ste sa s tým „zmierili“ Vy? Určite, je to stav, ktorý nemôžeme ovplyvniť inak, ako že budeme zodpovední, no predsa len zatvorené divadlá a stopnutá kultúra je pre aktívneho umelca situácia, s ktorou asi v živote nepočítal…
Naozaj nikto z nás by nikdy nepomyslel na to, že nám zavrú divadlá a budeme bez práce niekoľko mesiacov. Je to pre nás nepredstaviteľná a neuveriteľná realita. O to smutnejšie je, že táto povinná nedobrovoľná „dovolenka“ je spojená s priamym ohrozením zdravia. My sme si na začiatku marca veľmi dobre uvedomovali, prečo boli divadlá zavreté medzi prvými inštitúciami a z hľadiska zdravia som vďačná za rýchle opatrenia vtedajšej vlády, že nás tak skoro izolovali a tým chránili obyvateľov Slovenska pred rýchlym postupom pandémie. Zdravie je vždy na prvom mieste. Nás umelcov v divadlách sa však tento fakt dotkol nesmierne. Sme na niekoľko mesiacov bez práce, zrejme až do septembra, teda do začiatku novej sezóny. Ja som ako sólistka už 27 rokov na voľnej nohe, čo znamená, že si celé roky platím sama sociálku, zdravotné poistenie a odvádzam dane. Vzhľadom k zatvoreniu divadiel teda nemám a nebudem mať žiadne príjmy do septembra. Je to veľmi nepríjemná a chúlostivá situácia, prichádzam o všetky honoráre, čo v konečnom dôsledku za sedem mesiacov nie je malá suma. Všetky zmluvy boli podpísané, viem teda presne doložiť, ako veľmi sa ma to finančne dotklo. Zaujímajú ma kroky terajšej vlády, akým spôsobom bude riešiť pomoc aj nám umelcov, napr. s odvodmi, platbami alebo úradnými vecami. Kategória slobodný umelec je na Slovensku veľmi špecifická a neprajná pre umelcov v mnohých ohľadoch, napr. už len v porovnaní so susednou Českou republikou. A to roky čakáme na sponzorský zákon, ktorý by kultúre (aj štátu) veľmi pomohol. To by však bola zrejme dlhá téma na ďalší rozhovor. Vláde však držím palce v neľahkej dobe a dúfam, že kultúra, divadlá a samozrejme opera nebude na okraji záujmu politikov a teda aj spoločnosti. Dá sa preto spraviť veľa, a niekedy to nemusia byť zložité kroky. Treba len osloviť ľudí, ktorí sa v tejto problematike vyznajú a navrhnú konkrétne riešenia. Slovenská opera, operní speváci urobili a stále robia pre renomé Slovenska v zahraničí neuveriteľne veľa. Tento druh „umeleckej diplomacie“ je vo vyspelých krajinách veľmi cenený a pozdvihuje vzťahy štátov a národov na oveľa vyššiu úroveň. Opera je medzinárodná a nadčasová. Každú zahraničnú návštevu môžete pozvať na skvelé predstavenie do opery. Opera je „živá“ dáma umenia a dáva kultúre punc výnimočnosti.
Mnohé svetové operné domy, aj svetové orchestrálne telesá sprístupnili pre svojich fanúšikov archív, rovnako sa rozmohli online koncerty. Predsa len, umelci sa snažia spríjemniť ľuďom, ktorí sú doma, život. Zdá sa, že je to pre ľudí dôležité. Ako vnímate tieto aktivity?
Sprístupniť archív operných domov je nádherná myšlienka a je to úžasné. Nielen milovníci opery, ale aj my hudobníci máme možnosť vidieť menej vysielané legendárne inscenácie a výnimočných umelcov, čo by bez tohto gesta bolo takmer nemožné. Tie online aktivity, ktoré momentálne narýchlo vznikajú a majú niekedy aj naozaj výnimočnú profesionálnu kvalitu, sú veľmi vzácne. Tie častejšie poloprofesionálne či viac-menej amatérske pokusy o umenie za každú cenu sa mi, bohužiaľ, nepáčia a nemôžem ich vnímať ako plus. Tam sa cení snáď len tá snaha. Prípadne humorný rozmer danej situácie.
Rovnako aj Slovenské národné divadlo pre ľudí každodenne prináša program: sú to rôzne „mini“ koncerty členov orchestra Opery SND, recitácie členov Činohry SND alebo rozcvičky s tanečníkmi Baletu SND a večerné záznamy inscenácií. Akú rolu podľa Vás v živote človeka hrá umenie? Má umenie tú moc, aby človeku dalo silu v ťažkých chvíľach?
Umenie ako také je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo už od nepamäti. Je večné. Má veľkú moc vplývať na emócie, city, má moc uzdravovať, usmerňovať, vzdelávať, dodať nám silu a pokoj zároveň, zmierenie, pochopenie, toleranciu, je zrkadlom spoločnosti ako takej a je zrkadlom jej vyspelosti a jej rozvoja. Hovorím o naozajstnom umení, nie o smiešnej komercii, ktorá valcuje svet.
Na druhej strane, ak má byť tento stav dlhodobý, logicky vyplýva otázka, z čoho bude umelecká obec existovať. Počiatočné nadšenie z online koncertov, ktoré umelci ochotne robili pre ľudí bezplatne asi vyprchá – napokon, boli už aj divadelné predstavenie online, ktoré si ľudia mohli cez predpredaj zaplatiť. Boli by ste za, aby tieto koncerty, poprípade divadelné predstavenia boli platené? Ide o symbolické vstupné 3 až 5 eur. Ako túto situáciu vidíte?
To je naozaj len symbolická suma, ktorá v konečnom dôsledku nič nerieši. Kvalitná nekomerčná kultúra ako taká bola, je a bude vždy dotovaná štátom, či bohatými sponzormi. Dlhodobo je takáto situácia neudržateľná, nielen z finančného hľadiska, ale aj z profesionálneho. Pokiaľ umelci v divadlách dlhodobo nebudú mať možnosť spolupracovať, spievať, hrať, tvoriť, bude upadať profesionálna kvalita. Je to ako u špičkových kolektívnych športovcov. Ak majú v tíme výborne odohrať zápas, musia byť dokonale zohratí a toto isté platí aj v špičkových divadlách. Ja som síce sólistka, ale keď spievam sólový part, je so mnou na javisku aj celý zbor, prípadne iní kolegovia, dirigent, hrá so mnou celý orchester, inšpicienti, sú tam technické zložky, osvetľovači, zvukári, v zákulisí sú k dispozícii maskéri a garderobieri a my všetci spoločne tvoríme predstavenie pre všetkých tých, ktorí v ten večer prišli do divadla. Je to obrovský počet dokonale zohratých ľudí, ktorí spoločne tvoria predstavenie – umenie. My potrebujeme byť osobne v divadle a všetci spolu skúšať a tvoriť a len potom môže celé predstavenie zafungovať. Dlhodobo byť doma, mimo profesionálneho prostredia má veľmi neblahý dopad na celkovú kvalitu. Viete, vidieť a počuť prestavenie naživo v divadle, vám nikdy nemôže nahradiť žiaden online prenos. To je ako vzťah na diaľku, kedy by ste sa mali napríklad aj bozkávať s niekým online – cez tablet, či počítač, či televízor (smiech) to sa nedá. Ten priamy kontakt s divákom je bezvýhradne nutný a ten robí divadlo divadlom, to je to jedinečné, čo vám nevie sprostredkovať žiaden prenos.
Nepochybne ste zaregistrovali, že na Slovensku vznikla búrlivá diskusia, keď filmári požiadali vládu o finančnú výpomoc. Možno to nebolo najšťastnejšie odkomunikované, ale predsa. Mňa osobne zarazili mnohé, priam nenávistné komentáre voči umelcom zo strany verejnosti. Vy ste reprezentovali Slovensko v zahraničí – na rôznych svetových scénach, takže môžete porovnávať. Je u nás umenie dostatočne váženou hodnotou oproti ostatným európskym krajinám?
Áno, zachytila som tieto reakcie a úprimne ma mrzeli. Ale nemôžeme sa čudovať, práve v súvislosti s médiami. Filmári sú v očiach ľudí automaticky neprávom spájaní s médiami ako takými, teda konkrétne s televíziou a televízia posledné roky rozhodne nepodáva realistický pohľad na umenie. Väčšinou ľuďom servíruje pseudocelebrity, ktoré s naozajstným umením nemajú nič spoločné. Divák veľakrát už ani nevie rozoznať skutočného umelca od amatéra -dnes „celebrity“, ktorá sa všade v podstate len ukazuje a berie nehorázne financie za „vystúpenia“, kde účinkuje často len na playback, lebo naživo by to samozrejme dobre nezvládol. Viete, toto je veľká chyba médií, mali by ľudí vzdelávať v tomto smere a rozlišovať skutočné umenie od komercie a ďalej aj amatérskej komercie. Pravda je taká, že na komerčných koncertoch skutočný umelec veľakrát dostane neporovnateľne nižší honorár ako „takzvaná celebrita“. Umeniu ani kultúre pritom nič hodnotné nepriniesol, iba lacnú zábavu. Je to celé pomýlené, nemôžeme sa teda čudovať, že ľudia v tom majú chaos.
Keď sme už pri tejto téme, náš portál organizoval online koncert orchestra Cigánski Diabli a jeho speváčka a violončelistka Silvia Šarközi počas koncertu povedala jednu zaujímavú myšlienku práve na margo týchto hejtujúcich komentárov na adresu umelcov: sú to práve umelci, ktorí sa často nezištne vzdali svojich honorárov a pomohli ľuďom, ktorí boli v ťažkej situácii, či už sociálnej alebo zdravotnej. Položila rečnícku otázku, že či tí komentujúci, ktorí sa tak nepekne o umelcoch vyjadrujú, sa už niekedy v živote vzdali finančnej odmeny trebárs jednu odrobenú hodinu… Aj o Vás vieme, že ste spievali na mnohých charitatívnych akciách, no nehovoríte o tom. Prečo?
Kultúra je na Slovensku podfinancovaná už dlhé roky. Aj umelci v divadlách, aj v SND vôbec nie sú adekvátne zaplatení, a to aj v porovnaní s bývalými štátmi RVHP, teda východnej Európy. V postate sú tam zamestnaní preto, že ten odbor vyštudovali, sú talentovaní a milujú hudbu, umenie ako také. Mnohí z nich musia mať aj druhú prácu, aby normálne finančne zabezpečili svoje rodiny. To je veľmi nelichotivá situácia našej kultúry na Slovensku. Ľudia majú veľmi skreslené predstavy, nevedia ako to je v skutočnosti. Vidia nás na vystúpeniach, predstaveniach v krásnych šatách, kostýmoch, frakoch, ale to je súčasťou našej práce, nie obrazom našej životnej úrovne. Vidia len to, čo im servírujú bežné médiá. A tie nehovoria o tom, že my často účinkujeme na benefičných akciách. Ja konkrétne pravidelne. Osobne som sa veľakrát vzdala aj celého honoráru v prospech iných. Keďže sa ale väčšinou o tom nepíše, nehovorí, vie to len málo ľudí. Bohužiaľ, celkový obraz umelcov na Slovensku je neobjektívny. Rozdiel je aj ten, ako benefíciu kto vníma. Pokiaľ sa pre ňu rozhodnem a myšlienka akcie je v poriadku (čo všetko sa dnes vydáva za benefíciu!), potom je pre mňa automatické to, že celý honorár ide na konkrétnu vec. Stretla som sa ale, bohužiaľ, aj s umelcami, (komerčnými), ktorí si zarátali nezmyselné náklady a výdaje, a akože benefičný honorár, veď bežne chodia za 5x toľko. Toto ale už nie je benefícia. V poriadku je, keď sú uhradené náklady na cestu, alebo je na to sponzor, ktorý poskytne dopravu ako dar, či občerstvenie a potrebné minimálne podmienky na poskytnutie výkonu. To môžem vnímať ako benefíciu.
Taliansko patrí medzi štáty, ktoré sú v Európe zasiahnuté pandémiou najviac. Musí to byť pre Vás ťažké aj z osobného hľadiska, pretože ste tam účinkovali mnohokrát. Napríklad v Catanii ste stvárnili Straussovu Salome, spievali ste v Teatro alla Scalla aj v Teatro Maggio Musicale pod taktovkou takej dirigentskej osobnosti, akou je Zubin Mehta – to musí byť skľučujúci pocit, keď viete, že práve v Taliansku zomierajú denne stovky ľudí… Máte v tejto krajine priateľov, s ktorými dnes komunikujete?
Je to veľmi, veľmi skľučujúce, čo sa v Taliansku deje. Krajina opery, slnka, optimizmu a úprimných sŕdc takto trpí. Mám tam, kolegov, priateľov s ktorými som v kontakte, pravidelne si píšeme, voláme a chvála Bohu sú väčšinou v poriadku. Predsa len som sa ale nedávno dozvedela veľmi smutnú správu, že zomrel na Covid v Miláne náš priateľ, bývalý umelecký riaditeľ La Scaly – Luca Targetti. Ešte na Vianoce sme spolu hovorili…
Ale poďme možno k optimistickejším témam, aby z tohto rozhovoru naši čitatelia nedostali depresie. Nebudeme sa rozprávať o nasledujúcej sezóne, pretože tá je ešte ďaleko, ale tak rámcovo – viete výhľadovo predpokladať, aké úlohy Vás čakajú, ak sa potvrdí scenár, že v septembri otvoria divadlá?
Naozaj ťažko povedať, na jeseň v októbri som mala odletieť do Pekingu – do Modrej perly, svetoznámeho operného domu, kde účinkujem posledné roky celkom pravidelne. Mala by som tam spievať novú produkciu Prokofievovej opery: Tri pomaranče, postavu Fatamorgany. Vôbec ale neviem, ako to všetko bude. Mám tiež rozkomunikované viaceré zahraničné účinkovania, no zmluvy zatiaľ nie sú podpísané a v tejto situácii si nikto nedovolí povedať, ako to všetko dopadne. Divadlá zrejme budú meniť dosť program. Dá sa to očakávať. No aj to cestovanie zrejme bude budúcu sezónu dosť obmedzené, počkáme si na vývoj situácie. V konečnom dôsledku môžete mať aj zmluvu podpísanú, v takomto prípade pandémie ako máme dnes, nikto nezaručí, že produkcia sa aj uskutoční. V rámci zmlúv býva často klauzula zásahu vyššej moci, ktorá v podstate ruší celú zmluvu. Keby aj nebola, býva uplatniteľná cez zákony krajiny, oblasti atď. Pokiaľ však budú divadlá otvorené aspoň v našich končinách, tak na Slovensku pravidelne účinkujem v SND ako Tosca, Abigaille, Carmen, Cudzia Kňažná a teším sa na spomínanú Elisabettu. V Banskej Bystrici ako Tosca, Gioconda, Santuzza, v Prahe v Národnom divadle Cudzia Kňažná, Ježibaba, Carmen a v Štátnej opere ako Lady Macbeth, Tosca. Ďalšie projekty budem teda veľmi zvažovať, podľa celkovej situácie vo svete.
Možno jednoduchá otázka, ale priamočiara – chýba Vám divadlo? Prostredie, kolegovia, orchester, skúšky, predstavenia, publikum a vôbec, všetko, čo k divadlu ako k živému organizmu patrí?
ÁNO, neskutočne mi všetci a divadlo chýbajú, hudba, ten pulz predstavení, skúšok, diváci…
Prepáčte mi za odvahu, ale vždy som sa to chcela spýtať, tak teraz je tá správna „karanténna“ príležitosť. Neviem, či len ja mám taký dojem, ale kedysi bol úplne iný ideál krásy operných speváčok. S veľkými hlasmi sa akosi prirodzene spájali aj moletky na pódiách a publikum to aj tak automaticky bralo. Vy ste príkladom toho, že operná diva môže nádherne spievať a zároveň aj nádherne vyzerať. Čo pre to robíte? Je za tým veľa odriekania? Ste na seba prísna? Vyžaduje to veľa sebadisciplíny? (Potom máte v súčasnosti výhodu, lebo každý od nás vyžaduje disciplínu…)
Ďakujem Vám za milý kompliment. Ja ďakujem genetickej výbave mojich rodičov (smiech). Ale nič nie je zadarmo, ako sa hovorí. Mám tu výhodu, že nie som až taký veľký labužnícky gurmán, mám rada vo svojom jedálničku veľa zeleniny, ovocia, len biele mäso a našťastie pre mňa, si po predstavení nemusím dať doma druhú večeru, ako mnohí moji kolegovia. Dobrému zákusku ku kávičke neodolám. Priznám sa ale, že je v tom aj disciplína, samozrejme, že mám veľakrát chuť pridať si porciu, či maškrtiť viac, než by som mala, ale viem si povedať nie. Mám svoju stabilnú váhu už od 20-ky, takto sa cítim dobre a nevidím dôvod to meniť. Nemám čas extra športovať a na javisku mám pohybu dosť, ale keď stíham, tak doma cvičím 5 Tibeťanov a jogové cviky na chrbticu. Je celkom príjemný pocit mať v divadle 18 rokov v Carmen ten istý kostým. Garderobierky sa smejú, že so mnou nemajú žiadnu prácu. (Mali, prirodzene, len počas tehotenstva). Dúfam, že si to udržím aj naďalej (smiech).
A na záver otázka: myslím si, že všetci sa zhodneme na tom, že každému priaznivcovi opery nesmierne v týchto dňoch chýba divadlo. Máte pre nich nejaký odkaz?
Všetci umelci – operní speváci, a nielen oni sa tešia na ten okamih, kedy sa budú môcť postaviť opäť na divadelné dosky, a rozdávať radosť svojim talentom, hlasom, výkonom, emóciami. Aj nám divadlo veľmi chýba, diváci a fanúšikovia nás nabíjajú svojou energiou zasa naspäť. Toto vzájomné odovzdávanie sa cez umenie je niečo neskutočne krásne, je v ňom sila prítomného okamžiku. Prajem preto všetkým priaznivcom veľa trpezlivosti v tomto čase, trpezlivosti, ktorú musí mať každý operný spevák, odkedy sa rozhodne pre toto povolanie. Trvá veľmi dlhý čas, kým sa dostaneme k veľkej svetovej opernej literatúre, veľmi dlho trvá, kým sa len spevák naučí viesť tón postavený na dychu, v rezonancii, presne tam, kde má byť. Správne spievať na dychu celé frázy, naučí sa pri speve koncentrovať, vypnúť aj uvoľniť zároveň, naštuduje celé role, diela, vybuduje repertoár a nájde pre ne správny výraz a dá do nich svojský osobitý vklad. Dlho – roky trvá, kým si vybuduje profesionálne renomé. Teraz, odkedy učím na VŠMU, to vnímam cez svojich žiakov ešte výraznejšie a pripomínam si to s nimi celé znova. Je pre nás potrebná veľká dávka trpezlivosti na našej profesionálnej ceste, ktorá pri špecifickej a správnej technike operného spevu neprináša výsledky rýchlo a okamžite. Je to beh na dlhé trate. Preto trpezlivosť je dôležitá pri všetkom, čo robíme, aby to niečo bolo urobené a naučené čo najlepšie. Povrchnosť v opere nemá miesto, lebo na veľké role by operný spevák inak nikdy nedosiahol, alebo len na veľmi krátky čas. Trpezlivosť hľadajme za všetkým. Za každou dobre vykonanou prácou, cieľom, ktorý si dávame či službou druhým. Prajem preto všetkým priaznivcom a čitateľom práve dostatok trpezlivosti, lebo tá je kľúčom k veľkým veciam. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré, a toto Korona – pozastavenie, ktoré nám život nachystal, by sme mohli využiť na prehodnotenie rebríčka hodnôt v spoločnosti a kultúre, aby zasa bolo cenené to poctivé, úprimné a naozaj hodnotné. Verím, že priaznivci opery patria medzi tých citlivejších, zrejme aj preto ich to k opere pritiahlo, pretože opera nie je nikdy prvoplánová, lacná. Je v nej ukrytá filozofia, ľudské osudy či situácie, ktoré sa nám opakujú zas a znovu v priebehu celých storočí, v ďalších a ďalších generáciách. Aj dobrý poslucháč a priaznivec opery by mal byť trpezlivý, o opere si niečo prečítať, naštudovať, ideálne prísť na predstavenie pripravený. O to hlbší bude zážitok z diela, hudby a spevu, pretože sa nemusí toľko sústrediť na titulky – text, ale ponorí sa viac do samotnej hudby a speváckych výkonov. Samotný odkaz, ktorý by som rada za seba odkázala priaznivcom je to, aby si robili na umenie, operu, diela a výkony umelcov svoj názor, pretože opera sa má počúvať predovšetkým srdcom, nielen ušami, a každý citlivý poslucháč vie posúdiť, aké predstavenie zažil, aká bola réžia, hudba, aké boli výkony, čo v nich po predstavení zanechalo najväčší dojem a čo rezonuje ďalej. Kultúra na Slovensku a Opera to nemá ľahké, po tejto situácii to bude ešte ťažšie. Pre nás umelcov bude najväčšou radosťou, keď nás po otvorení divadiel prídu ľudia svojou návštevou podporiť. Keď si budú môcť zaslúžene vychutnať opäť umelecké zážitky, ktoré si museli na čas odoprieť. Keď prídu do divadiel precítiť, ten krásny a silný prítomný okamih s hudbou, emóciou a samotným životom.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná fotografia: Martin Fridner
