Skladba Hectora Berlioza Harold v Taliansku je nádherné dielo, ktoré si vyžaduje excelentnú violistku a Štátna filharmónia Košice takúto sólistku publiku ponúkla. Česká violistka Kristina Fialová je ohromný zjav, plný muzikality a v kombinácii s technickou vycibrenosťou, temperamentom, sa na Berliozovu hudbu hodila priam unikátne.
Štátna filharmónia Košice dokáže prinášať v rámci abonentných cyklov pre svoje publikum aj (u nás) menej frekventovane uvádzané diela, ktoré však v dejinách európskej hudby nepochybne majú svoje stabilné miesto. Nie vždy trháky musia byť tými dielami, ktoré je potrebné divákom servírovať. Navyše, pripraviť dramaturgiu tak, aby skladby medzi sebou myšlienkovo súviseli, aj keď vznikali v iných reáliách a hudobných formách, no pritom nájsť medzi nimi práve tie styčné body, je istou výzvou pre každý program. Takým bol aj koncert MENDELSSOHN – DEBUSSY – BERLIOZ, ktorý sa konal vo štvrtok 16. marca 2023 o 19:00 v Dome umenia. Koncert priniesol tému cestovania a mora – práve tie boli spoločnými menovateľmi troch skladateľov, ktorých diela zazneli. Každé s inou „príchuťou“, formou, hudobnou rečou, špecifickými hudobno-výrazovými prostriedkami, odlišnou poetikou a inšpiráciou, no vždy témou mora a cestovania. Navyše, vidieť na repertoári Berliozovo vskutku originálne dielo Harold v Taliansku (a nie Fantastickú symfóniu), prinieslo ďalšie osvieženie. Košičania opäť raz ukázali nápad a odvahu priniesť publiku niečo odlišné – mimo hitového a zaručeného repertoáru, ktorý naplní sály na prvú dobu.
Lákadlom, ako v takomto prípade dostať ľudí na koncert, bola sólistka večera, česká violistka Kristina Fialová, ktorá je odbornou kritikou oceňovaná za dokonalú techniku, ohnivý temperament a sofistikované hudobné cítenie. Za toto lákadlo sa oplatilo cestovať – výnimočný estetický a najmä muzikálny zážitok, ku ktorému sa ešte detailne dostaneme, keďže Fialová vystúpila v druhej časti večera. A samozrejme, tým druhým, je vždy dirigent. Zraky sa v tento večer upierali na ambiciózneho umelca Benjamina Bayla, ktorý je zástupcom riaditeľa The Hanover Band a spoluzakladateľom austrálskeho Romantic & Classical Orchestra. No skôr je z jeho životopisu zaujímavá skutočnosť, že bol vymenovaný za asistenta dirigenta Ivána Fischera v budapeštianskom Festival Orchestra a Konzerthausorchester Berlin, má za sebou debuty so zvučnými svetovými symfonickými orchestrami, ale aj dirigovanie v prestížnych operných domoch, a čo je zvlášť podstatné pre súvislosti tohto koncertu, je, že je mimoriadne aktívny aj v oblasti starej hudby a historicky poučenej interpretácie barokovej i romantickej hudby. Bayl mal možnosť pracovať u Sira Johna Eliota Gardinera, jedného z najuznávanejších odborníkov na dobovú interpretáciu.
Už v úvodnej skladbe večera bola Baylova koncepcia poznamenaná rýchlejšími tempami, energickejším prístupom k dynamike a snahou o zmenu „klasického“ prístupu k interpretácii. Otázka je, pravda, či je to v prípade koncertnej predohry Tiché more a šťastná plavba Felixa Mendelssohna-Bartholdyho na mieste. Experiment bol zjavný od prvých taktov. Nie, že by Bayl nemal orchester pod kontrolou. No vcelku ignorovať to prekrásne Adagio s pianom a tajomnou atmosférou, ktorú hudba má navodiť – so všetkými jej sofistikovanými, poetickými detailmi, lahodnou inštrumentáciou – sláčikovými nástrojmi, klarinetmi, fagotmi, postupne sa pridávajúcimi flautami, spôsobí vytratenie týchto lahodných nuáns. Len jemné crescendové vlny, ktoré sa vracajú späť do piána, neustále subtílny zvuk, ktorý sa len pomaly, nepatrne rozvíja za zachovaného Adagia. Tie zmeny poslucháč nesmie cítiť zvukovo, no pri nasadení rýchlejšieho tempa, aké zvolil dirigent, sa tento efekt pokojnej hladiny mora vytráca. Ťažko tento nedostatok vyčítať hudobníkom, ktorí hrali podali spoľahlivé inštrumentálne výkony, napokon, musia sledovať pokyny dirigenta. Skladateľ, ktorý pri komponovaní vychádzal z vlastných zážitkov z cestovania, ale tiež z Goetheho básní, od ktorých aj odvodil názov koncertnej predohry, vlastne predbieha dobu. Bola to prvá kompozícia svojho druhu, ku ktorej by ste si mohli prestaviť program – nemusíte mať ani pred sebou textovú predlohu, aby ste z hudby vycítili pokojnú hladinu mora, jeho nedoziernu nekonečnosť a predtuchu búrky, ktorá napokon prichádza. Jemná textúra, zvukomalebné úseky, s ktorými Mendelssohn pracoval, boli na tú dobu priam nepredstaviteľne farebné, dynamikou detailne prepracované, obsahovo premyslené – prvá časť tvorí spomínaný zádumčivý poetický obraz, druhá kontrastný, dramatický s búrkou v duchu Goetheho básne. V rozvedení sa tieto živly striedajú a vyvrcholením je pozdrav pevnine – fanfáry, ktoré sa postupne vynárajú z diaľky mora.
Vo výstavbe úvodu skladby chýbalo vyspievanie tém, precízna diferenciácia zvuku, vytvorenie dostatočných kontrastov v dynamike (napríklad pianissimá v prvej časti, ktoré by tak jednoznačne navodili atmosféru), no plynulých, takých aby súladili s odkazom tejto skladby. V prechode k rýchlej časti sa objavili aj rytmické nesúlady, ktoré však pod taktovkou dostatočne razantného Bayla, ktorého gestá sa v mnohom obmedzovali na rytmické vedenie, len menej na výrazové stvárnenie diela, vyrovnali. Búrlivá časť kompozície už bola podstatne presvedčivejšia ako úvod (hoci zanikol ten podstatný kontrast tvoriaci tú esenciu skladby). Potiahli ju svižné sláčiky s konzistentným zvukom (koncertný majster Maroš Potokár), bicie nástroje, plechové a konečne zazneli aj pekne vyspievané témy – napríklad vo violončelách, ktorým skladateľ predpisuje dolce. Aj keď je to dramatická časť, je postavená na kontrastoch – striedajú sa mohutné pasáže s pokojnými, lyrickými (následne s precízne vyspievaným motívom vo flautách a následné prekrásne, znelé sólo klarinetu), vo fanfárach sa predviedli dobre pripravení trubkári.
Košičania majú vynikajúcich hudobníkov – sólistov, čo sa potvrdilo aj v prípade tejto skladby, hoci nie v prístupe dirigenta Bayla. Škoda, že vo svojej koncepcii nedbal viac na dôsledné budovanie detailov v dynamike, odsadenie tém, aby mali svoj čas vyniknúť a my sme sa mohli kochať pokojnou hladinou mora v pianissime, ale aj dramatickými okamihmi, ktoré tento živel dokáže priniesť.
Miestami až impresionistický Mendelssohn, ak sa správne hrá, akoby bol jednou nohou v inom slohovom období. A po ňom nasledovala dramaturgicky vhodná voľba – tri orchestrálne skice More Clauda Debussyho. „Milujem more a s vášňou som ho počúval,“ napísal Debussy, ktorý tieto skice začal komponovať v roku 1903 v Burgundsku, no dokončil ich až neskôr, v britskom Eastbourne. Mnohí práve jeho More považujú za majstrovské dielo impresionizmu, no napriek tomu, že Debussy pomenoval každú jednu symfonickú skicu názvom, jeho hudba nie je popisná a doslovná, takpovediac, „obrázková“. Je to more, jeho náladovosť a nepredvídateľnosť so všetkými invenčnými prvkami v orchestri, aké len Debussy mohol uchopiť. A predovšetkým, je to národná, francúzska záležitosť, postavená na jemných detailoch, nuansách, krásach, takých sofistikovaných, až niekedy počúvate so zatajeným dychom. Už len úvod, kde Debussy predpisuje ppp, postupne rastúci len do pp, nedovolí väčšiu hladinu ako piáno (v ďalšej časti mezzoforte, až neskôr pri gradácii prichádza prvé sforzato), dokonca ani plechovým a dreveným dychom (čo je nepochybne náročné), v začiatku nastúpite na mystickú vlnu, s občasnými crescendami, ktoré vás však okamžite berú späť do ticha, aby ste sa opäť započúvali – je to nekonečná nádhera. Azda nik nedokázal maľovať hudbu tak, ako práve Debussy bez tých otrockých, priamočiarych obrazov, no pritom poslucháčovi sa pomocou hudby museli pred očami vyplaviť. Nastúpiť na túto meditatívnu vlnu pod taktovkou Benjamina Bayla bolo priam nemožné. Od úvodu nasadil neprimerane hlučnú dynamickú hladinu a zaiste svoje spravili aj akustické danosti sály. Orchester mal pod kontrolou a rytmicky bol precízny, no vo výstavbe ani precítení prvej skice nepresvedčil. V inštrumentálnych výkonoch sa vynímalo sólo party flauty v prvej časti Od rána do poludnia na mori, rovnako aj hobojové či jazzovo ladený part sláčikov, skrátka, sú to hudobníci, s ktorými sa zaiste dá pracovať a doviesť ich k výrazovo precítenejšiemu výkonu ako ten, ktorý podali pod jeho taktovkou. Druhá symfonická skica Hra vĺn už bola interpretačne podstatne lepšia, konečne to bol Debussy, s diferenciáciou zvuku, vyspievaním motívov, dynamicky primeraný. Hra vĺn je v podstate scherzom, je hravá, zvukomalebná – v úvode vynikla harfa aj následné chromatické behy boli interpretované precízne. Tretia skica Rozhovor vetra s morom je štruktúrou mimoriadne komplikovaná. Je v živom tempe a počujeme v nej témy s predchádzajúcich dvoch častí, aj nové. Priniesla síce rytmicky labilný úvod, no v tlmenom tremole sláčikov sme počuli vydarené, čisté sólo trúbky, pekne zahraté sláčikové behy, lesné rohy con sordino ako oslavu mora a ďalšie kvalitné inštrumentálne výkony – nie však dokonalú paletu farieb a zvukomalebnej krásy, ktorú Debussy poslucháčom ponúka.
V druhej časti večera prišiel vrchol koncertu. Skladba Hectora Berlioza Harold v Taliansku je nádherné dielo, ktoré si vyžaduje excelentnú violistku a Štátna filharmónia Košice takúto sólistku publiku ponúkla. Česká violistka Kristina Fialová je ohromný zjav, plný muzikality a v kombinácii s technickou vycibrenosťou, temperamentom, ale i pochopením pre dielo, sa na Berliozovu hudbu hodila priam unikátne. Je to nezvyčajné a originálne dielo a hoci Paganini, ktorý si ho skladateľa objednal, očakával brilantný koncert, v ktorom by sa blysol ako sólista (no napokon rozhorčený odmietol), práve aj z hľadiska vzťahu orchestra a sólistu je zaujímavé. Asi preto pre Paganiniho nebolo tým pravým orechovým. Viola hrá v Haroldovi, inšpirovanom Byronovou Child Haroldovou púťou, ale i vlastným putovaním Berlioza po Taliansku, významnú úlohu. No popri tom sa sólista ocitá často mimo pozornosti, takže sa v tomto prípade žiada nielen intelektuálna výbava violistu, ale aj jeho pokora k repertoáru – a presne to ukázala Fialová na koncerte, dokonca v mnohom viac.
Už od začiatku sa stala významným motivačným faktorom pre hráčov košického orchestra, ktorý si bol vedomý, že spolupracujú s interpretkou najvyšší kvalít. Takýto moment je vždy zásadný pre interpretáciu. Význam orchestra v tomto diele totiž vôbec nie je zanedbateľný (och, chudák Paganini a jeho ego…). Prvá časť Harold v horách – to je otváracia úloha práve pre orchester, ktorý sa ozval v temných farbách a charakteristickom rytmickom vzorci (keď ho raz počujete už sa vám navždy vryje pod kožu). A samozrejme, je to typický Berliozov chromatizmus, vyvolávajúci priam mrazenie a nepokoj. Dirigent viedol orchester ako vymenený – konečne s homogénnym, vycibreným zvukom a empatiou. Z rozjasňujúcej molovej tóniny do durovej (dômyselne a výrazovo krásne interpretovanej), po orchestrálnom parte, vstúpila sólistka Kristina Fialová. A ešte ako! Skrátka, niekedy hneď po prvom uvedení témy a jej opakovaní viete, že toto bude vrchol večera. Keď Fialová interpretovala tému najprv v zreteľnom, spevnom, lahodnom mezzoforte, s prekrásnym zamatovým tónom a následne ju absolútne, čisto, bezchybne uviedla v pianissime, bez jediného zaváhania, či už v intonácii alebo dynamike, a absolútnou vyváženosťou a plynulosťou – to sú momenty, kedy na koncerte zatajíte dych a viete, máte pred sebou sólistu výnimočných kvalít.
Part violistu je extrémne náročný – aj na spoluprácu a komunikáciu s orchestrom, aj technicky, no najmä výrazovo. A v tom sa ukázala hlavná sila tejto interpretky. Viola stvárňuje Harolda a úlohou interpretky teda bolo stvárniť tohto hrdinu v rôznych jeho náladách: po výrečnom a jemnom úvode, je zamyslený, filozofický, no má v sebe aj prvky energickej okázalosti a temperamentu a šťastia. O technických dispozíciách Fialovej nemusíme vôbec detailne hovoriť: jej bezchybná intonácia v ústrednom allegre, absolútna pripravenosť partu, bola bez debaty. No jej výrazová flexibilita a schopnosť počúvať orchester – to sa dnes medzi mladými interpretmi nevidí tak často. Muzikalita akoby sa z dnešných mladých interpretov postupne vytrácala a preferovali čo najviac technickú stránku interpretácie, táto mladá dáma potvrdila, že to s interpretačným umením nie je zatiaľ také stratené.
Občas sa síce jej party stratili na úkor málo empatického orchestra – dirigent Bayl si tiež mohol uvedomiť, aký poklad má na pódiu a nechať ho výraznejšie zaznieť, no predsa – orchester hral vo vynikajúcej forme, dosahoval úžasných gradácií, Berlioz mu skrátka sedel podstatne viac ako predchádzajúci repertoár a všetci tomu boli radi.
Druhá časť Pochod pútnikov bol opäť priestor pre orchester a najmä dychom (v úvode štyri horny a a dva fagoty s predpísanou dynamikou štyri pppp – to pobavilo, ktorí dychári to tak zahrajú, dostanú metál) – no predsa, v Košiciach s dobrou zvukovou výstavbou, ktorá graduje, v neustále pripomínajúcom sa pochodovom tempe a následne ustupuje v dynamickej hladine aj textúre, sólistke. Hoci Bayl zvolil podstatne svižnejšie tempo ako mnohí dirigenti, podarilo sa mu dosiahnuť aj napriek tomu želaný pochodový efekt. V jednom momente Berlioz predpisuje pomerne dlhý part violistke „sul ponticello“ čím (na tú dobu) dosiahol inovatívne farby – sprievod v spodných polohách sláčikov sa mal odohrávať s občasnými vstupmi dychov (flauta) výlučne v pianissime, čo sa síce nie vždy darilo, no Fialová napriek všetkému v priestore zasvietila.
Serenáda abruzzského pastiera – dobrý výkon viol a dychov priniesol tanečnú časť, s následným, pekne vyspievaným sólom anglického rohu. Hráči ukázali precíznu prípravu – táto časť znela presne s tým rustikálnym nádychom, aký má mať. Hráči konečne interpretovali svoje party tak, aby vynikol prekrásny part sólistky – najprv v mäkkom, teplom tóne, ktorý dokázala nádherne rozospievať. Bol to neskutočný zážitok počúvať ju, asi jeden z najväčších, až kým sa opäť neopakoval tanečný, rytmický motív, pri ktorom Bayl neprimerane zrýchlil tempo. Fialová však nastúpila vo svojom a opatrne dostala skladbu presne do tých koľají, v akom má plynúť – aj to je muzikalita v priamom prenose. Jej záverečné sólo bolo precítené, lyrické, plné zádumčivosti, spevnosti a melanchólie.
Finálna časť Orgie zbojníkov po clivej, pokojnej záverečnej časti predošlej časti pôsobí ako blesk z jasného neba. Berlioz predtým, ako začal komponovať Harolda, počul Beethovenovu Deviatu symfóniu a táto explózia na začiatku je poctou k jeho tvorbe. A že to bola teda riadna „bomba“ v Dome umenia, ako sa patrí – takmer bez prípravy, veru všetka česť. Je to divoký žúr zbojníkov a Berlioz ho poňal skutočne farbisto. Kontrast v podobe zastavenia hlavného hrdinu, no opäť divokosť a ďalšie žalostenie violy v podobe prekrásnej témy. Striedanie zbojníkov v podobe explózií orchestra a zádumčivej violy až po samotný záver bolo efektívnym vyvrcholením večera. A jedným z nezabudnuteľných koncertov v Košiciach.
Zuzana Vachová
Foto: Miriama Fenciková
