Režisérka Mira Fornay so svojim štvrtým celovečerným filmom MIMI uspela na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. Za film si odniesla cenu Grand Prix v kategórii Generation Kplus, určenej filmom pre deti. V rozhovore pre náš portál režisérka hovorí o tom, čím film zapôsobil na odbornú porotu, ako prebiehalo ekologické nakrúcanie bez umelého svietenia a prečo je podľa nej film univerzálny a vhodný pre divákov v celej Európe.
Vy ste režisérkou, ktorá má na svoju prácu veľmi dobré dôvody. Za každým filmom je téma, na ktorú sa v spoločnosti niekedy zabúda a ktorej sa dlhšiu dobu venujete a skúmate ju. Vo svojich filmoch ste sa venovali domácemu násiliu, rasizmu a sociálnym neistotám. Stojí za filmom Mimi určitá téma aj tentoraz?
Určite áno. V tomto prípade to však bolo veľmi spontánne. Výber témy nebol prioritou. Tá sa definovala počas procesu tvorby. Chcela som urobiť niečo vyživujúce pre seba, aby som si ja sama oddýchla po troch náročných filmoch. Projekty, ktorým som sa venovala pred tým, spôsobili, že som sa cítila unavená. Keď pracujete s väzňami a agresormi, tak to na vás určitým spôsobom doľahne. Nie je to jednoduchá vec. Potrebovala som dobiť baterky a deti a lesy sa pre to náramne hodili. Tvorba filmu Mimi bola osviežujúca, pretože obsahuje tému, ktorá ma baví, obohacuje a nevyčerpáva ma emocionálne či mentálne, akokoľvek to zas bolo náročné fyzicky.
Takže ste nemali problém nastaviť sa na detský film?
Nemala som pocit, že robím detský film. Mala som potrebu robiť film o láskavých veciach, ktorý by bol pozitívny a upozorňoval na dobro okolo nás. Veľa kamarátov mi povedalo, že to vôbec nevnímajú iba ako detský film. No som rada, že oslovuje hlavne detského diváka.
Musím sa priznať, že ani ja ho tak nevnímam.
Vo filme si nájdu svoje aj dospelí. No musím povedať, že na Berlinale sme zažili skvelé reakcie od detských divákov, ako aj od ich rodičov. Koniec koncov film súťažil v sekcii filmov určených práve deťom.
S filmom ste uspeli nie len u divákov, ale aj u profesionálnej poroty. Čo konkrétne ocenila porota na vašom filme?
Porota napísala, že film ich vtiahol do magicko-realistického sveta hneď v prvom zábere. Ocenili tú čistú filmárčinu a to, ako problematiku ekológie nepodávame moralistickým spôsobom či sucho a edukačne. Je to dobrodružstvo. Pohľadom detskej hrdinky Romy tému ekológie podávame s ľahkosťou a cez situácie, nie poučujúce vyhlásenia. Diváci sa zamyslia nad dôležitosťou prírody a aj sa pri tom zabavia.
Úspech na medzinárodnom festivale teda znamená, že film dokáže osloviť ľudí na celoeurópskej úrovni?
Som si tým istá. Film ponúka univerzálny príbeh, a pretože je rozprávaný jednoducho, tak sa prihovára deťom, ich rodičom a aj starým rodičom. Plus, je tu Dunaj – rieka, ktorá prepája celú Európu. Aj jemu som film venovala. Jeden chlapček na Berlinale sa opýtal, prečo máme aj my Dunaj, keď je to nemecká rieka. Keď sme sa mu to snažili vysvetliť, došlo nám že Dunaj prepája západ s východom. Tečie od Nemecka až po hranicu medzi Rumunskom a Ukrajinou. Verím, že film tak ako príroda sa môže dostať všade. Príroda nekončí tam, kde začína štátna značka. Strom si narastie, kde sa mu zachce a rieka tečie svojím smerom. Prírodu naša politika nezaujíma. Európsku prírodu by sme mali vnímať ako celok. Rieky prúdia cez hranice, spájajú sa v rôznych štátoch. Musíme sa aj my začať dívať na súvislosti z väčšej perspektívy. Tým, že sa postarám o les na jednom konkrétom mieste, prispievam k ochrane celku. Nie som odborníčka, ale viem, že ekosystém nefunguje na základe politického územia. Náš film je určený deťom hlavne na Slovensku, no tým, že sa príbeh MIMI môže stať akémukoľvek dieťaťu, môže film osloviť aj publikum za našimi hranicami.
Ako ste si presadili ekologické nakrúcanie? Stotožnili sa s ním všetci členovia štábu, v rátane detských hercov?
Deti chodili jediné autami, lebo boli malé a nemali toľko sily. No ako štáb sme sa na obhliadky a na miesta, na ktorých sa nakrúcali dostali bicyklami. Okrem toho sme na nakrúcaní mali tri malé autá, jedno z nich bolo elektrické. Tie sme používali počas nakrúcania. Doviezli sme nimi techniku až po posledný prístupný bod. Ďalej sa pokračovali pešo, na vozíkoch a bicykloch. Ja osobne som si to veľmi užívala a musím povedať, že ten les tiež (úsmev).
Ako to myslíte?
Nechcem znieť nijak ezotericky, ale tým, že sme sa v lese správali naozaj čisto, tak sa nám aj patrične odvďačil. Počasie vychádzalo na minútu presne. Keď som si povedala, že by bolo fajn mať priame slnko, tak ono vyšlo, keď sme potrebovali dážď, začalo pršať. Nie som človek, ktorý by tomu pripisoval niečo viac, ale páči sa mi predstava, že za náš rešpektujúci prístup sme dostali odmenu v podobe práve potrebných podmienok. Boli sme v symbióze s lesom. Veľmi som si to užívala. Jediné ťažké obdobie bolo v auguste na konci nakrúcania, kedy to s komármi začalo byť na nevydržanie. Bol to čas, keď sme sa už všetci tešili domov.
Kde ste našli kameramanku, ktorá bola ochotná vzdať sa všetkej „prebytočnej“ techniky a pracovať bez umelého svietenia? Pokiaľ viem, tak kameramani sa veľmi neradi vzdávajú svojho vybavenia.
Pre Simonku Weisslechner to nebolo jednoduché. Od začiatku som hovorila, že toto je jediný spôsob, akým ten film môžeme urobiť, hlavne kvôli malému rozpočtu. Buď takto alebo vôbec. Simonka má veľmi slobodného ducha a je veľmi talentovaná a schopná, a preto to zvládla. Ja dúfam, že nabudúce už bude mať podmienky, ktoré jej talent ešte zvýraznia. Keby mala k sebe ešte dvoch ľudí, bolo by to pre ňu aj pre mňa určite jednoduchšie, pretože by sme mohli spolu viac komunikovať a nemusela by starať o všetky technické veci sama. Mali sme však veľmi transparentný systém. Všetci vedeli na čom sme, aký máme rozpočet a že rozhodnutia, ktoré padli, neboli mojím výmyslom, ale mali svoje odôvodnenie vychádzajúce z obmedzených prostriedkov. O všetkom sme hovorili otvorene a myslím, že aj vďaka tomu sme si vybudovali dostatočnú dôveru a mohli sme všetko zvládnuť aj v ťažších podmienkach.
Ako sa vám pracovalo s deťmi?
Všetci zo štábu boli tak trochu veľké deti, vrátane mňa! To spôsobilo, že aj detskí herci veľmi rýchlo začali reagovať na naše pokyny a požiadavky. Skrátka, na projekte robili deti, veľké deti ako ja a Simonka a našťastie tu bola vedúca výroby Zuzana Czaková, ktorá síce nebola veľké dieťa, no starala sa o nás perfektne. Bavilo nás to aj keď sme občas mali krízy. Keby nás to nebavilo, asi by sme do toho nešli. Páčila sa nám predstava, že urobíme film takýmto spôsobom a dalo sa to vďaka entuziazmu.
Zopakovali by ste si to?
Áno, ale už iba za predpokladu, že mi rozpočet umožní trochu rozšíriť ten základný štáb. Nepotrebujem mať na pľaci 50 ľudí. Chcem iba, aby tí, s ktorými pracujem, mali všetko, čo skutočne potrebujú. Nemusí toho byť veľa. Stačí sa iba zamyslieť, byť kreatívny v riešeniach a vypustiť z procesu zbytočnosti a celé nakrúcanie dokáže byť omnoho ekonomickejšie a ekologickejšie. Dobrým príkladom je svietenie. Nikdy nedokáže nahradiť krásu prirodzeného svetla. Na to však potrebujete čas a čas sú peniaze. Aby človek vedel pri filmovaní využiť slnko, musí ráno vstať, pozorovať a zistiť, kedy je svetlo také, aké ho potrebuje. Je to práca navyše pre jedného človeka, ale vďaka tomu nepotrebujete ďalších 10 ľudí. Neznesiem filmy, ktoré hovoria o sociálnych témach a ekológii, a pritom ich výroba stojí neskutočné peniaze.
To dáva zmysel, aby človek sám žil to, čo hlása.
Náš film nie je len o ekológii, ale hlavne je venovaný deťom.. Ak majú mať deti budúcnosť, musí mať budúcnosť aj príroda. Bez nej nemáme ako ľudstvo šancu. Vždy ma prekvapí, keď vidím, že to ľudia nevnímajú. Nie som z tých, ktorým by klimatická úzkosť bránila mať deti. Som toho názoru, aby sme ich mali, ale musíme im vytvoriť kvalitné podmienky. Je veľmi nefér mať deti a nedbať na to, čo sa s ním stane o 20 rokov. Opäť podotýkam, že nie som odborníčka, iba sa zaujímam o odborné diskusie. Aj ako laičke mi dochádza, že máme veľký problém. Naozaj si niekto myslí, že + 14 °C na Vianoce je v poriadku?
Vy sa deťom snažíte pomáhať aj inak. Filmom chcete podporiť dve charity. Poviete mi o tom viac?
Moja idea je, aby sme zisk zdieľali priamo s dvomi charitami. Nedávno som mala rozhovor s pani, ktorá pracuje pre charitu a vyjadrila sa, že financie pre nich nie sú priorita. Viac potrebujú to, aby sa na charitu pre deti väzňov či deti utečencov všeobecne upozorňovalo. Toto povedomie v spoločnosti chýba. Som rada za vlnu podpory pre Ukrajinu, ale tiež by som chcela, aby sa pomoc rozšírila aj do menej populárnych sfér, aby sa dostala k utečencom z Afriky, prírode, rómskym komunitám a deťom väzňov. Sme súčasťou kultúrneho sveta. Základom európskej kultúry je múdrosť a základom múdrosti je láskavosť. Láskavosť nás nič nestojí.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
