„V mojom okolí vnímam, ako rastie hodnota nehmotných vecí – lásky, súdržnosti, priateľstva, vzťahov a medzi ne patrí aj kultúra a umenie,“ hovorí pre náš portál generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Peter Kováč.
V súvislosti s pandémiou na Slovensku i ďalších európskych krajinách sú všetky divadlá zatvorené. SND zatvorilo svoje brány ako prvé a to z dôvodu, že medzi zamestnancami bola pozitívne diagnostikovaná osoba, ktorej zistili koronavírus. Museli ste teda reagovať veľmi rýchlo. Aké opatrenia ste prijali?
Tých opatrení bolo viacero, v princípe sme okamžite prerušili skúšobný proces, zrušili predstavenia a poslali zamestnancov domov. Nahlásili sme zoznam ľudí, s ktorými bola naša garderobierka v kontakte a tí museli ísť na štrnásť dní do karantény. Priestory divadla vydezinfikovali.
Ako sa má v súčasnosti táto zamestnankyňa? Mnohí zamestnanci SND, ktorí s touto zamestnankyňou prišli do kontaktu určite pociťovali obavy. Vy sám ste v médiách komunikovali, že sa pravdepodobne vírusom nakazila v zahraničí. Boli testovaní aj ďalší zamestnanci? Máte informácie o tom, že by sa u niekoho zo zamestnancov zhoršil zdravotný stav?
Dnes (piatok – 27.3. – pozn.red) som dostal správu, že už je doma z nemocnice a bude ešte 14 dní v karanténe. U ostatných zamestnancov sa neprejavili príznaky choroby, momentálne monitorujeme všetkých, u nikoho ďalšieho sa zatiaľ neprejavili príznaky choroby a verím, že to tak aj zostane.
Pre SND je táto situácia o to dramatickejšia, že v čase zatvorenia práve vstúpila do osláv storočnice. Mali ste rozpracovaných mnoho projektov, výstav, premiér, publikácií, marketingových akcií… dokonca bolo pár dní pred veľkolepou premiérou opery Aida… To všetko je už zabudnuté? Počítate s tým, že sa k oslavám storočnice vrátite?
Momentálne je v rovnici priveľa neznámych. Musíme pracovať s viacerými možnými scenármi ďalšieho vývoja. Za najpravdepodobnejší považujem ten, podľa ktorého sme už túto sezónu skončili, ale verím, že v septembri divadlo opäť otvoríme. Boli sme nielen pred premiérou Aidy, ale zhruba tri týždne pred premiérou Kuba na veľkej scéne činohry a dvoch jednoaktoviek Tajovského Hriechu a Preissovej Její pastorkyně v štúdiu. V balete sa blížila premiéra Popolušky. Vzhľadom nato, že tieto štyri inscenácie sú takmer dokončené, verím, že všetky štyri budú mať premiéru hneď na začiatku novej sezóny. Storočnicu by sme si tiež ešte radi pripomenuli niekoľkými projektmi.
Aká je aktuálna situácia v SND? Chodia administratívni zamestnanci do práce? Aká je situácia s umelcami?
Do práce chodia iba zamestnanci, ktorí nevyhnutne musia. Predovšetkým ja, ktorý tu musím byť od rána do večera. Povoľujem vstup do budovy iba niekoľkým zamestnancom, s ktorými s nevyhnutne musím na krátky čas stretnúť, samozrejme riaditeľom a vedúcim úsekov, občas na nevyhnutný čas aj administratíve, niektorým zamestnancom technického úseku, vrátnikom, SBS a podobne. SND je veľká organizácia, máme dve budovy v ktorých hrávame, päť scén, veľké dielne v Ružinove a viac ako 900 zamestnancov. Je pochopiteľné, že niektorí zamestnanci preto do práce chodiť musia, aj keď na obmedzený čas. Umelci sú doma, tanečníci baletu denne trénujú, orchestrálni hráči sólovo cvičia, iste aj speváci – hovorí sa tomu domáca príprava.
Krízový štáb SND sa bude musieť vysporiadať aj s výrazným negatívnym dopadom na hospodársky výsledok. Viete už teraz vyčísliť aspoň približne straty, ktoré hrozia?
Pravdaže, vedeli sme to od začiatku. Divadlo sme museli zavrieť v čase, keď sme mali výborne predané predstavenia v činohre, balete a po dlhšom čase aj v opere. Mali sme predané vstupenky cca za 225 000 eur, túto sumu sme sľúbili vrátiť v čase, keď na to budeme mať, prípadne ponúkame našim divákom možnosť, že zakúpené vstupenky budú platiť na najbližšie predstavenie tej istej inscenácie. Pre nás týždeň zavretého divadla znamená stratu na tržbách zhruba 100 000 eur, plus k tomu pribudnú menšie straty z niektorých ďalších činností. Musíme si s tým poradiť, ako som už napísal, pracujeme z viacerými variantmi ďalšieho vývoja a verím, že časť strát nám pomôže vyriešiť aj zriaďovateľ.
Čo sa týka vyplácania miezd – koľko percent mzdy aktuálne divadlo vypláca svojim zamestnancom?
V zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce sú od deviateho marca doma či v práci za tzv. priemernú mzdu.
Uvažujete aj nad prijatím menej populárnych opatrení v snahe znížiť finančný dopad tejto krízovej situácie? Ak áno, akých konkrétne?
Pravdaže, tie scenáre, o ktorý som už písal, delím do troch kategórií. Celkom optimistický, pesimistický a čierny. Nebudem písať o všetkých možných opatreniach, ešte by ma mohli stíhať za šírenie poplašnej správy, ale za celkom predstaviteľné považujem to, že budeme musieť znížiť počet chystaných premiér, prehodnotiť kompletné dramaturgické plány tak, aby sme minimalizovali náklady a maximalizovali tržby.
Je vôbec možné z prevádzkových dôvodov zvažovať odloženie premiéry či aktuálne budete musieť prerábať celý plán pripravovaných inscenácií na danú a nasledujúcu sezónu?
K tejto otázke som sa už v podstate vyjadril – najjednoduchšie by bolo mechanicky posunúť chystané premiéry o čas, aký bude divadlo zavreté, obávam sa, že to možné nebude a preto už teraz chystáme nové stratégie.
Takáto krízová situácia v kultúre – na Slovensku ani vo svete azda nebola ešte nikdy taká dramatická. Je vôbec možnosť pripraviť sa na takéto niečo?
Albert Camus vo svojej skvelej knihe Mor, ktorú som čítal azda ešte za študentských čias píše, že epidémií bolo v histórii ľudstva zhruba toľko, koľko vojen a napriek tomu všetky vojny aj epidémie nájdu ľudstvo úplne nepripravené. Je to však do istej miery možné, aj za socializmu sme sa pripravovali na atómovú vojnu, vedeli sme aspoň približne, kde sú protiletecké kryty a ako sa máme hodiť na zem, keď zazrieme v diaľke atómový hríb, ale málokto to bral naozaj vážne a keby došlo k vojne, tak by to bol spočiatku obrovský zmätok. Aj teraz sme boli nepripravení, ale reagovali sme, ako sa ukazuje, pomerne pružne a zodpovedne nielen v divadle, ktoré sme zavreli skôr, ako prišlo nariadenie vlády, ale aj v celej krajine.
Počítate aj s pomocou štátu? Prípadne, obrátili ste sa už na novú vládu? Filmári tak už urobili a nová ministerka kultúry pani Natália Milanová im prisľúbila pomoc…
Isteže, bolo by fajn, keby nám zriaďovateľ pomohol vykryť straty, veď sme na pokraji platobnej neschopnosti, ale na vládu sme sa zatiaľ neobrátili. Veď tá má teraz čo robiť aj bez nás. Som presvedčený, že pomoc teraz potrebujú desaťtisíce drobných živnostníkov, ktorí prišli o zárobky, ľudia, čo prišli a ešte prídu o prácu, v oblasti kultúry naši kolegovia, čo sú na voľnej nohe, alebo sú tiež živnostníci, či drobní podnikatelia. Väčšina z nich sú ľudia, ktorí žijú z mesiaca na mesiac a nemajú odložené peniaze na „horšie časy“. Ako dlho vydržia bez pomoci? Odhadujem, že dva, maximálne tri mesiace.
Čo sa týka dotácií, SND dostalo práve od ministerstva kultúry prostriedky navyše práve v súvislosti so storočnicou SND. Aký bude osud týchto financií? Viete ich ešte v budúcnosti účelovo využiť?
Mali sme dve mimoriadne dotácie – na galavečer k storočnici a na knihu o storočných dejinách nášho divadla. Väčšina týchto prostriedkov je už minutých.
V laickej verejnosti sa ozývajú mnohé hlasy, že v súčasnosti je potrebné sanovať iné profesie, ktoré sú pre život občanov Slovenska podstatnejšie a kultúru a umelcov odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Čo by ste im odkázali?
Že v praxi nie je medzi nami rozdiel. Ak niekto tvrdí, že nepotrebuje kultúru, nech si ráno nepustí rádio, nech nečíta noviny ani knihy, nezapne si internet, nejde na sociálne siete, nepozerá televíziu, filmy, seriály, nepúšťa si hudbu zo žiadneho prehrávača, nehrá počítačové hry, nech nefotí a zhodí si zo stien všetky obrazy, reprodukcie a plagáty, nech sa nepozerá na architektúru, nechodí na prechádzky do pekne upravených parkov, iba do divočiny, nech neposiela deti do ZUŠ-ky, či na skúšky detských folklórnych súborov a nech nechodí ani do kostola.
To všetko je súčasťou kultúry a umenia, niekto to musel vymyslieť, naplánovať, nakresliť, naspievať, nakrútiť, zahrať, namaľovať, napísať a tak ďalej. Ja netvrdím, že nepotrebujeme lekárov, policajtov armádu, pekárov, poľnohospodárov, baníkov, predavačov, podnikateľov, murárov a množstvo ďalších zamestnancov, ak to niekto tvrdí o umelcoch a vôbec tvorivých ľuďoch, nech aj žije tak, ako som to opísal vyššie. Myslím, že sa potrebujeme navzájom a som rád, že aspoň v mojom okolí vnímam, ako rastie hodnota nehmotných vecí – lásky, súdržnosti, priateľstva, vzťahov a medzi ne patrí aj kultúra a umenie. Napriek tomu, že takmer vždy pracuje aj s hmotou (je hudba hmotou?) vždy odkazuje na nehmotné a večné hodnoty.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: SND, Anton Faraonov
