Druhý deň Mikulášskeho jazzového festivalu dal priestor slovenským interpretom a rakúskemu duu, ktoré interpretuje hudbu od baroka k súčasnosti.
Sobotným programom 29.7. 2023 sa Mikulášsky Jazzový Festival preklopil cez svoju druhú tretinu, počas ktorej sme boli svedkami toho, že ani na našej scéne to vôbec nie je márne, práve naopak. Kým prvý deň dával priestor českému big bandu, mladej jazzovej tvári a hlavnej hviezde večera – poľskému klaviristovi Pawlovi Kaczmarczykovi, sobota zväčša patrila domácim interpretom.
Večer otvoril Samuel Hošek s projektom Peace. Čestne priznávam, koncert tohto mladého speváka som mala možnosť počuť po prvýkrát, aj keď jeho meno je dnes pomerne často skloňované (ó áno, ušli mi aj jeho albumy a všetko to mediálne dianie okolo jeho osoby). Spevák, performer a výtvarník už má na konte debutový album Our Time Is Now z roku 2020, ktorý vydal v spolupráci s hudobným producentom Jurešom Líškom. Na druhom albume Peace sa však odklonil od predchádzajúceho smerovania a vrátil sa k jazzu. Spravil zjavne dobrý krok. Jeho farba, objem a spôsob, akým vie pracovať s hlasom, ho priam predurčuje na prácu s melodikou, scatovanie, na pridanie jazzovej esencie a špecifickej rytmiky vo frázovaní skladieb, ktoré sa na pohľad môžu javiť ako štandardné balady. Spôsob ich uchopenia a spracovania je však iný. Ponúka zvukovú pestrosť, moderné prvky v aranžmánoch, zmes všetkého, čo len v súčasných prístupoch jednotlivých inštrumentalistov môžete nájsť – aj tým sa zrazu spev nedostáva na prehnane dominantnú úroveň, ale tvorí vyváženú zložku sonórne bohatého sveta skladieb druhého albumu.
Samuel Hošek ich prezentoval na koncerte v Dome Kultúry v Liptovskom Mikuláši, Peace obsahuje 9 skladieb – jazzové štandardy sú doplnené o dve autorské skladby. Na koncert si prizval klaviristu a hudobného producenta albumu Ľuboša Šrámeka a producenta Nikolaja Nikitina, ktorý okrem saxofónu „zafarbil“ skladby basklarinetom. Keď znel tento hudobný nástroj v prekrásnych spodných polohách, s hallovými efektmi, vytváral ďalšiu obsahovú dimenziu. Okrem dvojice Nikitin – Šrámek sme počuli na kontrabase Juraja Grigláka a za bicími nástrojmi Matheusa Jardima. Spevák si na svoj druhý album vybral zväčša jazzové balady, štandardy, ktoré nie sú až také obohrané. Jeho interpretácia bola v prirodzených polohách, vokál neforsíroval, čo je zriedkavý jav (vo všeobecnosti) u spevákov. Napokon, Hošek so svojím zvučným, objemným, krásne zafarbeným barytónom to ani nepotrebuje. Najvýraznejšie sa prejavil hlavne v spodných polohách, výšky netlačil do veľkej dynamiky, ponechal ich jemné. Farebne a výrazovo však dokázal vokálny prejav diferencovať v nesmierne jemných nuansách.
S celkovým prejavom tejto interpretácie korešpondovali aj aranžmány piesní. Občas ste počuli trilok saxofónu, inokedy dlhé improvizácie (tonálne nesmierne zaujímavo spracované – Nikitin sa dokázal počas svojho partu v improvizácii vychýliť od tonálneho centra, čo vytvorilo nové harmonické ponímanie a podčiarklo atmosféru piesní). Ľuboš Šrámek už štandardne s ľahkosťou hral medzihry, pričom klavír v koncepcii aranžmánov neznel dynamicky dominantne. Sústredil sa na lineárnu zložku a klavírny part zapadol do celkového akustického balansu skladieb (asi predpríprava na večernú performance s Oskarom). Sú to zohratí hudobníci, ktorí sprievod skladieb neobmedzili len na klasický doprovod speváka, no v hudbe dokázali kresliť atmosféru, čím dosiahli peknú symbiózu – zvukovú, tematickú a atmosférickú. Atmosférou boli azda najsilnejšie piesne, v ktorých sme počuli basový klarinet, hudobný nástroj často využívaný v klasickej hudbe. Dlhodržané tóny s hallom vytvárali priam mimoeurópsku, meditatívnu (bez pejoratívneho zmyslu tohto slova) náladovosť, no hudobník ho využil aj v melodicky pohyblivejšom sóle vo vrchných polohách.
V známej jazzovej balade All the Way sa Hošek predstavil so Simonou Hulejovou, ktorá príjemne prekvapila precíteným prejavom, dynamicky plastickým, tvárnym. Je to speváčka, ktorá výborne počuje (duetá zvyknú byť častým úskalím pre mnohých spevákov, pieseň sme však počuli v intonačne mimoriadne čistom prevedení), má prirodzený cit pre frázovanie – dokáže pracovať s tempami, no pritom to nie je ten typ naučeného feelingu.
Dramaturgicky duet padol vhod – nabudil hlavne domáce publikum, keďže Simona Hulejová je Liptáčka. Skladby výrazne oživili práve aranžmány, často siahajúce až do impresionistických polôh, dodali im súčasnejší šat. Väčšina koncertu sa totiž niesla v pomalom tempe, intímnej atmosfére, takže počuť „nebarové“, neštandardné zvukové vsuvky, bolo posluchovo zaujímavé. A najmä posúvalo z hudobno-štýlového a estetického hľadiska tieto skladby na novú úroveň.
Zahraniční hostia druhého festivalového dňa Gratzer & Bittmann s projektom Telemannia, podľa predpokladu, zdvihli publikum zo stoličiek. Obaja hráči – Georg Gratzer (drevené dychové nástroje) a Klemens Bittmann (mandola, husle) sú skvelí virtuózi, majú za sebou klasické vzdelanie, čo od prvého tónu počujete. Napokon, muzikanti sa to ani nesnažia skrývať. Tento prienik klasickej hudby a jazzu existuje v dejinách hudby celé desaťročia a oba žánre majú potenciál na to, aby navzájom rozširovali hudobné hranice. Muzikanti Gratzer & Bittmann sa prejavili ako profesionáli v každom smere: nielen interpretačnom, ale aj čo sa týka pódiového prejavu a komunikácie s publikom. Bola to tak trošku šou, v dobrom slova zmysle. Je nepodstatné, že mňa osobne takýto expanzívny prejav neoslovuje, obecenstvo je vrúcne nastavené ku komunikácii nielen o hudbe, ale i k ďalším témam („Cestovali sme k vám sedem hodín, ešte sme tu len chvíľu a už vás všetkých máme radi!“). Hovorené slovo dávkovali v dobre premyslenom postupe, prioritou však boli ich hudobné výkony zamerané na výlet po rôznych epochách hudby, klasickej, popovej, filmovej, jazzovej, bez žánrových obmedzení. Po meditatívnom úvode s bambusovou flautou s modálne znejúcou melodikou prešli na hit You´re Always On My Mind, naspievaný rôznymi spevákmi. Na veľké improvizácie v ich aranžmánoch zatiaľ nebolo miesta, spočiatku staval na neustálej rytmizácii pôvodných verzií, len s jemnými obmenami vo frázovaní a spravidla v synkopickom rytme. Každopádne, ich vystúpenie malo ohromnú dynamiku, dvojica ukázala vynikajúcu zohratosť a interpretačný kumšt. Pôsobivo zneli najmä sonáty Telemanna. Kľúč bol vo farebnosti inštrumentácie a neustálom interpretačnom ťahu. Ich podanie malo drive, cítili ste síce prítomnosť barokovej hudby, no zároveň jazzovej esencie. Počuť klasické, aj keď mimoriadne spevné diela tohto autora na saxofóne, ktorý hral melodický part a v sprievode huslí, ktorý prebral rytmiku, bolo nesporne svieže. Možno je to paradox, ale najkrajšie zneli úseky, v ktorých sa priklonili ku klasickej interpretácii, nepoznačené jazzovým frázovaním. Obaja muzikanti precízne dbali o dynamiku – opäť je to skúsenosť z klasickej hudby. V polyfónii husle v pizzicate vyhrali tému, saxofón sa odklonil k improvizácii. Rytmicky vytvorili priam dokonalú súhru, ale i muzikálne – vyspievané hlasy svedčili o predchádzajúcich skúsenostiach s interpretáciou starej hudby, taktiež o vášni k jazzu. Túto žánrovú symbiózu dokázali pretaviť v zaujímavý a kultivovaný hudobný príspevok.
Svoj program má toto duo vystavané tak, že máte zaručený zážitok nielen pre uši, ale aj oči. V rýchlejších častiach nechýba prvok virtuozity, ktorý dopĺňajú pohybom na pódiu. Nebola to teda v ich podaní akademická interpretácia, no často živelná, poznačená temperamentom a prirodzenou muzikalitou.
Najviac v ich programe bavili plynulé prechody, až skoky do odlišných štýlových epoch a žánrov. Po ukončení skladby zrazu plynulo, bez toho, aby ste cítili dramatický odklon, dokázali prejsť k skladbe Johna McLaughlina, britského gitaristu a skladateľa, ktorý patrí medzi pionierov fusion music, ktorý v rámci tvorby tvoril syntézu jazzu a world music. Skladbu Joy nahral McLaughlin v roku 1975 so skupinou Shakti, jej názov zodpovedá výrazu a rýchlemu tempu, no najmä vzájomným, radostným vzťahom z muzicírovania hudobníkov tejto skupiny s jazzovým muzikantom. Touto syntézou gitarista zmenil pohľad na históriu jazzu. Celú skupinu perkusií dokázali len v tomto obsadení nahradiť – zrazu ste mali pocit, že namiesto dvoch hráčov je na pódiu celý orchester. Ďalšia Telemannova Sonáta, A dur, op. 5 už znela inak. Podstatne viac sa vzdialili od pôvodnej barokovej predlohy, nielen v husliach, ale i vo flaute využívali čoraz viac jazzových farieb a nových prvkov, vďaka ktorým sa im podarilo odkloniť od originálu. V každom hudobnom čísle sa snažili využiť čo najrozmanitejšie nástrojové kombinácie, objavil sa aj basový klarinet, ktorý najprv hral len v nízkych polohách rytmické tóny, no neskôr sa v plnej svojej kráse ukázal aj ako melodický nástroj. Muzikanti neustále menili tieto pozície, hudobne najzaujímavejšie boli dlhé improvizačné úseky huslí, podfarbené basovým klarinetom. Ich inštrumentálna flexibilita nemala hraníc, po basovom klarinete sme počuli aj soprán saxofón v ďalšej Telemannovej sonáte, pomalú časť však nahradili vsuvkou od Mahavishnu Orchestra, pričom farebne sa skutočne dostali blízko k tvorbe tejto legendárnej formácie. Dokázali pôsobivo zahrať barokovú sonátu, tak aj Astora Piazzollu, Libertango (škoda, začína to byť skladba veľmi sprofanovaná, pomaly nenájdete teleso, ktoré by ju nehralo). Ako priznali, v mnohých úpravách skladieb im bol inšpiráciou rakúsky saxofonista Wolfgang Puschnig, ktorý často experimentuje so syntézou rôznych štýlov, je otvorený rôznym formám nového jazzu. Ich vystúpenie sa čoraz viac odkláňalo od pôvodných predlôh skladieb, čím si aj získalo pozornosť publika. Od rozmanitých zvukových plôch a hraničných polôh hudobných nástrojov sa títo dvaja hudobníci celkom prirodzene vedeli vrátiť do pôvodnej formy fúgy, ktorú uviedli v úvode. Najviac bavili na ich vystúpení práve tie kontrasty – žánrové, ktoré dokázali striedať s veľkým citom.
Otvorená myseľ a vôľa experimentovať – to sú charakteristické prvky ďalšieho telesa, ktoré počas druhého dňa Mikulášskeho Jazzového Festivalu vystúpilo na záver. A za mňa osobne boli hviezdami tohto večera. Trumpetista Oskar Török je vždy v každom projekte viditeľný, či už je to jeho vlastný, dlhoročný projekt Vertigo, vďaka ktorému získal slobodu hľadať vlastný jazyk, alebo ako hosťujúci trubkár v rôznych projektoch. Kapela, ktorú dal dokopy len tesne pred festivalom, uviedla na podujatí obsiahly program, v ktorom mali dostatočný čas na tvorbu muzikanti – a rovnako ho dostali na vnímanie aj diváci. Hudba, ktorú interpretuje Oskar Török (nech už je to s akoukoľvek partiou muzikantov), je často príbehová, skrýva vo vnútri viacero vrstiev, experimentov so zvukovosťou, paralelne znejúcimi improvizáciami, je silne atmosférická s prvkami ambientu – je to bohatý hudobný svet plný poetiky, ktorý sa poslucháčovi neodhalí na prvú dobu. Voľnou improvizáciou sa aj vystúpenie hudobníkov, ktorých viedol trubkár, začalo. Aj tá najvoľnejšia hudobná forma však má svoju štruktúru, rovnako i táto sa riadila pravidlami. Tie dávali priestor improvizácii, intuitívnemu nadväzovaniu na proces tvorby, odvíjajúc sa len od minimálnych hudobných prostriedkov – úvodného krátkeho motívu dlho držaných tónov. To, čo kedysi začali v jazze hrať Ornette Coleman alebo v sofistikovanejšej, klasickej hudbe bližší John Zorn, sa zrazu ukazuje ako aktuálny smer hudby, schopný rozvíjať sa v súčasných kontextoch a ďalších štýlových vplyvoch.
Úvod večera patril novinke Oskara, následne sme počuli skladbu Real sorry z prvého albumu, ktorú pre projekt Vertigo napísal. Po takmer dvadsiatich rokoch znela skladba odlišne, zvukovo, ale i celkovým uchopením, oproti štúdiovej nahrávke nadobudla vďaka snivejšej podobe ďalší rozmer úprimnej spovede. Z tvorby nášho trubkára je zjavné, že jeho autorská tvorba je motivovaná aj osobne a za kompozíciami sa skrývajú zážitky a emócie, ktoré sa ho dotýkajú. Možno komornejšie a čistejšie, logicky členitejšia podaná pôvodná verzia bola nahradená novou optikou, najmä celkovým hutnejším soundom, zmeny pritom spravili veľa v celkovom vyznení.
Muzikanti, ktorých sme videli na prvom koncerte sprevádzať Samuela Hošeka, sa zrazu ocitli v iných pozíciách – bol to nový jazz otvorený experimentom, ďaleko prekračujúci hranice jazzu (ak vôbec dnes o nejakých hraniciach možno hovoriť). Ľuboš Šrámek, Nikolaj Nikitin, Juraj Griglák a Matheus Jardim pod vedením slovenského trubkára celkom prirodzene prijali túto koncepciu, vychádzajúcu nielen zo základov, ktoré položili muzikanti free jazzu, ale aj mnohí iní interpreti, ako napríklad Thelonius Monk či Miles Davis, najmä svojím progresívnym myslením a neustále novátorskými cestami. K tomu si pridajte pokojné tempo a niekedy atmosféru severskej hudby (tá vie byť clivá, nostalgická, ale aj pekne mrazivá – je to výrazný spoločný menovateľ so severskou kinematografiou, rozpoznateľnou vďaka neopakovateľnej poetike a najmä atmosfére). Rovnako dobre tak nájdete paralely so scénickou, filmovou, ambientnou hudbou, cool jazzom, Oskarov štýl komponovania a interpretácie je osobitý, najmä však fascinuje charakteristickou tvorbou tónu. Blízky estetike cool jazzu, spoločne v melodickej línii s basovým klarinetom znela trúbka plná poézie a melanchólie. Tento subtílny typ hrania ho odlišuje od všetkých ostatných trubkárov a je vďaka nemu okamžite rozpoznateľný. Pritom je to farebný tón plný emócií, introvertných, no vypätých. Boli to momenty tichej drámy, ktoré sa postupne rozvíjali do viac či menej expanzívnejších polôh a prejavili sa v dynamike a i melodicky aktívnejšom hraní jednotlivých členov kapely. Od atonálne znejúcich častí, zjavne inšpirovaných free jazzom, prešiel k ľúbivejšie a spevnejšie znejúcim. Zaujímavý bol pritom spôsob uchopenia tohto procesu, jednotlivé sólové nástroje postupne prechádzali dlhými úsekmi improvizácií. Po kolektívnej improvizácii zneli každý samostatne, no tie ďalšie vždy dokázali reagovať práve na proces tvorby, reflektujúc jeho náladu a priebeh improvizácie. Perkusívne bicie často tvoriace polyrytmus v štruktúre skladby rovnako ako aj kontrabas schopný nového rytmického poňatia, farebný, impresionistický klavír bez akordickej zvukovej dominancie sa stal súčasťou plynulej, lineárne vedenej hudby.
Ako tretiu skladbu sme počuli kompozíciu Nikolaja Nikitina, ktorá zapadla do dramaturgie štýlovo aj atmosférou. Autorovi stačil na začiatku skladby jeden výrazný trojtónový motív, aby rozohral túto na pohľad neriadenú, no pritom tematicky, náladovo a dynamicky zosúladenú interpretáciu. Muzikanti často prinášali prvky gradácie, v rámci improvizácie sa objavil stupňovaný, opakovaný motív (najmä v podaní autorovej rozsiahlej improvizácie), aby vzápätí rozohrali ďalšiu.
Všetky kompozície pritom mali dostatok času a priestoru, aby rozvíjali improvizácie. Neboli to tie 5-minútové jednohubky, len úvodné tri skladby trvali takmer polhodinu. Taký rozbeh v rámci muzikantského intra na rozohranie. Pri takejto hudbe sa skrátka nikdy netreba uponáhľať. V ďalších skladbách sa predstavil aj ako spevák, formálne, soundom a štruktúrou odlišne stavané kompozície však priniesli tú nezameniteľnú emóciu, v improvizáciách aj špecifický tón trúbky, ktorý dokázal variovať. Miestami sa čiastočne priblížil k tomu klasickému prieraznému tónu, ktorý poznáme v tradičnej interpretácii mnohých hudobníkov, no vždy si udržal hladinu príjemného mezzoforte, nešiel do fanfárovitých polôh.
Oskar Török je autor, ktorý v každej skladbe prináša hudobne niečo nové. Viete, že skladby majú spoločného menovateľa, no pritom máte vždy čo v jeho bohatom hudobnom svete objavovať. Či už sú to prvky kolektívnej alebo individuálnej improvizácie, repetitívny, krátky, výrazný motív, ktorý sa neustále opakuje, pričom nad týmto stabilným základom sa odohráva samostatný hudobný svet, štýlovo a žánrovo pestrý. Vo vokálnej (hosťovala aj Simona Hulejová) aj inštrumentálnej podobe. Súčasný jazz len čiastočne stavia na tradičných prvkoch, no vo veľkej miere absorbuje rozmanité vplyvy: najmä klasickej hudby, ale napríklad aj elektronickej. Tá je pre tohto interpreta rovnako ďalšou možnosťou, ako inovovať zvuk a prinášať ďalšie alternatívy spektra farieb. Tých kombinácií je v súčasnej hudbe nespočetne veľa, stačí po nich siahnuť s vkusom a citom – tak, ako to robí tento autor, ktorý môže byť inšpiráciou pre mnohých muzikantov.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
