„Na moju prvú spoluprácu s Hilaris sa nesmierne teším, lebo aj Alan aj Anežka sú strašne sympatickí ľudia a dobrí priatelia, nehovoriac o tom, že sú excelentní hudobníci,“ hovorí pre náš portál klavírny virtuóz Jakub Čižmarovič a pozýva na Valentínsky koncert s Hilaris Chamber Orchestra.
V poslednom čase Vás čoraz častejšie vídame na Slovensku, a čo je dobrá správa, aj koncertovať. Chodíte do rodnej krajiny rád? Či v Kolíne sa „ochladilo“?
Žijem medzi časom veľmi rád v Bratislave, kde pedagogicky pôsobím na VŠMU a na štátnom Konzervatóriu. Samozrejme, koncertujem veľmi rád aj na Slovensku, ale tak isto aj v ďalekom zahraničí, minulý rok som bol na príklad v Číne a v Japonsku. V Kolíne sa určite “neochladilo”, považujem Nemecko za môj domov a rád sa tam viac krát do roka vraciam, aj kvôli koncertom.
Čo Vás naučil život v Nemecku? Sú Nemci precízni? Dobre to u nich funguje?
Na túto otázku sa mi ťažšie odpovedá: sám sa identifikujem hlavne ako Nemec, ale príliš precízny veru nie som. Ak budete mať niekedy to nešťastie musieť cestovať s Deutsche Bahn, tak určite ihneď zabudnete na nápad, že Nemecko je precízna krajina a že to u nich “funguje”. Meškania, aj viac hodinové, sú, žiaľ, bežný fenomén.
A čo podľa Vás nefunguje u nás? Ste mladý interpret, chodíte po svete, viete porovnávať – či už z ľudského alebo profesionálneho hľadiska. V čom Slovensko zaostáva za vyspelými EU krajinami?
Bežný život v Bratislave vnímam ako veľmi príjemný a praktický. Všetko je blízko. Ak potrebujem napríklad nové doklady, tak sa to dá vyriešiť behom jedného dňa, na rozdiel od Nemecka, kde na nový občiansky preukaz niekedy musíte čakať mesiace. Som si vedomý, že na Slovensku existujú reálne problémy. Ja ich ale v každodennom živote nepociťujem.
Poďme ku koncertu, ktorý budete hrať s Hilaris na Valentínskom koncerte 18. februára. Je dobre, keď sa medzi muzikantmi utužujú kamarátske vzťahy spoločným muzicírovaním?
Je to to najkrajšie, keď si s vašimi kolegami rozumiete dobre aj po ľudskej stránke. Na moju prvú spoluprácu s Hilaris sa nesmierne teším, lebo aj Alan aj Anežka sú strašne sympatickí ľudia a dobrí priatelia, nehovoriac o tom, že sú excelentní hudobníci.
Vybrali ste si koncert od Mozarta, č. 13, C dur. Tak poďme od podlahy. Vy? Taký virtuóz a Mozarta? Čo Vás k tomu viedlo?
Mozart je jeden z mojich najobľúbenejších skladateľov a sprevádza ma od malička. Jeho hudba znie na vonok “jednoducho”, je ale klamný záver predpokladať, že sa ľahko hrá. Každý klavírny koncert je v neposlednom rade aj plný virtuozity. Táto virtuozita ale u Mozarta nikdy neslúži len vonkajšiemu efektu, ale je vždy podradená hudobnej výpovedi. A verte mi, hlavne pri tomto koncerte budem mať čo robiť, aby som ho adekvátne zvládol.
Dnes už ani deti nehrajú Mozarta, ale Rachmaninova. Aký máte postoj k tomuto trendu?
Haydn, Mozart a Beethoven patria k najdôležitejším skladateľom. Pri mojej pedagogickej práci, samozrejme, dbám dôkladne o to, aby sa študenti zaoberali ich dielom. Na vysokej škole, aj na konzervatóriách to majú aj povinné. Takže neobávam sa, že mladí ľudia sa nedostanú do kontaktu s klasikou. Proti Rachmaninovi pravdaže nič nemám (aj keď ho sám nikdy nehrám) – ide o to aby bol program vyvážený.
Veľmi dobre sa bavím, ako dokáže práve Mozart preveriť hráčov – nielen sólistov, ale i orchester. Často, keď ho u nás počúvame, chýba mu ľahkosť, vzdušnosť, dobré tempá. V pomalých častiach často interpreti hľadajú to, čo tam nie je. Na čo si pri Mozartovi podľa Vás treba dať pozor?
Treba mať hlavne radosť pri hraní. To je najdôležitejšie. Rovnako treba vedieť základy napríklad artikulácie a dôkladne čítať noty. Za najzávažnejšie úlohu považujem nájsť správne tempo: rýchle časti by nemali byť hrané príliš rýchlo a pomalé časti, naopak, nie extrémne ťažkopádne. Extrémne tempá neboli možné (alebo pekné) na nástrojoch, ktoré mal Mozart k dispozícii.
Čo hovoríte na interpretácie Mozarta, ktoré skĺznu do romantického štýlu?
Odmietam ich (úsmev). Aj práca s pedálom by podľa mňa mala byť skôr asketická. To ale neznamená, že interpret nemá mať fantáziu alebo farebnosť zvuku. Treba si len uvedomiť mantinely, v ktorých sa pohybujeme.
Klasická trojčasťová forma: Allegro, Andante, Allegro. Tak, ako aj ďalšie jeho klavírne koncerty, môžu sa hrať buď vo verzii sláčiky a dychmi alebo bez dychov, Vy ste zvolili s Hilaris druhú variantu. Prečo?
Malo to hlavne praktické dôvody ohľadom obsadenia. Ale na druhej strane to bude intímny zážitok. Mozartove klavírne koncerty vidím tak či tak skôr ako komornú hudbu.
Dielo je to však ten typ koncertu „grand“ – virtuózne a sólista sa v ňom môže ukázať. Po rozsiahlej introdukcii prvej časti Mozart dáva dostatok priestoru aj sólistovi. Zatiaľ teda ostaňme pri prvej časti – aká je z Vášho pohľadu?
Prvá časť, špeciálne expozícia, je v každom koncerte pre interpreta (aspoň pre mňa) to najnáročnejšie. Práve ste sa poklonili, podali ruku koncertnému majstrovi a potom počúvate zopár minút orchestrálnu expozíciu a čakáte na nástup. Počas toho čakania vám idú po hlave všelijaké myšlienky, čo Vás ešte čaká v ďalšej polhodine. Akonáhle ale začnete hrať, je už všetko ľahšie. K.415 má v prvej časti veľa náročných pasáží a celkovo je virtuózny. Treba ju poriadne cvičiť (úsmev).
Pomalé časti – to je zásadný problém u Mozarta. Mnohí klaviristi znejú depresívne, skladateľ však netvoril týmto výrazom kontrastné časti. Smútok, to áno, no nie je ten bôľny, prehnaný, akým ho často počujeme niektorých interpretovať hrať. Ako dosiahnuť ten pokoj v romanci?
Kľúčové je nájsť správne tempo. Andante nesmie skĺznuť do Adagia. Druhá časť v našom koncerte nemá “smutný” charakter. Pre mňa je skôr výrazom šťastnej, možno trochu sentimentálnej nálady. Klavír v nej má veľa priestoru pre kadencie.
Keď sme už pri kadenciách, kedysi bývali klaviristi (skladatelia a hudobníci) výbornými improvizátormi. Kde sa umenie improvizácie vytratilo? Už nie sme takí spontánni muzikanti?
K415 patrí ku koncertom, v ktorom mame k dispozícii Mozartove vlastné kadencie. Samozrejme, v takom prípade sa ich hodí aj hrať. Máte pravdu, málokto dnes ešte naozaj improvizuje live na pódiu, je ale veľa výborných kolegov, ktorí majú excelentné vlastné kadencie, väčšinou pri koncertoch, kde nie je zachovaná Mozartová kadencia. Najneskôr u Beethovenových koncertoch by sa mali hrať výlučne jeho kadencie. (existujú zaujímavé kadencie Smetanu alebo Alkana pre 3. koncert, tie vidím ale skôr ako kuriózne prípady)
Dá sa podľa Vás naučiť improvizácii? A za akých predpokladov?
Určite sa to dá naučiť. Improvizovať v klasickom alebo v barokovom štýle na niektorých vysokých školách aj patrí medzi bežné voliteľné predmety.
Finále tohto Mozartovho klavírneho koncertu je „nejednoznačné“, bijú sa v ňom rýchle tempo, s pomalým, dur a mol, je to prekrásna téma, ktorú má klavír, pre mňa azda najkrajšia z celého diela. Ako k nej pristúpiť, aby sa do diela nevnášal ten „depresívny“ typ smútku, ktorý Mozart nemá?
Treba ju brat ako epizódu v tomto naozaj nezvyčajnom ronde. Tempo je adagio, myslím si ale, že ho netreba preháňať. Pred touto časťou, ktorá sa objaví dva krát, si ináč dovolím malé improvizačné vstupy, inšpirované Alfredom Brendelom.
Ako kontrast je v záverečnej časti veselá, durová téma, no i tá má nie celkom jasný charakter – a nakoniec sa v závere „rozlúskne“, ktorým smerom sa vlastne v tejto dráme pohneme. Rozhodne však z oslavného C dur nič neostane. Vás tento koncert prečo baví?
Práve kvôli jeho nezvyčajnej forme. Jeho nápaditosti a pozitívnej energii. Hral som ho už ako tínedžer a bol to naozaj môj prvý Mozartov koncert.
Tešíte sa už na koncert?
Veľmi!
Poďme trošku aj do minulosti. Vo Vašich CV sa píše, že ste začali na klavíri hrať „až“ ako 9-ročný. Mne osobne to „až“ veľmi prekáža. Je to také nevyhnutné, aby sa dieťa trápilo už od troch rokov? A nutne všetky deti? Nie preto, je tento svet mimoriadny, že všetci sme iní?
Bežný vek u nás je cca. 6 rokov. Ako prvá trieda na základnej škole. Myslím si, že to je v princípe ok. Za to, aby sa dieťa netrápilo je primárne zodpovedný učiteľ. Jeho úloha je naučiť dieťa hlavne radosti a láske k hudbe. Samozrejme, bez cvičenia sa nedá dosiahnuť pokroky. A pravdaže, nemusia sa učiť všetky deti rovnako, ale istý druh hudobnej výchovy je podľa mňa nesmierne dôležitý a prínosný pre každého človeka. Ja som sa v škole skôr trápil s matematikou, ale chápem, že to malo svoj zmysel… (keď sa začali používať písmená na matike, tak som to však začal bojkotovať (smiech)).
No a teda, prečo až v deviatich? Najprv ste sa snažili ísť v otcových šľapajách a husle ste vymenili za klavír? Čím Vás klavír fascinoval? Keď teraz hovoríme o detskom svete, keďže pri husliach ste neostali, no pri klavíri áno… musel teda byť dôvod…
Moji rodičia ma nikdy netlačili do hudby. Ako dieťa som nepôsobil ako veľmi nadaný, spieval som falošne, atď. Jedného dňa som sa ich ale spýtal, prečo všetci na niečom hrajú a ja nie. Napokon mi dali husle, ale po zopár týždňoch som zistil, že ma to vôbec nebaví. Začiatky na husliach sú brutálne. A nerád som cvičil po stojačky. Klavír sa mi zdal byť príjemnejší. Tak ma napokon začala učiť moja mama a bolo to dobré rozhodnutie.
Prvé úspechy ste dosiahli už v 11-tich rokoch. Bolo to pre Vás zadosťučinenie? Priznám sa, nepôsobíte ako súťaživý typ. Prečo sú pre umelcov súťaže dôležité?
Súťaže nemám rád. Nikdy som na nich nehral tak, ako by som si to želal. Je to skôr také nutné zlo a môže pomôcť v kariére. Tie detské súťaže, ale mali svoj zmysel a sú podľa mňa dobré pre mladých hudobníkov. Pre mňa to určite bolo zadosťučinenie. Ale aj pre moju mamu, ktorej som bol vlastne prvým žiakom. Bola to veľká motivácia chcieť hrať aj ťažké skladby.
Vysokoškolské štúdium ste absolvovali v Kolíne nad Rýnom v triede prof. Pavla Gililova. Skončením školy sa štúdium končí alebo len všetko začína? Majstrovské kurzy, osobné stretnutia s významnými osobnosťami klavírneho umenia – kam Vás posunuli?
Po ukončení štúdia u prof. Gililova som bol ešte na Mozarteu v Salzburgu u prof. Rouviera. Predtým všetkým ešte u prof. Kämmerlinga v Hannoveri, a úplne na konci som si spravil doktorát u prof. Lapšanského. Mal som ozaj šťastie na výborných a naozaj významných učiteľov. Majstrovské kurzy mi vždy dali nové inšpirácie a impulzy.
Dá sa povedať, že klavirista sa môže vzdelávať neustále? Myslíte si, že aj ako mladý interpret ešte stále môžete rásť a zdokonaľovať sa?
Učím sa do dnes. Síce už nie ako študent, ale ako pedagóg od mojich študentov.
Myslím tým skôr to, ako chápať hudbu v kontexte. Napríklad taký Brahms. Sú mnohí interpreti, ale aj dirigenti, ktorí ho nechápu, tvrdia, že Brahms – to je chladný, vypočítavý, nemecký kalkul (naozaj som sa s takým názorom stretla). Ako v absolútnej hudbe Brahmsa odhaliť kontext a „program“ tak aby bol pre ľudí zrozumiteľný? A ako ho interpretovať?
Ľudí, ktorí toto tvrdia o Brahmsovi, treba ignorovať. Hudba môže, ale nemusí mať program. Je to veľmi individuálna vec interpreta, ale aj poslucháča. Keď hrám Brahmsa som šťastný. Snažím sa ho hlavne nepokaziť. Stačí, keď čítame noty dôkladne a urobíme to, čo si skladateľ želal. Ako interpret musím mať pokoru pred skladateľom, nie je tam žiaden priestor pre narcizmus.
Napokon, mali ste na Slovensku koncert v Slovenskom rozhlase, kde ste Brahmsovo dielo interpretovali. Je to peklo? Ako k nemu pristupujete Vy? Aká bola Vaša príprava?
Nie je to peklo, práve naopak. Hrať Brahmsa vie byť to najkrajšie v živote. 1. koncert hrám už dlhé roky a je to asi môj najobľúbenejší koncert vôbec. Možno budem v blízkej budúcnosti mať to šťastie na Slovensku uviesť aj 2. koncert. Na to sa nesmierne teším. Príprava je podobná iným dielam, čítať noty, badať ako splniť čo najlepšie, čo si skladateľ želal a samozrejme, nájsť si správne prstoklady (úsmev).
Pod taktovkou Ondreja Lenárda: precítený odkaz Brahmsa a veľkolepý Strauss
Mňa osobne prekvapila nielen vynikajúca technika, to sa dá očakávať od takého virtuóza, no i veľký citový a výrazový vklad. Ono, niekedy sa tieto dva svety nepretnú, však? (Ale u Vás sa tak vzácne pretli)
Najprv srdečne ďakujem, som veľmi šťastný, že ste mali tento dojem. Pri každej jednej skladbe treba dať 100% svojej energie do prípravy. Treba sa naučiť mať ju rád. Ja osobne napríklad nikdy nehrám Rachmaninova, jeho hudbu rád počúvam, ale nesedí mi, žiaľ. Tak od nej radšej dám ruky preč, v pravom slova zmysle.
Možno sa tá otázka bude zdať banálna, ale pre mňa je výpovedná. Obľúbení skladatelia?
Hlavne Schubert. Ale aj Mozart, Beethoven, Prokofiev, Liszt, Wagner, Brahms, Schumann, Debussy. Bože, je toho veľa. Vlastne všetko, čo cvičím. Aj niektoré neznáme, ale súčasné diela.
Často v sálach vidím, že publikum je redšie, staršie… ako myslíte, že osloviť strednú a najmä mladú generáciu?
To je ozaj veľký rébus. Na jednej strane nemám rád banalizáciu klasickej hudby (“romantic piano story” ako imaginárny príklad “eventu” takého druhu). Na druhej strane je žiaľ pravda, že naše publikum obsahuje menej mladých ľudí. V Ázii, hlavne v Číne je to opak. Na každý koncert chodia stovky detí. Myslím si, že treba oveľa viac dbať na hudobnú edukáciu v školách. Nie suchým spôsobom, ale živo, možno pozvať hudobníkov do škôl.
Je kultúra dôležitá? Prečo myslíte, že ju potrebujeme – nech je doba akokoľvek ťažká?
Kultúra je to, čo nás mentálne živí. Či, hudba, literatúra, divadlo, výtvarné umenie alebo film.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková, Roderik Kučavik, Robert Ragan
