„Pre mňa bolo veľkým zadosťučinením, že ľudia, ktorí študovali na bohosloveckej fakulte a videli ten film, povedali, že sme veľmi dobre vystihli tú atmosféru. Nejde ani tak o konkrétne veci, ale ten pocit z toho, že sa im niektoré veci až spätne vrátili, dokonca im bolo až zle,“ hovorí pre náš portál režisér oceňovaného filmu Služobníci.
Film Služobníci divákom pripomína temnú minulosť našich dejín – prenasledovanie kňazov tajnou políciou počas komunistického režimu. Máš pocit, že po tridsiatich rokoch treba ľuďom ukazovať aj tie negatívne stránky našej histórie a vysvetliť im, že aj toto sa dialo? Niektoré veci, aj tie negatívne, ktoré sa udiali v minulosti, akoby sme zabudli. Prečo je táto téma aktuálna?
Je aktuálna v niekoľkých aspektoch: je to príbeh mladého človeka, ktorý je akoby idealista a je konfrontovaný s realitou, ktorá nemusí priamo súvisieť s komunizmom. Napokon, revolúcie robia väčšinou mladí ľudia, ktorí odmietajú morálne hodnoty tej doby a nesúhlasia s ňou. Zažili sme to aj my sami, či už hovoríme o novembri 89, keď sa študenti stali silou odmietnutia alebo v nedávnej minulosti. A druhá vec je tá, hoci ja sám nie som veriaci, keď sa pozrieme na súvislosti, ktoré sa dejú okolo cirkvi počas posledných týždňov a na to, čo sa s cirkvou dialo počas obdobia komunizmu, veriaci ľudia zohrali na Slovensku významnú rolu v súvislosti s odporom voči režimu.
Hovoríme o histórii Československa. Bola situácia iná v Čechách v porovnaní so Slovenskom?
V Čechách bol ten odpor vedený na inom fronte, ak by som to mal tak voľne pomenovať, ale na Slovensku bojovali o možnosť života veriaceho človeka v tej autentickej podobe. Nie v cirkevnej, pretože cirkev, logicky, musela s režimom kolaborovať. Boli to tisíce ľudí, ktorí dávali najavo svoje občianske a náboženské práva, už rok pred tým, ako sa to dialo v Prahe, bola v Bratislave Sviečková manifestácia, na čo sa tiež trochu zabúda. Rozumiem tomu, že niekedy nám tie vyhlásenia zo strany cirkvi môžu liezť na nervy, ale netreba zabúdať, že oni sú v takej pozícii, ktorú by som trochu prirovnal k armáde. Keď je mier a sú dobré časy, všetci hovoríme a nechápeme, načo by sme mali platiť armádu, rovnako je to aj s cirkvou. Keď sú dobré časy, trochu nerozumieme, na čo ju potrebujeme, ale keď sú zlé časy, tak to sú práve tí ľudia, ktorí tie svoje hodnoty nechcú opúšťať a v zlých časoch sú dobrí. A film Služobníci to ukazuje, ako títo ľudia reagovali na zlé časy a treba to mať vždy v hlave, netreba zabúdať, že ten kontext je vždy širší ako informácia, ktorú sme si práve dnes prečítali v novinách. Mali by sme si uvedomiť, že všetci vlastne žijeme z hodnôt, ktoré prinieslo kresťanstvo. Na to netreba zabúdať. Dnes je polarizácia spoločnosti veľká, je potrebné počúvať argumenty a rozmýšľať, byť autentický a nebyť služobníkom nejakej idey. Či už je v zameraná vpravo, vľavo, v strede, treba používať zdravý rozum a neprijať tú hru, ktorá je ponúkaná. Rád používam definíciu totality, ktorá znie – totalita sa prejavuje v tom, že vám niečo zakazuje hovoriť, a prejavuje sa aj v tom, že vám nejako prikazuje hovoriť o určitých témach. A podľa mňa ten druhý princíp platí aj v súčasnosti. Je nám prikazované, o čom sa môžete vyjadrovať a keď nedodržiavate ten kánon, tak ste trochu odsúvaný nabok. A v tom možno vidieť aj istú paralelu filmu v súčasnosti. Ani ja, ani Marek Leščák (scenárista filmu Služobníci – pozn.red.) sme si nemysleli, že je treba vysvetľovať v tom filme, čo bol komunizmus. Buď sa to malo urobiť inak alebo to robia knihy, okrem toho, z jedného filmu sa to ani pochopiť nedá. Keď už máme hovoriť o komunizme, tak sa ho snažíme zobraziť v súvislosti s tým, čo tie postavy prežívajú. Je to pocit strachu a bezvýchodiskovosti, ktorý je známy a je univerzálny. A ten nemusí súvisieť s komunizmom, môže byť spojený s akoukoľvek dobou.
Aj keď téma filmu je svojím spôsobom lokálna a vzťahuje sa na konkrétne udalosti spojené s bohosloveckým seminárom, je nakrútená univerzálne, tak aby jej rozumelo aj zahraničné publikum, má aj zahraničných koproducentov a na festivaloch v zahraničí film pozbieral už päť cien. Pristupovali ste k tomu už od začiatku tvorby tak, aby bol film zrozumiteľný aj pre obecenstvo mimo Československa? A druhá vec, Ty ako dokumentarista – pre Teba ako filmára je prvoradá pravdivosť, no v Služobníkoch sa okrem historických zdrojov mieša aj fikcia…
Nebolo ani tak podstatné z pohľadu koprodukcií, že film bude musieť byť premietaný aj v zahraničí, ale učím na škole a zažívam 23 – 24 ročných mladých ľudí, ktorí o tej dobe nevedia takmer nič a sú schopní mýliť si 48-rok so 68-rokom. Vidím, že pre nich sú to len prázdne dátumy. Je to proste tak. Nemusíme nad tým plakať alebo nad tým moralizovať, treba to brať ako fakt. Bral som to tak, že ak z toho má mať aj mladý človek nejaký zážitok, netreba to nakrúcať ako nejaký dejepis. Nezahlcovať ho faktami, ktoré mu vo výsledku aj tak nič nehovoria, lebo ak človek nepozná ten kontext, ten fakt si aj tak nevie zaradiť, takže my sme ten boj rýchlo vzdali a povedali sme si, že namiesto toho, aby sme šli po faktoch a vysvetľovaniach, pôjdeme po emóciách. Tá emócia je vždy pravdivá. Strach a napätie – tomu človek rozumie v každej krajine. Chápe aj to, že keď je vytváraný tlak na tú postavu, je zvedavý ako na to bude reagovať. To bola tá cesta, ktorou sme sa rozhodli ísť. Neviem, či bola tá správna, ale mal som pocit z filmov, aké v minulosti vznikali, že mladí ľudia sú alergickí na ten spôsob filmu, ktorý ich poučuje. Je to, žiaľ, aj výstup z toho, že sme do istej miery štátna kinematografia, lebo veľké zdroje z príjmov sú verejnoprávne. Často teda obhajoba tém musí byť taká, že tvorca musí prinášať edukačný rozmer alebo zaradenie do nejakej doby a niekedy sa môže stať, že vo výsledku to samotnému filmu môže škodiť. Podľa mňa tie filmy by mali byť skôr nejaká metafora alebo isté myšlienky. Ja si tiež nemyslím, že Služobníci sú pravdivým obrazom o živote na bohosloveckej fakulte, je to skôr nejaká metafora človeka, ktorý s niečím zápasí. Nedávno som sa rozprával so Slávkom Horákom, ktorému pri réžii Havla vyčítali, že v tom filme malo byť ešte to alebo tamto. Jednak sa to nedá všetko obsiahnuť a každý človek, ktorý s tým pracuje, vie, že je to skôr nejaká metafora a nie dokumentárny film. Ide skôr o ponúknutie nejakej idey, o čo sme sa snažili aj my, teda čo bolo v tom období kľúčové. Bolo to komplikované, pretože doteraz žiadny takýto film nebol nakrútený a chceli sme zobraziť vzťah štátu voči cirkvi a ľuďom, ale to nie je iba cirkev. Sú tam aj veriaci, laici, ktorí by chceli žiť svoj náboženský život, čo je zobrazené v tajnej cirkvi, existujúcej mimo oficiálnych štruktúr. Univerzálnosť toho jazyka bola podmienená aj tým, ako dnes divák vníma filmy. Poučovať dnes diváka o totalite, to je pesnička, ktorá už mala byť dávno urobená.
Jednoducho, touto cestou ste nechceli ísť…
No jasné že nie. Ale aj ma trochu mrzí, že generácia tvorcov ako Martin Šulík alebo ďalší režiséri ako napríklad Vlado Balco, ktorí tú dobu zažili, možno práve oni mohli urobiť tie filmy, ktoré by o tej realite hovorili komplikovanejšie. Teda nie tou cestou metaforického zobrazenia pocitu, ale mohli konkrétnejšie rozobrať tú dobu v detailoch ľudského správania, ktoré ja som tak konkrétne nezažil. Ale táto možnosť je už prešvihnutá a prichádza, podľa mňa, skôr tento typ filmov, ktoré hovoria o súčasnosti cez minulosť.
Hovoríš síce o metaforách, ale film Služobníci pôsobí realisticky, veľmi kruto a bolí. Keď aj v príbehu je fikcia, tú dobu je tam cítiť…
Pre mňa bolo veľkým zadosťučinením, že ľudia, ktorí študovali na bohosloveckej fakulte a videli ten film, povedali, že sme veľmi dobre vystihli tú atmosféru. Nejde ani tak o konkrétne veci, ale ten pocit z toho, že sa im niektoré veci až spätne vrátili, dokonca im bolo až zle. Napriek tomu, že my sme to nezažili. Je to aj tým, že my ľudia sme univerzálne bytosti, strach prežívame rovnako – možno z iných vecí, ale tá emócia je podobná. Máme nejaké nádeje, že niečo sa s našimi životmi stane alebo nie. Každý sme zažili v nejakej inej podobe tie isté emócie a rozumieme im. Mali sme tieto príbehy iba sprostredkovane cez knihy (hlavným zdrojom bola kniha historika Jána Šimulčíka – Zápas o svedomie – pozn.red.) alebo cez nejaké rozprávania, tak vnímavý človek to dokáže v rozprávaní podať univerzálne.
Ako režisér si sa spolupodieľal aj na scenári… Ako vyzerala tá spolupráca?
S Marekom (Marek Leščák – pozn.red.) robíme tak, že ja sa snažím donášať konkrétne obrazy a Marek si do toho vplieta príbeh. Tým, že sme vedeli, že budeme robiť s nehercami, vedeli sme, čo od nich asi môžeme očakávať.
Z toho asi najviac ťaží film, v pozitívnom zmysle pre diváka. Ústredné postavy, neherci sú zaujímaví, nespájajú sa so žiadnymi známymi rolami, sú neopozeraní…
A ono to človeka potom aj núti inak s nimi aj pracovať. Divák sa s nimi viac identifikovať ako s nejakým seriálovým hercom a vie mu tú emóciu uveriť, pretože ťažko divák uverí pri sledovaní filmu v kine emóciu hercovi, keď ho večer predtým videl v nejakom seriáli v televízii. Na druhej strane, na režiséra je to tak trochu pasca, lebo sa nemôže spoliehať na to, že to geniálne zahrajú, bude dobrý film a môže ísť domov. Treba to vymyslieť, vybudovať záberovaním, atmosférou, hudbou, treba tomu pomôcť. A myslím, že vo výsledku sa to potom aj objavilo. Vznikol z toho iný typ rozprávania, ako je bežne vídať.
Určite sa musíme zastaviť aj pri kamere Juraja Chlpíka. Jednak podporuje emóciu strachu, a ešte treba povedať, že je dôsledná v práci so svetlom. Každý jeden záber mi prišiel do detailu premyslený, mal svoju poetiku a je z nej cítiť umeleckú štylizovanosť. Ten koncept bol daný od začiatku?
Tým, že sme nepoužili architekta, s Ďurom (Jurajom Chlpíkom – kamera, pozn.red.) sme si to od začiatku takpovediac pod piky vybudovali sami. Hitchcock používa ten výraz – duševná krajina, to, čo ťa obklopuje, má vytvárať pocit tej postavy, teda nie tým, ako hrá, ale to prostredie a snímanie, takže tento typ kamery sme použili. Logicky sa potom spojí divákovi určitý pocit s postavou, ktorú práve vidí.
Keď už rozoberáme film na „súčiastky“, nedá mi nespýtať sa na hudbu. Nie je zanedbateľná a divák si ju všimne. Evidentne ste nechceli ísť prvoplánovou cestou, teda liturgickou hudbou, je to komponovaná hudba a znie experimentálne. Jedinú výnimku tvorí titulková hudba, znie Bachov husľový koncert a mol. Bola pre vás hudba dôležitá? Ako vznikla?
Hudbu komponoval slovenský skladateľ Miro Tóth spolu s rumunským skladateľom, ktorý sa volá Christian Lolea. Ten záver som chcel iný, preto ten Bach. Chcel som, aby divák na záver odchádzal z kina aspoň trochu s pozdvihnutou emóciou, aby to celé neostalo v tej tiesnivosti. S Mirom sme sa dlho rozprávali o hudbe, pretože tiež sme chceli pomôcť postavám ako nehercom, pretože sme vedeli, že tomu výkonu treba pomôcť aj hudbou. Nechceli sme to však preháňať, aby to nebolo také prvoplánové hororové strašenie v štýle, že hučia sláky a niekto vykukne spoza rohu. Nechceli sme tlačiť na pílu. Napriek tomu, že hudba je výrazná, neplní ilustratívnu funkciu vo filme. Dokonca chalani aj vyhrali dve ceny za hudbu a keď prezentujeme film v zahraničí, na hudbu reagujú. Je tam základný motív, ktorý sa nesie cez celý film a potom sa tam pracuje aj ruchovými efektami. Tým sme, samozrejme, neprišli na nič nové, ani sa tak netvárime. Hlavne sme sa chceli vyhnúť klišé hudbe, ktorú väčšinou človek počuje v žánrových filmoch a vytvára emóciu.
Služobníkom sa darí aj v zahraničí, už má celkovo päť cien. Po tom, čo ste na filme pracovali takmer štyri roky, to musí byť pre Teba zadosťučinenie…
Určite nielen pre mňa, ale pre všetkých. Sú to mnohí ľudia, ktorí pomáhali a ja si teraz lížem smotanu a robím si rozhovory. Sú to všetko ľudia, bez ktorých by ten film nikdy nevyzeral tak, ako vyzerá a nikto si ich ani nevšimne. Pre mňa je fajn, že chápu, že niečo sa nám spoločne podarilo a nebol to zbytočne strávený čas.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Punkchart films
