“Málokde je možné zažiť toľko príjemnej pozitívnej energie, ako medzi amosákmi,” hovorí pre náš portál Igor Timko, spevák kapely No Name, dlhoročný pedagóg a tvár ankety Zlatý Amos, ktorý si zaspomínal aj na študentské časy: “Jožko Adamovič mi v prvý deň štúdia na výške v Banskej Bystrici povedal: Ičko, chcú ťa do Zvolenského divadla. Máš krídla, tak leť!”.
Od roku 2012 si tvárou ankety Zlatý Amos SR (ako vtipne poznamenala Adela Vinczeová – votrel si sa v logu ankety k Jánovi Amosovi Komenskému). Čo Ťa motivovalo k tomu, aby si spopularizoval túto anketu a podporil ju?
Adela to trafila tak ako vždy. Pravdou ale je, že anketa Zlatý Amos, predtým, než som sa stal jej tvárou, logo nemala. S týmto nápadom prišiel Patrik Pašš, ktorý vytvoril rytinu, ktorou sme chceli prepojiť učiteľské povolanie skrze našu históriu. Je logické, že tam je Amos, ako učiteľ národov, nuž a moju maličkosť sme tam “implementovali” ako prepojenie na súčasný stav, nakoľko pedagogicky pôsobím už desať rokov na štátnom konzervatóriu v Košiciach a od minulej jesene už aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Za tie roky si určite zažil mnoho tvárí, osobností a zážitkov zo sprievodných programov, počas ktorých sedíš v porote a hodnotíš učiteľov. Utkvelo Ti niečo v pamäti, na čo nikdy nezabudneš?
Určite áno, s niektorými výnimočnými učiteľmi sme v kontakte sporadicky do dnes. Som rád, že tí, ktorí bojujú o titul Zlatý Amos, sú prirodzenými osobnosťami, kreatívcami. Verím, že svoje víťazstvo pretavia v motiváciu ďalších svojich kolegov, aby sa naďalej zviditeľňovalo nádherné učiteľské povolanie.
Ako by si zhodnotil ročník 2019, ktorý máme aktuálne za sebou?
To, že sa Amos tentokrát vybral do Pezinka, bol od organizátorov ankety vynikajúci nápad. Za posledné roky Amos kočuje po celom Slovensku, Okrem domácich Košíc, sme galavečer priniesli aj do Bratislavy, Popradu, Pezinka… Celá anketa sa teší podpore šéfov samosprávnych krajov. Je úžasné, že dopad Zlatého Amosa, má celonárodný rozmer. Adela je ako moderátor jedinečná, mali sme krásnu scénu, skvelé publikum, došli študenti, učitelia, rodičia, málokde je možné zažiť toľko príjemnej pozitívnej energie, ako medzi amosákmi.
Program, v ktorom učitelia absolvovali disciplíny, trval takmer tri hodiny, ale človeku to ani neprišlo také dlhé, čo je nepochybne vizitkou kvality a zaujímavosti. A pritom treba podotknúť, že za tým všetkým stojí jedna osoba, ktorá to všetko takpovediac sama organizuje – pani riaditeľka Vadásyová. Ako ju vnímaš ako človeka, organizátora a “sivú eminenciu” ankety, o ktorej sa asi málo hovorí, ale robí kus obrovskej roboty?
Tým že Renátka, šéfka celej ankety, vie, čo chce a robí veci správne, buduje dnes už tradičnú oslavu učiteľov… To je neoceniteľné. No každý človek vnímavý vie, že ak je obklopený dobrým týmom, dosiahne ďaleko viac… Spomeniem, chalanov od obrazu, zvuku, porotcov, režiséra, Evku Klikáčovú – to všetko sú ľudia, ktorí tvoria tím Zlatého Amosa. Nuž a to, že sa za posledné roky, tento tím nemení, hovorí o tom, že to Renáta Vadásyová vedie výborne.
Po finále, keď sa rozhodlo o víťazke – Petre Kubičkovej, pani učiteľke zo Žiliny, si pre náš portál prezradil, že si fandil pánovi učiteľovi Matejovičovi. Bolo citeľné, že si získal svojou oduševnenosťou a energiou aj publikum. Čím zaujal Teba?
Bol bezprostredný, skúsený, priam a nadšený… možno som ho vnímal ako mojich bývalých pedagógov, Jožka Adamoviča, Jožka Úradníka, možno vo mne vyvolával pocity rešpektu voči takzvanej poctivej starej učiteľskej škole. Emóciám je ťažko rozkázať, no stretnutie s ním po súťaži, len potvrdilo, že je to vzácny a veľmi milý pán učiteľ. Koniec koncov, vyhral Cenu Jána Gašperana!
Bez mučenia priznávam, že mojou favoritkou bola (okrem sympaťáka p. Matejoviča) aj pani učiteľka Eva Krabáčová z Považskej Bystrice. Vyžarovalo z nej niečo nesmierne ľudské, úprimné a čisté. Pre náš portál povedala: Mám tie najlepšie deti, vždy bojujem proti tvrdeniam, že dnes sú deti, s ktorými sa nedá vydržať. Dá, sú úžasné, len to v nich treba hľadať a to ma baví na tej práci najviac. V každom dieťati je niečo iné, jedinečné a deti sú vo vnútri dobré, len to v nich treba nájsť a podporovať. Je najväčšou chybou, keď to ten učiteľ nerobí. Mne osobne z nej padla sánka. Ako zapôsobila na Teba ako porotcu?
Určite má pravdu s tým, že netreba všetky decká paušalizovať, aj keď ja tvrdím, že nie každému dieťaťu je možné pomôcť, nie každý študent Vás k sebe pustí. Učím na umeleckých školách, ktoré vytvárajú super platformu na to, aby ste sa v prvom rade vykryštalizovali ako osobnosť. Nie každý študent to ale zvláda. Čas učiteľa je hlavne pri kolektívnom vyučovaní časovo obmedzený. Navyše mnohí kolegovia si mylne myslia, že pedagóg a študent by mali byť kamaráti. To je dramatický omyl…. Sám som študentom bol a viem, že si dodnes vážim najviac tých, ktorí boli na mňa tvrdí. Tí, čo sa mi zaliečali a cez ktorých “prsty” som prechádzal s ľahkosťou, si nepamätám už ani len meno, nieto ešte tvár…
Sám si učiteľ, takže na vlastnej koži si okúsil, aká je táto profesia. Je náročná? Vyžaduje si celého človeka?
Áno, inak to nemá zmysel. Niekedy si vyčítam, že nedokážem časovo viacej prispievať k rastu študentov, no na druhej strane, som z praxe. Som na pódiu 100-krát do roka plus občas divadlo, rozhlas, dabing. Som vďačný, že pre naše (učím so Zolim Šallaiom, kolegom z kapely) pôsobenie má vedenie škôl kde učíme, pochopenie. Sme extrémne vyťažení v priestore celého bývalého Česko-Slovenska. Nieje to jednoduché.
Si muzikant a zároveň učiteľ. Ako sa to dá skĺbiť. V kapele No Name, ktorá úspešne funguje stále, sa iste cítiš ako ryba vo vode. Ako je to s profesiou učiteľa? Napĺňa Ťa?
Milujem kontakt s ľuďmi. Byť blízko študentov, vidieť a pochopiť ich pohľad na dnešný svet, je vzácna príležitosť ako si užívať znova radosti a starosti mládeže. Milujem výhovorky, ospravedlnenky, so Zolim sa v duchu pučíme od smiechu, keď pred nás predstúpi študent a zavesí že nemal čas si ísť po zošit na internát. Je mi to celé veľmi smiešne, v podstate vidím sám seba a aj to, ako sa zo mňa museli smiať moji pedagógovia. Je to dokonalá symbióza skúsenosti a mladosti. Milujem učiť. Aj vďaka študentom mám zakaždým nové impulzy v tvorbe, vo výchove vlastných detí. Je to pecka!
Ako si spomínaš na svoju prvú hodinu? Bola aj trošku tréma? Si výborný rétorik, ale predsa len, je to veľká zodpovednosť a kým sa do toho človek dostane, chvíľu to trvá. Takže aká bola prvotina v škole?
No tak tá stála za všetky prachy… Moja prvá skúsenosť sa datuje spred desiatich rokov. Prebral som troch študentov hudobno-dramatického umenia v odbore herecký spev. Dnes všetci traja tvoria úspešné kabaretné zoskupenie “Traja z raja”. Mávajú vlastné vystúpenia, spolupracujú s Anderom z Košic, koncertujú 50 – krát do roka a ich kariéra začína naberať na obrátkach. Na moju prvú hodinu s jedným z nich, mi dotyčný študent vraví. “Dajte si na mňa, pán profesor!”. A vytiahol barackovicu z vnútorného vrecka v saku. Nevedel som, čo mám povedať, len som sa spýtal: “prosím???” A on vraví: “dnes mám 16. Nedáte si na mňa aspoň hlt???” Tak mu hovorím: “skry tú fľašku a poďme spievať…” Hodina prebehla normálne a keď som ho vyprevádzal po hodine z triedy, tak som mu vysvetlil, že sme na akademickej pôde, a že sa to už nikdy opakovať nebude. Súhlasil, pozdravil sa, zaželal som mu všetko najlepšie a dnes je to sporiadaný profesionál. Vyhodnotil som to ako slabú chvíľku, možno ma testoval, kto vie…
Podľa môjho názoru byť učiteľom neznamená ani tak profesiu, ale určité poslanie, keďže učiteľ si berie na plecia ťažké bremeno – v podstate deti, žiakov, či študentov nielen učí, ale aj vychováva, snaží sa im vštepiť určité morálne hodnoty a berie na seba aj úlohu rodiča. Pristupuješ k výučbe aj Ty takýmto spôsobom?
V auguste som ukončil doktorát na Akadémii Umení v Banskej Bystrici a moja záverečná práca pojednávala aj o preberaní samostatnosti študenta počas štúdia. Myslím si, že práve toto poslanie, pripraviť študentov pre reálny život, dáva najviac zmysel. Opakujem, so Zolim sme v praxi každý víkend, vieme teda, ako to v praxi chodí, čo je potrebné, čo nutné, že úspech znamená náskok pred ostatnými, urobiť niečo naviac, oproti tomu, čo sa od vás vyžaduje.To všetko vieme študentom reálne deklarovať a zároveň im to aj dokázať. Ja som pedagógov z praxe hltal, chcel som byť ako oni, chcel som byť nimi….
Ako vychádzaš so svojimi študentmi? Je to skôr kamarátsky vzťah, autoritatívny alebo kombinácia?
Snažím sa byť nekompromisný v tom, čo sa naučíme, aby to bolo trvácne a kedykoľvek použiteľné, no nie som tyran, nesnažím sa nikoho deptať, ale tí, ktorí chcú na sebe makať, pre tých som na telefóne, na maili doslova nonstop…
Mnohí učitelia sa dnes sťažujú, že dnešné deti učiť je totálna katastrofa, pretože sú drzé, nevychované a často si učiteľov nevážia. Samozrejme, nemôžeme paušalizovať, existuje mnoho výnimiek, ale v podstate mnohí učitelia sa zhodujú, že kedysi mali deti voči učiteľom podstatne väčší rešpekt. Aký je Tvoj názor?
Učím iba desať rokov, pripadá mi príliš trúfalé hodnotiť situáciu niekedy a dnes, stále však platí, že tí najlepší sa ukazujú už počas štúdia. Nedávno sme sa so Zolim zhodli na tom, že možno dnešným deckám chýba “chcenie”, avšak hodnotiť dnešnú a našu generáciu, keď nebolo možné vlastné foto vystaviť na sociálnych sietiach, to je zložité rozseknúť v jednej vete. Možno by aj nám onoho času stačilo iba byť “videný” na instagrame, FB a otrocky zbierať lajky…
Mal si ako žiak a študent šťastie na dobrých učiteľov, na ktorých rád spomínaš? Ak áno, ktorí to boli a čo Ti do života okrem vedomostí dali?
Toto je podľa mňa rozhodujúce. Jožko Adamovič, mi v prvý deň štúdia na výške v Banskej Bystrici povedal: “Ičko, chcú ťa do Zvolenského divadla. Máš krídla, tak leť!” V prvý deň môjho vysokoškolského štúdia ma uvoľnil pre hosťovanie do profesionálneho divadla DJGT vo Zvolene. Dnes je takéto niečo v podstate nemysliteľné, vtedy som nakoniec vo Zvolene hrával dlhých 5 rokov. Jožo Úradník mi na strednej vraví: “Rob si kšefty, Talentáriá, divadlo, čo len chceš, ale školu zvládneš bez zaváhania!” Výsledok? Jedinký krát som nevedel na hodine herectva texty mojej postavy, letel som z hodiny ako špinavé prádlo… Dekan na Ekonomickej Univerzite v Košiciach profesor Michal Tkáč, ma natvrdo vyhodil z ročníka a nechal ma opakovať matematiku od začiatku celý prvý ročník. Dokonale si ma vychutnal, povedal: “Tak Timko, a teraz Vás ja vítam v mojom fanklube…” Samozrejme, mal pravdu a ja dodnes neviem pochopiť, ako som mohol prejsť (smiech).
A záverom sa opäť vráťme k Zlatému Amosovi: je prekvapujúce, ale okrem samotných spoluorganizátorov, ktorými sú samosprávne kraje, Ministerstvo školstva a ďalšie inštitúcie, sa súkromné firmy veľmi nehrnú podporiť takúto akciu, ktorá má takýto veľký ľudský rozmer, vyjadruje aj myšlienku vážiť si profesiu učiteľa a je veľmi dôstojnou akciou. Zlatým partnerom, ktorý významne finančne prispel na anketu Zlatý Amos, bola spoločnosť Rebuy Stars. Jej riaditeľ Vadim Zmarko sa vyjadril, že vedia, že takéto akcie je náročné organizovať, preto sa rozhodli podať pomocnú ruku. Ako vnímaš túto podporu a prečo podľa Teba iné firmy, ktoré by na to aj mali, nepodporia takúto akciu?
Asi majú málo uvedomelé vedenie, veď odjakživa platí, že: “Koreňom všetkého zla, je nedostatok poznania!”
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Zlatý Amos, Martin Schopinski
