Robert Vizvári má vo svojej hre osobitú zvukovosť. Počujete ju v jeho frázovaní a farbách, ktoré dosahuje – je to sen každého hráča, dostať sa k unikátnemu, rozpoznateľnému zvuku. Jeho muzikalita je vzácna a môže si dovoliť často viac ako bežne pripúšťa zápis v partitúre – vklad tohto kontrabasistu je subjektívny a rozlíšiteľný. Jeho album Pocta Františkovi Hertlovi dokazuje, že na Slovensku patrí medzi najlepších kontrabasistov.
Kontrabas je nástroj, ktorý učaruje okamžite svojím zvukom – spodné basové frekvencie a vrchné melodické línie si dokážu poslucháča okamžite podmaniť. Bas je základom hudby – či už hovoríme o barokovej, ale aj neskorších obdobiach, keď sa pozrieme na štruktúru kompozícií, vždy nás fascinuje, ako hudba dokáže rásť z tých najspodnejších línií, od „fundamentu“ a celé kompozície sú na ňom vystavané. Nie, že by sa u nás kontrabas počul ako sólový nástroj často – skôr máme ojedinelé interpretačné „zjavy“, ktoré sú dostatočne viditeľné a počuteľné ako v klasickej hudbe, tak aj v jazze. Práve v tomto žánri je kontrabas, a samozrejme, basgitara, pre muzikantov dokonalým prostriedkom na sebarealizáciu. Cez basový part je možné ponímať nielen rytmiku, no ak hovoríme o stavbe kompozície klasickej hudby – najmä harmóniu.
Kontrabasistom, ktorý sa u nás vymyká zo štandardných línií – hrania v orchestri a má svoje meno ako v jazze, tak i v klasickej hudbe, je Robert Vizvári. Už počas štúdia na Konzervatóriu bol vybraný do Medzinárodného orchestra v Salzburgu, kde hral pod vedením Lorda Yehudi Menuhina, Leopolda Hagera a členov Viedenskej filharmónie. V roku 1995 získal 1. cenu na celoslovenskej súťaži kontrabasistov, počas ďalšieho sa stal členom orchestra Slovenská filharmónia, kde momentálne vykonáva funkciu prvého hráča kontrabasovej skupiny. V rokoch 1997-1999 absolvoval študijný pobyt na Viedenskej Hochschule fur Music und Darstellende Kunst. V roku 2000 získal cenu vydavateľstva Hoffmeister – Musikverlag za interpretáciu Spergerovej Sonáty na medzinárodnej kontrabasovej súťaži v Nemecku a druhú cenu na medzinárodnej kontrabasovej súťaži v Kromeríži. V Slovenskej filharmónii, ale i ďalších koncertných sálach uviedol mnohé skladby pre sólový kontrabas, napríklad od J. B. Vaňhala koncert pre kontrabas a orchester D dur (2001), Bottesiniho koncert (2006), ktorý uviedol nielen so Slovenskými filharmonikmi, ale i Štátnym komorným orchestrom Žilina na Bayreuthskom festivale vo veľkej sále v Stadthalle v Nemecku. V historickej budove SND hral koncert od Františka Hertla koncert pre kontrabas a orchester (2011). Spolupracoval aj v komornom zoskupení so svetoznámou huslistkou Patricijou Kopatchinskajou, s ktorou koncertoval v rôznych prestížnych európskych koncertných sieňach.
Okrem klasickej hudby sa venuje aj jazzu, spolupracoval s rôznymi jazzovými muzikantmi.
Tentoraz sa však slovenský kontrabasista Robert Vizvári rozhodol konečne vydať svoj debutový album venovaný klasickej hudbe. Má názov Pocta Františkovi Hertlovi a nahral ho v spolupráci s klaviristom Ivanom Koskom. Už z tejto komornej zostavy vyplýva aj zameranie albumu, aj keď na pohľad je to mätúce, pretože na ňom nájdeme aj koncert pre kontrabas a orchester – v úprave pre kontrabas a klavír.
Album Pocta Františkovi Hertlovi, ktorý vyšiel s podporou Kultminor, otvárajú Štyri skladby pre kontrabas a klavír, ktoré napísal František Hertl (1906–1973) už ako vyzretý skladateľ v roku 1968. Na hudobnej reči renomovaného kontrabasistu, skladateľa (okrem iného aj dirigenta a vyhľadávaného pedagóga), je to aj cítiť. Hertl ako vynikajúci hráč dokonale ovládal kontrabas, preto dokázal v skladbách skĺbiť moderné kompozičné postupy s tradičným štýlom. Zahrať jeho skladby so všetkým výrazovým materiálom, ktorý je nesmierne bohatý, si vyžaduje skúseného hráča – a Robert Vizvári takým nepochybne je.
Prvú skladbu Preludium otvára séria klavírnych akordov, do ktorých sa ozve krásna kontrabasová kantiléna. Vizvári ju dokáže rozospievať v citlivom oblúku, s prekrásnou dynamikou – otvára sa dialogická časť s klavírom. Obaja hudobníci boli pri nahrávaní zohratí, od úvodných akordických pasáží klavír postupne prechádza k lineárnemu spôsobu vedenia melodiky (nahrané v štúdiu JKacoustic, Borinka, 2022 – zvuk: Ján Kováč). Preludium má voľnú formu – skladateľ necháva rozvinúť kontrabas do gradácie, čo Vizvári veľmi dobre cíti, jeho forte znie v kontrabase objemne a znelo, s dôrazom na rozvíjanie melodiky, tóny majú autentický zvuk. Špeciálne v spodných polohách, keď znie kontrabas samotný – v intonácii je kontrabasista presný, aj v následnom, kontrastnom, rýchlom tempe skladby, kde výborne vyznie rytmická súhra s klaviristom. Pomalú časť anticipuje klavír, ktorý zvukovo nie je poddimenzovaný, našťastie, zvukári nepodcenili ani jeho význam, takže popri kontrabase nezaniká. Hertlove skladby vôbec nie sú jednoduché – intonačne ani na výraz, no títo hráči z nich dokázali vyťažiť maximum, nielen po technickej stránke.
V hudbe 20. storočia často čelíme fenoménu, že v interpretácii sa preferuje technická stránka, už menej sa dbá na výraz, no v prípade dvojice Vizvári – Koska sa stretávame s precíteným prístupom, s vyhratím kantilén, s dynamikou, ktorá dovolí poslucháčovi do diela započúvať sa a vnímať aj jeho estetiku. Navyše, tento skladateľ často využíva v rýchlych tempách aj tanečné rytmy, ktoré mnohokrát znejú v podaní iných interpretov až metronomicky a sucho. Je to priam fatálny omyl, ak si myslíme, že hudbu 20. storočia je potrebné hrať v jednej dynamickej hladine, výlučne technicky a takmer bez výrazového materiálu. Táto dvojica je toho dôkazom, že aj z tonálne progresívnej a štruktúrovo bohatej hudby sa dá spraviť skutočná, sugestívna a zaujímavá hudba, ktorá vás okamžite chytí za srdce.
Ďalšia skladba Burleska je podľa očakávania v úvode v rýchlom tempe. Je to charakterová skladba, v ktorej je zvýraznený ostrý rytmus – opäť je to ďalší, technicky náročný kus, formálne s predelom do pomalej časti, no s dominanciou rýchleho tempa. V ňom sa ukazuje zmysel oboch hráčov pre precíznu rytmiku, logické členenia na krátke motívy, vďaka čomu sa skladba nezlieva v jeden nezmyselný tok hudby, ale ostáva svižná, v prípade kontrabasistu dokonalú čistotu intonácie – Hertl ako kontrabasista presne stanovil limity tohto hrania, čo je okamžite počuť, tak ako v predchádzajúcej kantilénovej časti a hraničných registroch, tak v prípade tejto kompozície. No tak, ako sme spomenuli vyššie – z interpretácie je cítiť spontánnosť oboch hráčov, ich frázy dýchajú a v rytmike cítite potrebnú živelnosť a akcenty.
Nokturno ako nočná hudba prináša spomalenie, no opäť to nie je len jednoduchá, zasnená téma, ktorá znie na úvod, no nádherne rozospievaný kontrabas. Skladateľ si ani v tejto skladbe „neodpustil“ extrémne nízke tóny, ktoré však nie sú v rámci koncepcie rušivé, naopak, farebne obohacujú spektrum skladby. Nokturno ako nočná hudba si priam žiada takéto tóny – precízne Vizvárim vyhraté. Zaujímavosťou je, že na YouTube sa to len tak hemží nahrávkami mladých kontrabasistov, ktorí si zjavne dali tieto štyri kusy skladateľa ako výzvu a aké „divy“ dokážu podaktorí s intonáciou, človek až žasne. Jednoducho, tieto skladby vedia potrápiť –technicky, no najmä muzikálne. Často totiž znie len prúd nôt bez akejkoľvek spevnosti či podtextu – takéto niečo na nahrávke, ktorú vytvorili spoločne Robert Vizvári a klavirista Ivan Koska, nenájdete. Naopak, každá jedna skladba je plná muzikality a dobrej partnerskej spolupráce.
Ukážkou virtuozity a spontánnej, plnokrvnej muzikality je záverečná Tarantella, okrem kontrastnej pomalej časti s melodickým kontrabasom a hustými akordmi v klavírnom sprievode, je to inštrumentálna bravúra. Rýchle tempo oboch hudobníkov (dokonca znie aj pasáž v unisono) v ktorom sa stretávajú, krátke motívy, znejúce v kontrabase, ako ozvena v klavíri – muzikanti dokážu držať tempo a napätie v tejto skladbe, také dôležité, aby nestratila ťah. Spôsob, akým dokáže skladateľ kombinovať temperamentné tanečné rytmy a z kontrabasu spraviť dynamický, melodický, pružný nástroj – a to, akým spôsobom to Vizvári chápe, dokáže to muzikálne využiť, vyťažiť z moderných tonálnych prostriedkov to najlepšie, je najväčším plusom týchto štyroch miniatúr. Každá z ich je výrazovo iná, no spája ich kontrastná reč, moderné vyjadrovacie prostriedky, technicky náročné party, do ktorých ak nevložia interpreti dušu, skutočnú hudbu a prvky obrazotvornosti, ostanú tieto skladby len inštruktážnymi cvičeniami. Preto aj v poslednej z nich, Tarantelle, sa stretávame s melancholickým úsekom, ktorý je akýmsi psychologickým predelom – a v podaní oboch interpretov neznačí len interpretáciu nôt, ale aj obsahu a vskutku precítené hranie.
Navyše, Vizvári má vo svojej hre osobitú zvukovosť. Počujete ju v jeho frázovaní a farbách, ktoré dosahuje – je to sen každého hráča, dostať sa k unikátnemu, rozpoznateľnému zvuku. Jeho muzikalita je vzácna a môže si dovoliť často viac ako bežne pripúšťa zápis v partitúre – vklad tohto kontrabasistu je subjektívny a rozlíšiteľný. Tak, ako pri husliach hneď rozpoznáte, že hrá Milan Paľa, viete hneď že za kontrabasom je Robo Vizvári.
Druhú časť albumu je opäť z dielne Františka Hertla – Koncert pre kontrabas a orchester, ktorý už kontrabasista v minulosti hral, no tentoraz znie v komornej, intímnej verzii, len s klavírom. A zrazu sa ozýva z úplne novej zvukovej perspektívy. Dielo vzniklo v roku 1957, teda skôr ako štyri miniatúry uvádzané ako prvé na albume. Doposiaľ neexistuje jeho nahrávka, takže je to prvý album, na ktorom je tento koncert v podaní dvojice Vizvári – Koska zaznamenaný.
Je pravda, že repertoár pre kontrabas je pomerne limitovaný – spravidla sú to autori ako Bottesini, Míšek, Dittersdorf či Sperger, preto zaujímavosťou je, že práve Hertla si Vizvári zvolil. Iná je už situácia v súčasnej hudbe – kontrabas zažíva renesanciu a teší sa veľkej obľube u súčasných skladateľov, no práve František Sperger spravil pre tento nástroj – aj čo sa týka technických možností a budovania repertoáru, veľký kus práce. Počujete to na albume okamžite, dokonca, v mnohom tomu práve komorná verzia kontrabasového koncertu prospieva, aby sa tóny kontrabasu odhalili, takpovediac „až na kosť“. A napokon – klavír je, obrazne povedané, malý orchester a dokáže suplovať harmóniu aj rytmus, takže táto komorná voľba (za mňa) je ideálna.
Klavír sa v introdukcii ukázal v plnej svojej kráse – Koska dokázal naplno rozvinúť možnosti tohto nástroja, či už v v hutných akordoch alebo mohutnom forte, o ktoré sa dokázal oprieť, následne nastupuje kontrabas. Hneď prvá časť je výrazovo mimoriadne bohatá. Na skladbe je zjavne počuť, že vznikla skôr ako predošlé miniatúry, najmä z tonálneho hľadiska nevyužíva skladateľ až také experimenty. No zato s registrami, hraničnými polohami, tempami, rytmickou štruktúrou a náladami pracuje – je to jedna zmena za druhou. Precíznosť tejto interpretácie je zjavná už od prvých taktov. Nechýbajú ani virtuózne pasáže, v ktorých sa obaja interpreti môžu zaskvieť sólovo, vynikajú obaja. Najviac fascinujú úseky v rýchlych tempách, kde počuť vynikajúcu symbiózu medzi hráčmi. Opäť to však nie je len suchá, technická interpretácia notovej predlohy – tie potrebné pauzy a dýchanie fráz, dynamika a výstavba diela, je presne to, čo dáva tomuto koncertu život a radosť zo skutočného muzicírovania.
Trojčasťová časť koncertu má klasickú výstavbu, druhá časť sa začína pomalým, melancholickým sólom kontrabasu a intímnym klavírnym sprievodom. Tón Vizváriho je prekrásny, plný, dokáže vás priam hypnoticky vtiahnuť. Tento hráč má prirodzený zmysel pre lyrickosť a výstavbu dlhých fráz, ktoré akoby nemali konca, no riadia sa vnútorným rytmom. Nie je prekvapujúce, že aj táto časť má svoju zmenu – tvorí ju krátky prechodný úsek hraný klavírom a následným zrýchlením tempa, v ktorom kontrabas využíva aj agogiku. Jeho práca s tempami však nepresahuje do romantických línií, je to plnokrvná muzikalita vyplývajúca zo stavby samotných motívov. Keď sa tak započúvate do tejto pomalej časti (nikdy nestačí pustiť si ju raz, môžete mi veriť), stále premýšľate, kde sa tento koncert stratil – prečo ešte nikomu nenapadlo nahrať ho a prečo nie je častejšie uvádzaný aj v koncertných sieňach? Je v ňom toľko krásy a invencie – v závere kontemplatívne sólo kontrabasu vo vyváženom pianissime Vizváriho vám priam nedovolí dýchať. To je ten moment, kedy hudbu počúvate so zatajeným dychom a len sa necháte niesť na jej vlne nádhery.
Finále je podľa predpokladu rýchle, tanečného charakteru, s virtuóznymi prvkami. Necháva priestor ako pre sólo kontrabas, tak i pre klavír – oba nástroje si vďaka zvukovo vynikajúco spracovanému albumu, ktorý nenecháva ani klavír v úzadí, môžete vychutnať. František Hertl opäť in medias res mení štruktúru a náladu finále, ktorá vďaka tomu neostáva statická, aby v závere opäť zrýchlil tempo (je to klasická forma Ronda, vďaka ktorej dosahuje dynamizmus a napätie), no dramatické časti opäť popretkával s lyrizmom a na záver vygradoval do vzrušujúcej, až extatickej cody.
Je to jedna z najlepších nahrávok, aké sa mi za uplynulé obdobie dostali do rúk. Nielen vďaka výnimočnej interpretácii oboch muzikantov, no tiež repertoáru, ktorý je neobohraný a najmä jedinečný. A možno by bolo aj načase predstaviť publiku presne tieto skladby, v ktorých sa skrýva bohatstvo – o ktorom možno ani nevieme. Ak si ho chcete vypočuť, album Pocta Františkovi Hertlovi už je k dispozícii na Youtube a streamovacích platformách Spotify či ďalších platformách.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív R. Vizváriho
