Tému Matky bolestnej poňala Renáta Ryníková ako trpenie, bolesť a zármutok, no v závere prináša posolstvo, ktoré by k nám malo prihovoriť rečou modernou, súčasnou. Sirény opäť prekvapili – tentoraz barokovým repertoárom.
Ženský komorný zbor z Bratislavy Les Sirénes prišiel po mesačnej prestávke s repertoárom, ktorý bol pre speváčky zboru, sólistky, zbormajstra, nepochybne výzvou. Po zimných koncertoch – Vianočný koncert v Klariskách a Novoročný koncert v Pisztoryho paláci, kedy si Sirény vyskúšali aj gospelový repertoár, filmovú hudbu, swingové melódie a ďalšie žánre, čím oslovili aj nové publikum, prišli s výsostne barokovým koncertom a ponúkli dve diela. Obe známe, obľúbené, podarilo sa im vypredať celú Moyzesovu sieň (19. marca 2023, 19:00). Gloria Antonia Vivaldiho a Stabat Mater Giovanniho Pergolesiho sú tituly, ktoré oslovia na prvú dobu a zároveň vzbudzujú zvedavosť, pre akú interpretáciu sa zbormajster a dirigent Lukáš Kunst rozhodne. Keďže si na spoluprácu prizval komorný orchester Hilaris Chamber Orchestra s lídrom Alanom Vizvárym, bol predpoklad, že sa v nej objavia aj prvky historicky poučenej interpretácie. Práve Hilaris a jeho líder často preferujú progresívny spôsob uvádzania diel s novou, príťažlivou zvukovosťou, intenzitou, nasadením, prácou s tempami a improvizačnými prvkami v ozdobách melodiky.
Gloria znela v klasickej interpretácii, Kunst nezvolil žiadny moderný spôsob prevedenia, skôr šiel cestou overenej, kultivovaného prednesu. Vivaldiho hudba má v sebe bezkonkurenčnú žoviálnosť a eleganciu vo všeobecnosti – Gloria je majstrovské dielo plné vznešenosti a úžasnej muzikality. Preto keď sa ozvalo úvodné Allegro v komótnejšom tempe ako by sme očakávali, bolo to trochu aj sklamanie. Začiatočný part „Gloria in excelsis Deo“ má viac viet, je to ústredný text latinskej omše a v tomto prípade je potrebné uvedomiť si význam textu. Sláva Bohu na výsostiach – pokiaľ tento text zaznie v jednej dynamickej hladine, bez radostných emócií, s potrebnou energiou a výrazom, už sa stráca duchovný rozmer hudby. Navyše, Vivaldi je špecifický autor – na rozdiel od ostatných skladateľov, jeho vitalita, kombinujúca prostosť a jednoduchosť – hneď v úvodnej „Gloria“, je skomponovaná tak, aby ešte viac podporila Božiu slávu. Musí na poslucháča doslova „vyprsknúť“ prúd neopakovateľnej energie, ktorý sme postrádali, hoci práve v Sirénach je potenciál, aby mohli práve tento repertoár zvládnuť. Zbor tvoria okrem piatich profesionálnych speváčok aj neprofesionálky, ktoré nemajú tendenciu preháňať to s s vibrátom, forsírovať, dokážu spievať s ľahkosťou, čo barokovému slohu náramne prospieva. S týmto rozmerom sa snúbi prístup profesionálnych speváčok, ktoré svoje výrazové a technické možnosti dokážu prispôsobiť zborovému spievaniu tak, aby výsledok znel vyvážene a esteticky pekne – Sirény to už neraz dokázali pod vedením Lukáša Kunsta. Znejú krásne, jednotlivé hlasové skupiny dosahujú až obdivuhodnú hlasovú kultúru, bez toho, aby ste mali pocit, že niektoré zo speváčok musia prekonávať svoje sily na úkor ostatných.
Barokový repertoár však zatiaľ musia cibriť, zvlášť Vivaldiho. Kantátová omša Vivaldiho, kam žánrovo spadá Gloria, je výrazovo rozmanitá, no striktne sa v nej musí dodržiavať terasovitá dynamika. Kontrasty vyvážených pián a forte musia znieť ako ozveny, absolútne precízne a bezchybne. V tomto prípade sa zatiaľ ešte speváčky pohybovali v oblúkových, spevných frázach, kultivovane uhladených, čo baroku nesvedčí. Kontrasty tam skrátka bytostne chýbali. Nepochybne boli vedené Kunstom do dodržiavania precíteného prednesu, bolo cítiť zjavné piánové časti, ktoré boli prekrásne, no vždy tam boli crescendá a decrescendá, ktoré mali skôr romantizujúcu tendenciu ako barokovú. Často sa však výrazový prejav pohyboval v jednej úrovni a kontrasty, tak potrebné pre komunikáciu emócií, a najmä textu, neboli dostatočne zreteľné.
Úvodnej časti udáva náladu a charakter energická inštrumentálna predohra, ktorá znela v podaní Hilaris Chamber Orchestra. Orchester bol síce v ochudobnenom zložení – Alana Vizváry, Anežka Kara (husle), Veronika Kubešová (viola), Buseong Cho (violončelo), Robert Vizvári (kontrabas) a ako hostia Ľubomír Kamenský (trúbka), Richard Karnok (fagot) a Peter Loydl (organ), no líder telesa viedol už od začiatku dôraz na štýlovú interpretáciu, akcentáciu, pauzy, potrebné nádychy. Hra mala dostatočnú energiu a impulzy na to, aby vytvorila dobrú pôdu pre spev a radosť, ktorú sme z neho mali pociťovať. Práve preto nastal akýsi rozpor v interpretácii orchestra, ktorý bol vedený živelne, s ľahkosťou a dokonca s ozdobami navyše – tento improvizačný moment sa v barokovej hudbe priam žiada. Napriek ochudobnenému obsadeniu znel dokonca orchester intenzitou zvuku často nad spevom – nebolo to však tým, že by hráči hrali v prehnanom forte, naopak, boli skvelými partnermi, ktorí dokázali počúvať, nikdy nezneli drsne či prenikavo, aj keď bolo obdivuhodné, že v takomto zložení dokázali doslova vyčarovať takýto plnohodnotný, sugestívny zvuk. V interpretácii sa dokázala zladiť istá dávka frenetickosti, hravosti, temperamentu a grácie – všetky elementy, ktoré Vivaldiho hudbe tak pristanú.
Úvodné oktávové skoky a rýchle figúry trúbky vyjasnili náladu, ďalšia, kontrastná časť v tempe Andante je molová, jej klesajúci rozložený akord, ktorý zaznel medzi prvými a druhými husľami (Alan Vizváry, Anežka Kara) hneď predpovedal zmenu nálady – Et in terra pax hominibus, najdlhšiu z dvanástich častí diela. Pominuteľnosť pozemského života a jeho krehkosť, čas, ktorý strávime všetci na tomto svete, sa nádherne odrážajú v zbore. Je to priam nadpozemská krása – naliehavosť tejto myšlienky sme počuli v inštrumentálnej podobe, postrádali sme ju však v speve. Zrýchlením tempa sa vytratila jej krása a zmysel liturgie.
Chvála – Laudamus te tiež začína inštrumentálnym vstupom. Prvýkrát sa predstavili aj sólistky, Katarína Ďurdinová a Dominika Krčištová. Podali spoľahlivý, vyvážený výkon. V ďalšej časti Gratias agimus tibi sme počuli zbor konečne v plnej sile – úvodné Adagio znelo s prekrásnymi farbami, potrebnými fermátami, s objemnosťou hlasov, akú si zasluhuje vyznanie vďaky, no bez vibrát. Následná fúga vyznela tiež interpretačne presvedčivo. Sólový hlas v pomalom tempe Largo – to je introspektívna časť Domine deus, rex caelestis, ktorou Vivaldi prenáša do liturgického diela v úvode ozvenu pouličnej hudby z benátskej ulice. Stelesnilo ho nádherné sólo huslí – s prekrásnou farbou a dozvukom. Táto časť je priam hypnotická, práve v tom bol tento skladateľ majster, dokázal striedať nálady a farby na takej malej ploche a s takou invenciou a prirodzenosťou, že mu skrátka musíte podľahnúť. Zvlášť melodické ozdoby tejto časti sú podmanivé – aj na koncerte zneli s mimoriadnym invenčným vkladom.
Od tejto časti sa zintenzívnila vokálna hĺbka interpretácie, čím sa aj zvýšila priezračnosť hlasov – ženský zbor akoby nadobudol väčšiu istotu, aj keď tá často nebola v mnohých rytmických prvkoch inštrumentálnych (organ). Vyvážili ju však ďalšie hráčske výkony orchestra, každopádne, na štýlovo čistého Vivaldiho zo strany Sirén si ešte budeme musieť počkať.
O to intenzívnejší zážitok sme mali počas druhej polovice koncertu – Pergolesiho Stabat Mater, ktorý sa začal v úplnej tme. V diaľke bolo počuť kovový zvuk rinčania reťazí a uličkou prichádzala Renáta Ryníková – režisérka diela v úlohe rozprávačky, ktorá pripravila Pergolesiho dielo scénicky. Hudba bola kombinovaná s hovoreným slovom a tancom, pričom aj speváčky sa stali súčasťou tohto sugestívneho, podmanivého prevedenia, takže spev v podaní zboru bol podstatne viac precítený a pochopený. Liturgia skrátka vždy potrebuje dostať svoj význam, slovo byť previazané s hudbou a tento proces zavŕšili Sirény v Pergolesiho diele. Tému Matky bolestnej poňala Renáta Ryníková ako trpenie, bolesť a zármutok. Jej recitácia, hlboko posadený hlas, ktorý sa prirodzene niesol v celej sále, napovedal, že má bohaté skúsenosti s činoherectvom. Vedela presne, ako text uchopiť, šepkanie či bolestivé verše neboli krikom, no vrúcnym, clivým nárekom, plným rozjímania a kontemplácie. Pietny text rozžalostenej matky nad umierajúcim synom sa v jej ponímaní stal osobným – jej rany boli zrazu živé, jej plač a trápenie, bolesť nad zbičovaným synom, ktorý umiera pre hriechy ľudí, sa dotýkali každého v obecenstve (nielen veriacich). Práve pomocou efektných, temno modrých a červených svetiel a tým, že aj speváčky sa stali súčasťou scény, ďalšou aktérkou Mater Dolorosa – v podaní Lucie Farkašovej, ktorá herecky a pohybovo stvárňovala na pódiu Matku bolestnú, sme z diela zrazu získali komplexné emócie, dotvárajúce hudbu a spevácke výkony.
A tie boli podstatne presvedčivejšie ako vo Vivaldim. Ťažobné Grave – inštrumentálna predohra, v rýchlejšom tempe, no výrazovo vystihnutá, úžasne, až do kostí interpretované kontrasty vo forte a piáne v husliach, dávali tušiť, že Stabat Mater bude plnohodnotný zážitok. Krehkosť a nadpozemskosť hlasov – to je presne to, čo Pergolesi potrebuje a konečne sme to v podaní Sirén aj počuli. No zároveň štýlovo čistý vokálny prejav, v sólach sme počuli konečne terasovitú výstavbu v dynamike a podstatne lepšiu kompatibilitu s hudbou. Zbor znel vyvážene a kompaktne, pod vedením Lukáša Kunsta mali speváčky istú pôdu – počuli sme nielen intonačne čistý spev v jednotlivých skupinách, no i výrazovo precítený. V pomalších tempách sa odrážal smútok ako v hudbe, tak aj vo vokálnej zložke, Pergolesi však má aj rozpornú hudbu – ktorá je veselá, no text je temnejší. Znela presne tak, ako mala. S ostrými akcentmi, bez nevkusného legáta – celkovo s legátami pracoval Vizváry so svojím orchestrom úsporne. Tempá boli živšie, nič rozvláčne, ako v prehnaných romantizujúcich tendenciách – aj to svedčí o blízkosti orchestra k poučenej interpretácii. Vďaka tomu sa dostalo dielu viac energie aj vo vokálnej zložke, ktorá pod inštrumentálnou zložkou nezanikla.
Obrovským prekvapením a najzaujímavejším prvkom scénického prevedenia Stabat Mater bola tanečná zložka v podaní jednej zo speváčok Sirén – Nikoly Ecker Illéš, ktorá predviedla street dance choreografiu. Je to štýl, ktorý v sebe spája rôzne prvky, vychádzajúce z hip-hopu, no na Pergolesiho hudbu, so zvýraznením basovej línie (zvláštna pochvala kontrabas Robert Vizvári), sadol dokonale. Každú jednu frázu mala Nikola Ecker Illéš rytmicky premyslenú, precítenú – stvárňovala Alter ego, akési „druhé ja“, ale vo výklade aj transcendentálnu osobu, ktorá môže klásť prirodzený odpor blízkej osobe, na druhej strane však môže byť verným, oddaným pomocníkom. Tento kontrastný, moderný prvok však celkovo zapadol do koncepcie diela – ako recitácií textov, tak to ponurého osvetlenia, rovnako do Pergolesiho hudby. Ak ste si doposiaľ mysleli, že street dance môžu tancovať len chalani v teniskách a roztrhaných rifliach na ulici, tak Nikola vás vyviedla z omylu (aj mňa, som stará a staromódna, viem).
Aj záver inscenácie s rozprávačkou, ktorá na pódiu spustí okovy, po tom ako prednesie verše „A keď moje telo skoná, daj, nech moja duša spozná život rajskej radosti“, predstavuje, že sa Matka oslobodzuje konečne od bolesti a verí v milosť a raj. Prehovára tým nielen textom liturgickým, no súčasným, nadčasovým, apeluje, aby sme sa dokázali zbaviť pozemských strastí a žiť inak. A práve toto je poslanie umenia – aj preto mala táto koncepcia Pergolesiho zmysel a stala sa nositeľom posolstva, aké si zasluhovalo našu pozornosť.
Zuzana Vachová
Foto: Daša Šimeková
