Na festivale MFF Art Film sme sa zhovárali s česko-japonskou režisérkou Harunou Honcoop, ktorá v Košiciach uviedla svoj nový film Olympijský medzičas. V ňom sa autorka venuje skrytým aspektom najväčšej športovej udalosti na svete. Film už môžete vidieť v kinách na celom Slovensku.
Pamätám si, keď som bol malý a s rodičmi sme sa dívali na olympiádu. Dostala sa ku mne vtedy informácia, že športové štadióny sa zvyknú stavať špeciálne pre túto príležitosť. Prekvapilo ma, že niečo tak obrovské ľudia postavia iba preto, aby sa tam pár týždňov bežalo cez prekážky. Tak som sa spýtal rodičov, či sa tie štadióny po hrách neskôr naďalej používajú a dostal som odpoveď, že určite áno, inak by ich istotne nestavali. Už ako dieťa som to považoval za samozrejmú a logickú vec. Dnes aj vďaka vášmu filmu vidím, že ani jednoduchá logika v tomto smere nemusí fungovať. Je to tak, megalomanské stavby za miliardy slúžia ľuďom len niekoľko dní a potom chátrajú. Kedy ste si vy uvedomili, ako fungujú prípravy na olympijské hry a kedy ste sa rozhodli o tom nakrútiť film?
Keď som bola malé dieťa, tiež som mala rôzne predstavy o svete a vnímala som, ako všetko dáva zmysel a s dospelosťou tie pocity začali miestami miznúť. Dnes sa na realitu dívam trochu inak. Takže vám rozumiem. Čo sa týka filmu, téma architektúry ma zaujíma už dlhšiu dobu a urbex som skúmala už vo svojom predošlom filme Na večné časy – Relikty architektúry socialistickej éry z roku 2017, kde som sledovala monštruózne stavby z čias socializmu vo východnej Európe. Film som nakrúcala v desiatich krajinách. Postupne som sa cez rôzne fotografie a materiály dostala k stavbám olympijských dedín a štadiónov. Podobne ako vás, aj mňa to fascinovalo, že najdrahšie stavby na svete nie vždy majú praktické využitie akonáhle sa olympiáda skončí.
Tému som začala skúmať v Číne v roku 2017, keď som ešte ako študentka FAMU bola na Pekinskej filmovej akadémii. Kráčala som po meste a všímala som si všadeprítomné propagandistické transparenty, ktoré už vtedy, 5 rokov vopred, lákali ľudí na zimnú olympiádu v roku 2022. V tom čase som už mala dostatočné povedomie o škandáloch z olympiády 2008, ktorá sa konala tiež v Pekingu. Mám na mysli najmä fakt, že sa hry usporiadali v krajine s totalitným režimom. Zaujímavá je aj skutočnosť, že o zatiaľ posledné zimné olympijské hry v roku 2022 prejavili záujem iba dve mestá, a to Peking a Almaty, čiže kontroverzné mestá v kontroverzných štátoch. V Pekingu som sa šla pozrieť na Vtáčie hniezdo, svojho času najdrahšia stavba v Číne, štadión, ktorý bol postavený kvôli prvým hrám v roku 2008. Prekvapilo ma, že v ňom nie je žiadny život. Môžete si naň kúpiť vstupenku v prepočte za asi 15 eur, no až na pár návštevníkov tam nenájdete nič.
Teraz hovoríme o situácii, keď sa na štadióne neodohráva žiaden zápas či súťaž?
Tam sa žiadne zápasy či atletické súťaže nekonajú. V Číne sa to jednoducho nedeje. Vtáčie hniezdo bolo v čase medzi dvoma olympiádami (2008 a 2022 poz. red.) využité iba v roku 2015, keď sa tam konali majstrovstvá sveta v atletike. Nemôžeme povedať, že by chátral, no nevyužíva sa, pretože už len bežná jeho prevádzka stojí obrovské peniaze každý deň. Peking si nemôže dovoliť zaň platiť energie. Zostáva teda prázdny.
Týka sa to aj olympijskej dediny?
Natrafila som tam aj na nedostavanú časť olympijskej dediny, ktorá pôsobila veľmi absurdne, no nedostala sa do filmu, pretože nás tam okamžite zastavila ochranka a zakázala nám nakrúcať. Takže tých miest, priestorov a športovísk, ktoré sú nedostavané či nevyužívané je v Pekingu viac. Ide aj o to, že kajakové štadióny alebo štadióny plážového volejbalu zostávajú nevyužité skrátka preto, že dané športy nie sú v krajine populárne. To je problém viacerých krajín. V Južnej Kórei sa po zimnej olympiáde jeden zo štadiónov okamžite zbúral, pretože mesto Pjongčang vedelo, že jeho obyvatelia zimným športom neholdujú natoľko, aby sa vyplatilo ho udržiavať.
Ktoré ďalšie olympijské mestá ste navštívili?
Navštívila som tie mestá, ktoré sa v dobe nakrúcania, teda posledných 6-7 rokov, pripravovali na hry. Boli to okrem Pekingu aj Tokio a Paríž.
Prichádzajú mi na um honosné “mestá duchov”, ako napríklad Arkadag v Turkménsku, kde stoja obrovské luxusné hotely, široké námestia a diaľnice, ale nikto tam nežije. Mestom sa pýši iba ten, kto je v krajine práve pri moci. Neslúži na podobné účely aj olympiáda?
Áno, olympiáda samozrejme slúži na sebaprezentáciu mesta a krajiny, ale to sa netýka len krajín s totalitným režimom, ale všetkých krajín. Kvôli prestíži je mesto ochotné sa zadlžiť, či už ide o totalitu alebo demokraciu.
Olympijské hry sú vnímané ako udalosť, ktorá má ľudí spájať. Dlho sa vedú diskusie o tom, či by mali byť apolitické alebo nie. Ako to vnímate vy?
Myslím si, že olympiáda nikdy nebola apolitická. Už v staroveku ju organizovali vládcovia a môžeme predpokladať, že tam prebiehal aj istý politický lobing. Keď sa začali novodobé olympijské hry, od samého začiatku sa v nich aplikovala politika. V 21. storočí už politika v hrách prevláda. Otváracích ceremoniálov sa zúčastňujú politici a uskutočňujú tam svoje dohody. Videli sme to v Pekingu, kedy demokratické štáty diplomaticky bojkotovali hry v Číne. Prišiel tam iba Vladimír Putin, ktorý si tam s prezidentom Číny Si Ťin-pchingom dohodol strategické partnerstvo a pred fotoaparátmi si potriasli pravicami. Vieme, aký to malo výsledok, Putin týždeň po skončení olympiády napadol Ukrajinu. Politika má dnes v športe veľký význam. Štáty využívajú športovcov na to, aby ukázali silu krajiny.
Aj keď v základnej charte olympijského hnutia je uvedené, že hry by mali byť apolitické a konať sa v dobe mieru, teraz vidíme, že tieto princípy sú prehliadané. O chvíľu tu máme olympiádu v Paríži, len dvetisíc kilometrov od Ukrajiny, kde prebieha vojna, paralelne s ňou aj vojna v Pásme Gazy a hrozí aj vojna medzi Čínou a Taiwanom. Veľkou témou je tiež rozhodnutie predsedu Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Thomasa Bacha, ktorý dovolil ruským a bieloruským športovcom zúčastniť sa hier v Paríži pod takzvanou neutrálnou vlajkou, čo aj tak nezabráni tomu, aby vyslanci z týchto krajín šírili mimo Ruska štátnu propagandu. Nehovoriac o situácií, keď sa proti sebe postaví ruský a ukrajinský športovec, keď vieme, že Ukrajina vo vojne prišla o 450 profesionálnych športovcov a množstvo štadiónov a športovísk bolo na Ukrajine zničených.
Jednou veľkou témou je sponzoring olympijských hier a na to naviazaná korupcia, ale to už nebolo ani témou filmu Olympijský medzičas.
Dá sa ešte v spojitosti s olympiádou hovoriť o morálnych hodnotách?
Ak sa na to pozriem z pohľadu pasívneho televízneho konzumenta športových podujatí, tak áno. Viem si predstaviť, že človek, ktorý neuvažuje nad tým, kto sponzoruje olympiádu a aký politik sa jej zúčastní, ju môže stále vnímať pozitívne. Akonáhle si divák všimne to množstvo reklám, uvedomí si dopingové kauzy športovcov alebo to, koľko obyvateľov bolo vysťahovaných kvôli postaveniu nového štadiónu a podobne, zistí, že už tam žiadna myšlienka čistého olympionizmu a športu dávno nie je.
Stotožňujú sa diváci s tým, čo vidia vo vašom filme? Čo naň hovoria milovníci športu? Sú ochotní si priznať skutočnosti, ktoré ste vo filme zobrazili?
Väčšina ľudí už niekedy videla olympiádu. Nie všetci sú pravidelnými divákmi, ale keď za Česko vyhrá Ester Ledecká alebo Nasťa Kuzminová za Slovensko, tak to ľudia radi oslavujú. Keď potom uvidia môj film, tak sú v šoku a majú tendenciu hry ospravedlňovať a často prichádzajú s nápadom, že by sa olympiáda mala zreformovať, ale určite nie zrušiť. To si myslím tiež, lenže o reformu sa Medzinárodný olympijský výbor snaží už posledných 40 rokov, od doby, kedy vie, že hry sú stratové a pre jednotlivé mestá predstavujú veľkú záťaž. Samozrejme, existujú aj výnimky, no organizátori si veľmi dobre uvedomujú negatívny ekonomický aj ekologický dopad hier, najmä ak sa zimná olympiáda koná na mieste, kde bežne nesneží, alebo sa štadióny postavia tam, kde ich nikto nevie využiť.
Nenašlo sa doteraz riešenie?
Logickou možnosťou je olympiádu lokalizovať, teda dosiahnuť udržateľný model tým, že sa vyberie jedno mesto, prípade niekoľko miest, kde sa hry budú konať pravidelne a na tých istých športoviskách. Podľa kritikov však ani tento model nie je udržateľný, pretože sa nenašiel spôsob, ako vybrať mestá, ktoré by do toho záväzne išli, pričom stále by sa mohli pridávať ďalšie štáty, ktoré by o hry v budúcnosti mohli prejaviť záujem a nechceli by prísť o možnosť ich organizovať. Zdá sa, že zatiaľ sú olympijské hry nereformovateľné a môže sa stať, že to v budúcnosti povedie k ich zániku.
Oslovili ste počas nakrúcania kompetentné osoby, napríklad predsedníctvo MOV? Prečo sme ich vo filme nevideli?
S producentom Vítom Janečkom sme sa snažili kontaktovať MOV vo Švajčiarsku. Pre vyváženosť sme tam chceli ísť nakrúcať, zaujímali nás ich vyjadrenia a tiež sme boli zvedaví, kto zadáva podmienky pre organizátorov hier. Existujú sto stranové manuály, plné pravidiel a reštrikcii, ktoré musia mestá splniť a dodržať, keď chcú hostiť olympiádu. Po dvojročných urgenciách sa nám bohužiaľ nepodarilo spojiť s niekým, kto by nám na naše otázky chcel odpovedať. Volali sme, písali maily, komunikovali s PR oddelením, ale k ničomu sme nedospeli. V Číne sme sa o nič také ani nepokúsili, tam sme museli nakrúcať tajne. Vo Francúzsku sme boli v kontakte s olympijským výborom, no vo finále nám taktiež nedali na nakrúcanie žiadnu akreditáciu. Jediné mesto, kde sme mohli nakrúcať, bolo Tokio. Tam som hovorila aj s hlavným PR manažérom, ktorého prácou je olympiádu obhajovať a robiť jej reklamu. S hlbšou reflexiou sme sa teda nestretli. Treba dodať, že to bolo v dobe pred covidom, pred tým, než samotní Japonci začali proti olympiáde protestovať, pretože sa kvôli pandémii a slabému turizmu dostalo Japonsko do červených čísel.
Vo filme sme mohli vidieť aj francúzskych aktivistov, ktorým sa nepáčila výstavba olympijských budov v blízkosti ich domovov. Ako pokračuje ich príbeh? Zostali, alebo sa museli vysťahovať?
Stále tam žijú. Pred ich oknami stojí diaľničný zjazd a olympijská dedina. V porovnaní s Pekingom, Soči alebo Rio de Janeiro, kde boli ľudia násilne vysťahovaní, to v Paríži nevyzeralo až tak dramaticky. No miestni aj tak prišli o záhrady, prostredie, v ktorom žijú, sa totálne zmenilo a táto zmena sa ich samozrejme dotkla.
Narazili ste počas nakrúcania aj na pozitívne príklady? Ktoré mesto zvládlo olympiádu so cťou a mohlo by ísť príkladom?
Áno, také mestá existujú. Aj keď práve nenakrúcam, ale počas cestovania sa vždy pozriem na olympijské zariadenia, ak v konkrétnej krajine nejaké sú, a musím povedať, že Mníchov je jedno z tých miest, kde štadióny stále fungujú. Olympijská dedina sa premenila na študentské internáty, takže tam bola aj dodržaná podmienka, že sa zo zariadenia musí stať sociálne bývanie.
Aj Londýn sa dá sčasti považovať za pozitívny príklad, hoci to má svoje trhliny. Tam sa dedina premenila na byty pre bohatšiu časť obyvateľstva. Ale čo sa týka športovísk, tie sú využívané naplno. Niektoré zdroje uvádzajú ako pozitívny príklad Barcelonu. No to sú iba tri prípady za posledných 40 či 50 rokov.
Vrátim sa k olympiáde v Paríží, budete ju sledovať ?
Určite nebudem. Sklamala by som ľudí, kvôli ktorým som ten film nakrúcala. Každý divák prispieva do kolosu olympiády tým, že je konzumentom reklamy. Ak by sme chceli korigovať olympiádu a vyslať signál k reforme, tak jediný spôsob je nezapnúť si televízor. Nechcem kritizovať samotných športovcov, tí sú iba rukojemníci celého kolosu.
Chcete pokračovať v nakrúcaní investigatívnych dokumentov? Máte už ďalšiu tému na spracovanie?
Už tretí rok vyvíjam politický film o Taiwane, ktorý sa týka vzťahov s Čínou. Film bude o aktivistoch žijúcich na Taiwane, ktorí bránia status quo krajiny. Vystupovať v ňom bude muž z Hong Kongu, ktorý emigroval po implementácii nového bezpečnostného zákona v roku 2019 spolu s desiatimi tisíckami ďalších ľudí z Hong Kongu. Tí našli nový domov práve na Taiwane. Stalo sa to, pretože Hong Kong už nie je ten demokratický Hong Kong, aký býval kedysi, ale je už spravovaný pevninskou Čínou. Ďalej vo filme sledujem Ukrajinca a jeho taiwanskú manželku, českého politického fotografa, ktorý tam dlhodobo žije a ďalšie postavy.
Rozhodli ste sa na rozdiel od Olympijského medzičasu pracovať vo väčšej miere s protagonistami?
Áno, bude to nová skúsenosť. Chcem pracovať s postavami, keďže to v tomto prípade už nebude film o architektúre.
Kedy by sme sa filmu mohli dočkať ?
Ak sa všetko podarí zafinancovať, dúfam, že ho dokončím do dvoch až troch rokov. Podľa predikcií by Čína v roku 2027 mohla zaútočiť na Taiwan, preto vnímam túto tému ako veľmi urgentnú a chcem ľuďom pomôcť chápať, čo sa tam vlastne deje.
Zhováral sa Matúš Trišč
Foto: Marek Vavrus, zdroj: MFF Art Film
