„Keby si pred 100 rokmi všetci interpreti povedali, že nebudú uvádzať Stravinského, Schönberga alebo Bartóka, dnes by sme ich nepoznali. Čas ukáže, ktoré diela nás prežijú,“ hovorí pre náš portál violista Martin Ruman, ktorý v rámci festivalu Melos-Étos uvedie v slovenskej premiére skladbu Wayfinder Dai Fujikuru.
Ste členom Slovenskej filharmónie a od roku 2013 prvým hráčom a vedúcim skupiny viol. Popri hraní v Slovenskej filharmónii sa venujete aj komornej hudbe. Je to pre hudobníka veľkého orchestra prínos, ak sa venuje aj iným, menším zoskupeniam? V čom vidíte výhody?
Hneď na úvod by som začal tým, že pôsobenie v Slovenskej filharmónii je najdôležitejšia časť môjho umeleckého vyžitia. Iba vo veľkom filharmonickom orchestri si človek môže zahrať tie najúžasnejšie diela histórie, stáť na jednom pódiu so špičkovými umelcami a vidieť svet. Táto práca je ale psychicky a fyzicky skutočne vyčerpávajúca a komorná hudba je v tom prípade taký balzam na dušu. Pri komornej hre má človek veľkú výhodu výberu – interpretov, programu, miesta,…
Spolupracujete s rôznymi interpretmi, ste však aj aktívnym propagátorom slovenskej hudby. Prečo myslíte, že je dôležité uvádzať ju?
Kto iný by ju mal uvádzať, keď nie my? Keby si pred 100 rokmi všetci interpreti povedali, že nebudú uvádzať Stravinského, Schönberga alebo Bartóka, dnes by sme ich nepoznali. Čas ukáže, ktoré diela nás prežijú – možno ich nebude veľa, ale nie je na mne, aby som o tom rozhodoval. Moja práca je dielo uviesť v najlepšej podobe, akej som s mojimi technickými a hudobnými limitmi schopný. Veľa skladieb a skladateľov upadne do zabudnutia len kvôli zlým interpretáciám. Napríklad Ciacconu Daniela Rumlera som hral na troch koncertoch po Slovensku. Dvakrát som ju zahral dobre, raz som mal zlý deň a z mojej strany to celkovo nebol dobrý koncert (áno, aj interpreti sú len ľudia (úsmev)). Na tých dvoch koncertoch bola prijatá fantasticky, na treťom mi niektorí ľudia povedali: „Musím povedať, že celkom tej novej hudbe nerozumiem.“ Nebola to ale chyba skladateľa ani poslucháčov – jednoducho som to zahral zle.
Pýtam sa aj v súvislosti s tým, že na Slovensku máme zopár festivalov, ktoré sa špecializujú na súčasnú hudbu, obmedzený počet koncertov a veľké telesá len zriedka uvádzajú dnešné diela, je to skôr výnimka ako pravidlo. Viete porovnávať so zahraničím – napríklad s Českom alebo Rakúskom, kde ste účinkovali a stále účinkujete v komorných zoskupeniach. Ceníme si na Slovensku dostatočne autorov? Majú dostatok príležitostí na to, aby ich hudba znela?
Myslím si, že na Slovensku je množstvo interpretov a komorných zoskupení, ktoré uvádzajú pravidelne súčasnú hudbu. Väčšina to robia na vysokej úrovni a dosť zanietene. Máme u nás taktiež skutočne luxusný systém dotácií pre súčasnú hudbu – v tomto vidím na Slovensku veľké pozitíva.
Veľký symfonický orchester je doména 19. a začiatku 20. storočia. Je aj pochopiteľné, že gro repertoáru týchto telies je zložené z tohto obdobia. Pokiaľ viem, v zahraničí sa uvádzaniu a nahrávaniu domácej súčasnej tvorby venujú hlavne rozhlasové orchestre. Možno sa mýlim, ale v tomto u nás vidím v posledných rokoch limity. Výsledok je, že v rádiu musia uvádzať 50 ročné nahrávky slovenských symfonických diel. Ak chcú niečo skutočne súčasné, tak musia siahnuť po komornej hudbe. Na druhej strane, tak isto očakávame od skladateľov, že hneď na prvýkrát napíšu dokonalé symfonické dielo. Aj taký Brahms sa musel postupne učiť na tom, ako svoje diela počul uvedené.
Uviedli ste mnoho skladieb pre violu – napríklad od Ľubice Čekovskej, Jevgenija Iršaia, Víťazoslava Kubičku, Ľuboša Bernátha, Daniela Rumlera. Sú to všetko autori, ktorí komponujú s invenciou, niektorí využívajú aj tradičné prvky v kompozičných postupoch, v iných počujeme silné ovplyvnenie sakrálnou hudbou, osobne ich skladby považujem za zrozumiteľné, zvukovo o príbehovo, farebne zaujímavé. Predsa len, treba k počúvaniu a chápaniu súčasných diel vzdelanie a skúsenosť? Spravidla je to totiž častým argumentom zo strany poslucháčov, že súčasnej hudbe nerozumejú…
Ako som už spomenul, s týmto tvrdením nesúhlasím. Sám pochádzam z nehudobníckej rodiny a do 18-tich rokov som počúval akurát rap, rock a folklór. Množstvo mojich priateľov nemá žiadne hudobné vzdelanie a na väčšine koncertov sa im najviac páčia skladby súčasných autorov. Môj otec (dúfam, že sa nenahnevá, že ho spomínam) raz prišiel na koncert, kde sme hrali Brahmsov Husľový koncert s jedným významným interpretom a Beethovenovu 3. Symfóniu. Po koncerte skonštatoval: „Na takéto ma už nevolaj“. Naopak, zo Zjasnenej noci bol úplne nadšený. V posledných rokoch som začal na koncertoch robiť také prieskumy – vždy po koncerte dám ľuďom anonymný dotazník a prosím ich o feedback na jednotlivé skladby aj interpretáciu. Kvôli štatistike sa pýtam aj na ich hudobné vzdelanie. Ešte je síce skoro robiť unáhlené závery, ale možno by ste boli veľmi prekvapená výsledkami. Keď ľudia hudbe nerozumejú, vo väčšine prípadov je to chyba interpreta… keď interpret urobí úplne všetko, čo je v jeho silách a dielo sa aj tak neujme, potom to asi skutočne nie je kvalitná skladba.
Venujete sa aj hre na viole d ́amore, na ktorej ste odohrali niekoľko recitálov a premiér (I. Zeljenka, Ľ. Bernáth), využívate ju aj v Slovenskej filharmónii v repertoári, kde sa vyžaduje (čo tiež nie je samozrejmosťou, že znie). V čom je jej zvuk špecifický a v akých témach ju skladatelia využívajú?
Viola d´amore je skutočne unikátny nástroj. Priviedla ma k nemu (podobne ako k motorke) nuda počas covidu. Hlavným problémom pri viole d´amore je jej 7 strún. Tieto struny sú skutočne veľmi blízko seba a trafiť niektorú z tých stredných je skutočne náročné. V starej hudbe to riešili tak, že stredné struny sa hrali väčšinou len prázdne a reálny pohyb sa dial len na najvrchnejšej strune. Toto ma až tak nelákalo, preto som sa začal špecializovať len na novší repertoár. Viola d´amore nemá ustálené ladenie, takže každá skladba sa hrá s inak naladenými strunami. Je to perfektný tréning na mozog. Odohrať recitál v troch rôznych ladeniach v kombinácií siedmich strún je lepšie ako sudoku. Pri Hindemithovi musím dokonca dve spodné struny úplne vymeniť, lebo sú preladené až o kvintu.
Krása violy d´amore spočíva v jej „zamatovom“ tóne. Na dnešné pomery je, žiaľ, veľmi tichá. Preto sa vlastne ani neujala. V Slovenskej filharmónii sme museli použiť aj decentné dozvučenie, inak by ma v zadných radách nebolo vôbec počuť. Pri obsadzovaní nástroja vychádzajú skladatelia hlavne z jej názvu, takže ju používajú v „ľúbostných“ témach (Prokofiev, Puccini,…). Napríklad Ľuboš Bernáth sa dokázal preniesť cez túto banálnu paralelu na názov a v Partite in D využil špecifické intervaly a akordickú schopnosť nástroja, ktorá je neporovnateľne väčšia ako pri moderných nástrojoch husľovej rodiny.
Na záverečnom koncerte festivalu Melos-Étos sa predstavíte vo violovom koncerte. Ešte predtým však poďme k programu. Zaznie Webernova Passacaglia, Zemský ráj to napohled Jana Klusáka, Daji Fujikura – Wayfinder, skladba estónskeho autora Tõnu Kõrvitsa, Luciano Berio a jeho Folk songs a na záver Marche fatale Helmuta Lachenmanna. Okrem dvoch to budú diela v slovenskej premiére. Ako hodnotíte dramaturgiu tohto koncertu?
Dramaturgická rada Melos-Étos robí už dlhodobo kvalitnú prácu. Nie je jednoduché plánovať festival súčasnej hudby. Často do plánovania koncertov vstupujú hlavne nehudobné okolnosti – dostupnosť a kvalita nôt, cena za ich požičanie, dostupné nástroje, práva na uvedenia diel… Sú to veci, ktoré poslucháč nevidí a ani ho právom nezaujímajú. V tomto je dramaturgia z veľkej miery „umenie možného“.
Beriove Folk songs som hral v komornej verzii. Začínajú violovým sólom, takže to je samozrejme vynikajúca skladba (smiech). Ostatné diela si plánujem vypočuť až na koncerte, respektíve na generálke. Som jeden z ľudí, ktorí uznávajú názor, že žiadna nahrávka sa nevyrovná koncertu – aj s chybami, s trémou, s kašľajúcimi ľuďmi a zvoniacimi telefónmi. Treba proste prísť, s otvorenou mysľou počúvať, neočakávať dokonalý balans a neporovnávať s nahrávkami. Vtedy viem, že budem odchádzať z koncertu s dobrým pocitom. Ostatne, v posledných rokoch a súčasnej technológii už aj tak nič také ako „živá nahrávka“ neexistuje.
Wayfinder japonského skladateľa Dai Fujikuru sa datuje do roku 2020. Označujú ho za elegantný a zvukovo delikátny koncert. Aké možnosti využíva pre violu ako sólový nástroj?
Dai síce využíva niektoré rozšírené techniky, nikdy to však nerobí samoúčelne. Nepoužíva ich preto, aby bol „moderný“, ale preto, aby s nimi dosiahol zvuk, ktorý si predstavuje. V tomto je skutočne kvalitný skladateľ. Rozumne používa violu takmer vždy samostatne, bez sprievodu. Umožňuje mi to hrať na farbu, nie na dynamiku. Nemusím sa cez nikoho predierať a ani sa pozerať na obľúbené efektné gesto dirigentov – „schovávanie sa pod pult“. Skutočne zaujímavý efekt je v závere skladby, keď používa hru v takzvanom „uzle“. Je to spôsob hrania, keď musím sláčikom hrať presne v strede struny. Zjednodušene tým zatlmím všetky párne alikvotné tóny a vznikne prázdny zvuk pripomínajúci nejakú etno píšťalu. Nie je to ľahká technika, lebo dĺžka struny sa priložením prsta mení, takže tento uzol sa na strune posúva hore dole. Keby sa poslucháči vedeli pocitovo preniesť do mojej pravej ruky, cítili by, ako sa struna „bráni“ tejto technike. Niekedy mám pocit, že mi sláčik úplne vyskočí z ruky. Nevýhodou tejto techniky je, že odstránením párnych alikvotných tónov a narušením Helmholtzovho pohybu struny zoberiem tónu väčšinu jeho energie. Poslucháči budú tým pádom skutočne musieť zatajiť dych a pozorne počúvať. Na nahrávke tento efekt nie je, lebo zvukár proste violu zosilní.
Dai chcel pôvodne skladať hudbu pre filmy, no neskoršie štúdiá a zoznámenie sa s hudbou súčasných skladateľov ho podnietilo k inej tvorbe. Má však rozsiahle znalosti v oblasti filmu a mnohí tvrdia, že v jeho hudbe sú rozmanité obrazy. Je pravda, že ho ovplyvnila návšteva Darmstadtu, pracuje s orchestrom a jeho rozmiestnením, aby dosiahol dramatický a zvukový efekt, no v jeho hudbe prevláda spojenie s filmom. Vnímate jeho hudbu tak aj Vy?
Keby ste mi to nepovedali, tak to asi neviem. Jeho hudbu vnímam proste ako hudbu. Každú hudbu by sme vedeli použiť aj vo filme. Má nejaké smerovanie, dramatický priebeh… Veľmi som sa nad tým nezamýšľal.
Na skladbe ma najviac zaujalo postavenie sólového nástroja voči orchestru. Sú to plochy, v ktorých necháva violu zaznieť bez akéhokoľvek sprievodu a využíva momenty prekvapenia, v ktorých nastúpi orchester. Sú to však len krátke fragmenty. Asi nemáme veľa príkladov v histórii, keď je takmer všetok čas a priestor venovaný viole –jej možnostiam, farbám, virtuozite. Je to akoby nezávislý part, ktorému sa orchester podriaďuje. Je pre sólistu náročné zvládnuť tento part?
Ako som zmienil, viola má často problém presadiť sa proti orchestru. Nie je to spôsobené nástrojom, ako sa často tvrdí, ale jednoducho citlivosťou ľudského ucha na frekvenciu, v ktorej hráme. Ak chce skladateľ, aby bolo violu skutočne počuť cez orchester, píše všetko strašne vysoko – ale to už v podstate môže použiť husle, na ktorých sa v týchto polohách hrá neporovnateľne ľahšie a čistejšie. Aby bolo počuť violu v jej najkrajších polohách, musí jednoducho ubrať sprievod. Schnittke to riešil tak, že škrtol z orchestra husle, Hindemith dokonca aj violy. Dai sa rozhodol striedať violu a orchester. Je to vynikajúci nápad, ktorý mi poskytuje dosť interpretačnej slobody. Tento koncert má dve verzie – ansámblovú aj orchestrálnu – očividne nie len na Slovensku je problém zorganizovať orchestrálne uvedenie. Sú mierne odlišné a v ansámblovej verzii má interpret ešte väčšiu slobodu.
Aké je toto dielo, keď ho máme posúdiť z hľadiska rozsahu? V introspektívnych častiach počujeme violu v tých najvyšších polohách, no v dráme je to sýty zvuk nízkych polôh, ktoré sú objemovo majestátne. Tieto kontrasty sú v skladbe časté. Aký zámer v nich vidíte?
Určite môžem povedať, že som musel vyčistiť všetky polohy hmatníka (úsmev). Dai používa hlavne veľké množstvo umelých aj prirodzených flažoletov. Dokonca som sa vďaka jeho skladbe dozvedel o jednom, ktorý som doteraz ani nepoznal. Vždy ma poteší, keď zistím niečo nové. Ako malý chlapec s tým bežím na Konzervatórium a ukazujem to všetkým svojim študentom.
Popri striktne tvarovo stabilných pasážach vynikajú aj voľnejšie, ktoré znejú až improvizačne. Je to rytmikou aj pohybom. Ako k nim pristupujete, aby zneli s efektom „slobodného“ partu vyvolávajúceho dojem improvizovaného hrania?
V prvom rade som sa ich samozrejme snažil nacvičiť úplne presne. Neskôr som ich začal uvoľňovať, ale zistil som, že sa vlastne nemusím veľmi vzdialiť od zápisu. Toto je tiež častý problém interpretov, že k materiálu od začiatku začnú pristupovať príliš voľne a výsledkom je vlastne úplne iná skladba.
Hráča pri tomto diele nepochybne potrápi aj metrorytmická štruktúra. Počuť v ňom aj polyrytmus, prvky striedania prízvučných dôb, ktoré v európskej hudbe nie sú štandardné, v pizzicatovom parte sú to časté nepravidelnosti v rytme. Je ťažké dostať toto dielo „pod kožu“, aby vo výsledku znelo prirodzene?
Rytmicky je dielo pomerne prehľadné. Z 486 taktov je len jediný s nepravidelným delením. Na nahrávkach niektoré „zaujímavé“ rytmické prvky vznikli skôr nepresnosťou alebo možno zámerom. Pizzicatový diel je dosť náročné zahrať v tempe, ktoré Dai napísal do partitúry. Predsa len nie sme gitaristi, takže brnkať dostatočne nahlas a dostatočne rýchlo nie je také jednoduché. Striedam sa v tom mieste s vibrafónom a žiadna nepravidelnosť by tam vznikať nemala. Je to len jeden pomerne jednoduchý rytmus rozpísaný do dvoch nástrojov. Jednoduchým však pri uvedení prestane byť hlavne z dôvodu, že vibrafón bude (predpokladám) vzdialený minimálne 10 metrov odo mňa.
Svet Fujikuru je farebný, v každom fragmente sa deje v jeho hudbe niečo nové. Vás si toto dielo získalo?
Jednoznačne – už sa neviem dočkať. Štúdium diela mi prinieslo nové výzvy a tie mám rád. Nestojím pred orchestrom každý týždeň, takže bude tam určite aj nejaká nervozita. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu som ešte nikdy nehral, takže to bude pre mňa premiéra aj v tom. Výsledok ale podľa mňa bude stáť za to.
A možno na záver obligátna otázka: prečo by ľudia mali počúvať súčasnú hudbu?
Asi by som odpovedal protiotázkou. Prečo by mali ľudia počúvať hudbu? … Odpoveď na tieto dve otázky je rovnaká.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: archív Martina Rumana
