Slovenka Tereza Hudáková sa tento rok uchádzala spolu so svojim tímom dizajnérov a scénografov o Oscara v kategórii Najlepšia výprava za film Napoleon od režiséra Ridleyho Scotta. V exkluzívnom rozhovore pre portál Moja kultúra nám rodáčka z Nitry porozprávala o špecifikách svojej umeleckej profesie grafickej dizajnérky aj o skúsenostiach z nakrúcania hollywoodskeho veľkofilmu.
Pracujete ako dizajnérka vo veľkých filmových produkciách. Mohli by ste mi popísať vašu pracovnú náplň?
Pracujem ako grafická dizajnérka pre film a televíziu v UK. S tímom komunikujeme s hlavným scénografom, dekoratérom alebo režisérom a staráme sa o všetko písané, vzorované alebo tlačené. V moderných filmoch sú to napríklad papiere, vizitky, reštauračné menu, plagáty koncertov, cenovky v obchodoch atď. Pokiaľ sa jedná o historický projekt, navrhujeme a píšeme listy zo 17. storočia, faxy z 80. rokov, telegramy či art deco priečelia obchodov. Vo fantastických alebo sci-fi žánroch pod nás spadajú napríklad mapy, vitráže a niekedy dokonca písmo mimozemských jazykov. Staráme sa o návrhy, výrobu, organizáciu aj inštaláciu týchto objektov na filmovom pľaci.
Ako ste sa k tejto práci dostali? Študovali ste predtým scénografiu?
Áno, študovala som scénografiu na Vysokej Škole Múzických Umení v Bratislave. K práci vo filme som sa však profesionálne dostala až po odsťahovaní sa do Anglicka, kde som dostala možnosť pracovať na seriáli Dracula pre Netflix.
Kým ste sa dostali k takýmto veľkým projektom, predpokladám, že ste pracovali ako dizajnérka či scénografka aj na menších, nízkorozpočtových či dokonca študentských filmoch… Ktorá práca sa vám páči viac? Práca vo veľkom tíme alebo skôr „na punk“ v úzkom kolektíve?
Oboje majú rozhodne svoje čaro. Práca na veľkom filme nie je vždy garancia veľkého tímu. Momentálne robím na veľkofilme, no v grafike sme iba dvaja, čo je celkom bežné.
Čo považujete v rámci vašej umeleckej tvorby za najväčšiu výzvu?
Každý pracovný deň prináša so sebou nové výzvy, v tom najlepšom slova zmysle. Nový projekt znamená nové vedomosti a nové spôsoby práce. Na jednom filme imitujeme maliarske štýly majstrov, píšeme listy atramentom a následne ich patinujeme. Ručne maľujeme mapy tušom na plátno, ktoré sme pomocou správnych chemikálií pretvorili na imitáciu kože. O pár mesiacov neskôr tlačíme falošné pasy zo 60. rokov a maľujeme na stenu ruské grafity. Poznám ľudí, ktorí túto profesiu robia už mnohé roky a sú toho istého názoru – navždy sa budeme učiť a objavovať nové spôsoby a techniky.
Znie to ako práca vynálezcov. Aj ten postup, ako vytvoriť imitáciu kože musel niekto vymyslieť. Máte aj vy svoje vlastné osobné vynálezy, nápady, vylepšenia či postupy, ktoré od vás kolegovia možno už aj stihli odkukať?
Momentálne si neviem spomenúť na nič konkrétne, väčšinou sú to triky, ktoré vzniknú náhodou, na mieste. Častokrát sa týkajú spôsobov patiny rôznych materiálov.
Ktorú časť vašej práce si najviac užívate?
Pravdepodobne rozmanitosť a istý level nepredvídateľnosti. Žijeme kreatívnym chaosom. Občas plánujete celý deň maľovať, no zrazu sadáte do auta a cestujete na lokáciu niečo odmerať alebo pomôcť na natáčaní. Taktiež si užívam nekonečné vzdelávanie sa a stretávanie rôznych umelcov ovládajúcich veľmi špecifické remeslá – napríklad portrétových maliarov, “sign writers” (umelci zaoberajúci sa písaním a typografiou), kaligrafov, pozlacovačov a podobne.
Aké zručnosti si táto práca od človeka vyžaduje? Máte svoj kufrík s nástrojmi, ktorý nosíte všade so sebou, alebo pracujete v ateliéri, kde máte všetko potrebné?
Každý projekt vyžaduje iné zručnosti. Moderné filmy vyžadujú najmä prácu s počítačom, tlačenie, rysovanie pri navrhovaní produktov a podobne. Pri dobových filmoch je dobré vedieť ako veci patinovať, vedieť imitovať, ilustrovať, maľovať, mať skúsenosti s kaligrafiou. Každá zručnosť a každý level schopnosti má svoju hodnotu (napríklad nie každá postava vo filme exceluje v umení, no aj tak kreslí a maľuje. V tom prípade preferujeme, keď kresby vyzerajú trochu laicky, pretože tak by tomu v skutočnosti bolo.) Neexistuje presný zoznam zručností, ktoré treba mať, každý dizajnér, s ktorým som doposiaľ robila, má svoju kombináciu zručností, čo je úžasné. Od každého človeka sa viete naučiť niečo iné a neustále sa posúvate ďalej. Základy ako estetické cítenie, práca s počítačom a viacerými programami a schopnosť pracovať v kolektíve sú nutné. Čo sa týka vybavenia, väčšinou základy nosíme so sebou a špecifické požiadavky riešime cez produkciu.
Okrem spomínaných oblastí, do čoho vy ako dizajnérka v rámci nakrúcania filmu ešte zasahujete?
Zasahujeme primárne do scénografie (fresky, vitráže, kachličky, priečelia obchodov) a do interiérovej dekorácie (papiere, obrazy, lístky, vzory kobercov). Občas naša robota zasiahne aj do kostýmu (napríklad logá falošných kaviarní, ktoré sa neskôr ocitnú na zásterách a uniformách) či vizuálnych efektov (obrazovky počítačov.)
Ak chcú diváčky a diváci rozoznať vašu prácu na filme Napoleon od Ridleyho Scotta, kam sa musia dívať? Ktorý nápis alebo maľba pochádza priamo od vás?
Je ťažké vymenovať konkrétne objekty, keďže naša práca je veľmi kolektívna. Na jednej grafike sa niekedy vie podieľať veľké množstvo ľudí. Návrh, výroba, patina, umiestnenie na scéne, organizácia inštalácie a výroby – každé štádium môže robiť iný človek. Mala som možnosť maľovať a navrhovať veľa krásnych grafík, no nikdy nie sú celkom “moje.” Funguje to aj opačne, keď vám pripadne skôr organizačná a výrobná stránka dizajnu niekoho iného. Vo filme Napoleon sú to napríklad niektoré revolucionárske transparenty, ktoré sú vidieť v prvých záberoch, Napoleonove mapy na stole, rôzne emblémy, vlajky, priečelia obchodov a podobne.
Napoleon: dojmy z historickej novinky Ridleyho Scotta
Diváci sa neraz sťažujú, že symboly, vlajky, rekvizity či kostýmy nezodpovedajú presne obdobiu, v ktorom sa odohráva príbeh. Stretli ste sa s tým? Je historický zdroj a vernosť skutočnosti pre tím dizajnérov alfou a omegou alebo máte pri tvorbe aj istú kreatívnu voľnosť?
Nemyslím, že existuje jeden kľúč, ktorého by sa mali dizajnéri za každých podmienok držať. Vždy vychádzame z požiadaviek a vízie režiséra. Pokiaľ je jeho zámer historická presnosť, určite je dôležité študovať najmä historické reálie a snažiť sa ich napodobniť čo najdôveryhodnejšie. “Chyby”, ktoré divák zachytí, však niekedy môžu mať svoj zmysel, ktorý my v kreatívnom oddelení nevieme ovplyvniť. Napríklad v Napoleonovi je veľká časť listov a písaných grafik v angličtine. Film bol tvorený pod americkou produkciou, s anglicky-hovoriacimi hercami. Z historického hľadiska by sme všetko mali písať vo francúzštine, no chápeme túto požiadavku, pretože herec aj divák sa pravdepodobne emocionálne s rekvizitou lepšie stotožní, keď jej na prvý pohľad rozumie. Ľudia taktiež častokrát neberú do úvahy úmyselnú štylizáciu, ktorá je pre režisérov podstatná, pretože vytvára ich umelecký rukopis. Vo filme Marie Antoinette od režisérky Sofia Coppola sa v pozadí objavujú tenisky značky Converse, film Mary Queen of Scotts využíva kostýmy z rifloviny a nový film Asteroid City od Wesa Andersona je štylizáciou 50. rokov. Všetko sa na prvý pohľad môže zdať ako pokus o napodobenie histórie, no keď sa pozrieme na viaceré vizuálne aspekty, zistíme, že “omyl” má niekedy v rámci filmu svoj zmysel.
Napoleon získal tri nominácie na Oscara a jedna z nich sa práve týka vašej práce. Oscara za výpravu napokon vyhral film Chudiatko. Bol by býval Oscar tou najväčšou odmenou za vaše úsilie?
V rámci Oscarov áno, keďže sa jednalo o nomináciu Arthura Maxa, hlavného scénografa. Bol zodpovedný za celkovú fyzickú dekoráciu filmu, pod ktorú spadalo aj naše oddelenie. Všetko čo sme navrhovali, sme mu aj prezentovali a veľká časť rozhodnutí bola na ňom. Na osobnom leveli bolo najväčšou odmenou film úspešne dokončiť a následne ho vidieť v kinách s kolegami, priateľmi a rodinou.
Oscary 2024 bez prekvapení: Oppenheimer, Chudiatko a Anatómia pádu
Vo filme Napoleon ste si aj zahrali, konkrétne vaša ruka pri podpise rozvodových papierov. Ako k tomu došlo? Potrebovali filmári váš krasopis?
Áno, na lokácii na Malte sa rozhodli natočiť detail podpisovania rozvodovej zmluvy medzi Josephine a Napoleonom. Oslovili ma ako dvojníčku ruky Josephine, keďže som jej rukopis ovládala (veľká časť našej roboty bola imitácia osobnej korešpondencie a podpisov.) Mala som možnosť vyskúšať si vo veľmi malej mierke život herečky – bola som v maskérni, v kostýme a dokonca sa pri mne pristavil aj Ridley Scott s režisérskymi poznámkami. Natočili sme dva zábery a jeden z nich skončil vo filme.
Museli ste si naštudovať a ovládať rukopis Josephine? Znie mi to, ako jeden zo spôsobov, akými by sa herci a herečky mohli lepšie ponoriť do svojej postavy. Vypovedá štýl písma niečo o historickej osobnosti?
Určite áno, písmo každého človeka o ňom niečo vypovedá, bez ohľadu na postavenie či historické obdobie, v ktorom žije.
Napodobňovanie rukopisov (a celkovo kaligrafia) je disciplína sama o sebe a trvá veľmi dlhú dobu a vyžaduje si intenzívny tréning naučiť sa to. Zoberte si ako dlho vám trvá dôveryhodne sfalšovať niekoho podpis, nieto ešte celý rukopis. Veľa hercov sa z časových dôvodov takýmto detailom nemôže venovať, no sú herci, ktorých aj tieto aspekty lákajú.
Môžete mi priblížiť, na čom aktuálne pracujete? Je to moderný príbeh alebo sci-fi, či opäť historický?
Bohužiaľ som viazaná zmluvou takže nemôžem nič prezradiť (úsmev).
Na ktorých filmoch známych aj slovenským divákom a diváčkam ste pracovali?
Okrem Draculu som mala možnosť pracovať napríklad na Netflixovom seriáli Witcher: The Blood Origin, či film Eternals od Marvelu. Od Napoleona som pracovala na viacerých úžasných projektoch, no na tie si musíme všetci ešte trochu počkať.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Archív Terezy Hudákovej
