„Rozumiem tomu, že Hviezdoslav nie je jednoduchý. Sám si musím jeho básne niekoľkokrát čítať, ale verím, že poslucháči sú vnímaví,“ hovorí pre náš portál klavirista František Báleš, ktorý v čase pandémie zhudobnil Hviezdoslavov Sonet IX, básne ďalších autorov a pre svoj nový album pripravuje aj ďalšie kompozície.
Ako vznikol nápad zhudobňovať poéziu, okrem toho, že k nej máte vrúcny vzťah? A vôbec, Hviezdoslavove básne patria medzi náročné, aj na pochopenie, jeho jazyk pre nás často nebol zrozumiteľný hneď na prvé prečítanie, keď si spomenieme na časy povinného čítania. Možno sme tohto autora nemali až tak radi ako ostatných, práve pre nezrozumiteľnosť jazyka, no Vy ste si vybrali pre zhudobnenie jeho Sonet IX…
Myslím si, že netreba ostať pri pocite, že sme niekedy niečo nemali radi. Nápad zhudobniť poéziu vznikol v roku 2018, pri príležitosti stého výročia vzniku Československej republiky. Zo spomienok z detstva si pamätám Nedeľné chvíľky poézie, ktoré televízia pravidelne vysielala a ktoré mi v súčasnosti chýbajú. Mladej generácii je to trochu na smiech, pretože tento televízny program sledovali ich babičky. V rámci výučby na konzervatóriu sem tam siahnem po ukážke recitačného umenia starých majstrov a pozorujem ako sa postoj žiakov mení. Pán Viliam Záborský, ktorý recitoval Likavského väzňa, bol ako koncertný sólista. Občas si naňho spomeniem a hovorím si, že azda neexistuje človek, ktorého by to nechytilo za srdce. Študentom týmto spôsobom pripomínam aj pána Chudíka, Machatu, súčasných umelcov- Jamricha, Bučka, Swana a mnohých ďalších. Hoci na prvý dojem poézia neobsahuje tóny, vnímam ju ako hudbu. Jej správna interpretácia, teda recitácia, nesie v sebe rytmus, tempo, štruktúru a dokonca melódiu. Citlivý hudobník všetky tieto prvky dokáže vnímať, odhodlá sa ich zapísať, zahrať, zhudobniť. Pred pár rokmi som sa k tomu odhodlal aj ja. Okrem slovenských autorov som siahol aj po významných českých básnikoch ako napr. Seifert, Hrubín, Skácel. Seifertova zbierka básní, Chlapec a hvězdy je čarokrásna, plná fantázie, podobne ako Schumannova hudba. Pri čítaní niektorých básní ich počujem v zhudobnenej podobe. Napokon, sám Verlaine povedal, že poézia má byť znelá ako hudba, pretože slovo viaže, je príliš konkrétne a malo by mať podobu hudby. Tento pohľad je pre mňa, jazzového hudobníka oslobodzujúci. Postupne som prestal sledovať autorov slovný konštrukt a zameral som sa na znenie jednotlivých slov. Práve tento spôsob mi spätne pomohol pochopiť formovú štruktúru textu. Zvukovosť je u Hviezdoslava silná. Slová, ktoré sa v dnešnom slovníku bežne nevyskytujú, napríklad čaropohár, krasopani, ovoc na skoruši, a iné, sú pre mňa ako hudobníka mimoriadne zvukovo atraktívne. A preto som sa na podnet môjho kamaráta, vynikajúceho operného režiséra Mareka Mokoša, odhodlal zhudobniť básne nášho najväčšieho básnika, ktorého sté výročie úmrtia si pripomenieme v budúcom roku. Najatraktívnejšie sú pre mňa jeho Sonety, ktorých je 21. Sonet č. 9 som predstavil ako prvý a v súčasnosti pracujem aj na ďalších, ktoré budú na seba nadväzovať tak, aby nebola narušená kontinuita čarovného príbehu, ktorý je v Hviezdoslavových sonetoch ukrytý.
Pri zhudobňovaní náročného jazyka Hviezdoslava a niektorých slov, ktoré ste aj spomenuli, musí autor pri melódii dbať na zákonitosti prízvučných a neprízvučných slabík, ale aj celkovej zrozumiteľnosti. Poskytuje Vám jazzový žáner z tohto pohľadu dostatok slobody? Vychádzal Vám a Hviezdoslavovi, takpovediac, jazz v ústrety?
Som trúfalý práve preto, že som jazzový interpret. Jazz je slobodná hudba, ktorá prešla určitým historickým vývojom. Je bohatá rytmicky, metricky, harmonicky, tento žáner má bohaté možnosti. Nemám sklon robiť hudobný kompromis a nehľadám jednoduché podoby jazzu, aby som do nich vtesnal Hviezdoslavov jazyk. To sa nedá. Napríklad pri Sonete IX som použil 5/4 metrum. Je potrebné mať silnú hudobnú predstavivosť a schopnosť si zadefinovať znenie básne tak trochu za pomoci hudobnej terminológie. Následne zapísať rytmus, metrum, melódiu, časť harmónie. Obrazne povedané, pri správnej recitácii viete, kde sú „taktové čiary“.
Zároveň je z interpretácie cítiť určitú voľnosť, napríklad ani spevák Matúš Uhliarik sa nedrží otrocky predlohy…
Samozrejme do hudby zasiahol, ale nie do takej miery, aby sme sa rozkmotrili (smiech). Veľakrát sme to rôznymi spôsobmi konzultovali. Prirovnal by som to k projektu stavby domu, ktorý sa tiež dá do malej miery meniť počas stavby. Matúš je tvorivý a zároveň má hudobné vzdelanie, čiže vie, čo zmeniť môže a čo nie. Všetci kolegovia v mojom ansámbli majú poéziu radi, ale prezradím, že Matúš konzultoval text Hviezdoslavovej básne dokonca aj so svojou babičku, učiteľku slovenčiny (úsmev).
Spomínali ste 5/4 metrum, ktoré si vyžaduje skúsených muzikantov. V histórii jazzovej hudby máme hudobníkov, ktorí prinášali aj nepárne metrá, prienikom európskej hudby do jazzu, napríklad Dave Brubeck. Je to štýl, ktorý Vám konvenuje? Zo skladby je citeľné, že používate netradičné harmonické spoje, rovnako aj spomínané metrum…
V našom stredoeurópskom hudobnom priestore nie sú nepárne metrá (okrem valčíka) bežné. Neviem prečo je to tak. Dovolím si povedať, že v súvislosti s textom sú 5, 7, 9 dobé takty prirodzenejšie než tie párne. Keď rozprávam, v hlave mi beží predstava notovej osnovy, resp. zápisu rytmu a metra. Ak poviete akúkoľvek vetu, skúste si ju zapísať do párneho metra a zistíte, že je to problém. Musíte niekde „počkať“. Náš jazyk je slovanský, podobný napr. srbskému, bulharskému, a na Balkáne je nepárne metrum bežné. Aj na predošlom projekte Jazz Pops Up som často používal nepárne metrá. Nahlas som si vyslovil iba názov piesne, napríklad Every Breath You Take a predstava sa mi ponúkla 5/4 metrum.
A v Sonete Hviezdoslava ste to metrum počuli tiež hneď?
Áno. Už pri čítaní poézie si predstavujem jej zápis v notovej osnove. Otravujem tým aj svoje okolie, najmä manželku, a to aj napriek tomu, že ako klaviristka je celé dni v kontakte s hudbou (smiech). Teda ako prvé mi v predstave beží metrum a rytmus a až potom melódia a harmónia. Použil som postupy, ktoré sú trošku menej tradičné a nie sú tak často počuť v klubovej, jazzovej hudbe. Mám rád aj staré spôsoby a štýly, ktoré pre každého jazzového hudobníka predstavujú dôležitý základ. Často hovorím, že túto podobu jazzu robím preto, že mám niekoľkoročnú skúsenosť s tradičnou interpretáciou jeho starších podôb, najmä vrcholného swingu, bebopu, hardbopu, atď. Po tejto skúsenosti som mal potrebu posunúť sa do priestoru vlastných kompozícií a a postupne uberať z repertoáru tzv. jazzových štandardov. Ak to berieme ako experiment, nemal by po ňom siahnuť hudobník, ktorý nemá skúsenosť so staršími podobami jazzu. Práve z tradície sa všetko ďalšie vyvinulo. Zhudobnený Sonet IX, aj keď má podobu moderného jazzu, nie je ukážkou najnovších trendov v jazzovej hudbe, pretože sú tam použité postupy, ktoré poznala klasická hudba dávno pred jazzom. Ona sa v ňom odráža a jazz počíta s výhodou improvizačnej slobody. Doposiaľ som mal v predstave kombinovať tradičnejšie formy s modernými postupmi. Nebránim sa však ani experimentálnejším hudobným postupom. Musí mi ich však prirodzene ponúknuť moja fantázia a nie tlak a potreba prispôsobiť sa najaktuálnejším trendom.
Zo skladby je cítiť, že ste veľmi dobre zohratí s muzikantmi, čo je zrejme zásadný predpoklad pri kvalitnom jazze. Máte výborného kontrabasistu, skvelého bubeníka, predstavíte nám zostavu, s ktorou hráte?
Rozumieme si hudobne aj osobnostne. Najnovším členom zostavy je Matúš Uhliarik, ktorý je výnimočný spevácky talent. Dlho som rozmýšľal, koho na túto spoluprácu pozvať, chvíľu som mal ambíciu spievať sám a istý čas som takto aj koncertoval. Som jazzový klavirista, ktorý skladby napísal, zaranžoval, interpretuje ich a ansámbel aj manažuje. Je to nemálo činností, ktoré potrebujú svoj čas a koncentráciu, aby boli kvalitné. Musel som niečo z tohto balíka presunúť na niekoho iného. Uvažoval som aj nad jazzovými speváčkami, ale potom som dospel k rozhodnutiu, že to bude spievať muž. V Matúšovi som videl muzikantský potenciál, dušu a poctivosť prípravy. Keď som mu zavolal, bol nadšený. Poslal som mu podklady a hneď na druhý deň sa mi ozval, že je pripravený. A to sa mi nestalo ani pri etablovaných interpretoch! Musím spomenúť vynikajúceho bubeníka Juraja Šušaníka. Viem, ako hudbu vníma, cíti a vyhovuje mi aj osobnostne. Vždy som chcel mať v ansámbli človeka, ktorý vie hrať farebne a nepoužíva bicie nástroje „iba“ na rytmus. Juraj hrá melodicky. S kontrabasistom Vladimírom Máčajom spolupracujeme už 12 rokov a nahrali sme spolu dva albumy. Je to vynikajúci hudobník, ktorý veľmi koncentrovane počúva a reaguje. Hral aj s Big Bandom Duka Ellingtona. Je veľký pedant na zvuk, úžasne tvorivý, kontrabas používa nielen tradičným spôsobom, ale aj ako perkusívny nástroj. Niekedy mám pocit, že keď hrajú Juraj s Vladom spolu, klavír nie je potrebný a uvažujem, že jeden zo Sonetov napíšem iba pre nich, bez klavíra. A naopak, niektoré sonety si nechám iba pre klavír a spev (úsmev).
František Báleš ansámbel, Sonet č. IX, P. O. Hviezdoslav
Ku kompozíciám, ktoré nahrávate, vychádzajú aj klipy. Treba poznamenať, že majú výborný zvuk a osobitú atmosféru. Kto ich nahráva a spracováva? Medzičasom ste už nahrali aj ďalšiu zhudobnenú báseň od Rudolfa Dilonga – Lodičky a lode…
Doterajšie živé koncerty bez publika nahral a spracoval Jozef Jánošík, ktorý je zároveň výborný gitarista. V budúcnosti ho plánujem angažovať aj na niekoľko skladieb na plánované CD. Všetky doterajšie zhudobnené básne chcem postupne verejnosti predstaviť zatiaľ iba v podobe video nahrávky live koncertu. Najnovšia zverejnená ukážka našej tvorby je zhudobnená báseň Rudolfa Dilonga, s názvom Lodičky a lode. Je o spomienke na detstvo, túžbach a snoch vložených do papierových lodičiek s nádejou, že doplávajú až do mora. Počul som ju recitovať Alfréda Swana, čo bol môj prvý kontakt Dilongovou tvorbou. Jeho interpretácia vo mne vzbudila obrovský záujem o tvorbu tohto básnika.
František Báleš ansámbel, Lodičky a lode – Rudolf Dilong
Skladba má úplne inú dynamiku, atmosféru, samozrejme aj rytmiku. Funguje tá hudobná predstavivosť okamžite? Ako to bolo v prípade Dilonga?
V niektorých prípadoch to funguje okamžite, v iných sa to objavuje postupne. Napríklad pri básni od Milana Rúfusa, ktorú máme v repertoári, som už pri jej čítaní rovno písal noty. V tom období som bol ovplyvnený tvorbou Francisa Poulenca, pretože na Cirkevnom konzervatóriu, kde učím, som sa venoval aj štúdiu klasického spevu. Mal som hodiny u kolegu Františka Malatinca, ktorý mi zadal naštudovať cyklus Poulencových piesní. Nádherné melodické postupy mi zostali v pamäti a s odstupom času sa vynorili zmiešané s mojou súčasnou predstavivosťou pri čítaní Rúfusa. Opäť som použil nepárne metrum. V prípade Dilonga mi predstavivosť neponúkla kompletný hudobný obraz okamžite. Chcel som dať textu určitú hudobnú dramatičnosť a dostal som sa do stavu konštruovania. Pri následnom nácviku s ansámblom našťastie prebieha „poľudšťovanie“ a zjemnenie konštruktu (smiech). V prípade básne od Jána Smreka, Dnes milujem svoj deň, som mal zaujímavé asociácie. Smrek bol tzv. vitalista, veľké swingové melódie postavené na pentatonike sú tiež „vitálne“, predstavivosť sa teda uberala týmto smerom. Smrek znamená v mojich ušiach zvuk pentatoniky.
A pri menej pozitívnych básňach máte aké hudobné asociácie?
Tam sú iné možnosti stupníc, akordov, priestorov, ktoré dajú použiť ako materiál. Práve v Dilongovi som potreboval použiť stupnice frygickú, zmenšenú, kombinácie viacerých módov, atď. Rád sa vrhám do vôd, ktoré sú tak trošku opomenuté, a takým je aj Dilong a ďalší autori katolíckej moderny. Napríklad Pavol Gašparovič Hlbina, ktorého básne zhudobnil Mikuláš Schneider Trnavský a nachádzajú sa v JKS. Jednu z nich, Ó láska, nádej, spása, som zaranžoval pre jazzový kvartet a zbor, ktorý bol uvedený v rámci projektu Students Meet Professionals v spolupráci s Cirkevným konzervatóriom v Bratislave. Chcel som siahnuť do priestoru viery práve cez poéziu v spojení s jazzom. Tomuto priestoru sa slovenskí jazzmeni vyhýbajú, nech už sú ich dôvody akékoľvek.
Napriek tomu, aj pri komplikovanejších harmonických postupoch, je základnou esenciou jazzu improvizácia. Do akej miery jej dávate priestor v zhudobnených básňach a čo pre vás ako hudobníkov znamená? Dnes sa stretávam aj s takým zvláštnym fenoménom, že hudobníci si improvizáciu pripravia a tvária sa, že ju tvoria v daný okamih, ale potom to už predsa improvizácia nie je…
Ja osobne improvizáciu potrebujem. Na druhej strane dokážem tolerovať tzv. nacvičenú improvizáciu u iných hudobníkov, pokým je výsledok krásny. Krása by mala byť métou. Veď aj klasická hudba je pripravená, je to spôsob vyjadrenia skladateľa a interpreta. Existujú ansámble (aj jazzové), ktoré majú improvizáciu pripravenú, dokonca prevzatú od iných interpretov. Z pohľadu jazzu, ktorého hlavným vyjadrovacím prostriedkom je oslava prítomnosti, čiže improvizácia, už v týchto prípadoch nemožno hovoriť o žánrovej pravdivosti, ale ak je výsledkom krásna interpretácia, poslucháč sa nebude pýtať, ako to naozaj bolo. V mojom ansámbli sa bez improvizácie nedá fungovať, máme isté predstavy a poznáme množstvo možností v harmonickom priestore, ktoré sa ponúkajú počas hlavnej témy a najmä po jej odznení. Tu sa otvorí slobodnejší priestor a prichádza na rad predstavivosť, zručnosť, remeslo a najmä skúsenosť hudobníka. Improvizujúci sólista sa vtedy musí spoľahnúť na vnemy a reakcie svojich kolegov. Ak sú skúsení, je až prekvapivo zaujímavé, ako vedia hudobne reagovať a teda do veľkej miery improvizovať počas sprevádzania sólistu. Ide o komunikáciu v prítomnosti.
Poézia sama o sebe je výpovedná, rovnako jazz je náročný na počúvanie, je to menšinový žáner hudby. Vám sa vo výsledku podarilo nezaťažiť poslucháča ťažkou výpovednou hodnotou, zároveň mu poskytnúť „nepesničkovú“ formu vysokého umenia. Ako nájsť rovnováhu tak, aby poslucháč mohol vnímať aj jazzovú informáciu a zároveň textovú zložku, teda poéziu?
Nebolo mojím zámerom „poľudštiť“ hudbu do takej miery, aby to vyznelo jednoducho. Zatiaľ sme zverejnili jednoduchšie kompozície, no v súčasnosti skladám ďalšie Sonety, o ktorých sa Matúš vyjadril, že sú správne „škaredé a ťažké“(úsmev). Zrejme mal na mysli disharmonické postupy, ktoré sa mne ako autorovi po čase nejavia disharmonické. Niekedy však hustota hudobných informácií musí ustúpiť textovej výpovedi. Na druhej strane verím, že pozornosť poslucháčov dokáže byť dostatočne koncentrovaná na zložitú harmóniu, rytmus a aj text. Nie je to väčšinový žáner a pochvala typu : ,,aké je to chutné a pekné“, je síce príjemná, ale touto cestou sa nechcem uberať. Nechcem zhudobnenie básní robiť spôsobom „easy listening“. Rozumiem aj tomu, že Hviezdoslav nie je jednoduchý, sám si musím jeho básne niekoľkokrát čítať, ale verím, že poslucháči sú vnímaví.
Zvažujete aj vydanie albumu? Zdá sa, že materiálu, ktorý postupne zverejňujete, máte už dosť…
Je to pre mňa téma týchto dní a rád by som v budúcom roku, na sté výročie úmrtia Hviezdoslava, vydal album zhudobnených Sonetov. Uvažujeme nad tým, aké vydavateľstvo by nás zastrešilo. Cítim tlak so svojho okolia, najmä zo strany kolegov, ktorí mi dávajú najavo, že album s týmito skladbami som už mal nahrať dávno. Som zvedavý, čo prinesie najbližšie obdobie a verím, že naša hudba bude o ten čas dozretejšia. Nechcem sa dostať do situácie spred dvoch rokov, kde sme boli termínovo tlačení do nahrávania a koncertovania bez toho, aby sa skladby dostatočne usadili. Výsledkom týchto tlakov nakoniec nebol album, ale personálne zmeny v ansámbli… Na druhej strane sú typy hudobníkov, ktorí nahrávajú často a nie vždy s výsledkom vlastného uspokojenia. Možno do istej miery za to môže súčasný systém, no je na svedomí každého z nás, či je potrebné sa všemožným spôsobom, v tak krátkych intervaloch spoločensky a hudobne prezentovať. Ja som si vysnil číslo 21 a verím, že v tomto roku sa budem s kolegami tešiť z nášho nového CD albumu s poeticko – jazzovým obsahom.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Boris Stríbrnský
