O Zóne záujmu ste už s veľkou pravdepodobnosťou v poslednej dobe počuli. Originálna historická dráma režiséra Jonathana Glazera ešte v roku 2023 ovládla filmové oceňovania a kým sa dostala do slovenských kín, sprevádzal ju u nás silný predvoj festivalových ozvien. Teraz sa môžeme sami presvedčiť, čím si britský režisér divákov a diváčky po celom svete tak získal. Zóna záujmu je konečne v slovenských kinách.
Synopsa filmu Zóna záujmu: Rudolf Höss si so svojou rodinou užíva leto na vidieku. S manželkou Hedwigou a deťmi sa chodievajú kúpať k rieke, vychutnávajú si rodinnú večeru a trávia čas na priestrannej rozkvitnutej záhrade. Tu a tam sa z vysokých komínov za plotom ich krásneho sídla vyvalí hustý čierny dym. Rudolfovi vtedy na tvár dopadajú zrnká popola. Nemecká rodina totiž žije hneď vedľa koncentračného tábora v Osvienčime, ktorému Rudolf velí.
Oceňovaná snímka je voľnou adaptáciou románu The Zone of Interest anglického prozaika Martina Amisa z roku 2014. Režisér Glazer zvolil pri prenesení príbehu na filmové plátno hneď niekoľko netradičných prístupov, od zdĺhavého a detailného zberu materiálu, vďaka ktorému obraz historickej reality je vo filme ešte vernejší, než v prípade predlohy, až po snímanie scény bez prítomnosti štábu a budovania vlastnej bohatej zvukovej banky výlučne pre tento film. Glazer doslova oživuje skutočné historické osobnosti a ich spôsob rodinného a pracovného života. Postavy sa pritom pohybujú v dôsledne zrekonštruovanom dobovom priestore, ktorý je pre príbeh a jeho význam zásadný.
Nestáva sa tak často, že by na seba scénografia filmu priťahovala počas celej minutáže toľko pozornosti, ako práve vo filme Zóna záujmu. Ani u historických snímok nie je tento jav vo všeobecnosti výrazný až v takejto miere, a to aj v prípade, že ide o výpravné diela. Zóna záujmu je naopak v celku komorným filmom. Jonathan Glazer si bol veľmi dobre vedomý toho, čo a akým spôsobom chce divákovi ukázať a doručiť. Zvolené prostriedky preto užíva s najvyššou možnou rozvahou.
Internetom kolujú informácie o tom, ako scénograf Chris Oddy a jeho tím strávili celé mesiace prestavbou priestoru pred múrom tábora, aby sa čo najviac podobal obydliu nemeckého dôstojníka a jeho rodiny. Azda sa nenájde nik, koho by pri sledovaní životnej rutiny rodiny Hössovcov neprepadli myšlienky na to, ako musela prebiehať produkcia tak výrazne odlišného filmu.
Zóna záujmu totiž nezachytáva holokaust explicitne rovnakým spôsobom, ako to bolo u mnohých iných historických snímok. Napriek tomu je tento obraz živý a náramne znepokojujúci. Autori nedosahujú túto autentickosť iba využitím dôsledne pripravenej scény a rekvizít, ale aj ďalšími zložkami filmu, ktoré zhodne sledujú jediný účel, nechať diváka prežívať to, čo vo filme nemôže vidieť, ale dobre to pozná. Inými slovami: smrť nie je viditeľná, ale stále silne prítomná.
Jednou zo zložiek, ktoré prispievajú k autentickosti, je samozrejme zvuk. Za ten si snímka vyslúžila aj Oscara. Režisér strávil veľa času nahrávaním autentických ruchov a zvukových motívov, ktoré následne s precíznosťou využil vo filme tak, aby dodržal historickú presnosť, ale aj psychologické pôsobenie. Neďaleká streľba či výkriky zväčša neprehlušujú bezstarostné rozhovory postáv o tom, ako sa darí zelenine v záhradke, ale sú neustále prítomné, aby si ich divák mohol (a nemusel) vždy uvedomovať. Zvukovými efektami je súčasne vyjadrené aj veľké množstvo absurdných metafor, napríklad keď si veliteľ Höss počas štvania židovských väzňov a revu stráží všíma na lúke viac džavot volavky popolavej. Niet preto pochýb, že zvuky a ich významy prenikli aj do scenára filmu, keďže majú veľkú výpovednú hodnotu o charakteroch postáv.
Podobne funguje aj práca s kamerou. Autori sa v žiadnom prípade nesnažia k postavám dostať bližšie. Čosi ako snaha o pochopenie hlavných aktérov nepripadá do úvahy, a tak ich sledujeme so zjavným odstupom. Kamery rozostavené v rohoch izieb a v okolí domu chladne a nezúčastnene dokumentujú dianie v rodine nacistického dôstojníka. Kameraman Łukasz Żal aj režisér Glazer vedeli, ako sa divák bude v kinosále cítiť, keďže sami si od akcie držali dištanc a fyzicky sa jej nezúčastňovali. Herci tak mali za úlohu vžiť sa do rolí a cítiť sa pri tom takmer nepozorovaní.
Atypický režijný prístup dal najviac zabrať strihačovi Paulovi Wattsovi, ktorý často musel spájať chladné zábery v celkoch, keďže prakticky nemal možnosť vychutnať si osobnejší detail na niektorého z predstaviteľov. Na určitých miestach toto obmedzenie cítiť ako krkolomné prestrihy záberov toho istého priestoru, čo pripomína viac záznam z bezpečnostných kamier, než hraný film. Konvenčný strih sa podobných prehreškov automaticky vyvaruje, no ak sa o niečo režisér Glazer v Zóne záujmu usiloval, určite to nebola konvenčnosť.
Všetky zložky filmu tak spoločne vykazujú silný dojem observačného dokumentarizmu, avšak naratívny štýl diváka nenechá upadnúť do nesústredeného sledovania pomalej a nezáživnej akcie.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa vo filme Zóna záujmu toho veľa nedeje. Aj keby to bola pravda, samotné miesto, kde sa dej odohráva, poznačuje akúkoľvek činnosť, ktorej sa postavy venujú. V duchu sa budete pýtať postáv, ako môžu pokojne jesť tortu, keď pár metrov od nich kričia a plačú zúbožení ľudia…, ako sa môžu s úsmevom starať o záhon kvetov, keď z komína nad nimi stúpa dym…, ako?
Idea režiséra je principiálne naplnená paradoxami, ktoré sú tak výrazné, že nezovšednejú ani po hodine či hodine a pol sledovania filmu. A to som sa ešte poriadne nedostal k samotnej akcii a konaniu postáv.
Knižná predloha je písaná takým štýlom, aby sa čitateľ mohol čo najviac vzdialiť od aktérov a neprežívať s nimi ani náznak súcitu. Zároveň si však kladie otázku, či ľudia zodpovední za holokaust sú schopní pozrieť sa na odraz vlastnej duše a uvedomiť si svoje konanie. Režisér Glazer prvý zámer knihy dokázal úspešne preniesť pomocou formálnych prostriedkov na strieborné plátno. Mohlo by sa zdať, že na rozpracovanie druhého problému Amisovej predlohy mu už jeho filmárske umenie nestačilo, no opak je pravdou.
Hodnú chvíľu sa môže divák pýtať, ako je možné, že sa postavy filmu ani len nepozastavia nad celým dianím. Iste, dobové nálady z čias 2. svetovej vojny sa nám dnes môžu zdať nepredstaviteľné, preto môžeme len predpokladať, čo sa muselo udiať so svedomím ľudí, akými boli Höss a jeho rodina. Stačí si však len spomenúť na cynizmus a chlad, s akým sa často hovorí o súčasných vojnových konfliktoch a Glazerov film nám odrazu nebude pripadať ako obraz minulosti, ale desivej súčasnosti.
V posledných záberoch filmu Zóna záujmu sa v hlavnej postave ozve dlho zanedbávané, utláčané a zohavené svedomie. Je to však len malý záchvev mŕtvej ľudskosti. Režisér tak z predlohy vyťažil a použil to najdôležitejšie.
Zámerne som pri postavách ešte nepoužil výraz protagonisti ani hrdinovia. Jednak preto, že vo filme proti nim priamo nestoja žiadni “antagonisti” či “antihrdinovia”, no hlavne: výraz protagonista v sebe podľa skúsenosti nesie istý predpoklad na stotožnenie sa či dôvod na investovanie diváckej osobnejšej pozornosti. To v prípade filmu Zóna záujmu nehrozí. Zostanem teda pri slove postavy.
Tie vo filme vedú absurdné, až zarážajúco chladné dialógy, z ktorých vypadla akákoľvek ľudskosť. V dobe najväčšieho vojnového konfliktu a pred bránami miesta, kde sa udial jeden z najväčších hriechov proti ľudskosti, stoja osoby zaujímajúce sa o vlastné osobné blaho, kožuchy, šperky a záhradku. V Zóne záujmu sa toho deje naozaj veľa a väčšine z toho by ste radšej nechceli ani veriť. Režisér mal správny úsudok, keď si povedal, že sa na tie hrôzy nemusíme priamo pozerať. Oveľa viac divákov zasiahne a poučí pohľad na ignoranciu, ktorou sa zločinci bránia výčitkám vlastného svedomia. Ignorancia a popieranie sú totiž nebezpečné aj dnes a sebareflexii by sme sa pri filme aj mimo neho mali podrobiť všetci.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
